Chladný vietor pustošil rozľahlé, snehom pokryté planiny a zavýjal strašne ako prízrakoví vlci. Ostré slnko planulo vysoko na azúrovej oblohe, ale jeho lúče neprinášali do mrazivých polí žiadne teplo. Osamelý krívajúci muž, nevhodne odetý len v proste halene, sa predieral touto mŕtvou krajinou a zanechával červené kvapky krvi na inak panenskej a ligotavej belosti. Dych mu pomaly mizol, tvár bola bledá; jeho telo poznačené mnohými bodnými ranami umieralo. Váha meča na jeho opasku ho tlačila k zemi ako ťarcha nezvratného osudu. A zrazu sa zrútil tvárou do studeného snehu, ktorý sa mu teraz zdal teplý ako ohnivé objatie pekla. Jeho duša bola na polceste do ríše mŕtvych.

Ale potom, len čo niečo začul, alebo niekoho, z posledných síl zdvihol hlavu a pozrel sa hore s prižmúrenými zakalenými očami.

Stála pred ním žena, slonovinovo bledá, v majestátnych ľadovomodrých šatách, ľahkých ako letný odev, ktorý objímal jej pružné boky. Jej bosé nohy stáli v studenom bielom snehu. Nerozptyľoval ju chlad trblietavých plání, ani ju netrápil ľadový vietor, ktorý sa hral s jej zlatými vlasmi tak lesklými, akoby ukradli slnku žiaru.

Jeho tvár bola zamrznutá a pokrytá inovaťou, ale jej, akoby dotykom mágie, nie. A oči tej ženy, bodavé ako cencúle, hľadeli na cudzinca s krutou rafinovanosťou.

„Ó muž, aké je tvoje posledné želanie predtým, než zamrzneš na smrť?“

Irwinove stuhnuté krvavé pery sotva odpovedali, hlas sa strácal v kvílivom vetre: „Ja... ja chcem žiť.“

„Nech sa tak stane!“ zvolala a zdvihla svoje jemné ruky vysoko.

A tma premohla jeho zmysly, zatiaľ čo mu živé teplo tieklo do žíl.

Strhol sa a otvoril očí. Bolo to mlčanie vzduchu a absencia chladu, ktoré si uvedomoval ležiac v mäkkej posteli a s obavami sa rozhliadajúc okolo seba. Táto obyčajná izba bola vytvorená z tyrkysového ľadu a v nej stála len jeho drevená posteľ, nič iné. Opatrne sa posadil na jej okraj a vtedy ho prepadlo pochmúrne uvedomenie a v očiach mu preblysla trpká spomienka na smrť. Stále však mal na sebe zakrvavené oblečenie, stále tie isté kožené čižmy a v pošve na opasku stále driemal meč.

Vstal teda a zamával rukami. Žiadna bolesť ho netrápila, žiadna únava ho nespomalila. Urobil pár krokov k štvorcovému otvoru, o ktorom predpokladal, že je okno, ale nebolo zakryté žiadnym sklom. Keď sa pozrel von, z úst mu unikol ston úžasu.

Z výšok nepochopiteľných, akoby sa pozeral z vrcholu najvyššej hory, videl dole nekonečnú bielobu, trblietavé more snehu a občasné skalnaté pahorky; všetko sa tiahlo tak ďaleko, že nevidel koniec.

Rýchlo si potom položil ruku na hruď a brucho, no nebolo tam žiadnych rán. Mŕtvy nebol, lebo jeho srdce stále hrdo bilo pod rebrami. Až teraz si uvedomil, že sa jeho pokožky nedotýka žiadny chlad, hoci steny boli z ľadu!

Omámený údivom sa obrátil a vykročil k svetlej záclone v domnelom dvernom ráme. Odhrnul ju rukou a opatrne prekročil prah.

Žena sediaca na svojom ľadovom tróne, ľahko oblečená, obdarená fascinujúcou krásou, sa hrala so svojimi dlhými zlatými vlasmi. Samoľúba v tvári mäkkej ako božský hodváb, ale v jej nekonečných modrých očiach bolo zvláštne teplo, ktoré vzplanulo, keď sa záclona odhrnula a cudzinec vstúpil do jej trónnej sály, stvorenej z panenského ľadu.

„Splnila som ti želanie,“ povedala zvláštne vznešeným tónom. „Teraz, ó smrteľný muž, mi dlžíš. Pokloň sa predo mnou.“

„Čo...“ zamrmlal muž ohromený úžasom.

„Pokloň sa!“ zopakovala rázne, jej oči zahoreli modrým plameňom hnevu.

Uklonil sa len napoly gestom, ktoré by sa na akomkoľvek kráľovskom dvore považovalo za urážku.

„Ale kto si?“ spýtal sa, už stojac vzpriamene.

„Volajú ma Ľadovo modrá,“ odpovedala zo svojho trónu. „Poď bližšie.“

Pristúpil k nej, teraz sa mierne pozerajúc hore, aby sa mohol stretnúť s jej intenzívnym pohľadom.

„Predstav sa mi,“ vyzvala ho.

Muž po krátkym zaváhaní odpovedal: „Som Irwin.“

Premerala si ho mrazivými zatracujúcimi očami a krehkou rukou si prehrabla pramienok žiarivých vlasov. „Ach, ty zlodej! Nepozeraj sa na mňa tak, cítim na tebe bohatstvo – moje bohatstvo, moje drahokamy, ktoré si sa pokúsil ukradnúť.“

Irwinove oči sa rozšírili prekvapením, urobil krok dozadu. „Ale... ako...“

Mávnutím slonovinovej ruky ho umlčala. „Viem, že si sa ich pokúsil ukradnúť. Boli určené pre mňa, pre moje ľadové kráľovstvo. Karavána nikdy neprišla. Kde sú moje kamene, zlodej?“

Zhromaždil všetku svoju duševnú silu, aby odpovedal súvisle. „Neviem. Je pravda, že sme okradli nejakú karavánu, ale tí, s ktorými som spolupracoval, sa ma pokúsili zabiť.“

„A podarilo by sa im to, keby nebolo mňa. Vo svojej zmätenosti a strate krvi si sa zatúlal do mojej ríše, za čo ďakujem bohom mrazu. Teraz si pod mojím kúzlom, kým nenájdeš moje drahokamy. Och, akí sú smrteľníci naozaj úbohí.“

„Ale kde to som? Čo je toto za miesto?“

„Toto je môj palác z ľadu,“ zahrnula sálu majestátnym gestom rozpažených rúk. „Bezpečne spočívajúci na vrchole Piggnu, najvyššej hory severných krajov. Tak smrteľne chladné sú tieto končiny, že sem iba zriedkakedy zablúdi človek. Tu prebývam a venujem sa čarodejníctvu mrazu a ľadu, na ktoré potrebujem určité drahokamy.“

„Keď sme ich ukradli,“ začal Irwin, „netušil som, komu mali byť doručené.“

„Óh, biedny si ty človek,“ pokrútila neveriaco hlavou, jej vlasy sa majestátne rozliali ako zlatá priadza. „Ale to, čo si urobil, tým nie je ospravedlnené. Dala som ti ochranu svojho kúzla, aby sa ťa omrzliny nemohli dotknúť. Pôjdeš tam, kde si moje drahokamy naposledy videl a prinesieš mi ich späť. A potom, a len potom, ti odpustím tvoj hriech.“

Jej slová priniesli do Irwinovej mysle náhlu spomienku; zachvel sa nevysloveným desom, akoby opäť cítil chladný kov dýky zarývajúci sa zas a znova do jeho svalov a čriev. Prudko potriasol hlavou, aby sa zbavil trpkých spomienok.

Ľadovomodré oči ho pozorovali – hrozivé, prenikavé ako hrot kliatby. „Ak zneužiješ moje kúzlo, zlodej, a budeš sa túlať príliš dlho alebo príliš ďaleko, tvoje srdce v okamihu zamrzne.“

Z Irwinových pier unikol hlboký povzdych. „Dobre,“ povedal napokon. „Urobím, čo kážeš. Zdá sa, že v tejto veci nemám na výber.“

„Nemáš.“

„Povedzme, že vypátram tvoje drahokamy. Ako ťa nájdem?“

„Keď vstúpiš do mojich krajov, sama prídem za tebou.“

„Dobre teda.“

„Teraz choď, zostúp po tisícich schodoch z môjho paláca, potom dolu kopcami a prebi sa cez nekonečnú pláň. Vráť sa ku mne, keď nájdeš, čo mi právom patrí.“

Irwin sklonil hlavu a prehovoril sarkasticky: „Ako sa vám páči, pani moja.“

„Choď,“ mávla rukou, akoby chcela odohnať muchu. „Tamtá chodba ťa vyvedie von.“

Z diaľky Irwin sledoval Piggen, desivú a mohutnú horu; na jej vzdialenom vrchole sa hrdo týčila k nebu prízračná stavba, ktorej ľadové múry sa mrazivo trblietali pod studeným slnkom. Vial krutý vietor, rozhadzoval sneh a pomaly skrýval dlhú líniu jeho krokov. A on, oblečený len v ľahkých nohaviciach a jednoduchej, stále zakrvavenej halene, necítil žiadny chlad. Otočil sa a pokračoval ďalej, sneh mu pod topánkami vržďal, miestami sa do neho zabáral až po kolená.

Len matne si pamätal ako prišiel do severných zemí kradnúť, pretože vraj v týchto neľudských končinách je zlodejstvo len málo známe. Avšak vôbec si nepamätal, ako sa zatúlal tak hlboko do krajiny prekliatej večným mrazom, ale akosi mimovoľne vedel, že týmto smerom na juh, by malo ležať mesto. Spomínal si ako okrádal karavány spolu s dvoma lotrami, aj na ten okamih, keď ich chcel zradiť, vziať si lup pre seba a zdúchnuť zo severných krajov ďalej na juh. No tí dvaja ho pristihli práve keď ukrýval zvláštne drahokamy do vreca. Bez slova a súdu ho roztrhali dýkami, ale čo sa odohralo potom, to ostávalo zahalené v závoji blúznenia. Presvedčil sa o tom, že zrada medzi zlodejmi je jednosmerná cesta do záhuby.

Zúrivo sa prebíjal ďalej, pomaly strácajúc silu. A keď slnko klesajúce na západnom horizonte zahorelo dočervena, snehové pláne vzplanuli v odleskoch karmínu a trblietali sa ako hladina roztavených rubínov. Obloha sa na západe sa prelínala z fialovej na tmavomodrú na východe, akoby kráčal pod slávnostným predstavením bohov.

A neskôr, keď sa nevľúdny súmrak stretol s polárnou nocou, myriady hviezdy jasne zažiarili na ebenovej oblohe a mesiac zavládol vysoko svojou železnou žiarou. Pláne sa ponorili do strieborného lesku a Irwin sa v objatí noci dral vpred.

Nakoniec uvidel líniu ihličnatých stromov pokrytých snehom. Zastavil a otočil sa späť na snehové polia, ktoré práve s námahou zdolal. A mrazivý chlad mu prerazil srdce; v krátkom záchvate agónie padol na kolená. Zatínajúc čeľusť si spomenul si na varovanie Ľadovo modrej, na jej kliatbu, ktorú na neho privolala.

S vypätím síl vstal a pokračoval ďalej.

V diaľke začal vidieť svetlá, prenikajúce tmou chladnej noci a volajúce ho bližšie. Hammerfest, najsevernejšie mesto ľudských kráľovstiev, bol na dosah.

Veselé pokrikovanie a opité spevy napĺňali krčmu, kde strážcovia karaván oslavovali voľný večer. Niektorí vášnivo hrali karty, ich lesklé oči upreté na kopy mincí. Iní sa pretláčali rukami alebo mávali dýkami, zatiaľ čo príbehy o ich hrdinských činoch im mrmlavo unikali z pier červených od vína.

V temnom kúte, len mdlo osvetlenom jedinou sviecou, sedel osamelý mohutný muž a pozorne sledoval oslavy. Silné, mäsité ruky a žilnaté predlaktia mal vyložené na stole. Jeho hruď mocná ako prístavný zvon, chrbát široký ako stodola a nohy silnejšie než ťažný kôň.

„Hej, Klement,“ oslovil ho štíhly, no šľachovitý muž s tenkým fúzom nad hornou perou.

„Čo je,“ zamrmlal mohutný Klement.

„Nepridáš sa?“

„To je tvoja robota, Jorgy.“

„Áno, áno,“ prikývol štíhly muž. „Zistil som, čo toľkí z nich strážia. Pozri sa na tých opilcov, čo im víno otvorilo ústa. Vraveli, že v tých vozoch vonku je zlato a šperky, ktoré patria nejakému šľachticovi. Mali by sme udrieť, kým o ničom netušia. Hovorili, že sú dobre pripravení čeliť neznámej lúpežníckej bande, ktorá okráda karavány na severnej trase.“

„Ha!“ skríkol hrmotne Klement, no aj jeho medvedí hlas sa rozplynul v ruchu hostinca. „Myslia si, že hrozba je za mestom a preto nebudú čakať krádež priamo tu.“

„Hlupáci. Vidíš, ty a ja, robíme prácu celej bandy.“

„Najprv sa poobzerám vonku a skontrolujem karavánu. Nájdem najlepšiu trasu k úkrytu. Nechcem, aby sme budili podozrenie.“

„Teraz sme na to len dvaja,“ dodal obor.

Útly Jorgy prikývol. „Odteraz len ty a ja. Ten lotor Irwin nás chcel zradiť a to sme ho prijali medzi seba. Takmer ukradol tie zvláštne drahokamy, čo sme všetci spolu nakradli, nuž ale potom skapal na hranici zeme nekonečnej zimy. Aj zlodeji by mali mať česť. Už sa nebudeme deliť na tri časti.“ Uprene sa zahľadel do tmavých očí svojho spoločníka a mierne stíšil hlas. „Už len tento lup, Klement, a odídeme odtiaľto kradnúť niekam inam. S tými drahokamami a zlatom si kúpime celé panstvo na juhu.“

„Tak bude, priateľu, nech sú bohovia zlodejstva pri nás.“

„Samozrejme, že budú,“ usmial sa útly Jorgy. Potom sa otočil, pridal sa k skupine opilcov a objednal im fľašu páleného, nech sa ich zmysly ešte viac otupia. To sa stretlo s radostným výkrikom, ktorý sa zmenil v náruživý spev. Jorgy s nimi chvíľu mrmlal útržky piesní, no napokon sa nenápadne vytratil, vzal svoj kabát prehodený cez stoličku a pobral sa z krčmy von.

Iba mesiac videl, ako krv vystrekla na závej snehu. Telo opitého strážcu karavany sa v kŕčoch zrútilo na dlažobné kocky pokryté ľahkou námrazou.

„Rýchlo, otvor to, Klement,“ zašepkal Jorgy so zakrvaveným nožom v ruke.

Gigant schmatol visiaci zámok na truhlici umiestnenej v zadnej časti dreveného nákladného vozu a s kovovým rachotom ho strhol.

Jorgy rýchlo odklopil veko. Jeho tvár sa zrazu zaleskla v strieborných a zlatých lúčoch vychádzajúcich z truhlice. Jeho oči sa rozšírili pri pohľade na to veľkolepé bohatstvo.

„Hľa,“ povedal. „Všetko zlato, striebro a šperky, ktoré si srdce môže priať.“

„Majestátne,“ zamrmlal Klement so striebornou žiarou odrážajúcou sa v jeho očiach.

„Vezmi to, použi svoje svaly. Rýchlo.“

Veko truhlice sa zatvorilo. Potom ju Klement chytil za boky oboma rukami a zdvihol ju s ľahkosťou, s akou by to bežný človek nedokázal.

„Tam,“ ukázal Jorgy. „Pôjdeme tieňmi hentej ulice, kým sa nedostaneme k nášmu úkrytu.“ Potom jeho pohľad skočil na neďaleký hostinec, z ktorého okien do noci prenikalo svetlo sviec, a z ktorého sa ozýval tlmený opilecký rev. „Blázni. Budú veľmi prekvapení.“

„Tak poďme,“ povedal Klement.

Obaja zmizli v tichu noci a zanechali po sebe len mŕtve telo a žiadne stopy na čerstvo pozametaných dlažobných kockách.

Strážcovia karavány sa zhromaždili v rozľahlej stodole, výpary z ich dychu sa beznádejne rozplývali a pásy lúčov ranného slnka prenikali cez tenké štrbiny medzi drevenými panelmi do ich zachmúrených tvárí.

„Stratili sme náklad,“ povedal jeden z nich, vodca. „Nedostaneme zaplatené a s najväčšou pravdepodobnosťou nás budú súdiť za krádež.“

Ticho rezignovanosti sa rozhostilo medzi mužmi.

„Musíme nájsť toho, kto to urobil,“ pokračoval. „Toho, alebo viacerých z nich, ktorí zabili jedného z nás.“

Niekoľko strážcov súhlasne prikývlo, ale v ich očiach nehorel žiaden oheň. Tváre mali stále bledé od minulej búrlivej noci.

Dvere stodoly zavŕzgali, všetci zhromaždení sa otočili. Dnu vošiel širokoplecí muž s roztrhanou a krvavou halenou, v očiach niesol dravú iskru lesného vlka.

Ruky mužov klesali k rukovätiam mečov za ich opaskami.

„Pokojne,“ povedal cudzinec. „Prišiel som vám pomôcť, nie s vami bojovať. V Hammerfeste sa hovorí o vražde a krádeži, je tak?“

„Áno,“ prikývol vodca a gestom naznačil svojim mužom, aby zložili ruky zo zbraní. Potom vykročil k cudzincovi. „Kto si?“

„Volám sa Irwin a možno vám budem vedieť pomôcť. Myslím, že hľadáme tých istých mužov. Tento čin nesie ich rukopis.“

„Čo ty o tom vieš?“ spýtal sa vodca a neveriacky sa zamračil.

„Spýtam sa takto,“ začal. „Bol s vami včera večer chudý muž s fúzikmi? Pil s vami? Spieval?“

Stráže placho prikývli a vymieňali si pohľady.

„No, áno,“ odpovedal ich vodca.

„Bol s ním muž stavaný ako býk?“

„Áno, videl som takého muža včera večer v hostinci.“

„To sú oni, ktorí to urobili. Takmer ma tiež zabili. Moje jednanie s nimi je súkromné a nebudem sa o to deliť, ale chytím ich a keď vám vrátim ukradnutý náklad, dáte mi...“

„Čo?“ prerušil ho vodca.

„Chcem len jedného koňa, nič viac.“

Vodca si prekrížil ruky na širokej hrudi a premeral si cudzinca od kožených topánok až po neupravené vlasy. „Zdá sa, že si schopný muž. My sme v zúfalej situácii, lebo autority odmietajú vyšetrovanie bez súhlasu aristokracie. Ale nemáme veľa času, Irwin, nemôžeme čakať na ich rozmary. Nech mi je boh ocele svedkom, do večera musíme vyraziť!“

„Zostaňte tu alebo v hostinci. Vrátim sa.“

„Nepotrebuješ pomoc?“

„Chcem si užiť svoju pomstu sám. A navyše, keby sa túlate po meste ako besné psy, budili by ste pozornosť.“

„Dobre,“ prikývol hlavný strážnik. „Budeme ťa čakať. Ak sa neukážeš do večera, naša dohoda je neplatná.“

Irwin prikývol, zvrtol sa a opustil stodolu. Jeho náhla návšteva donútila skormútených strážnikov ponoriť sa do vášnivých debát.

Vzdialené zavýjanie severských psov sa nieslo do uší Irwina, ktorý kráčal po ulici Hammerfestu posiatej borovicovými a smrekovými zrubmi so sedlovými strechami; krivé dosky medzi týmito domami, slúžiace ako cesta, sa kývali, keď po nich kráčal, a pri ich okrajoch sa tiahli kopy starostlivo odhrnutého snehu.

Hoci ulica nebola prázdna, Irwin šiel vpred, akoby bola. Ignoroval ľudí v kožuchoch, ktorí udivene hľadeli na jeho zakrvavené ľahké oblečenie, akoby bol imúnny voči dotyku zimy. S desivou intenzitou upieral svoj pohľad na dom čierny od dechtu. Práve tam zvykol viesť zlodejské jednania s tými lotrami.

Keď dorazil k domu, pokúsil sa otvoriť dvere. Boli zamknuté.

Žiadne zaváhanie neoddialilo jeho čin; hnaný silou zúrivosti vykopol dvere dokorán. Potom vytasil meč a vtrhol dnu.

Na masívnom stole horeli sviečky a ich žiara vrhala na steny kurióznu svetlohru, ktorá sa odrážala od množstva farebných drahokamov rozsypaných na stole spolu so zlatými a striebornými šperkami.

Štíhly muž, zlodej Jorgy, sa hrdo usmieval a v očiach mal víťazný lesk. „Teraz, Klement, to už len musíme všetko schovať pod kožuchy a dostať z mesta.“

„Ako hovoríš, drahý priateľ. Mám to začať baliť?“

„Ach, ešte jeden pohľad na tú nádheru a...“

Dvere sa zrazu rozleteli, dnu vtrhol závan studeného vetra a rozochvel plamene sviec. Keď sa obaja náhlivo otočili, ich tváre zbledli.

Vo dverách stál muž vytesaný voči ostrému svetlu, s pripraveným mečom a s črtami tváre diabolského pantera túžiaceho po pomste.

„Ty!“ zvolal Jorgy. „Zabili sme ťa!“

„Špina!“ zvolal Klement.

„Všetci sme špiny,“ odsekol Irwin, „ale len jedna odtiaľto odíde živá.“

„Ale...“ zajakával sa svalnatý Klement, „ale my sme tvoje bezvládne telo hodili do snehu, ďaleko od mesta, aby ho zožrali vlci.“

„Nie,“ povedal Irwin so zvláštnym pokojom. „Vy nedokážete ani poriadne zabiť človeka.“

Jorgyho premohlo uvedomenie reality a pomaly vytiahol svoju ostrú dýku. „Neviem aká čierna mágia ťa zachránila, ale tentoraz ti odsekneme hlavu, starý partner. Poď, Klement, roztrháme ho!“

Nasledovalo šialenstvo, keď dvaja darebáci zaútočili na Irwina. Ale on mohutne švihol mečom, aby ich udržal v bezpečnej vzdialenosti. Jorgy vrhol svoju dýku, ktorá vyletela rýchlo ako železný výdych draka. Irwin sa jej ledva vyhol; hrotom sa zaryla do drevenej steny za ním.

Potom sa na neho vrhla masa svalov a ozrutný Klement doňho takmer vrazil celou silou, ale Irwin odskočil s rýchlosťou polárnej líšky. Svižne sa zahnal čepeľou; z úst obra vyletel hrozný rev, keď zaznel trhajúci zvuk oblečenia a kože. Z hlbokej rany na mäsitom ramene vytryskla krv.

”Roztrhám ťa!” kričal Klement divoko, až vypľúval sliny. ”Ty... Ugh!”

Ostrý hrot ocele mu prenikol hrdlom skrz naskrz a umlčal ho. Ale muž nepadol, hoci sa z jeho preťatého hrdla ozývalo chrčanie a z diery bublala krvavá pena.

”Klement!” Jorgy zhrozene zajačal a s neľudským šialenstvom sa vrhol na Irwina. Bol síce štíhlej postavy, ale surový ako besné zviera. Priblížil sa, jeho päste lietali rýchlo a presne. Irwin zatínal zuby a znášal tie údery, v ušiach mu zvonilo a v tom šialene blízkom fyzickom strete pustil meč.

Obor pritom stále stál, odmietajúc zomrieť, držiac sa života len duchovnou zúrivosťou medveďa. Aj on sa vyrútil na Irwina. Pritlačili ho k stene, zátylkom o ňu treskol, hneď vedľa dýky, ktorú po ňom predtým vrhli.

Démoni pomsty posadli Irwina; vytrhol dýku a začal maniakálne bodať, divoko syčal a kŕčovito zatínal čeľusť, až mu žily a svaly na krku vystúpili ako šnúry. V jeho červenom šialenstve všetko prestalo existovať. Striekala krv, trhala sa koža aj mäso. S tupým treskom sa masívne telo Klementa zrútilo na zem, stôl nadskočil, steny sa otriasli.

Jorgy sa kymácal s bodnými ranami po celom tele, hlbokými rezmi v tvári a jedným vypichnutým okom, z prázdnej jamky mu vytekala len hustá krv. Sotva pripomínal ľudskú bytosť. Jeho zakrvavené pery sa pootvorili, ale nevyšiel z nich žiadny zvuk. Potom spadol vedľa svojho partnera. Obaja teraz nehybne ležali v kalužiach vlastnej, stále teplej krvi.

A Irwin, ťažko dýchajúc, odhodil dýku. Prekročil telá, zdvihol meč, očistil ho kusom handry a schoval do pošvy. Bolo dokonané vo svete, kde vlk loví vlka.

Keď sa pozrel na nádheru na stole, tesne na dosah ruky, napadla mu ďalšia diabolská myšlienka – všetko by mohlo byť jeho a len jeho.

Potom však pocítil v žilách strašný chlad, takmer stratil stabilitu a zaškrípal zubami. Kliatba Ľadovo modrej na ňom stále visela. Rýchlo naložil myriadu malých drahokamov do koženého vrecka, no trblietavého striebra a zlata sa nedotkol, pretože to musel vrátiť strážcom karavány. Jedna zrada a jeden zážitok blízkej smrti mu stačil. Či to boli bohovia zlodejstva alebo bohovia pomsty, ktorí dnes viedli jeho ruky, to nevedel, ale naučil sa ctiť si svoje skutky a sľuby dané iným.

Zneuctil dve telá tým, že im z vreciek ukradol niekoľko mincí. Potom vyšiel von a zavrel za sebou dvere.

Keď stráže karavany dorazili na miesto činu, našli dve zohavené telá a vzácny náklad nedbalo pohodený na stole.

Irwin trpezlivo čakal vonku, zatiaľ čo ostatní muži prezerali drevený zrub.

Nakoniec sa z dverí vynoril ich vodca. „Dodržal si dohodu, preto sa nebudem pýtať, prečo si do toho nechceli zapojiť mestských vyšetrovateľov. Úprimne, je mi to jedno, pretože si nás zachránil.“ Muž potom spokojne prikývol a s úľavou si vzdychol. „Môžeš si vziať jedného z našich koní. Nájdeš ho v stajni.“

„Vezmem si ho a prajem vám bezpečnú cestu.“ Irwin odišiel a hlboko zamyslený kráčal po roztrasených doskách.

Zapadajúce slnko zalievalo karmínovými lúčmi chladné polia a vrhalo dlhý tieň osamelého jazdca a jeho koňa na bielu prikrývku. Irwin, teraz odetý v hrubom kožuchu, ktorý si zadovážil v meste, sa kýval v sedle do rytmu koňa. Za ním sa v snehu črtala dlhá línia stôp kopýt, ktorá viedla od radu ihličnanov.

Zvláštna ruka mrazu sa dotkla jeho chrbtice a on sa zachvel, zastavujúc koňa. Z nozdier zvieraťa vytryskla teplá para, ktorú odvial vietor.

Pred ním sa zrazu objavil snehový vír a keď rovnako náhle doznieval, z jeho klesajúceho závoja sa vynorila žena v modrom, jej zlaté vlasy sa trblietali v poslednom slnečnom svetle.

„Prinášam ti, čo je tvoje,“ povedal Irwin a vytiahol spod kabáta veľké ťažké vrecko.

„Cítim to, zlodej. Hoď ho.“

Irwin šmaril vrecko a to sa zaborilo hlboko do snehu.

„Náš obchod je hotový, predpokladám?“

„Predpokladáš správne,“ povedala, zdvihla svoje štíhle slonovinové ruky a zašepkala neznáme slová.

Irwin sa zatackal v sedle, na chvíľu stratil zrak a zrazu sa všetko ponorilo do tmy. Sotva udržal svoje vetché telo na chrbte koňa. Ale odolal a prudko pokrútil hlavou. Zrak sa mu vrátil.

Nebola tam žiadna žena, žiadny vak v snehu, len nekonečné mrazivé pole a neutíchajúci vietor. Otočil koňa a poháňal ho do cvalu smerom k Hammerfestu. Na polceste ho objal chlad a kúzlo pominulo.

Rev a smiech naplnili hostinec, plamene v krbe plápolali a vrhali teplé svetlo na stoly preplnené mužmi, ktorí dvíhali krčahy s pivom. Irwin sedel s niekoľkými miestnymi obyvateľmi okolo stola a zohrieval si svaly pred svojou ďalšou čertovskou cestou. Pýtal sa miestnych na zvláštne úkazy na mrazivých poliach.

„Ľadovo modrá?“ vyštekol starý šedivý muž. „Nie, synu. Nikto nikdy nepočul také meno. Na vrchole hory Piggen nie je žiadny palác. Často sa tam zatúlame loviť líšky kvôli ich kožušine. Počuli sme, že si chytil zlodejov, možno ťa udreli do hlavy!“

Okolo zahrmel smiech.

Irwin si vzdychol a zdvihol krígeľ. „Napime sa!“