Fred precitol. Rád by povedal že otvoril oči ale zistil, že nemá viečka. Zvláštne, pamätal si ako ich ešte pred chvíľou zatváral. Nevedel sa vôbec pohnúť a tak sa aspoň snažil uvedomiť si, kde je. Spomienky sa mu pomaly začali v útržkoch vracať. Zástupy vojakov v plej zbroji, napäté zvieranie meča v ruke, bitka trvajúca celú večnosť. Začínalo to byť celé jasnejšie. Prehrávali rozhodujúcu bitku, jeho jednotka dostala príkazy k usporiadanému ústupu. Pamätal si, ako podopiera svojho priateľa cestou do hradu. Sám bol vážne zranený a … Čo bolo potom?

Cit sa mu začal vracať do končatín. Bolesť, ktorú očakával v zranenej ruke neprichádzala. Skúsil sa rozhliadnuť. Stál v menšej kamennej miestnosti opretý o stenu, okolo seba videl množstvo iných vojakov, ale nikto sa nehýbal. Zvláštne, sýto zelené brnenia ktoré na sebe mali zostali sivé. Dokonca aj fialovo modrá zástava osobnej stráže bojových mágov stratila farbu.
„Kde to do pekla som?“ skúsil Fred povedať ale žiadny hlas mu nevyšiel z hrdla.

Vtom pocítil dotyk cudzieho vedomia v svojej mysli. Mágovia takto často udeľovali rozkazy celým jednotkám naraz.
„Vojaci oddaný kráľovstvu mágov, preberte sa!“, zaburácal cudzí hlas vo Fredovi hlave. Životná energia ním začala prúdiť, alebo aspoň niečo také.
„Po poslednej porážke ste spali ale teraz nadišiel čas splniť si vašu povinnosť a opäť vytiahnuť do boja.“
Áno prehrali, spomínal si pomaly Fred, ako poslednú nádej sa zabarikádovali všetci v hradnej citadele. Brány boli zapečatené, okná sa magicky uzamkli skalou. Po citadele sa hlasno šírilo divoké odriekavanie zaklínadiel – poslednej možnej záchrany života. A v tom Fred zaspal na mieste kde stál.
„Čas, čas bola naša jediná nádej. Spravila vás silnejšími, odolnejšími, vytrvalejšími.“ pokračoval hlas. Fred to naozaj cítil, sila ktorá sa mu rozlievala v tele bola nespútaná.
„Storočie čakania vás zmenilo, je to daň za silu ktorú teraz máte, za silu ktorou teraz dobijeme všetko čo nám právoplatne patrí! Do boja!“ zaburácal hlas.

Fred sa pohol, kosti zaškrípali o kosti aj o jeho kovové brnenie. Z očnej jamky Fredovej lebky vybehol vyľakaný pavúk, Fred ho rozpučil zubami, no nemal žiadny jazyk ani hrdlo aby ho prehltol alebo vypľul. Ale na tom nezáležalo, zovrel meč v ruke a vykročil.

Brány citadely sa otvorili a nemŕtva armáda sa dala do pohybu.