Začalo to tým posraným experimentom s paralelnými dimenziami. Hľadali nejakého blázna, čo bude pokusným králikom. Podmienky som spĺňal dokonale – zdravý, chudobný ako kostolná myš, bez rodiny, priateľky či kamarátov. Vždy som patril k introvertom, ktorí maximálne radi čítajú knižky. Geekovia, nerdi, rojkovia.

A ešte taká maličkosť ma predurčovala. Bol som odsúdený na smrť.

Áno, áno, vravíte si, ďalší hajzel, s ktorým máme cítiť sympatie. Ale v tú noc som bol fakt mladý a vystrašený a ten dom bol fakt veľký a lákavý. To, že tam býval senátor s rodinou som nevedel a keď ma načapali so šperkami, spanikáril som. Sudca to videl inak a za dvojnásobnú vraždu v Texase, navyše ak ste čierny, je len jeden trest.

Asi som prešiel sitom, alebo čo, ale nejako som im padol do oka. Samozrejme, nebol som jediný, ale spomedzi mnohých ďalších mal asi niečo ponúknuť. Bolo ich vyše dvadsať, všetci grázli, ktorým bola ponúknutá milosť a desať tisíc chechtákov navyše. Vlastne nevybrali len jeho, bol sním aj taký macho z Floridy. Asi fajn chlapík, ale trocha horúca hlava. A tak trocha rasista. A tak, keď sa moja hlava ocitla v horúcej polievke za to, že som sa na neho trocha dlhšie pozeral, tak bolo jasné, že skončil.

Napokon teda ja. Sám. A spolu so mnou uistenie, že nemám na výber, dvojica eMPíkov pred izbou a desiatky zložiek označených „classified“. Napokon som len mykol plecami a pustil som sa do štúdia.

Do odpočtu ostávalo niekoľko mesiacov.

Keď som o týždeň prišiel za vedúcim sekcie, že som si zložky už prečítal, vytreštil na mňa oči. Napriek tomu nezaprel vedca a ponúkol sa, že ak niečomu nerozumiem, vysvetlí mi to.

Nerozumel som takmer ničomu. A po dvoch dňoch školenia som nerozumel ani tomu, čo som pôvodne chápal.

Ale v skratke – pošlú ma do paralelného vesmíru!

Hurá.

A trochu dlhšie? Po objavení unifikačných rovníc, ktoré konečne prepojili kvantovú mechaniku s teóriou relativity, sa objavili obrovské možnosti. Cestovanie nadsveteľnou rýchlosťou sa zdalo reálne! Rovnako ako cestovanie časom vpred či vzad! Avšak nie v našej dimenzii! Výsledkom takejto manipulácie časopriestoru bolo vytvorenie paralelnej reality. Takže síce môžete cestovať do roku 10216jablkoX, ale nie do nášho roku 10216jablkoX. A aby toho nebolo málo, keďže ide o prepojenie kvantovej mechaniky, kde výsledok závisí na pozorovateľovi, tak aj výsledná realita závisí na pozorovaní. Tak trocha. Úplne.

V každom prípade, keď po mnohých mesiacoch výcviku, fyzického, psychického aj vedomostného nastal deň D, museli ma z izby skoro vyniesť. Vraj som podpísal dohodu a tak nech nespätkujem.

Ja som nespätkoval! Ja som sa bál! Časom som totižto zistil, že nie som prvý...ani druhý...ani piaty alternaut. Predo mnou bolo takých ako ja už osem! A ja som číslo deväť! Čo sa stalo s ostatnými? Číslo jedna a dva zhoreli. Vraj. Z trojky vraj ostal len mastný fľak na stene. To by vysvetľovalo to tmavé miesto za dimenzionálnym modulom. Štvorka sa zbláznila a päťku vraj zastrelila ochranka, keď sa snažila ujsť. Zvyšok? Netuším. Tí vraj cestu prežili, ale prestali sa hlásiť.

Alebo nie. Ďalší hovorili, že ich boli stovky. Iní, že som tretí a jednotka a dvojka sa nehlásia. V každom prípade, keď ma prišli odviesť do miestnosti s modulom, bol som vydesený. Ako keď idete k zubárovi a ten vám s úsmevom povie, že tieto dva musia ísť von. Ale bez umŕtvenia!

Rozumejte. Nemal som chuť skončiť ako šmuha na stene, alebo sa rozletieť stovkami smerov podobe subatomárnych častíc. Ale rovnako som nechcel dostať guľku do chrbta. A tá je, ak nebudem spolupracovať, istá.

Napokon ma doviedli až k modulu. Vyzeral presne ako ten, na ktorom som posledné dva týždne trénoval – sústava kruhov rotujúcich okolo ležadla s popruhmi. K tomu samé káble a elektronika, chladiace zariadenie a ovládače. A tmavá šmuha.

„Aká je šanca, že to prežijem?“ spýtal som sa neďaleko stojacich technikov.

Tí len na seba prekvapene zamrkali a nesmelo sa usmiali.

„Tu máte vysielačku a kameru. Budete nám podávať správy,“ ozvala sa malá bielovlasá pani v bielom plášti (ó, aké klišé) a začala mi spomenuté veci upínať na chameleonský oblek.

„A tu prenosný stabilizátor Portál ostane otvorený najbližšiu hodinu, na dlhšiu dobu ho nevieme stabilizovať,“ pokračovala, kým ma trojica technikov kontrolovala.

„Teraz vás pripútame k lôžku. Nebojte sa, pásy sa dajú povoliť, avšak by som vám to kvôli otrasom neodporúčala,“ usmiala sa na mňa.

Ja som nasucho len preglgol. Očami som skontroloval miestnosť a napočítal vyše desať ozbrojencov so zbraňami namierenými na mňa. Bolo mi okamžite jasné, ako by som dopadol, ak by som sa pokúsil o útek.

Nádych. Výdych.

Zrazu zapraskal reproduktor. „Vašou úlohou bude nahrávať a monitorovať, nič iné! Veľmi sa nevzďaľujte od portálu a po trištvrte hodine sa vráťte! Je to jasné?“

Vyplašene som prikývol.

„Teraz vás opustíme. Vaše lôžko je chránené magnetickým štítom, ale zvyšok miestnosti nie. Takže všetci sa stiahnu. Vidíte hore svetlo?“

Pozrel som daným smerom.

„Je červené. Keď sa zmení na oranžové, začneme s aktiváciou modulu. Keď prejde na zelené, budeme prepravení a začneme odpočítať od desať do jedna. Na otvoríme portál a vy s aocitnete na druhej strane. Od !nula“ máte štyridsaťpäť minút aby ste preskúmali druhú stranu a vrátili sa. Kývnite, že všetkému rozumiete!“

Kývol som.

„Dobre. Opustite miestnosť!“

A tak som ostal len ja, zľahka pripútaný k lôžku, hľadiac na kruté červené svetlo.

Sám. Keby som sa teraz odpútal a rozbehol sa, podarilo by sa mi ujsť? Pochybujem. Za dverami sú určite stráže. Ale ešte mám čas, ešte by som mohol...

Svetlo zmenilo farbu na oranžovú a kovové kružnice začali rotovať. Najskôr pomaly, časom sa však ich rotácia zrýchľovala, až ich nebolo možné vnímať očami. Vytvárali akési temporálne exotické pole, ktoré má zastabilizovať modul v jednej realite a zároveň otvoriť trhlinu do inej.

Sakra. To asi fakt nedám.

Očami som sa vpíjal do oranžového svetla a čakal a modlil sa, nech už je po tom. Trvalo večnosť, kým sa zjavila zelená. A s ňou odpočet.

„Desať,“ ozvalo sa z reproduktoru.

„Deväť.“

„Osem.“

Zavrel som oči a počítal v duchu s nimi. Sedem. Šesť. Päť.

Z kútika oka mi stiekla slza.

„Štyri!“

„Ja nechcem umrieť!“

„Tri!“

„Dva!“

„Bežte všetci do riti!“ zreval som z posledných síl, nervy na prasknutie, pripravený na smrť.

„Jedna!“

Nikdy v živote som necítil takú bolesť. Ak to mala byť smrť, tak psom sa radšej mal nechať zastreliť.

Z mrákot ma prebudilo praskanie vysielačky.

„Haló, počujete ma? Haló!“

Otvoril som oči a prekvapený, že žijem, som vstal.

„Čo?“ zašepkal som vysileným hlasom.

„Super! Ste nažive! Tak sa to podarilo! Podajte hlásenie, kde ste?“

Zmätene som sa začal obzerať a potom mi docvaklo, kto som a ako som sa sem dostal. Horšie to bolo s tým SEM. Stál som v páchnucej polotme, kúsok od smetiaku a akejsi hromady handier. Chvíľu mi trvalo, kým som to spracoval. Bol som na Zemi!

„Som v nejakej bočnej uličke, výzorom nie nepodobnej stovkám ďalších,“ zarecitoval som do vysielačky. „Idem sa pozrieť ďalej.“

„V poriadku, ale nezabúdajte, veľmi sa od lokácie nevzďaľujte! Ak sa vám niečo stane nemáme vás ako zachrániť. Je to všetko na vás.“

„Rozumiem,“ odvetil som a vyšiel z uličky von.

To čo som zbadal mi vyrazilo dych. Mesto! Nádherné mesto plné ľudí! Nie, počjať! Nie ľudí, ale humanoidov. Najrôznejších humanoidov. Nádherných vysokých svetlovlasých s jagavými očami a špicatými ušami! A mnohými ďalšími! Vysokými svalnatými s brunátnymi tvárami. A ďalší, pripomínajúci stromy a. A vtedy mi to došlo. Elfovia. Orkovia. Enti!

Pamätáte ako som vravel, že v kvantovej mechanike všetko závisí od pozorovateľa? A že som bol ten typ, čo si rád číta? A viete aká bola moja obľúbená kniha? Keď ma poslali do inej reality, ani len netušili, že tú realitu si cestovateľ vytvára sám.

Zrazu som sa zasmial. Už mi bolo všetko jasné! Netuším, kde skončili čísla jedna až osem, či prežili. Ale ak áno, už chápem, že prečo sa nikdy neozvali.

„Čo vidíte,“ zapraskala znova vysielačka.

„Vidím,“ zrazu som sa zamyslel a uvedomil si, že toto nechcem. Svoj trest som si odpykal vo väzení a počas výcviku. Ak sa vrátim, doma budem len vrahom. Ale tu...

Usmial som sa a hodil vysielačku na zem. Tu môžem začať odznova. Nemajú ma ako nájsť, tu na mňa nedosiahnu! Možno bude aj nejaké číslo desať, ale jeho čaká úplne iný, súkromný vesmír.