YaYa
Pripomenulo mi to poviedku Kruhy, ktorá bola pred pár rokmi vo finále MCF. Tento formát je trochu zradný. Namiesto toho, aby si nahodil háčik na začiatku a potom čitateľa len priťahoval na udičke, púšťaš ho a chytáš znova a znova. A čitateľská rybička sa chytá čoraz váhavejšie. A nepomáha ani, že rybička už vie, ako jednotlivé príbehy skončia - vždy smrťou. Po chvíli už len netrpezlivo čaká, kedy už ďalšia postava zomrie, aby sa mohla dostať aspoň o krok ďalej.
Ak je cieľom všetkých mikropríbehov, aby nás len nasmerovali k záverečnej úvahe, sú pridlhé. Ak nám majú pomôcť sa do postavy vžiť, sú zase prikrátke. A často príliš zamerané na historické detaily, faktografiu, príliš málo na samotného človeka. Viac vyrozprávaš než ukážeš, dozvieme sa viac o stíhačkových strelách ako o ľuďoch, a preto to za mňa tak trochu skĺzlo po povrchu.
Čo sa týka technickejších vecí, pozor na privlastňovacie zámená - kde dávať môj, kde svoj a kde vôbec nič. Najlepšie je nedať vôbec nijaké a dávať ich do textu, len keď naozaj musíš. A pozor na vety ako: Som centurion, vedúci mojich vojakov do útoku. Pri minimálnej úprave by som dala aspoň preč čiarku a upravila privlastňovacie zámeno: Som centurion vedúci svojich vojakov do útoku. Prirodzenejšie by mi to ale znelo bez príčastia. Som centurion a vediem svojich vojakov do útoku.
Najviac sa mi páčila druhá sekvencia so starým cisárom. A dúfam, že pri vedomostiach, ktoré tu ukazuješ, sa čoskoro dočkáme historickej fantasy ;)
A inak, pozor na upútavku. V tomto prípade čitateľa spoileruje a neostáva mu ani posledná vec - aby si sám mohol v hlave poskladať, čo majú príbehy spoločné. Takto som naozaj od polovice čakala, kedy už všetci umrú a dostanem sa k pointe.
11.10.2022
