Jennifer Saint pochádza z Anglicka, na svojom webe priznáva roky trvajúcu záľubu v gréckych bájach. Pôvodne učila angličtinu na strednej škole, teraz už je spisovateľka na plný úväzok s niekoľkými bestsellermi na konte. Vo všetkých románoch sa zameriava na ženské postavy z gréckej mytológie. Ariadna, ktorú slovenský čitateľ vďaka Tatranu práve dostáva do rúk, je jej prvotinou. Ako naznačuje názov, kniha rozpráva príbeh známej krétskej princeznej, a na rozdiel od mnohých iných prerozprávaní sa pritom smrťou Minotaura nekončí, ale len rozbieha.

Skôr ako sa pustím do hodnotenia, musím priznať zaujatosť. Kirké od Madeline Millerovej patrí medzi moje najobľúbenejšie knihy vôbec. Očarila ma až tak, že som si ju prečítala aj druhýkrát – a určite nie posledný. S Ariadnou má tento román veľa spoločného. Oba romány vychádzajú z gréckej mytológie, dokonca v nich vystupujú tie isté postavy. Obidve autorky si zvolili ženskú rozprávačku a do deja vložili myšlienky týkajúce sa postavenia žien. Nedokážem sa teda vyhnúť porovnávaniu. A v tomto súboji práve Ariadna, hoci sa pôvodne preslávila dlhánskym klbkom nite, predsa len ťahá za kratší koniec.

Čo sa týka slovenského vydania, nemám čo vytknúť. Kniha má nádherný prebal a po jazykovej stránke dosahuje vysokú úroveň. V prípade Tatranu sa na rozdiel od mnohých iných na úroveň prekladu už tradične dá spoľahnúť. Všetky moje výhrady sa týkajú samotného príbehu.

Už od prvých stránok som nadobudla dojem, že knihe chýba osobný vklad autorky. Pridaná hodnota, niečo, vďaka čomu sa oplatí znovu čítať milión ráz prerozprávaný príbeh. Je síce pravda, že báj o Minotaurovi spoznávame častejšie z pohľadu Tesea a Ariadna býva vedľajšou postavou, samotná zmena pohľadu mi po všetkom, čo mám načítané, už nestačí. Rozprávačom je síce samotná Ariadna, ale na rozdiel od Kirké si drží odstup. Niežeby nám nehovorila, ako sa v jednotlivých chvíľach cítila, ale čosi mi bránilo prežívať to s ňou. Minimálne prvá časť knihy po Minotaurovu smrť vyznieva ako povinná jazda. Autorka scénu po scéne prerozprávala známe udalosti, ale len málo k nim pridávala. Ariadnin rozprávačský hlas splýva s hlasom samotnej spisovateľky a niekedy sa naša hrdinka dokonca správa ako vševediaci rozprávač.

Keď som sa prehrýzla notoricky známymi udalosťami v labyrinte, kniha sa mi už čítala ľahšie. Čiastočne preto, lebo o nasledujúcich udalostiach som už tak veľa nevedela vopred. Ale zlepšenie malo aj iný dôvod a na ten mala autorka aj väčší vplyv. Tu sa totiž k slovu dostane druhá rozprávačka, Ariadnina mladšia sestra Faidra. Ide pritom o lepšie charakterizovanú postavu, tvrdšiu, ráznejšiu, menej dôverčivú, ale zároveň zobrazenú aj s nedostatkami, a teda viacrozmernú. Jej hlas mi rozhodne sedel lepšie ako Ariadnin. Problém nastal až na konci jej príbehu. Faidrino konanie totiž nebolo v súlade s tým, čo sme sa o nej dovtedy dozvedeli. Viem, beznádejná zaľúbenosť s ľuďmi niekedy poriadne zamáva. Ale chýbal mi vývoj, nejaký medzistupeň medzi jednou a druhou Faidrou.

Faidra nebola jediná postava s nedotiahnutým vývojom. Napríklad samotná Ariadna sa pri svojej prvej láske, Theseovi, poriadne popáli. Skúsenosť si však do druhého vzťahu neodnesie. Spočiatku Dionýzovi nedôveruje, ale to je všetko. Napokon sa opäť zamiluje do ideálu, a nie do skutočného muža. A hneď ako zistí, že ideál má chyby, city vyprchajú. S výnimkou dvoch momentov ostáva pasívna, necháva ostatných, aby formovali jej príbeh. Ariadne väčšinou nemáme pri čom držať palce, môžeme si s ňou tak nanajvýš poplakať.

Kým však ženské postavy prechádzajú aspoň akým-takým vývojom, tie mužské zostávajú ploché. Inak to byť nemôže, lebo autorka ich podriaďuje myšlienke diela.

O akú myšlienku pôjde, sa dozvieme už na stránke vydavateľstva. „Ariadna je nádherne vyrozprávaný príbeh ženy, ktorá trpí osudom väčšiny žien, čo prežívajú útrapy s egoistickými mužmi,“ píše sa v opise diela. Lenže to je všetko. Viac nám kniha nepovie. Ženy trpia pre mužov. Od Skylly cez Medúzu až po samotné krétske sestry. Mužské postavy sú v diele len na to, aby ich trápili. Minos, Theseus, Dionýzos. Skazení chlapi nemajú žiadnu protiváhu. Daidalos a Perseus, ktorí by teoreticky mohli tvoriť protipól, sa príbehom len mihnú. A tak zobrazenie mužsko-ženského vzťahu ostane podané zjednodušujúco. Áno, kniha je feministická, ale povrchným spôsobom, ktorý skôr rozdeľuje ako spája.

Je to škoda. Už len spôsob, akým Jennifer Saint dokázala rozlíšiť svoje rozprávačky, spolu s niektorými farbistým obrazmi naznačujú, že talent má a písať vie. Podľa mňa sa unáhlila. Príbeh nedomyslela. Výjavy z mýtov prichádzajú jeden po druhom a postavy sa deformujú, aby konali tak, ako si vyžadujú báje. Za oponu autorka nahliada len sporadicky. Kniha síce poukazuje na spoločenské otázky, ale len povrchne. Nepovie nám k nim viac, než bolo napísané v spomínanej synopse na stránkach Tatranu. Neanalyzuje, neponúka riešenia ani vzory správania.

A tak hoci sa román číta ľahko a umožnil mi opäť nazrieť do jedného z mojich najobľúbenejších svetov, asi mi rýchlo vyšumí z hlavy. Podľa recenzií na Goodreads je kniha populárna, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že len preto, lebo sa vezie na modernej vlne. Ak sa po nej chystáte siahnuť, skúste, na rozdiel odo mňa, neporovnávať a udržať svoje očakávania na uzde. Možno potom k vám kniha nakoniec prehovorí. Pri mne mlčala.

Hodnotenie: 50 %

Klady:

Výborný preklad

Atraktívne prostredie

Postava Faidry

Zápory:

Autorka do mýtov nepridáva veľa vlastného

Postavy sú často jednorozmerné

Rýchlokvasená myšlienka

Záver z rýchlika

Vydavateľstvo: Tatran

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2022

Strán: 302

ISBN: 978-80-222-1284-7

Preklad: Jana Pernišová

Ďakujeme vydavateľstvu Tatran za recenzný výtlačok.

Podobné knihy: