Trhlina a Priepasť, jednovaječné dvojčatá

Čo majú spoločné TRHLINA a PRIEPASŤ? Veľa ľudí povie, že autora a mysteriózne zameranie. No po prečítaní oboch diel zistíme, že nielen to.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Obe knihy sa mi dostali do rúk ako odporúčaná literatúra. Autora, Jozefa Kariku som nepoznal. Podobne ako on vo svojich dielach, musel som použiť Google na získanie viac informácii. Knihu Trhlinu poznáme aj vďaka rovnomennému filmu, ktorý začiatkom roka vstúpil do kín(recenzia viď cyberstorm). Na film som si spomenul vďaka masívnej reklamnej kampani sľubujúci neskutočný zážitok. Podobne ako mne sľúbili strhujúcu atmosféru pracovníčky knižnice.
Jozef Karika - Jozef Karika
Jozef Karika - Jozef Karika / Zdroj Disclaimer
Začnem postavami. V oboch knihách je to najmenej dôveryhodná osoba, v Trhline feťák a v Priepasti samovrah. V oboch knihách chcel autor budovať autenticitu príbehu tým, že príbehy sú založené na skutočnej udalosti. Lenže otázka znie, ako mohol samovrah niekomu vyrozprávať svoj príbeh, keď bol mŕtvy? Ako som čítal po internete, ľudia mali problém s Trhlinou práve kvôli tomu, že celý príbeh vnímali ako výplod feťáka.
Postavy neboli jediným kameňom úrazu. Boli tam aj nelogickosti, vďaka ktorým jednotlivé príbehy len ťažko fungujú. V Trhline je to napríklad fakt, že hlavný hrdina nájde dokumenty z tridsiatich rokov, kde sú uvedené Považany, hoci tie vznikli až v roku 1960. Ďalej je to partia osôb, kde dve by sa najradšej zabili navzájom. Nič nezvyčajné, keby tieto osoby nespali v spoločnom stane - očakával by som, že jedna z nich bude radšej spať vonku, či budú viesť hádky do neskorej noci alebo sa prinajlepšom pobijú. Jeden z hrdinov bol cukrovkár, viedli ho polomŕtveho, no pri chvíľkovom odpočinku im zmizne, nebadane a dosť ďaleko. Ako vyvrcholením mal byť fakt, že jeden zo štvorice v skutočnosti neexistoval - ale ukazovali si navzájom doklady? Čo ak si svoje meno a pozadie jeden z nich vymyslel, a preto ho polícia akože nenašla? Celkove podľa opisu sa mi zdá, že traja zo štyroch boli turistami, kde dvaja poznali okolie a zablúdili. Ale správanie celkom odveci na skúsených turistov, a to ešte neboli v strese, keď zablúdili.
V Priepasti sú to znalosti horolezecké a miestnej lokalizácie. Podobne ako v Trhline, i tu hrdina prežije "masaker" počas noci, ale celkom sa mu podarí prežiť.
Trhlina. Obálka prvého vydania (Ikar, 2016).
Trhlina. Obálka prvého vydania (Ikar, 2016). / Zdroj Disclaimer
Dej v Trhline je rozpačitý. Sú tam dobre opísané situácie, keď človeka zamrazí. Bohužiaľ, je to viac v domácnosti, resp. blízkom okolí hlavného hrdinu a nesúvisí s ničím strašidelným. Keď v strede knihy si urobí David žart z ostatných, že akože zmizol, čitateľ je vybičovaný zo zmiznutia a zrazu zistí, že to bol len vtip autora. Napätie striedavo kolíše, graduje len v jednotlivých situáciach, po ktorej skončení zase spľasne. Autor využíva tradičné klišé situácii - opakovanie domov a maringotky zakaždým s malinkou zmenou, zatúlaný chlapec, dej v tme v tmavom lese. Celkovo môžem povedať, že polovica knihy je predĺžený úvod, kúsok je jadro a záver je dobrá tretina knihy. Vlastne niečo zaujímavé začína až v samotnom závere. Text dopĺňa veľa vaty a je viac nudná ako funkčná. Podľa mňa je tam veľa rozpitvaný čas do hlavného výletu, a ten výlet samotný je opísaný z rýchlika. Ďalším negatívom je neustála citácia, či odkazy na internet, akési umelé robenie autenticity. Dej to predlžovalo a mňa ako čitateľa nudilo.
Priepasť. Obálka prvého vydania (Ikar, 2018)
Priepasť. Obálka prvého vydania (Ikar, 2018) / Zdroj Disclaimer
Keď som dostal do rúk Priepasť, po prečítaní zhruba jednej polovice som mal dojem, že čítam opravenú Trhlinu. Chytal som nervy, ako zakaždým hlavný hrdina išiel na internet. Celkove prvá polovica odsýpala, páčili sa mi umelecké prostriedky, primerané opisy. Keď som si v priebehu čítania potreboval odskočiť, musel som si zažať svetlo na chodbe - atmosféra bola bombovo mrazivá a čakal som, že v tmavom zrkadle uvidím toho Sprunggeista. Vylezením hrdinu na plošinu akoby v polovici kniha skončila. Druhú polovicu som viac listoval, ako čítal. Dokolečka psychologické pohyby v hlave hlavného hrdinu. Autor sa snažil budovať atmosféru i melodicky piesňami a melódiami ako sprievodným javom prítomnosti ducha. Druhým takým činiteľom bol niekoľkonásobný opis dobrovoľného zoskoku ľudí z plošiny do priepasti. Keďže jeho záchranári z plošiny nezoskočili, usudzujem, že celý duch bolo psychické prepínanie ľudí, ktorí mali nejaké silné vnútorné problémy a ktorých opantala smrť. Páčil sa mi z tohoto pohľadu koniec - hlavný hrdina zhodil svojho kamaráta, ktorý mu v minulosti robil problémy, no dušoval sa, že on je nevinný, že to ten duch na neho narafičil. Keby kniha skončila v bode, že ho prepustili z nemocnice, resp. umiestnili na psychiatrickú liečbu, dalo by sa hovoriť o normálnom konci. To, že hrdina spáchal samovraždu sa dalo v konečnom dôsledku čakať, zabil predsa nielen kamaráta, ale aj dvoch záchranárov. Len je tu literárny problém - ak bol zároveň rozprávačom, ako to dokázal posmrtne vyrozprávať?
Obe knihy skrývajú v sebe potenciál dobrého príbehu. Obidve vedia byť mrazivo hrozivé. Majú vybudovaný dej. Myslím si, že Priepasť je len iným umiestnením Trhliny. Ale na čom obe knihy strácajú je nepomer dej a počet strán. Obe knihy pôsobia, akoby ich autor zámerne predlžoval kvôli počtu stranám. Mohol ich obe, plus ďalšie podobné, skrátiť a zo všetkých spraviť jednu knihu. Možno by človeku nevadilo ani to klišé, či podobný dej, ale by si pri trocha lepšom samospáde neuvedomoval tie nelogickosti.
Celkove Trhlina 6/10, Priepasť 7/10

Aleš Horváth

Aleš Horváth
V okne mojej kajuty zažiarila Zem. Už sú to roky, čo som kedysi podobne pozoroval Mesiac. Na vesmírnej lodi Alpha 751 z termoplastického materiálu zažívam momenty, keď vidím Mesiac a Zem naraz takmer vedľa seba. V ojedinelých chvíľach mávam vo výhľade spolu s nimi aj Slnko. Jeden by si myslel, že rokmi sa začne človeku cnieť za rodnou planétou, mne však nie. Z nostalgie zapínam z času na čas stroj a ja sa teleportujem do dávnych vekov. Vekov bohov a mýtov do čias legiend a hrdinských bojov. Práve preletel okolo nejaký Klingon. Musím ísť, pošlem po ňom zásielku do Delta kvadrantu. Keby niečo, nechajte odkaz na 3D zaznamniku. Tá stará kraksňa už síce blbne, ale to viete, počas bojov Jediovia nikdy nešetrili lode Darth Vadera. Bol zázrak, že som ho vôbec rozchodil, keď sa Temná hviezda rozpadla. Ešte že teleport fungoval správne, vyhodilo ma z budúcnosti naspäť pár sekúnd pred jej výbuchom.

Diskusia

Adhara
Recenzia obsahuje spojlery, myslím, že na to mala v úvode upozorniť. Môj komentár teda bude obsahovať spojlery tiež.
Čítala som obe knihy, ale môj názor na ne je odlišný. Nepovažujem za problém, že príbeh „rozpráva“ mŕtvy hrdina. Nebolo predsa uvedené, že by išlo o nejaké jeho zápisky či nahrávky (v takom prípade by to bol brutal problém a nielen kvôli záveru). Takéto rozprávania v prvej osobe beriem ako nejaký (nadprirodzený) záznam myšlienok, o nič menej divný než vševidiaci rozprávač hovoriaci v tretej osobe.
Pre mňa síce tieto knihy tiež neboli žiadna veľká sláva, pocitovo ma nechali chladnú, no paradoxne sa mi čítali dobre a nemala som pocit žiadneho umelého nadstavovania. Len po nejakom strachu a iných emóciách, napríklad sympatizovaniu s hlavnými hrdinami, ani stopa. Asi za to okrem iného mohol aj ten starý známy problém slovenského prostredia. Bola som si obhliadnuť miesto údajného deja Priepasti. Vôbec to tam nevyzerá tak, ako sa opisuje v knihe. Záhadné úmrtia v Slavkovskej doline (čo mala byť v skutočnosti Slavkovská dolinKa) údajne zverejnené na internete sú všetky vymyslené. Autor si síce v oboch prípadoch ponechal barličku, že hrdina bol skrátka cvok, takže čo čítal na internete a zažil nemusí sedieť so známymi reáliami. Ale v závere Priepasti, kde už pochopil svoju údajnú nepríčetnosť, to aj tak nesedí. Do Slavkovskej doliny sa nedá dostať a už vôbec nie dochrámanému človeku, prístup hradí súvislá vrstva veľmi hustej kosodreviny. Ibaže by bol hrdina až taký blázon, že aj jeho záverečná túra bola iba halucinácia. (Nedalo mi, aj keď tuším ďalší flamewar na tému slovenských reálií.)
05.02.2020

Aleš Horváth
ad upozornenie: dal som si zaucho za to
ad rozprávanie mŕtveho: na viacerých literárnych serveroch som čítal že sa to nemá robiť. nie som si istý, ale tuším aj na Vimke. osobne mi to je jedno , len autor na Youtube tvrdí že je to podľa ozajstnej udalosti.
ad tatry: nechodím, nemám reálnu možnosť to overiť. osobne, pred 30 rokmi som skoro hodil šipku z Lomnickeho sedla kebyže som duchom, tak sa tam rochnim jak prasa , lebo to je frekventované miesto. inak keď si zoberieš, 30m je zhruba desatposchodovy dom. takže neverím že rodinka sa len tak bez istenia vyberie na plošinu pokochať sa. najmä keď hrdina tam ide s plnou vybavou.
Verím akurát tomu, že z takej výšky môže človeku prepnuť. u nás neďaleko je vyhliadka a má cca 20 m a mi všetko jedno nebolo, takže viem, že tých 30m je dosť na zakrutenie hlavy. alebo schizu.
ad písanie: myslím si že Karika píše hlavne pre ženy, ktoré majú radi myšlienkové pochody, opisy a filozofovanie. v tomto smere verím že ženám to príde zaujímavé, lebo je to emotívne. Asi mesiac po odovzdaní recenzie som videl besedu, kde autor hovoril o tom, že to je skôr o existenčnom strachu. plus jeho experimentovanie. ja mám rád akciu a myslím si že Karika vo svojom Strachu ju dokázal zvládnuť primerane hororovemu žánru. V podstate aj v druhej polovici Trhliny.
Ale po prečítaní Tmy sa mi zdá Priepasť aj tak 10x lepšia ako spomínaná tma.
ad postavy : Karika má problém so sympatiou postáv. Tak v Strachu, Tme, Priepasti ako aj v Trhline(tam mi bol sympatický učiteľ lebo aj ja som zrovna fyzikar, inak by nebol ani ten).
05.02.2020

Adhara
K písaniu pre ženy – ako spomínam vyššie, mne to práveže emotívne nepripadalo. :-)
K overovaniu – nie som taký fanatik, aby som kvôli nejakej knihe liezla do Tatier, no keď tam už som, nedá mi. Presnorila som Google mapu, nabrúsila si foťák a išla som pevne odhodlaná vidieť tú vražednú plošinu. Alebo aspoň kamzíka. Mala to byť odbočka z veľmi frekventovanej turistickej značky. V duchu sa pýtam, prečo to autor nemohol umiestniť aspoň niekam k poľským hraniciam, kam sa nevyškriabe úplne každý návštevník Starého Smokovca. A nepresvedčí sa, že hoci tam tá dolina je, nevedie do nej žiadny uzavretý chodník, nedá sa do nej vyštverať po žiadnej moréne, ba dokonca ani po potôčiku z Google máp nie je ani chýru ani slychu.
10.02.2020

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.
Neregistrovaný užívateľ
Meno:
Email:
(nebude zverejnený)
Podmienky:
čítal som a súhlasím s podmienkami

Súvisiace objekty SFDB

(2018)

Priepasť

(2016)

Trhlina