Parstelvan - Pečať (Lindeni, 2018) - recenzia

Vlani zavítala na pulty kníhkupectiev lyrická fantasy o láske, hľadaní mieru, skúškach a bojoch s našimi vnútornými nepriateľmi. V našej recenzii sa pozrieme na to, ako sa jej darilo. Čím ohúrila a kde sa zas nachádzali jej slabiny? Recenzia môže obsahovať spojlery tam, kde je to nevyhnutné pre vysvetlenie hodnotenia.

Parstelvan - Pečať - Obálka Disclaimer

Priznám sa, že som príbeh Parstelvanu sledoval už dlhšie. Patálie, ktoré sprevádzali jeho vydanie, vyvážené neutíchajúcou snahou autorky dotiahnuť veci do zdarného konca. Aj ja som začal držať tomuto dielku palce, pretože vyvážená lyrická fantasy mi v našej literatúre trošku chýbala. Nakoniec sa všetko podarilo a my sme sa mohli začítať do stránok príbehu z pera Silvie Zeumerovej.

Začnem teda hodnotením lyrickej časti knihy.

Tá skutočne vyšla výborne. Vidieť, že autorka pomerne zručne ovláda jazykové prostriedky, ktorými dokresľuje atmosféru krajiny, príbehu a aj pohnútky jednotlivých postáv. Pozitívne hodnotím aj víly, ktoré rozprávajú vo veršoch (žiaľ, len keď sa im to hodí – vysvetlím neskôr), zatiaľ čo zásadoví vodní ľudia z ríše zvanej Podnobrežie vo mne zanechali trochu rozpačitý dojem.

Páčilo sa mi aj lyrické vykreslenie prírody. Počas západu slnka cítite na pokožke hrejivé lúče, chladná noc vás donúti trošku viac sa zababušiť do deky počas čítania v kresle, nehovoriac o kvapkách dažďa dopadajúcich na pokožku či pocite brnenia spôsobenom ľadovou vodou potôčika.

Prvá tretina knihy je tak neskutočne silná, potom ale prišiel zlom a dobrý dojem sa začal pomaly rozpadávať.

Neviem, čo sa stalo. Akoby sa autorka vrátila do svojich tínedžerských čias, ale práve v ďalších dvoch tretinách textu sa z príbehu vytráca voľnosť a radosť. Nahrádza ho kŕč a taká sladkosť, až som zvažoval, či pri čítaní nepožiadať o predpis inzulínového pera, pretože môj pankreas zovrel smrteľný strach.

Iste, kniha je o láske. Tá sa tu dokonca skutočne nachádza. Najmä postupné budovanie vzťahu Branana a Darnálie je pohladením duše každého, aj neromantického čitateľa. No toto všetko padá v okamihu, keď obaja striedajú osoby a bytosti svojich záujmov tak, ako keby si práve vymenili pár ponožiek.

Aby som len nerýpal – iste, človek sa dokáže nadchnúť pre niekoho v priebehu niekoľkých sekúnd. Dokonca, aj keď je v stabilnom a spokojnom vzťahu. Ale to nie je láska. Je to poblúznenie, očarenie, prejav pudov, nazvite to ako chcete. Ale zamieňať to s láskou je skutočne nešťastné. Láska vydrží veľa. Rastie, rozvíja sa a kvitne ako košatý strom, ktorý nakoniec zarodí ovocie. Zjednodušenie tohto vznešeného citu na niečo prchavé je veľmi nešťastná a vďaka nej vyznievajú postavy ako pojašení tínedžeri.

Rovnako aj organizácia kráľovstva, ktorú som tak celkom nepochopil. Kráľovná vládne Krasodoliu, ale tak nejako spravuje aj Podhorie, navyše, Podnobrežie má vlastného vládcu, ale kráľovná má moc aj tam. Všetky tieto vladárske veci sú vlastne veľmi zjednodušené, čo je miestami skôr na škodu než na osoh.

Navyše mám občas dojem, že veci sa dejú len preto, aby dej išiel dopredu. Bez nejakého hlbšieho zdôvodnenia, proste len tak. Vyhorí gazdovstvo, hľadá sa pečať, potom riešime, čo s tým. Vyvrcholí to odhalením, ktoré vyslovene smrdí deus ex machinou. A tiež mu chýba nejaká hlbšia výpovedná hodnota (prečo mám súcitiť s Branarovou sestrou, keď som sa o nej len tak dozvedel na konci knihy?).

Pár slov k postavám.

Branar je jedným z hlavných protagonistov, ktorí si svoju úlohu zastávajú pomerne dobre. Páči sa mi jeho vnútorný konflikt, jeho rozuzlenie v závere je síce očakávané, ale príjemné. Darnália musí takisto obhájiť svoju lásku, no spôsob, akým to činí, je občas groteskný. Najmä, keď si želá, aby vyhral Branar (muž, ktorého miluje a sľúbila mu lásku), aby sa mohla starať o Podnobrežana Trilana (do ktorého je pobláznená, hoci on jej city opätuje).

Stánia sa ukazuje ako schopná panovníčka, no priznávam, že viac ako jej zakázaný takmer-vzťah s veliteľom mieranielov Smelodvanom by ma zaujímal osud mladej Alumie, ktorá je primladá na vládnutie, ale zároveň predstavuje dobre tvárny materiál na príbeh.

Víly zachytili pokus o inovátorstvo, no ostalo len pri náčrtoch. Veršované rozhovory sú fajn, ale len tam, kde sa to hodí. Potom prechádzajú do bežného prejavu a ich repliky je len veľmi ťažké odlíšiť od bežnej reči iných postáv.

Vyslovene mi ale vadilo spodobnenie Podnobrežanov, ktorí pôsobia strašne neporaziteľne. Ja viem, trénujú boj, atď. Ale naozaj sú mieranieli tak neschopní, že okrem niekoľkých rán neustrážia kľúčové postavy? Prečo zásadoví Podnobrežania normálne neprídu a nepovedia, že idú jednať dole pod hladinou, kam bezpečne prepravia všetkých hodnostárov? Alebo to bolo tým, že existuje niekde nepísaná poučka, že dobrá fantasy musí mať síce ako-taký, ale boj? Určite to nie je tým, že vodní obyvatelia nerozprávajú, pretože, keď to dej potrebuje, normálne komunikujú. Celé to pôsobilo takým umelým pátosom, vďaka ktorému som svetu Podnobrežia len veľmi ťažko veril.

Čo ma privádza k otázke, načo vlastne zápletka s pečaťou a mapou? Okrem toho v závere knihy sa „wau efekt“ nedostavil, pretože oba artefakty dokážu odhaliť mnohé, ale jeden z dôvodov – zabránenie vojnám, mi príde veľmi naivný. Ľudia, ak chcú a musia, dokážu prekonať aj nemožné. Spomeňme si na Hannibalov priechod Alpami, Saladinov majsterský ťah pri Hittínskych pahorkoch či urputný odpor Fínska v Zimnej vojne. Nič nie je nezdolateľné, ani kliatba na Vlnajskom jazere.

A asi najväčší zápor, ktorý prispieval k sladkastosti knihy je, že mi tu chýbal správny antagonista. Teda, nie že by tu nebol potenciál. Ale vždy, keď som čakal, kto bude ten, ktorého budem neznášať a kuť proti nemu pikle, sa odohralo odhalenie, ktoré tú postavu postavilo na stranu dobrých. A tak sme to ostali všetci milí, láskaví a môžeme spokojne odcválať na chrbte jednorožca v ústrety západu slnka. Ospravedlňujem sa za trošku sarkazmu, ale práve to, akí sú všetci dobrí a bezúhonní, uberá príbehu na uveriteľnosti a mení ho na akúsi kŕčovitú pózu. Čo je pri materiáli ako Parstelvan rozhodne škoda.

Tesne pred záverom sa nevyhnem prirovnaniu k Venile. Aj tam som vyčítal mnohé nedotiahnuté a naivné veci. Lenže, kým v prípade autorky Venile je to očakávané, keďže v osemnástich sme všetci písali tak trošku neskúsene, v prípade Silvie Zeumerovej by ale bolo dobré, ak by sa to vyvážilo skúsenosťami, ktoré sa určite dali využiť k hutnejšiemu a bohatšiemu príbehu.

Čo teda dodať na záver?

Parstelvan nie je zlá kniha. Len jej cieľová skupina bude asi užšia, než si autorka želala. Pretože, ak ste romantik a stále vás fascinuje búrlivý cit a viera vo vyššie dobro, knihu si užijete. Ak ale hľadáte niečo komplexnejšie, asi by ste sa mali poobzerať po niečom inom.

No aj napriek týmto výhradám obsahuje text vety, ktoré človeku pohladia srdce v ťažkých časoch, alebo mu pomôžu sa vyrovnať so skúškami života. Ja sám som ich tam našiel niekoľko. Perstelvan je možno vykročením k lyrickej fantasy, ale neskutočne rozpačitým.

Silvia Zeumerová – Parstelvan: Pečať

Vydavateľstvo: Lindeni (Albatros media)

Rok vydania: 2018

Počet strán: 315

ISBN: 9788056607473

Celkové hodnotenie: 78/100


Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.
Neregistrovaný užívateľ
Meno:
Email:
(nebude zverejnený)
Podmienky:
čítal som a súhlasím s podmienkami

Súvisiace objekty SFDB