Strieborná dýka
Liečiteľka Sára prišla do cudzej dediny, aby pomáhal uzdravovať ľudí. Keď však ochorie na mor aj starosta Marco, odhalí pravý dôvod svojej návštevy. Starosta, ktorý zvelebil malú dedinku musí zomrieť. Prekazí jej pekelný plán veštica Medea, alebo všetko dopadne celkom inak, ako si obidve ženy mysleli?
Bola si istá, že jedná guľôčka bude stačiť. Vedela však aj to, že sa treba radšej poistiť. A tak vytvorila ešte ďalšie dve guľôčky a potom všetky tri namočila do vody a následne ich obalila vo vysušených bylinkách. Vložila ich potom do misky a naliala z džbánu pramenistú vodu do medeného pohára. Kto by ju len mohol podozrievať, keď už niekoľko týždňov uzdravuje chorých? Mor sa šíril závratnou rýchlosťou a keby nebola prišla do tejto dediny, už polovička z obyvateľov by bola dávno mŕtva. Nebolo už jediného človeka z okolia, čo by jej nedôveroval. Dokonca pomáhala chorým aj v okolitých osadách. Všetko zariadila presne tak, ako si naplánovala. Bolo načase vyliečiť aj starostu, ktorý konečne taktiež ochorel a práve teraz prišla jej chvíľa, aby učinila to, prečo vôbec do tejto dediny prišla.
Ešte aj tá starostova bosorka ju neprekukla a keď už to nedokázala ona, tak bude už naisto mimo podozrenia.
Bosorka, ako ju ona volala, sa pobrala do lesa, aby ešte pred prívalovými dažďami stihla doniesť do starostovho domu čo najviac dreva, pretože ak začne pršať, dobrý mesiac dážď neustane. Tak to tá striga sama predpovedala. Našťastie nemá svoje vidiny tak pravidelne a nevidela žiadnu takú, ktorá by jej napovedala, čo chce teraz liečiteľka spraviť jej pánovi.
Sára sa s miskou, v ktorej sa kotúľali guľôčky a s pohárom vody blížila k chorému starostovi, ktorý ležal v posteli. Boli v dome celkom sami. Čeľaď sa jej nepodarilo zachrániť, prepadli všetci tej hroznej chorobe. A to jej vyhovovalo. Aj to bolo súčasťou jej plánu. Prišla do tejto dediny len s vedomosťami a so striebornou dýkou, ktorú vždy keď bolo treba, vytiahla zo šiat. Len čo zachránila prvého človeka, ktorý ochorel na mor, dedinčania k nej vzhliadali, ako k svätej. Takto vyliečila mnoho ľudí, no nie úplne každého dokázala zachrániť.
Položila pohár s vodou na stolík pri posteli a sadla si k chorému na posteľ. V rukách držala misku, z ktorej vybrala jednu guľôčku. Hľadela na päťdesiat ročného muža, ktorý každým dňom vyzeral oveľa zdravšie. Čierne pľuzgiere mu pomaly, ale isto mizli z tváre a tela. Jediné čo ho ešte stále držalo, bola horúčka. Zalieval ho pot a s krikom a halucináciami sa v noci budil.
Natiahla ruku s guľôčkou k jeho perám, ktoré sa triasli od zimy. Hľadela na jeho tvár a zamračila sa. Neznášala jeho milý výraz. Nenávidela jeho dobrotu. Je jej tak odporný a preto už viac nemôže váhať a tak musí dokončiť to, čo si zaumienila. Otvorila mu druhou rukou ústa a vložila mu do nich svoj výtvor.
„Toto vám isto pomôže,“ prehovorila, keď sa mu sklonila k uchu a usmiala sa. Nevedela, či ju môže počuť, napriek tomu v to dúfala.
Potom sa od neho odtiahla a kým pri ňom sedela, sledovala jeho výraz. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa s ním po požití jej výrobku niečo dialo.
Pokrútila hlavou a z oči jej šľahali blesky.
„Vedela som, že na teba bude potreba viac, ako len jednu dávku.“
Natiahla sa do misky a keď mu vhodila ďalšie dve guľôčky do úst, vstala z postele.
„Musíš to aj poriadne zapiť,“ prehovorila k chorému a vliala mu vodu z pohára do úst.
Hodila pohár na zem a odstúpila od postele. Sledovala starostu, ktorý stále spal.
„Už konečne zomri!“ rozkričala sa na neho plná zlosti. „Musíš už konečne zomrieť!“
Vytiahla si zo šiat dýku a skočila k posteli. Priložila čepeľ na mužove hrdlo a zarazila sa.
„Zomri už konečne. Musíš zomrieť a ja musím zostať bez podozrenia. Už skap!“ Pritlačila mu dýku na kožu na hrdle a zaškrípala zubami, lebo vedela, že ak ho zabije dýkou, budú hľadať jeho vraha.
Vtom sa niečo za ňou pohlo a veľký krčah jej dopadol na hlavu. Prsty sa rozovreli a pustili striebornú dýku. Sára sa zviezla z postele na zem a zatmelo sa jej pred očami.
„Vedela som to!“ kričal niekto nad ňou. Liečiteľka zdvihla hlavu aby tej žene videla do tváre. Bola to tá bosorka, ktorú nenávidela snáď ešte viac, ako toho dobráka na posteli.
„Prišla si ho zabiť?“ spýtala sa žena stojac nad ňou. Vôbec však ako bosorka nevypadala. Bola to mladá žena s ryšavými vlasmi a modrými očami. Mala však dar, ktorý mávajú čarodejnice.
„Ešte šťastie, že som prišla včas!“ Veštica, ktorú nikto ináč nevolal ako Medea sa k Sáre natiahla, chytila ju pod krk a zdvihla ju k sebe. „Tušila som, že nie si taká dobrá, ako si všetci mysleli.“
Liečiteľka bola stále ako ospalá. Ten obrovský krčah, ktorý jej pristal na hlave jej určite spôsobil otras mozgu. Hľadela Medei do očí, nedokázala však nič povedať.
„Sledovala som všetky tvoje kroky,“ pokračovala veštica, kým ju držala pod krkom. „Dnes som však urobila niečo, s čím si nerátala. Moje vidiny mi nikdy do teraz o tebe nič neprezradili a to mi bolo natoľko podozrivé, až som sa rozhodla ťa oklamať. Tvárila som sa, že idem do lesa, aby si sa prezradila. Ale ja som nikdy neodišla. Bola som ukrytá v komore a teraz som všetko pochopila. Mňa volajú bosorka, ale skutočná striga si ty!“ Odhodila ju od seba a Sára sa udrela o posteľ a spadla na podlahu.
„Už je aj tak neskoro,“ odvetila liečiteľka, keď zdvihla hlavu k veštici. Na tvári mala radostný úsmev. „Otrávila som ho a ty mu už nemôžeš nijako pomôcť. Ten dobrý starosta, ktorý zvelebil túto špinavú dedinu už bude žiť len chvíľu, kým môj jed začne účinkovať,“ zasmiala sa a doširoka otvorila ústa.
„Čo si...?“ preľakla sa Medea a kopla do liečiteľky, ktorá sa okamžite stiahla do klbka, aby vydržala kopanec do brucha.
Medea stiahla starostu z postele a otvorila mu ústa, aby mu do nich mohla strčiť svoje prsty.
„Je to zbytočné,“ zastonala Sára, kým si držala oboma rukami boľavé brucho. „Myslím, že jed už začína účinkovať.“
„Ak zomrie,“ odvetila veštica, keď k nej otočila hlavu, „uvidíš, čo sa stane tebe.“ Len čo to dopovedala, zo starostových úst sa vyvalil prúd zvratkov.
„To nie!“ zvrieskla Sára, keď si uvedomila, že ho tá bosorka možno predsa len zachráni. Medea jej nevenovala žiadnu pozornosť. Snažila sa zo starostu dostať všetok jed.
Liečiteľka sa natiahla k posteli, aby našla svoju zbraň. S dýkou sa postavila a otočila sa k veštici.
„Tak zomriete obaja,“ vyriekla a Medea položila starostu na podlahu aby sa mohla postaviť. Vtom na ňu skočila Sára, aby ju bodla svojou striebornou dýkou. Veštica len tak-tak ušla čepeli a chytila Sárine zápästie. Dýka mierila priamo na jej hruď a keď Sára zatlačila na zbraň aj druhou rukou, Medea zaťala zuby, a použila aj ona druhú ruku, aby čepeľ od seba odtlačila.
„Neviem, čo si zač, ale ty do našej dediny nepatríš.“
„Prišla som sem len kvôli nemu,“ precedila Sára pomedzi zuby. „Najprv som chcela by mi uveril a keď sa tak stalo, nadišiel môj čas. Keby si ma neodhalila, mohla si žiť. Teraz však musíš zomrieť aj ty. Ty harpya.“
Starosta sa zrazu pohol a otvoril oči. Obe ženy v zápase k nemu otočili hlavy a keď ich obe uvidel, nemo otvorili ústa. Medea ako prvá využila protivníčkinu nepozornosť a skrútila Sáre ruky a vrazila jej striebornú dýku do brucha. Obe ženy vykríkli a veštica odstúpila od liečiteľky. Sára stále držala svoju dýku v rukách, ktorá jej trčala z brucha. Až keď ju pustila a zbadala, že jej trčí z teľa, všetko pochopila. Až teraz cítila tú strašnú bolesť, ktorá sa jej šírila do každej bunky svojho tela.
„Ty,“ prehovorila, keď vzhliadla k veštici a z kútika úst jej vytiekol úzky pramienok krvi. „Ty si naozaj bosorka,“ vydýchla a spadla na kolena. Napokon spadla na znak a viac sa nepohla.
Starosta s nechápavým výrazom pozrel na svoju vešticu.
„Medea?“
„Prišla sem, aby vás zabila, pane,“ rýchlo vysvetlila. „Musela som to spraviť, ináč by ste boli mŕtvy.“
Starosta otočil hlavu k mŕtvej liečiteľke a pokrútil hlavou.
„Chcela ma zabiť? Ale prečo?“
„Bola to bosorka. Neznáša nič, čo je dobré.“
„Čo však teraz, Medea?“ spýtal sa plný obáv. „Dobre vieš, že v našej dedine nik nemôže nikoho zabiť beztrestne. Naše zákony...“
„Viem pane. Viem všetko. Nemala som však inú možnosť, ako ju zabiť a nebol čas utekať pred strážnikov, ktorý by ju zavreli do veže na hrade.“
„Musíš ju ukryť,“ zrazu mu napadlo.
„Ukryť?“ preľakla sa. Žeby mala zatajiť to, čo spravila?
„Presne tak ukryť. Zabalíme ju do plachty a zakopeme v lese.“
„Ale pane...“ stratila slova, pretože toto od starostu nečakala. Myslela si, že ju budú súdiť, aj keď dopredu tušila, že oprátke podľa zákona neujde.
„Žiadne ale!“ rozhneval sa nad jej rečami. „Bude tak, ako som rozkázal. Zakopeme ju v lese a to ešte v túto noc, pretože keď začnú prívalové dažde, už bude neskoro.“
Medea nemo otvorila ústa. Starosta chcel vstať, ale len čo sa o to pokúsil, zistil že ešte vôbec nemá síl a zďaleka nie je celkom zdravý.
Veštica mu pomohla do postele a potom spravila všetko tak, ako jej jej pán prikázal. Zabalila liečiteľku do plachty a po tme ju vložila na tragač. Len čo sa uistila, že ju nikto nevidí, pohla sa k lesu. Nezabudla však pred tým ešte riadne namazať koleso na vozidle, ktoré viezlo mŕtvolu. Nemohla si dovoliť, aby ju vrzgot prezradil.
Ponáhľala sa ako len vládala a každým krokom jej bol tragač ťažší. Okrem mŕtvoly na ňom mala aj lopatu a len čo sa uistila, že jej už riadne hlboko v lese, začala kopať. Bola unavená už len z tej ťarchy, ktorú dovliekla tak ďaleko od dediny. Teraz sa však nesmie kvôli únave zastaviť. Len čo vykopala dosť hlbokú a širokú jamu, podlomili sa jej nohy.
Bála sa. Zrazu ju prepadol strach. Čakala, že sa jej dostaví nejaké videnie, ktoré jej prezradí, či sa jej podarí udržať toto tajomstvo do konca života a tým ujde predčasnej smrti. Žiadna vízia sa však nedostavila. Bola bezradná. Vždy keď potrebovala aby videla do budúcnosti, vidiny sa objavili. Tentoraz tomu tak však nebolo. Občas sa jej stalo, že pri dotyku určitej veci uvidela minulosť a aj budúcnosť, ktorá bola spätá s týmto predmetom. Čoho by sa však mohla teraz dotknúť?
Oprela sa o lopatu a postavila sa na nohy. Vhodila mŕtvolu do jamy a pustila sa do zahrabávania tela. Dúfala však, že tá striga z hrobu nevstane. Dobre vedela, čo bosorky dokážu. Nemala však inú možnosť, ako dokončiť svoju prácu. Len čo hrob zahádzala, urovnala lopatou zeminu a položila svoj nástroj späť na tragač. Teraz sa ešte musí dostať do dediny bez povšimnutia. Len čo vyšla z lesa, zastala. V domoch sa za oknami svietilo a mesiac zahaľovali mračná, ktoré pomaly začali spúšťať prívalové dažde. Teraz si bola istá, že už nikoho nestretne. Rýchlym krokom sa dostala do dediny a tragač ukryla do kôlne. Celá premočená vkročila do domu starostu, v ktorom mala svoju komôrku. Jej pán tvrdo spal. Ešte stále nebol vo svojej koži a tak sa povyzliekala v hale a pri krbe si sušila svoje šaty. Skláňala sa pred teplom, aby si pred ním rozprestrela mokré vlasy.
Dážď dopadal na okná a len čo sa oprela do kresla, ten zvuk ju pomaly uspával.
Zo sna ju vytrhlo búchanie na dvere. Od strachu vytreštila oči. Kto to môže byť, tak neskoro v noci?
Pozrela za seba k dverám. Plamene na ne vrhali strašidelné tiene. Pripomínali jej kostnaté ruky bosorky, ktorá sa naťahuje ku kľučke a už-už sa ju snaží chytiť.
Vtom sa ozvalo znovu ten buchot a tieň sa opäť zmenil. Už bosorku nevidela, ale čo ak vstala z hrobu a teraz je za dverami?
Opäť ten strašný buchot a vtedy sa pohla kľučka. Haspra však nepovolila, aj keď sa dvere otriasali.
Medea nevedela, čo spraviť. Hľadela na dvere, ako zhypnotizovaná. Vtedy začula nejaký hlas. Dážď bol však natoľko silný, že mu vôbec nerozumela. Alebo to boli bosorkine zaklínadla, ktoré by aj tak nechápala? Musí to vedieť. Ak je to naozaj Sára, neutečie jej.
Nabrala odvahu a pohla sa k dverám, ktoré sa neustále otriasali a kľučka sa hýbala, ako keby na druhej strane dvier bol blázon. Pred dverami natiahla ruku k haspre a zatlačila na ňu. Len čo dvere odistila, zadržala dych a dvere sa otvorili. Blesk osvetlil postavu v čiernej kapucni pod ktorou bola temnota.
Veštica vykríkla a cúvla. Potkla sa a spadla na podlahu. Postava k nej natiahla ruku a druhou rukou si sťahovala z hlavy kapucňu.
Medea ešte raz vykríkla.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej muž premočený do nitky. „Nič sa ti nestalo?“
„Ja...“ Bola zmätená. Ešte pred chvíľou si myslela, že je to Sára. Až teraz pochopila, že to celý čas bol kováč Erik z ich dediny.
„Kde je Sára?“ spýtal sa jej, kým jej pomáhal na nohy.
„Sára?“ Stiahlo sa jej hrdlo.
„Bola predsa u starostu Marca, nie?“
Napokon pochopila a trochu sa uvoľnila.
„Isteže. Bola tu. Dala mu liek a potom... potom odišla.“
„Kam? Môj syn ochorel. Potrebujem ju rýchlo nájsť,“ naliehal na ňu a triasol ňou, ako keby jej to mohlo pomôcť s odpoveďou.
„Neviem kam išla. Skrátka odišla.“
Pustil ju a zamračil sa.
„Do šľaka! Ani netušíš kam by mohla ísť?“
Medea tentoraz len pokrútila hlavou.
Kováč Erik sa zvrtol na podpätku a vybehol do daždivej noci.
Medea znovu zahasprovala a oprela sa o zavreté dvere.
„Čo som to spravila? Teraz budú ľudia umierať.“
Dážď sa valil a vôbec neprestával. Presne ako Medea predpovedala, pršalo už skoro mesiac. Starosta už bol skoro celkom zdravý a nikdy nespomenul jedinú vec z tej osudnej noci, ktorá jej už dlho nedávala spať. Mor sa šíril ďalej a teraz im už nik nevedel pomôcť. Polovička dediny pomaly vymrela a dokonca mŕtvoly v tom silnom daždi ani nemohli pochovávať, keďže zem bola celkom premočená. A tak príbuzní museli mŕtve tela svojich blízkych nechávať vo svojich domovoch a žiť tam s nimi, čakajúc na slnečné dni.
Slnečný deň konečne nastal a Medea sa rozhodla poprechádzať po zablatenej dedine, aby mohla starostovi oznámiť, aké škody napáchal dážď v dedine. Vedela, že to nie je jej práca, ale kým sa zobudia starostovi radcovia, ona už bude vedieť všetko.
Kráčala uličkami kde ju zdravili usmievajúci sa susedia, podistým sa tešiac, že konečne prestalo pršať.
„Mŕtvola!“ začula niečí hlas za sebou. Ihneď jej napadlo, že niekto ďalší zomrel. Otočila sa a akési chlapča do nej vrazilo a spadlo do blata.
„Dávaj predsa pozor,“ usmiala sa naň a pomohla mu vstať.
„Videl som mŕtvolu,“ rýchlo vyriekol zadychčaný chlapec a natiahol ruku za seba.
„Ach, môj zlatý, v dnešných časoch veľa ľudí umiera na mor,“ odvetila a pohladila ho po vlasoch. „Utekaj radšej domou, aby ťa mama umyla.“
„Bola v lese. Našiel som ju v lese. Trčala jej ruka a keď som ju potiahol...“
Medea viac nepočúvala. Opäť sa jej vrátili tie strašené myšlienky na to, že zabila človeka. Jediného človeka, ktorý im mohol pomôcť prežiť tu strašnú chorobu. Okamžite nechala chlapca tak a ponáhľala sa späť domou.
„Mama, mama, v lese je mŕtvola!“ kričal chlapec a to ju opäť zastavilo. Tentoraz už spravodlivosti neunikne. O chvíľu to budú vedieť všetci v dedine.
Vbehla do starostovho domu a zabuchla za sebou dvere.
„Čo sa stalo?“ Starosta si ihneď všimol, že je rozrušená.
„Tie dažde... Tie dažde odkryli Sáru. Niekto ju našiel v lese a...“ Roztriasol sa jej hlas a zdesene si chytila ústa.
Starosta Marco sa zamračil.
„Nikto však nevie, čo sa v skutočnosti stalo, moja milá. Každý predsa vie, že Sára chodila do lesa pre bylinky. Koho by napadlo, že ju niekto zabil? Ten dlhý dážď musel jej telo celkom rozmočiť a...“
„Nie!“ zrazu si Medea na niečo spomenula. „Ja som...“ Pozrela na svojho pána a pokrútila hlavu.
„Čo?“ Vôbec netušil, čo mu chce povedať. Čo ju tak veľmi vyľakalo?
Medea otvorila dvere a vybehla zo starostovho domu. Bežala do lesa, ako zmyslov zbavená. Už nehľadela na nič a nedávala si ani pozor na to, či ju niekto nevidí. Vedela presne, kde telo zahrabala. Bolo to v hlbokom lese a musí tam prísť skôr, ako ktokoľvek druhý. Nechala tam dôkaz. Nikto neuverí, že Medea tam zahynula nešťastnou náhodou.
Už z diaľky videla tú stuhnutú ruku, ktorá sa týči do neba, ako keby ju mal niekto pobozkať. Čím bližšie k telu bola, tým viac videla tú hrôzu. Celé rameno bolo vonku z hrobu a polovička tváre už sledovala svet.
Medea však zabudla, že potrebuje lopatu. Nemala ale čas sa vracať a tak sa dotkla hnilej ruky a potiahla za ňu. Len čo mŕtvolou trochu pohla, uvoľnil sa z hrobu hnilobný zápach a veštica si musela zakryť nos, aby to vydržala. Zazdalo sa jej, že počuje nejaké hlasy. A tak znovu potiahla za ruku a hrob odhalil trup obete. Medea sa rýchlo zohla a vytiahla z tela striebornú dýku. Keby ju niekto našiel, ihneď by vyšlo najavo, že Sáru niekto zabil. A Ihneď by sa dovtípili, meno vraha, keďže naposledy navštívila starostov dom.
Lenže ako sa Medea dotkla striebornej dýky, myseľ jej zaplavila silná vidina.
Videla muža, ako kráča temnou uličkou a za rohom pritisol mladé dievča k múru. K hrdlu mu pritláča striebornú dýku a vyhŕňa mu sukne. Dievča sa rozplače, ale muž pokračuje v svojom chlipnom počínaní, až kým neuspokojí všetky svoje chúťky. Odtiahne od dievčaťa dýku a drsne ho pobozká. Vtom ich niekto prekvapí a muž sa vystrašene stráca do noci. Dievča sedí na zemi s plačom a keď mu niekto pomáha vstať, na zemi zbadá striebornú dýku.
Vidina sa mení a tá istá dievčina leží na posteli s roztiahnutými nohami a veľkým bruchom. Zalieva ju pot a zhlboka dýcha. Pôrodná babica jej prikazuje, čo má robiť a kedy ma tlačiť, aby porodila krásne dievčatko. Potom babica kričí na ďalšie dievča, ale rodička ju zastavuje a podáva jej zo stolíka pri posteli striebornú dýku, ktorú babica berie a pomocou nej prerezáva pupočnú šnúru.
Vidina sa opäť mení a mladá matka pestuje svoju malú dcérku pri horiacom krbe, keď sa za ňou otvoria dvere a dnu vstúpi muž, ktorý ma tvár starostu Marca.
„Porodila si moju dcéru, ale teraz musíte obe zomrieť,“ prehovorí a mladá matka ešte viac privinie svoje dieťa k svojej hrudi.
„Nikdy!“ vykríkne a vytiahne si s ukrytého vrecka na šatách striebornú dýku. „Skús sa znovu priblížiť a zabijem ťa tvojou vlastnou zbraňou, ktorú si vtedy stratil a ktorá mi pomôže dosvedčiť, čo si mi spravil.“
„To nie!“ vykríkne Marco a spraví k nej krok. Matka sa zaženie dýkou a poreže starostu do dlane. Muž sa preľakne a druhou rukou jej vrazí facku tak silno, že žena stratí rovnováhu a spadne s dieťaťom na podlahu. Hlavu si udrie o roh krbu a pod ňou sa objaví krvavá mláka, ktorá sa čoraz viac zväčšuje. Dýka sa váľa pri nej na zemi a starosta Marco sa k nej natiahne. Dieťa v náruči zranenej matky sa rozplače a muž sa preľakne. Otvoria sa dvere za jeho chrbtom a to ho vyruší.
„Čo si to spravil?“ pýta sa muž stojací vo dverách. „Za toto budeš visieť, Marco.“
Muž sa pohne k nemu, ale starosta do neho celou svojou silou vrazí a tým si uvoľní cestu a vybehne z domu.
„Chyťte ho!“ kričí muž, keď vstáva zo zeme. „Vražda! Vražda!“ Vybehne von, ale už je neskoro. Marco už je preč. Muž sa vráti k svojej mŕtvej manželke a so slzami v očiach sa natiahne k dievčatku.
„Sára moja, prišla si o matku, ale o otca neprídeš.“ Vezme si dieťa do náruče a pobozká svoju mŕtvu manželku.
Medea vidí ako dievčatko rástlo a pomáhalo starej liečiteľke pri uzdravovaní ľudí a ktorá mu prezradila celú pravdu. Keď sa z neho stala žena, vzala si zo skrýše v stene v otcovej spálni striebornú dýku a opustila domov. Po cestách sa pýta na Marca, až konečne vkročila do tej správnej dediny, aby vykonala svoju pomstu.
Medei vypadla dýka z rúk a nemo na ňu hľadela. Hlasy sa približovali, no nedbala na ne. Hľadela na tú striebornú vec plná zdesenia, bojac sa jej znovu dotknúť. Napokon sa po ňu zohla a rozbehla sa okľukou do dediny.
Starosta sedel za svojim stolom a písal nové príkazy, ktoré chcel uplatniť ešte pred prívalovými dažďami. Za ten mesiac prehodnotil svoje názory a teraz v nich chcel niečo pozmeniť.
Pomaly s vrzgotom sa otvorili dvere, ale on ich ani veľmi nevnímal. Tušil, kto to môže byť. Nič ho ale teraz nemohlo vyrušiť. Až keď to ticho trvalo až príliš dlho, zdvihol od písania hlavu.
„Medea?“
Hľadel na svoju vešticu, ktorá mu bola aj dobrou radkyňou a kuchárkou. Bola špinavá a hľadela na neho výrazom, ktorý mu pripadal, ako tvár šialenca.
„Stalo sa niečo?“ Zložil si okuliare z nosa a čakal na vyjadrenie.
„Bola som v lese.“
„Ach áno,“ spomenul si, „a čo sa stalo?“
„Čo sa stalo?“ Medea sa na neho zamračila. „Ako sa ma môžete spýtať čo sa stalo? Vy neviete čo som spravila? Čo sme spravili spolu? Čo mi hrozí? Vy ste starosta a v podstate ste nič neurobili. Môžete povedať, že ste o ničom nevedeli a obvinia len mňa. Zabila som jedinú záchranu našej dediny. Toľko ľudí zomrelo, odkedy som ju...“ Sťažka preglgla a pokračovala. „Mohla veľa ľudí zachrániť a ja som ju zabila. Keby som to nespravila, vy by ste zomreli, ale možno by všetci ostatní prežili.“
Starosta prikývol a znovu si nasadil okuliare.
„Ale ja som prežil. To je dôležité pre túto dedinu a...“
„A čo?“ zrúkla na neho a priblížila sa k nemu. „To, že mnoho z nás umrelo to pre vás nie je vôbec dôležité? Hlavne že vy ste živý. Čo po ostatných obyvateľoch tejto dediny. No a čo, že desiatky deti zomreli. Nevinných detí! Ale predovšetkým že vy ste živý. Vy, čo ste zo všetkých najviac vinný.“
Starosta sa zhrozene postavil
„Ale Medea, čo to hovoríš?“
„Vravím pravdu. Viem všetko. Sára bola vaša dcéra. Áno viem to! Zabili ste jej matku, ktorú ste najprv znásilnili a keď porodila dievčatko, tak ste chceli obidve zabiť. Našťastie sa vám to nepodarilo, no nakoniec som prekazila tú spravodlivú pomstu a ešte som vás aj zachránila.“
Marco nevychádzal z úžasu. Mal otvorené ústa, ako kapor, ale nevedel vôbec čo má na to povedať.
„Áno, viem čo ste spáchali a to len kvôli vašej dýke.“
Starosta na ňu ukázal prstom a opäť si zložil okuliare.
„Kde si ju vzala?“
„Mala ju Sára. Vaša dcéra. Celý čas ju mala pri sebe. Nikdy vám ju neukázala, až kým nenadišiel ten správny čas.“
Marco natiahol pred seba ruku.
„Je moja. Vráť mi ju a ja ťa ochránim pred spravodlivosťou.“
„Pred spravodlivosťou? Vy, čo ste pred spravodlivosťou unikali celý život? Čo všetko ste ešte spáchali, keď ste mohli urobiť tie hrozné veci tej mladej žene? Čoho všetkého ste ešte schopný?“
„Vráť mi ju a všetko bude dobré.“
Až teraz pochopila, že ju nepočúva a baží len po tej dýke, ktorá ho môže dosvedčiť z mnohých zločinov.
„Vidím, že som sa vo vás celé tie roky veľmi mýlila. Tu máte tu vašu prekliatu dýku.“
Bodla ho do pŕs a Marco zaspätkoval. Prevrátil stoličku, na ktorej ešte pred chvíľou sedel a s vyvalenými očami hľadel na svoju vešticu.
„Pomsta vašej dcéry sa zavŕšila a to vašou vlastnou dýkou,“ vyslovila s opovrhnutím.
„Medea.“ Starosta k nej natiahol ruku, ale veštica pred ním cúvla a Marco sa musel zachytiť stola, aby nespadol na znak. Napokon spadol na kolena a potom sa zvalil na podlahu.
„Pán starosta!“ Hlas vyrušil Medeu, ktorá sa za ním otočila. Vo dverách stali dvaja starostovi radcovia a od hrôzy skameneli.
Medea na nich chvíľu hľadela a potom sa otočila k mŕtvemu starostovi.
„Musela som to spraviť,“ vyslovila ticho, ale nebojácne a s pyšne zdvihnutou hlavu. „Robte si so mnou čo chcete.“
Limbo
Diskusia
B.T. Niromwell
I ser what you did there... ale treba to spravit trosku inak. Potencial tu je, velky, aj fantazia, len sa treba trochu stylisticky vypisat, nepouzivat cechizmy a neopakovat slova. Ale to sa spravi, nad cim treba popracovat najprv je davkovanie a budovanie pribehu. V prvom rade vacsinu poviedky tvoria hutne, opisne bloky textu, spojenw do dlhych suveti. Trochu to posobi, akoby hlavna postava prerozpravala nejaky pribeh, zo sa jej stal, informacie, najma na zaciatku, su podane akosi narychlo, akoby clovek rychlo vysvetloval, kto je kto, len aby sme pochopili pointi pribehu. Toto sa musi diat postupne, lebo potom pride akcna scena, kde sa boji hlavne postavy a je to strasne dramaticke... az na to, ze to nie je dramaticke, lebo aj tato akcna scena je napisana dlhymi suvetiami a tiez preto, lebo postavy sotva poznam a v podstate su mi unradnute.
07.10.2018
I ser what you did there... ale treba to spravit trosku inak. Potencial tu je, velky, aj fantazia, len sa treba trochu stylisticky vypisat, nepouzivat cechizmy a neopakovat slova. Ale to sa spravi, nad cim treba popracovat najprv je davkovanie a budovanie pribehu. V prvom rade vacsinu poviedky tvoria hutne, opisne bloky textu, spojenw do dlhych suveti. Trochu to posobi, akoby hlavna postava prerozpravala nejaky pribeh, zo sa jej stal, informacie, najma na zaciatku, su podane akosi narychlo, akoby clovek rychlo vysvetloval, kto je kto, len aby sme pochopili pointi pribehu. Toto sa musi diat postupne, lebo potom pride akcna scena, kde sa boji hlavne postavy a je to strasne dramaticke... az na to, ze to nie je dramaticke, lebo aj tato akcna scena je napisana dlhymi suvetiami a tiez preto, lebo postavy sotva poznam a v podstate su mi unradnute.
07.10.2018
B.T. Niromwell
Toto je vlastne moj problem s danou poviedkou - deju sa tam strasne dramaticke veci, ale mapriek tomu nie je napinava. Preco? Lebo nepoznam postavy, to je jedna vec. Ak na takom kratkom useku textu zabijes hoc aj 20 postav
, nebude to mat taky efekt, ako ked GRR martin zabije 20 postav v 600 stranovej knihe. Preco? Lebo s tymi postavami citatel zil 600 stran. Preto v takychto kratkych poviedkach podobne veci nefunguju. Dalsia vec, ktora ide proto atmosfere, je, ze okrem spominanych umrti budujes napatie cez dramaticke prehovory a vynasanie sudov. Posobi to trochu telenoveloidne. Skus zapracovat ine prvky, napr kratsie, usecne vety. Nepriame opisy konania postav. Naznaky atd. A posledna vec je, ze poviedka sa snazi byt velmi ciernobiela, co je velmi zvlastne, lebo pointa spociva v tom, ze nie je vsetko zlato, co sa blisti a neexistije dobra a zla vrazda.
07.10.2018
Toto je vlastne moj problem s danou poviedkou - deju sa tam strasne dramaticke veci, ale mapriek tomu nie je napinava. Preco? Lebo nepoznam postavy, to je jedna vec. Ak na takom kratkom useku textu zabijes hoc aj 20 postav
, nebude to mat taky efekt, ako ked GRR martin zabije 20 postav v 600 stranovej knihe. Preco? Lebo s tymi postavami citatel zil 600 stran. Preto v takychto kratkych poviedkach podobne veci nefunguju. Dalsia vec, ktora ide proto atmosfere, je, ze okrem spominanych umrti budujes napatie cez dramaticke prehovory a vynasanie sudov. Posobi to trochu telenoveloidne. Skus zapracovat ine prvky, napr kratsie, usecne vety. Nepriame opisy konania postav. Naznaky atd. A posledna vec je, ze poviedka sa snazi byt velmi ciernobiela, co je velmi zvlastne, lebo pointa spociva v tom, ze nie je vsetko zlato, co sa blisti a neexistije dobra a zla vrazda.
07.10.2018
B.T. Niromwell
Lenze politicka korektnost, ci ako to nazvat, hlavnej hrdinky je prrilka dooci bijuca a posobi potom velmi mravoucne. Ja by som bola za to, aby si skusila napisat dlhsiu poviedku, kde by si mala dost priestoru rozvibut svok pribeh, aby to nebolo ako ked si clovek na konci filmu zapne telku a prisediaci kamos mu narychlo povie, o com to bolo. Som zvedava na dalsi pribeh.
07.10.2018
Lenze politicka korektnost, ci ako to nazvat, hlavnej hrdinky je prrilka dooci bijuca a posobi potom velmi mravoucne. Ja by som bola za to, aby si skusila napisat dlhsiu poviedku, kde by si mala dost priestoru rozvibut svok pribeh, aby to nebolo ako ked si clovek na konci filmu zapne telku a prisediaci kamos mu narychlo povie, o com to bolo. Som zvedava na dalsi pribeh.
07.10.2018
Marek Páperíčko Brenišin
Niromwell popísala v podstate všetko. Išlo ale o dobrý pokus, len sa nabudúce s textom treba viac vyhrať.
08.10.2018
Niromwell popísala v podstate všetko. Išlo ale o dobrý pokus, len sa nabudúce s textom treba viac vyhrať.
08.10.2018
Stano Lacko
Rozprávačský to bolo celkom dobre zvládnuté. Len ku koncu sa to trocha zvrtlo. Prvá polovica a druhá polovica majú rozdielny spôsob opisu, a prešlo to skúr do priamej reči. Doporučil by som viac zapracovať na finálnej časti, nakoľko bola veľmi predvídateľná.
13.10.2018
Rozprávačský to bolo celkom dobre zvládnuté. Len ku koncu sa to trocha zvrtlo. Prvá polovica a druhá polovica majú rozdielny spôsob opisu, a prešlo to skúr do priamej reči. Doporučil by som viac zapracovať na finálnej časti, nakoľko bola veľmi predvídateľná.
13.10.2018
Ďalšie články / poviedky v téme
Dun, dun, dun... A je to tu! Septembrové kolo súťaže Fatastická poviedka sa uzatvára a my vám prinášame jeho vyhodnotenie.
Príliš schopný Hrdina je na svojej "bežnej" výprave, kedy statočne "zachraňuje" svet, pred nástrahami všedného dňa. Náhodný dej tak ako prišiel počas sna. Poviedka sa uchádza o titul Fantastická poviedka mesiaca september 2018.
Poviedka o tom, kam až môže závisť priviesť životy.
Liečiteľka Sára prišla do cudzej dediny, aby pomáhal uzdravovať ľudí. Keď však ochorie na mor aj starosta Marco, odhalí pravý dôvod svojej návštevy. Starosta, ktorý zvelebil malú dedinku musí zomrieť. Prekazí jej pekelný plán veštica Medea, alebo všetko dopadne celkom inak, ako si obidve ženy mysleli?