Zamyslenie sa nad Ursulou LeGuin

Ďuri o Ursule K. LeGuinovej

Už je to zhruba týždeň, čo Ursula K. LeGuinová umrela. Zhruba týždeň chcem o tom niečo napísať. Príde mi to dôležité. Dôležitejšie ako keď umrela Carrie Fisher, alebo iná osobnosť fantastiky. S LeGuinovou som mal totiž veľmi osobný vzťah. Nie priamo s ňou ako s osobou. Ani nevedela, že existujem. Ale s jej knihami.

Ktokoľvek môže venovať text o LeGiunovej tomu, aký mala štýl. Že jej knihy so pomalé, zádumčivé s minimom akcie. Že pracuje s východnou filozofiou, Jungovými arechetypmi, že sa venuje témam tradicionalizmu, sexizmu, sebaprijatia a iným moderne znejúcim slovám. Že interakcia medzi jej postavami je dôležitejšia ako dej. Že jej drámy sa odohrávajú nevyslovené, v gestách a medzi slovami. Ktokoľvek.

Čarodej Zememorí v slovenčine vyšiel v roku 2004. Vtedy som mal trinásť. Čítal som ho v podkroví bunkru. Bolo leto, pod igelitom obtiahnutou strechou bolo horúco i napriek tieňu čerešne, na ktorú sme náš drevený domček pribili. Ja som pod sebou mal provizórne lôžko z palety a dvoch zaprášených diek, nohy vyložené na vojenskej truhlici plnej drevených mečov, úlomkov skla, zlámaných plastových bumerangov, reťazí, klincov a dvoch tupých sekier.

Čítal som Čarodeja. Nechápal som o čom je, iba som to tušil a čakal som na nejakú akciu, lebo to ma v trinástich zaujímalo. Neprichádzala, no knihu som i tak neodložil. Bola príliš krásna. Bola o niečom dôležitom, ale nevedel som povedať o čom.

Moment, keď sa Ged uprostred zasneženej pustiny otočí a udrie Tieň palicou po hlave, vyvolal u mňa najsilnejší čitateľský zážitok vôbec. Dodnes si ho pamätám. Čosi sa stalo. Niečo zásadné. Na konci knihy mi došlo čo.

Čarodej Zememorí je o dôležitej téme. O veľkej téme. Trinásť je na ňu možno málo, ale je to téma, o ktorej by dospievajúci mali hovoriť. A aj hovoria.

Potom som čítal Hrobky Atuanu. Za jedno dopoludnie, vtedy to bola moja najrýchlejšie prečítaná kniha. Nemal som ani páru o čom bola, len viem, že bola o ženskosti, o sebaprijatí, o tradíciách, ale čo som si mal z toho odniesť som netušil. Nebavila ma. Najvzdialenejšie pobrežie som dlho, veľmi dlho odkladal. Až som ho prečítal za jednu noc, keď som nemohol spať.

Knihy LeGuinovej sú pre mňa veľmi osobné. Mám ich plnú poličku, hrdo vyhlasujem, že mám všetky jej samostatné publikácie čo v češtine, alebo slovenčine vyšli. Nie je to úplne pravda, ale veľa k tomu mi už naozaj nechýba. Momentálne asi jeden nákup. Nečítal som ich všetky. Šetrím si ich. Chcem ich čítať, keď bude na ne naozaj čas, keď sa budem vedieť naplno ponoriť do textu a nič ma nebude rušiť, knihu nebudem musieť nasilu odložiť. Taký čas možno ani nebude. Teraz, keď je ich autorka mŕtva, budem si ich asi šetriť ešte viac.

To, že sú pre mňa osobné som zistil až o mnoho rokov neskôr. Prvý krok bolo čítanie Lavínie. Romantická kniha o etruskej princeznej bojujúcej o svoj hlas a existenciu. Metaforicky. Čistokrvná tragédia. Veľká tragédia. S veľkou témou. Plakal som, nehanbím sa a i teraz mám niečo v kútiku oka, keď si spomeniem na záver. Skvelá kniha, často prirovnávaná k Atwoodovej Príbehu služobníčky, hoci témy ženskosti a ženskej sily Leguinová poňala inak. Väčšina toho čo viem o ženách a feminizme je z tejto knihy. Je moja najobľúbenejšia.

Že knihy LeGuinovej pre mňa znamenajú čosi viac, ako výživnú umeleckú a intelektuálnu potravu, som si uvedomil len nedávno. Vždy, keď som nesvoj, mám strach a čaká ma dôležitá skúška alebo rozhodovanie, pripomeniem si ten večer v bunkri pri Čarodejovi. Vždy. Je to moja šťastná spomienka. Teda „šťastná“ asi nie je správne slovo. Bezpečná? Každopádne je to obraz plný nádeje. Pripomeniem si, kým som chcel byť, prečo, ale hlavne to, ako veľmi som sa chcel poučiť z Gedovho príbehu. Aký je ten príbeh dôležitý. Pre mňa. Život meniaci a určujúci. Stále sa k tomu vraciam, pomáha mi to nájsť vnútorný pokoj. Nie len spomienka, ale aj kniha samotná.

Robím to aj cez adaptácie. Niektoré. Najskôr Hallmark adaptoval Čarodeja pre televíziu a ich dvojdielny výtvor je jednoducho otrasný. Potom to skúsil Goró Mijazaki, syn toho Mijazakiho. Lepšie, omnoho lepšie. Vraj ja som ešte nenabral odvahu. Ale skutočne spokojný som bol až pri rozhlasovej hre. Pretože prvé dve adaptácie si nevystačia len s jednou knihou, musia ich skombinovať viac. Ako by im pointa nestačila, potrebujú aj akciu. Rozhlasovej hre stačí. 50 minút esenciálne podchyteného príbehu.

LeGuin nie je pre každého. Je to jedna z tých autorov, ktoré písali Veľké Umenie (nech si pod tým predstavíme čokoľvek). Ktorý, ak oslovia, oslovia do hĺbky a na dreň. Raz by som chcel byť taký autor.

Preto je LeGuin taká dôležitá. Dokázala vytvoriť niečo, čo trinásťročného chlapca osloví natoľko, že ho to bude sprevádzať celý život. Určite v tom nie je sám.

Môže si spisovateľ priať viac?


Juraj Búry
Mám veľa čiernych vlasov, kocúra a plyšového pavúka. Väčšinou sa mocem v Nitre, alebo po kopcoch a hradoch. Strašne rád sa hrám, čítam a pozerám a potom o tom premýšľam. Pôsobím mladší ako v skutočnosti som.

Diskusia

YaYa
Krásna pocta :)
Pre mňa bol zase Čarodej zememorí istým čitateľským medzníkom. Dovtedy som ako dieťa čítala nediskriminačne a páčilo sa mi všetko. Možno preto, že každý príbeh bol nový svet a fascinovalo ma už len to, že ich môže toľko vzniknúť. Pri Čarodejovi zememorí a Hrobkách Atuanu som si prvýkrát uvedomila, že existujú knihy a KNIHY a začala si podľa toho vyberať. Takže LeGuinivá ma v podstate naučila, čo sú dobré knihy. Prečo keď v jednom tenkom zväzku sa dá povedať tak veľa, je v inom, hoci aj osemstostranovom, toho niekedy tak málo?
03.02.2018

Adhara
No jo, nedostatok akcie... nemôžem si pomôcť, mne to na Zememoriach dosť vadilo. Najviac na Najvzdialenejšom pobreží, kde sa skutočne nič nedialo. Pritom sa neradím medzi čitateľov, čo potrebujú svištiace guľky či kúzla na každej stránke. Ale toto je už aj na mňa veľa. Zememoria sa stali prototypom pre fantasy, ktorá, ako som spomenula v starej recenzii, má hustú atmosféru, no človek celú knihu márne čaká, kedy sa začne niečo diať. Ale treba uznať, že ani hustá atmosféra sa nebuduje ľahko. Hrobky Atuanu ju mali najhustejšiu, priam dokonalú. A namotávky, hoc aj nerozmotané, tiež nebývajú samozrejmosťou. No ja už som natoľko zmlsaný čitateľ, že ku knižnému uspokojeniu potrebujem, aby kniha mala všetko – ak taká vôbec existuje. No dostáva sa mi do rúk veľa kníh, ktoré nielenže nemajú všetko – nemajú nič. LeGuinová má aspoň niečo a skláňam sa aj pred tým.
04.02.2018

Strana:

|< < (1) > >|

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.
Neregistrovaný užívateľ
Meno:
Email:
(nebude zverejnený)
Podmienky:
čítal som a súhlasím s podmienkami