Já, Gowery - recenzia
Najnovšia kniha z Oggerdovského cyklu nám ponúka tri epizódy, v ktorých účinkuje stabilná trojica z tohto sveta. Kyborgizovaný major cisárskej armády Oggerd, technológ, doktor Halgerd Hargo a vyjednávač spolu s rozprávačom v jednej osobe, Raymond Gouvernet Fink, alias Gowery, musia rozlúštiť ďalšie záhady sveta, ktorý sa po technologickom rozmachu a následnej Apokalypse len pomaly zviecha zo škôd, ktoré utrpel. Ako sa ukazuje, stále je čo preskúmať a objaviť. Recenzia obsahuje spojlery tam, kde to bolo nevyhnutné pre vysvetlenie hodnotenia, autorovi bol poskytnutý recenzný výtlačok, čo neovplyvnilo písanie recenzie.
Vláďa Šlechta sám nepovažuje Oggerdovský cyklus za svoje hlavné dielo, podľa jeho slov ním ostáva Krvavé pohraničí. Možno aj preto z týchto knižiek dýcha niečo iné. Je to pre mňa akási radosť z písania a objavovania. Sám autor totiž tvrdil, že si uvedomuje deravosť sveta postapokalyptickej Európy, to mu však nebráni písať a objavovať. Práve ďalšími a ďalšími dielami totiž doplňuje, vysvetľuje a ilustruje to, čo sa pôvodne javí ako rozpor v danom svete. Ku šťastiu Šlechtu a aj nás mu to stále vychádza.
V knihe nachádzame tri poviedky.
Zákon smečky sa odohráva medzi knihami Střepy z Apokalypsy (Brokilon, 2010) a Lovci přízraků (Brokilon, 2015). Príbeh začína pomerne svižne, rovno in medias res sa dozvedáme, že sme uprostred niečoho zlého, kedy našim hlavným hrdinom ide o krk. Ihneď na to sa ale presúvame na začiatok deja, od cesty železnicou, cez prestrelku sa dostávame až do výskumného ústavu, kde prebiehal projekt Werewolf.
Od začiatku sa k nám dostáva množstvo detailov, ktoré sa neskôr ukážu ako ohromne dôležité, popri výskumníkoch a robotníkoch sa ale stretávame aj s inteligentnými psami, okolo ktorých sa celá poviedka točí. Oceňujem zároveň spôsob, akým Šlechta dokáže do deja vsunúť opisy a to tak, že vyznejú zaujímavo a poviedka sa bez nich nepohne. Toto platí nielen pre túto časť, ale pre celú knihu. Vyvrcholenie je pomerne predvídateľné, pointa očakávaná, aj tak však dokáže čitateľom pohnúť. A to je to, čo nazývam spisovateľským umením. Šokovať tým, čo sme tu už tisíckrát videli, pretože tisícprvý raz zo vidíme v novom svetle.
Poviedka je časovo radená do prvej polovice cyklu, kde náväznosť nie je striktná, takže ju môžete čítať aj bez znalosti iných kníh z tohto univerza.
Rýnsky cedník nás zavedie priamo do údolia Rýnu, z ktorého sa stali močariská zakrývajúce to, čo ostalo z miest Essed, Dortmund a Düsseldorf. Úloha našej trojice je pomerne jednoduchá – nájsť a kontaktovať veliteľa Schwarza, ktorý má na starosti oblasť, z ktorej sa dá získať funkčná elektronika. Keďže cisárstvo má na ňu prednostné právo, všetko sa rieši cez tzv. Kontrollpunkty, ktoré majú zabrániť rozbehnutiu Čierneho trhu. Ale nič nie je dokonalé a aj ten najlepší systém zlyháva tam, kde zlyhá nejaký človek.
Ide o najrozsiahlejšiu poviedku, pričom podstatnú časť deja zahŕňa aj vysvetľovanie tzv. povstania emíra Hassana. V ňom sa vzbúrili imigranti v Nemecku a vyhlásili kalifát Vestfália, ktorý sa ihneď dostal do konfliktu so zvyškom Európy. Zároveň sa dozvedáme o tajomstvách, ktoré boli chránené, hoci to vyznieva sprvu paradoxne, nakoniec to ale vygraduje do finále, v ktorom zrazu všetko do seba zapadne.
Oproti predošlému dielku je toto viac s nádychom survival, väčšinu času trávi Gowery sám, alebo v spoločnosti inteligentných krkavcov, ktorí mu občas pomôžu, ale nie len tak. V tomto svete je to vždy niečo za niečo a práve to sa mi na tom páči. Aj to, čo by sa mohlo zdať ako deus ex machina, je reálne dohľadateľné a zdôvodniteľné. Tu sa však už vyžaduje čiastočná znalosť cyklu, čo môže pôsobiť na čitateľa mätúco. Ide skôr o detaily, takže poviedka tým až tak netrpí.
Datovaná je do asi polovice oggerdovského univerza, medzi románmi Lovci přízraků a Ostří ozvěny (Golem Ríša, 1999).
Poslednou do partie je poviedka Kočičí dvířka, premosťujúca romány Kyborgovo jméno (Brokilon, 2014) a Projekt Berserkr (Klub Julese Verna, 1999).
Príbeh nás vtiahne do hrozby pre Nyxehafen (vyrástol v blízkosti ruín Kodaňe), kde po smrti miestneho bossa hrozí konflikt s množstvom obetí a to na oboch stranách. Naša dvojica (Hargo ostáva dlho v deji mimo beh udalostí) tak musí nadviazať spojenectvo s divokými ľuďmi a čeliť kanibalom, ktorí sa môžu voľne pohybovať a zaberať teritóriá.
Veľmi dobrou časťou je tu atmosféra, vykreslenie prostredí načrtne obrazy tak, ako by sa čitateľ nachádzal priamo na mieste, k slovu sa dostanú aj orbitálne mestá, ktoré pomerne dlho slúžili len ako kulisa na nočnej oblohe. Sprituálne výstupy, superpočítače, taktika, upravené Kalašnikovy, predstavenie sa môže začať. Vrcholí epicky, tak, ako sa na dielko uzatvárajúce knihu patrí.
Vytkol by som tu striktnú náväznosť, bez znalostí predošlého románu sa čitateľ mierne stráca. Na druhú stranu, sám Šlechta v dovetkoch píše, že táto poviedka už podlieha striktnej chronológii a jej čítanie bez kontextu je riziko dotyčného človeka, ktorý sa do nej takto pustí.
Suma sumárum je ale Já, Gowery podarenou sviežou knihou, ktorá poodhalí, navnadí a poteší každého priaznivca tejto tvorby. Ak niekto Oggerda nepozná, prvé dve poviedky môžu slúžiť ako slušný úvod, načrtnutie sveta, pretože boli písané s ohľadom na už fungujúce diela a preto sa v nich autor vyvaroval logických chýb a prehmatov, pričom aj vysvetľuje nedostatky v už starších prácach. Určite by som po nej siahol znovu, rozhodne má čo ponúknuť.
Autor: Vladimír Šlechta
Názov: Ja Gowery
Typ: Zbierka poviedok
Počet strán: 294
Vydavateľstvo: Brokilon, 2017
ISBN: 978-80-7456-341-6
Celkové hodnotenie: 90/100
Objednajte si priamo na martinuse: Vladimír Šlechta - Já, Gowery
Najčítanejšie
Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.