Je zvláštne, že predstavu o tom, ako má vyzerať poriadna fantasy, som si urobila bez toho, aby som čítala niečo, čo by sa jej čo i len približovalo. No súčasne musím priznať, že veľa fantasy diel a ság som zatiaľ neprečítala. Dôvodom je aj to, že už prečítané diela ma k vyhľadávaniu tohto žánru príliš nemotivovali. Ich nedostatky by sa dali rozdeliť do dvoch hlavných skupín: v prvej skupine sú príbehy, ktoré majú síce zaujímavé, prepracované a správnu atmosféru vyvolávajúce prostredie, ale celú knihu (ságu) márne čakám, kedy sa už konečne niečo začne diať. V druhej skupine sú zase knihy s nedomysleným, nedôveryhodným prostredím, ktorým sa potáca dochrámaný, nechytľavý a nedôveryhodný dej, a ja nemám ani najmenší záujem vedieť, ako to s postavami dopadne. Svetlú výnimku tvoril len prvý diel Hoffmanovej Ľavej ruky Boha, no zvyšok tejto ságy bol priam katastrofa. Po rokoch prehrýzania sa rôznymi knihami však môžem s radosťou skonštatovať, že som konečne našla fantasy podľa môjho gusta.

Hra o tróny má totiž vydarené obe hlavné zložky, čo tvoria fantasy knihu dobrou fantasy knihou – prostredie aj samotný dej. Konečne lákavý svet, konečne postavy, s ktorými sa dá stotožniť, o ktoré sa dá báť (veľmi báť, lebo autor sa s nimi nemazná), konečne niečo, čo ma naozaj ťahá do ďalšieho čítania, ťahá až tak, že pri ňom zabúdam na povinnosti a dokonca aj na spánok. Už ani nepamätám, kedy sa mi niečo také naposledy stalo.

Je ťažké zhrnúť dej pár vetami, bez toho, aby sa v tom neznalec nestratil, pretože dejové línie sú spletité a postáv úctyhodné množstvo. Najväčšia pozornosť je venovaná rodine Starkov – lordovi Eddardovi, jeho žene Catelyn a piatim deťom – šiestim, ak rátame aj (údajného) nemanželského syna lorda Eddarda. Domovom všetkých postáv je svet, v ktorom ročné obdobia majú premenlivú dĺžku a zima je veľmi obávaná – nielen pre chlad, ale aj pre bližšie nešpecifikované zlo, ktoré so zimou prichádza. Aj preto je najsevernejšia časť úzkeho kontinentu Západozem, ktorý hrdinovia obývajú, prehradená obrovskou ľadovou, neustále stráženou Stenou. V knihe však zatiaľ panuje leto a fantasy prvkov je v nej poskromne. To je však z môjho pohľadu len plus – príliš fantazijné fantasy, rovnako ako aj príliš uletené sci-fi ma veľmi neberú. Príbeh tak pôsobí skôr ako alternatívna história alternatívnej Zeme, v ktorej nechýbajú lordi, rytieri, králi, turnaje, princovia, princezné, vojny, tradície, náboženstvo, zrady a intrigy.

V obrovskom množstve postáv som sa zo začiatku strácala a priznám sa, že aj k jej koncu som mala v niektorých menej významných zmätok – no hneď, ako som sa zorientovala v ústredných hrdinoch, ma kniha chytila a nepustila až do konca. Po jej dočítaní som sa vrátila k začiatku, aby som si užila, čo mi v prvom čítaní kvôli zmätku z hromady mien ušlo. Príbeh je plný zaujímavých detailov, súvislostí, zvratov, preskakuje od dôležitej scény k dôležitej scéne bez výplnkových rečí medzi nimi a každá scéna končí v najnapínavejšej časti – no sklamanie z prerušenia a preskoku do inej línie rýchlo odznie, pretože pútavé sú všetky. Príbeh je skvele vyvážený – nezmocňoval sa ma pri ňom pocit (ako v poslednej dobe pri čítaní čoraz častejšie), že tam niečo veľmi, ale naozaj veľmi chýba, že je prudko jednostranný. Hre o tróny nechýba pestrosť charakterov a prostredia, stále sa niečo deje, a postavy nie sú čiernobiele – azda až na princa Joffreya, ale jeho chorobne arogantné správanie dostane tiež svoje (potenciálne) vysvetlenie. Popri starých známych drakoch a čarodejoch sa objavuje aj zopár nových, neokukaných prvkov. Autor dokáže vzbudiť zvedavosť, nútiť premýšľať o knihe. Oceňujem tiež uveriteľnosť vyvolanú okrem iného aj tým, že autor sa nezdráha postavy obetovať. Hrdinovia, o ktorých by sme si na základe knižného klišé mysleli, že si ich autor (zatiaľ) nedá, že ešte predsa musia zohrať dôležitú úlohu v deji, umierajú jeden po druhom a príbeh sa tak stáča neočakávanými smermi. Dokonca ani prísaha nespôsobí, že ho smrť začne zázračne obchádzať do doby, kým prísahu nenaplní.

Nebola by som to však ja, keby som nenašla v diele nejaký, z môjho pohľadu nedostatok – oproti úžasnému pocitu z celej knihy však ide naozaj len o hnidopichšské detaily.

Začnime prvým, ktorý subjektívne hodnotím ako najobjektívnejší. S motiváciou a uveriteľnosťou postáv som vo všeobecnosti nemala problém – s jedinou výnimkou. Nešlo mi do hlavy, ako sa princezná, prakticky ešte dieťa, mohla zamilovať na život a na smrť do manžela, za ktorého ju vydali nasilu, do muža pochádzajúceho z úplne iného sveta než ona, s ktorým sa dokonca spočiatku ani nevedela dohovoriť, a keď už aj vedela, nikdy sa v ničom nezhodli, muža s úplne odlišnou morálkou, ktorý znásilňovanie vrátane znásilňovania vlastnej manželky považuje za bežnú vec. Po zamyslení sa dôvody dajú nájsť, no v prvom momente to bolo dosť prekvapivé a na mňa prirýchle – nezaškodilo by viac rozpísať túto stránku. Aj jej prerod z ustrašeného dievčatka na ambicióznu kráľovnú mi pripadal príliš skokový.

Druhý problém je už spomenuté veľké množstvo postáv, ktoré nie sú čitateľovi dávkované práve najstráviteľnejšie – už na začiatku sa totiž stretneme s osemčlennou rodinou Starkov a s ich početným služobníctvom, ktorých ide navštíviť priam armáda ďalších postáv a aby náhodou nebolo tých mien málo, spomínajú sa aj nejaké zosnulé, no z hľadiska dôsledkov na súčasný stav veľmi dôležité postavy. Pre chaos v charakteroch som sa prvými stránkami knihy doslova prehrýzala. Toto však môže byť aj dosť subjektívne, pretože v literatúre sa mi postavy pletú úplne bežne.

Tretí nedostatok sa týka prírody. Ja viem, Západozem leží bohviekde, rastliny sú tam bohvieaké, niektoré aj magické, to je jasné. Ale predsa len používať názvy reálnych rodov evokuje, že ide o rastliny ničím sa nelíšiace od našich. A v takom prípade, nehnevajte sa, ale akceptovať teplomilné duby žijúce v lokalitách, kde sneží aj v lete, či aktívne rastúci les v polohách, kde teplota evidentne skoro nikdy nevystúpi nad nulu... Detail, no kaziaci dojem.

Na záver si dovolím ešte malé zamyslenie. Hra o tróny nie je nová kniha. Hoci české vydanie prišlo až pár rokov po anglickom (rok 2000), aj to je dosť dlhá doba, počas ktorej som vo fantasy knihách hľadala niečo takéto – a napriek tomu, až do tohto roka, som sa s Hrou o tróny míňala. Naznačuje to, že ani vydanie, ani úspech knihy ešte nezaručí jej cestu k cieľovému čitateľovi. Určite nie ku každému.