V Moskve sa píše rok 2033 a zemský povrch sa stal v dôsledku vojenského konfliktu pre ľudí neobývateľný. Ani nie tisícky tých, čo mali šťastie a prežili, sa ukryli pred silnou radiáciou do moskovského metra.

Metro čitateľ spoznáva očami mladíka Arťoma. Arťom je obyčajný chlapec, jeden z tých, ktorí sa narodili ešte tam hore. Všetko, čo chce, je zachrániť svoju milovanú stanicu a v konečnom dôsledku i osud celého metra, pred podivuhodnými tvormi, čiernymi. Neváha prejsť metrom skrz-naskrz, riskuje život, aby v zápätí zaváhal, či má vôbec jeho snaha nejaký zmysel, či má zmysel život v hlbokom podzemí, kde platidlom sú náboje do kalašnikova a za tie náboje sa dá kúpiť pár kociek machu, alebo kus pečenej potkaniny, kde niet slnečného svetla, a ľudia živoria pri červenom núdzovom osvetlení staníc a v čiernych desivých tuneloch, spolu s potkanmi, mutantami, prasatami odchovanými na hubách. To ako zázračne uniká smrti mu občas vnukne myšlienku, že má poslanie, pre ktoré je osudom vyvolený. Alebo je všetko náhoda, a je ponechaný sám na seba, vari je každý človek ponechaný sám na seba?

Arťomova cesta je napínavá, autorsky výborne zvládnutá. Akcia sa strieda s bravúrne naservírovanými úvahami . A vo chvíli, keď sa čitateľoví zdá, že metro už vyčerpalo svoj potenciál, do deja vstúpi postava, čo zahreje nejednu dušu odchovanú na ruskej fantastike. Stalker. Pretože Arťom sa vydáva v sprievode stalkerov do ruín sveta na povrchu, aby zničil základňu čiernych a zistil, že všetko je nakoniec úplne inak.

Metro je zhustený, skondenzovaný svet, ktorý sa dá celý prejsť za dva dni cesty pešo, no i tak za ten čas možno stretnúť hotové panoptikum ľudstva; fašistov, komunistov, trockistov, jehovistov, divochov,...; všetky ľudské vlasnosti, cnosti a zvrhlosti. Pretože človek sa nemení, človek zničil svet hore, zaliezol dole, ale vo svojej podstate ostal rovnaký, a kvôli tejto črte sa stáva beznádejným druhom. Nadišiel čas, keď mu na krk dýchajú nové perspektívnejšie formy života.

Nuž nečakala by som, že práve IKAR vydá čosi tak výborné a čitateľné. Román má i isté slabôstky. Rôzne stvorenia, a príšery, nové formy života sa ukázali na zemskom povrch akosi veľmi nevysvetliteľne. Samotná radiácia sa mi zdá príliš pofidérnym a málo vedecky podloženým vysvetlením takých foriem života, čo sa za ani nie tridsať rokov dokázali na zemi vyvinúť. Nič to, to je miesto, kde čitateľ musí dupnúť na plyn svojej fantázii.

A ešte čosi:

Naposledy ma tak mapa vtiahla do deja (a dej do mapy), keď som pred pätnástimi rokmi čítala Pána prsteňov. Do Mordoru by som vari poslepiačky trafila. Toto je ešte lepšie, nikdy som v Moskve nebola, ale stavím sa o fľašu samohonky a desať nábojov do kaľašnikova, že teraz poznám všetky stanice moskovského metra naspamäť.