Moon - recenzia

Minimalistická one-man-show, najnovší scifi film, bez upírov, drakov a romantiky. Pod nenápadným povrchom sa skrýva...

Filmári, ktorí sa nehrejú v priazni Hollywoodských nabobov, a nemajú k dispozícii rozpočty podstatne presahujúce výdavky sumu vynaloženú na celú slovenskú kinematografiu za posledných dvadsať rokov, to nemajú vždy beznádejné. Len jednoducho musia používať pri získavaní diváckej priazne iné zbrane a nemôžu sa spoliehať, že dokonalá vizuálna stránka prekryje iné prešľapy. Môžu bodovať bezchybným scenárom, vypilovanými dialógmi, dokonalou psychologizáciou, hereckými výkonmi, nemusia brať ohľad na politickú korektnosť. To neznamená že filmy s nižšími rozpočtami (keďže ide o desiatky miliónov a nie stovky – no aj napriek tomu sa nedokážem prinútiť napísať „nízkorozpočtové filmy“) sú vždy lepšie ako megalomanské blockbusteri. Len útočia na iné časťi diváckeho vkusu a neraz dokážu veľmi príjemne prekvapiť – za posledný rok stačí spomenúť District 9, Pandorum alebo Paranormal Activity. Podľa prvých správ mal aj britský Moon vyšliapnuté k postaveniu „prekvapenia za zopár šupov“. Na nešťastie, iba mal vyšliapnuté – a samotná realizácia niekoľkokrát zakopla práve tam, kde ako relatívne nezávislý film, mala nasadiť forsáž.

Hurá, Zem je zachránená, môžeme si povedať na začiatku filmu – existuje nekonečný zdroj ekologickej a čistej energie, ktorý sa ťaží na odvrátenej strane Mesiaca. Tam, na stanici Sarang, pomaly končí svoj trojročný turnus Sam Bell, jediný člen posádky, ktorý sa stará o niekoľko ťažobných harvesterov. Len niekoľko dní pred návratom na Zem však príde takmer smrteľná nehoda – a Sam sa prebudí vo výrazne poničenom stave a pred sebou vidí – seba samého. Mladšieho. Ďalšieho Sama Bella, ktorý práve prišiel na stanicu a začína trojročnú službu. Začiatok zápletky viac než zaujímavý...

Vizuálne je film až prekvapujúco dobrý. Mesačné exteriéry sú jednoducho úchvatné (mimochodom, kedy ste naposledy videli Mesiac v scifi filme? Ja si už ani nepamätám). Interiéry stanice síce úchvatné nie sú, ale pôsobia dostatočne reálne – biele, dokonale osvetlené, takže vytvárajú výborný podklad pre prípadnú špinu alebo krv. A že bude oboje.

Nápad za ktorý si filmári zaslúžia oba palce hore je staničný robot Gerty (s hlasom Kevina Spaceyho), ktorý ukazuje svoje „emócie“ pomocou (žltých) smajlíkov na obrazovke. Zdanlivo len detail, ale dodáva filmu takmer surrealistický nádych. Týmto sa však zoznam pozitív prakticky končí.

Prvé zakopnutie – originalita nápadu. Vieme že stanica Sarang patrí nadnárodnej korporácii Lunar Industries. Tak isto vieme, že všetky nadnárodné korporácie sa venujú zásadne nekalým, hnusným a škodlivým činnostiam a svoj zisk dosahujú najradšej mimoriadne nemorálnymi spôsobmi. A to platí aj pre kórejské korporácie. Jednoducho klišé ako plavovlasá princezná, o tom kto je pôvodcom všetkého zlého, niet pochybností. Za skutočný „vodvaz“, nezávislú produkciu, nápad nespútaný konvenciami, by som naozaj považoval prípad korporácie, ktoré pre zmenu nebude radostne zabíjať, úmyselne znečisťovať svet, alebo likvidovať medvedíkov Koala.

Nuž a keď je zo Zeme ohlásený „záchranný tým“, ktorého členovia vyzerajú ako zamestnanci externej ukrajinskej spoločnosti vybavujúcej účtovné nezrovnalosti, je každému jasné , že nebude všetko s kostolným riadom. Klišé nad klišé, takúto povrchnosť by som skôr očakával v nejakom poslednom filme so Stevenom Seagalom, nie v diele, ktoré má byť vraj nezávislé.

Zakopnutie druhé – ak je vyššie spomenuté, že každému je jasné o čo ide, nemyslel som tým dvojjedinú rolu Sama Rockwella. Ten síce hrá o dušu, ale noty mu napísal niekto iný, takže ani Marlon Brando by nezachránil deravý scenár. „Staršia“ verzia Sama hrá postupný rozpad telesnej a duševnej celistvosti dobre, takže v tomto prípade sa dá chápať správanie na hranici zdravého rozumu. Ale skúste si predstaviť situáciu, že prídete na mesačnú základňu, obytnú kóju nájdete oblepenú fotografiami svojej manželky a malej dcéry, v rozbitom vozidle nájdete seba samého – a s pokrčením ramien si poviete že to je klon a venujete sa športu. Keďže som na vlastné oči zažil Angličana, ktorý po vypadnutí z lyžiarskeho vleku, letiac smerom k zasneženému svahu, len precedil medzi zuby: „Sucks!“ – verím všetkým tvrdeniam o anglickej chladnokrvnosti a nadhľadu, ale toto? Zvedavosť a pud sebazáchovy sú zjavne výrazy, ktoré scenáristi vymazali zo svojich slovníkov a obe postavy sa stanicou v podstate len tak motajú. Až tesne ku koncu filmu im dôjde z päty do hlavy, že im nie len ide o život, ale že sa k tomuto faktu môžu postaviť iným spôsobom, ako sadenice petržlenu.

Chybou filmu nie je, že by bol vyslovene zlý. Jeho chybou je, že celý film si človek uvedomuje, ako mohol byť ešte lepší, aby nezapadol do šedého priemeru. Akčnejší, alebo halucinogénne psychologický, na spôsob pôvodného Solarisu. Klaustrofobickejší. Hororovejší. Menej prvoplánovaný. Ale nech riadky vyššie vyznievajú akokoľvek negatívne, stále je Moon lepší ako väčšina takzvanej „fantastickej“ produkcie, skladajúcej sa z upírskych emo-poblijonov, alebo prevarených komiksov, s intelektuálnou hĺbkou písmenkovej polievky.


draculin

Diskusia

Aldeberan
Moon je napriek negatívam stále najlepší scifi film roku 2009 :) Ad k predposlednemu(?) odstavcu - to, ako reagovala hlavna postava n existenciu klona nie je chladnokrvnosť, ale stav zapierania. Proste odmietali uznať existenciu toho druhého. Nezávisle na sebe sme to tak pochopili ja aj moja priateľka, takže to skoro určite nie je subjektívny dojem. Vďaka za recenziu :)
13.04.2010

draculin
Tak dobre, mozno nie chladnokrvnost,ale mne to skor pripominalo apatiu, automaticke fungovanie ako podla nejakeho programu... V pripade klonu by to aj bolo pochopitelne, ale vzhladom na cele vyznenie filmu to nam na posobilo strasne neprirodzene. Ale aj tu recenziu som tak aj myslel - ze aj ked som mal vela vycitiek,stale sa mi ten film pacil. Len mohol byt lepsi v tolko veciach,ze mi to bolo az neskutocne luto.
13.04.2010

kAnYs
Draculin, osobne by som tiez nepovazoval taku reakciu za psychologicky nemoznu. Suhlasim s Aldebaranom. Proste si odmietal pripustit ze nieco nieje v poriadku. Ludia to robia dost casto, ze odignoruju niektore problemy lebo ich odmietaju konfrontovat. Mozno on jednoducho odmietol konfrontovat sa s myslienkou, ze by *SPOILER - DO NOT READ* mohol aj on byt klonom. Mohlo ho to napadnut a v tom momente to mohol zavrhnut a zaskatulkovat a utekat od tej myslienky co najdalej. A sport je na to k nezaplateniu.
13.04.2010

draculin
Ok,beriem :) A nieco o psychologickom popierani tusim viem,akurat...proste mi to do filmu nesadlo.Ak by druhy Sam situaciu akceptoval,film sa mohol uberat inou cestou.A ak by islo o popieranie,mohla to byt jedna z nosnych tem.Toto bolo niekde na polceste teda.Ale zrejme mame na to len trosku iny pohlad :)
13.04.2010

kAnYs
Jj. Skor otazka vkusu, ako realistickosti :) Mne tam skor vadili ine veci, ako pritomnost nevysvetlitelne silnej gravitacie, fakt ze interny pocitac/robot komunikoval s velenim cez human interface konzolu a... par inych veci na ktore si teraz nespominam.
14.04.2010

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.
Neregistrovaný užívateľ
Meno:
Email:
(nebude zverejnený)
Podmienky:
čítal som a súhlasím s podmienkami

Súvisiace objekty SFDB

(2009)

Mesiac