Hókus pókus alebo čím viac hubičiek, tým viac duchov

Napísať celú recenziu úplne bez spoilerov bolo oveľa zložitejšie, ako som predpokladal. Kvôli lepšej zrozumiteľnosti myšlienok a postrehov som sa rozhodol prikloniť sa k minimálnym spoilerom. V žiadnom prípade sa v texte nedotknem samotného deja a príbehových zvratov, niektoré aspekty ako prostredie či konkrétne postavy však budem musieť okrajovo spomenúť. Preto si pokojne choďte film pozrieť do kín, urobte si vlastný názor a budem rád, ak sa potom k textu vrátite.

Niet nad mytologický horor

Úprimne, oznámeniu filmu Hokum som sa nesmierne potešil . O samotnom deji sa toho spočiatku vedelo len veľmi málo a dokonca ani trailery neprezradili veľa, zhola nič. To sa v dnešných časoch len tak nevidí (klobúk dole, Iňárritov Digger). Dusivá atmosféra a pozoruhodné výjavy tvárových masiek však naznačovali príklon k určitému druhu mytológie. Navyše režisér Damian McCarthy nie je žiadny začiatočník a v podobnom duchu nám už stihol uvariť filmy ako Varovanie či Duše prekliatych. Aj v tomto prípade figuruje ako scenárista snímky, a tak som dúfal, že by nás príbeh mohol preniesť do jeho domoviny.

Hlavnú úlohu získal v poslednej dobe čím ďalej tvárnejší Adam Scott (seriály Dobré miesto, Oddelenie, filmy Opica, Krampus, Piraňa 3D), sekundovať mu však mala plejáda po írsky šajtovacích borcov typu David Wilmot a Peter Coonan. Neprestupné severné lesy, gotické domy, pavučina snov a vízií, na to všetko som sa tešil. Mytologický horor je môj obľúbený subžáner a kto nevidel filmy ako Rituál s Christopherom Leem alebo Slnovrat s Florence Pugh, mal by ich dohnať.

Z produkčného hľadiska ma navyše zaujal jeden fakt – (nielen) finančne snímku podporilo štúdio Image Nation Abu Dhabí. Čo majú spoločné Spojené arabské emiráty s Írskom?! Chystá vari McCarthy nejaké prekvapenie? Uvidíme vo filme Šutaja Eštoka na automobilových pretekoch? Prečo sa radšej nespojí s Martinom McDonaghom (Duchovia Inisherinu) pre napísanie zmysluplného scenára? Ale skepsu stranou… Veď režisér pochádza z rovnakého podhubia ako Quentin Tarantino (Vtedy v Hollywoode). Aj Damian pracoval v požičovni videokaziet, ktorú vlastnil jeho otec. Pravdepodobne odtiaľ pramení jeho inšpirácia béčkovými konceptami, ktoré sa snáď v tomto prípade stali niečím väčším. Je tomu skutočne tak?

Pochybnosť je cesta k úspechu… alebo aj nie

Spisovateľ Ohm Adama Scotta vystupuje vo filme ako nespoľahlivý rozprávač. Od jeho prvej scény pozorujeme príklon postavy k alkoholizmu, v prvom akte je nám navyše predstavený postup, ako si istým spôsobom dopomôcť k odstrihnutiu sa od reality. Scenáristická alebo autorská práca s takýmto prvkom si vyžaduje nesmierne precíznu a zložitú prácu (Jozef Karika by vedel rozprávať). Neustále sa ako divák alebo čitateľ zamýšľate nad uveriteľnosťou toho, či to, čo skutočne vidíte alebo čítate, je pravda alebo fikcia.

Ak vám autor nedá pomôcku, návod, kľúč, ako rozlúsknuť jednotlivé scénosledy – a áno, nech vás pokojne nechá tápať v tme počas celej doby filmu – tak mu neuveríte, že to s vami myslí vážne. Veľmi ľahko môže touto cestou spochybniť celé svoje vlastné dielo a na konci snímky tak dochádza k nemilej studenej sprche. V prípade Hokum McCarthy tento motív využíva a našťastie nevyviazne zo svojho úmyslu ako porazený, čo je dobre. Vo výsledku je však táto jeho snaha úplne zbytočná.

Po dramaturgickej stránke sa jedná len o zbytočnú nadstavbu, ktorá nijakým spôsobom neovplyvňuje konanie hlavnej postavy, iba čiastočne pozmení jej vnímanie okolitej reality. Vy ako divák si len potvrdíte, že našťastie si z vás režisér neurobil dobrý deň a ide sa ďalej. Tým pádom aj ja môžem v recenzii pokračovať ďalej, popisujúc niečo, čo sa skutočne stalo.

Je tu dusno, ale nevetrajte

Za čo treba filmárov naozaj pochváliť, je skvelá atmosféra. Ako to už poznáme, s príchodom do hotela máme pocit, že nie všetko je tu s kostolným poriadkom, navyše sa náš hrdina správa spôsobom, akým by sme to od neho nečakali. Scenár celkom umne buduje tenziu až po koniec druhého aktu. Pomáha si prostredím naftalínom napáchnutého hotela, moľami prežratých záclon a olejom nenamazanými pántami. S postavami v Ohmovom okolí sa tak kúpeme v presvedčení, že milý spisovateľ by si mal spakovať caky-paky a uháňať odtiaľto kade ľahšie.

Práve spomínaný druhý akt je paradoxne vrcholom filmu. Bauman zostáva zaseknutý v jednom priestore počas jednej noci bez možnosti úniku a hľadá spôsoby nielen ako z miesta ujsť, ale hlavne prežiť a nezblázniť sa. Síce jednotlivé paranormálne prejavy mohli byť na seba vrstvené dôslednejšie, aj tak sa bavíme o výraznom hororovom počine, ktorý vás nenechá pokojne sedieť na stoličke. Spolu s postavou máte pocit, akoby sa samotný priestor neustále zužoval, a vyústenie tejto sekvencie na jednom konkrétnom mieste je umným finále celej psychologickej mizérie.

Dejové linky, vyzývam vás, spojte sa!

Fakt, že tretí akt principiálne nefunguje, ste už asi vyrozumeli. Dôvodov je niekoľko. Na úvod som spomenul, že spisovateľ neprichádza do tohto konkrétneho hotela len tak pre nič za nič. Čaká ho tu nemilá úloha, povinnosť, ktorú si kladie za svoju, odkedy bol malý chlapec. Jeho osobná temnota ho prenasleduje počas celého filmu, zatiaľ čo sa odvíja druhá dejová linka s nezvestnou barmankou z hotela. Majiteľ prevádzky straší deti historkami o neznámej čarodejnici a za hotelom sa pohybuje podivín, samotár, o ktorom majú všetci len tú najhoršiu mienku. Ako to všetko spojiť dohromady, aby to dávalo zmysel?

Odpoveď je – nijako. Kruciálnym problémom je, že Ohm nie je do diania v hoteli v podstate nijako inak zainteresovaný, iba má pocit, že zostal barmanke niečo dlžný. Akokoľvek by sme v dianí v ubytovaní hľadali dramaturgické prepojenie s jeho minulosťou, v podstate ho nenájdeme. Preto keď by mal celý dej gradovať a určité zlo / vinník by mal byť potrestaný, ako divák necítite žiadnu katarziu ani zadosťučinenie. A keď odchádzate z kina s pocitom, že na čo bolo toto všetko dobré, asi niečo nie je v poriadku.

Musím strašiť, lebo som horor

A dostávame sa k tomu, s čím mám najväčšie problémy. Snímka sa tvári a predovšetkým kamerou a strihom pôsobí ako vyspelý a inteligentný horor. Aj preto som od začiatku očakával inteligentné spôsoby desu a nepokoja. Je tu pár momentov, pri ktorých som spokojne pokyvkával hlavou, vo výsledku však ide o maratón ľakačiek a hudobných predelov, pri ktorých samozrejme že idete vyskočiť zo sedadla. Ale takto zaujímavý koncept podporený technickou stránkou má na viac. Už len samotná druhá sekvencia, v ktorej Ohm sedí za notebookom a dopisuje text, ma mala varovať, že Jamesa Wana (V zajatí démonov) alebo Ariho Astera (Prekliate dedičstvo) tu nemožno čakať.

No a akonáhle vám majiteľ hotela v úvode filmu porozpráva príbeh o čarodejnici, na nič iné sa divák ani neteší. Očakávania plné írskeho foklóru, tajomnej mystiky miestnych lesov a loru, ktorý by podporil celú legendu zaujímavým pôvodom entity, však zostávajú nenaplnené. Z folklóru sa nedozviete skoro nič. Môžete samozrejme po skončení filmu pátrať na webe po pôvode rôznych symbolov alebo fiktívnych postáv, ale toto nie je práca diváka. Nemusím vedieť všetko, ale potrebujem ten film odlíšiť od desiatok ďalších. A žeby sme sa pozreli do lesov? Nie, praktickosť natáčania spočíva v eliminácií výdavkov, do domu s vami!

S postavou samotnej čarodejnice sa tu narába neskutočne hriešne. Vôbec neviete odčítať jej úmysel, konanie, schopnosti. Je stará a pomalá alebo dokáže utekať a liezť? Prečo chce nášho hrdinu? Ako sa dostala do priestoru, v ktorom teraz prebýva? Bol by som býval pokojnejší, ak by sme ju v treťom akte aspoň o niečo viac videli. Dobrý kostým, vkusný make-up, fungovala by výborne. Pred kamerou je však minimum. Neadekvátne rozhodnutie k tomu, čím ten film chce byť a o čom finále v podzemí vôbec je.

Čerešničkou na torte je potom už len prológ a epilóg celého filmu. Tu sa o slovo hlásia spomínané Spojené arabské emiráty a bol som zvedavý, čo scenár z tohto nápadu vytiahne. Odpoveď je opäť – nič. Pokus o metaforu, alebo v istom slova zmysle by sme možno mohli hovoriť až o obrazovej personifikácií, vyprchá do prázdna, lebo je to v kontexte filmu opäť také zbytočné, že len mávnete rukou a nejeden borec si tie dva scénosledy aj tak na streame preskočí.

---

Záver: Hokum je atmosférický horor postavený na zaujímavom koncepte, umiestnený do zmysluplného časopriestoru, ktorý stojí na výbornom technickom spracovaní a herectve Adama Scotta. Žiaľ, scenár sa dramaturgicky rozpadá, nevyužíva obrovský potenciál, ktorý so sebou koncept prináša, a utieka sa k jednoduchým ľakačkám bez akýchkoľvek väčších režijných ambícii. Snímka, ktorá mohla stáť nad mnohými ostatnými, sa pravdepodobne pridá k streamovacím rutinérom.

---

Hodnotenie: 60%

---

Hokum

Vydanie: 2026

Krajina pôvodu: Írsko / USA

Minutáž: 101 minút

Žáner: horor/triler/dráma

Réžia: Damian McCarthy

Scenár: Damian McCarthy

Hrajú: Adam Scott, David Wilmot, Austin Amelio, Florence Ordesh, Peter Coonan