Logické hry sú zvláštne žánrové „zvery“. Buď do nich skočíte po hlave a topíte sa v úlohách celé hodiny, alebo vás po piatich minútach prestanú baviť. V prípade Pushmanie sa zdá, že autori veľmi dobre vedeli, akú cieľovku chcú osloviť – hráčov, ktorí ocenia trpezlivú prácu, retro šmrnc a dizajnové rozhodnutia, ktoré by vo veľkých AAA tituloch neprešli. A hlavne tých, čo si pamätajú, keď Prince of Persia bežal na disketu a Doom sa inštaloval cez príkazový riadok.

Za Pushmaniou stoja dvaja bratia – František a Zdeněk Záhorovci z Brna, ktorí tvoria malé nezávislé štúdio Kind of Games. Ich spolupráca je postavená na rovnocennom dialógu medzi grafikou a herným dizajnom, pričom každý z nich do projektu vnáša niečo jedinečné. Výsledok ich spolupráce pôsobí neuveriteľne kompaktne, akoby išlo o prácu jedného človeka – a to je práve čaro rodinnej súhry.

Z ich prístupu cítiť hlboký rešpekt k videohrám ako kultúrnemu fenoménu. Ich titul nie je „urobený, aby sa predal“, ale „vytvorený, aby existoval“. Pushmania vznikala dlhé mesiace bez tlaku investorov, s minimálnym rozpočtom, ale s maximálnou vášňou. Celá hra je vlastne digitálny pamätník – venovaný spomienkam na detstvo, na bratské hranie na jednej klávesnici, na časy, keď herná tvorba nebola o algoritmoch, ale o nadšení.

Už samotný príbeh hry pôsobí ako metakomunita: dvaja bratia sa v intre hry ocitajú vo vnútri starého počítača po tom, čo doň strčia zabudnutú disketu (jéj, disketové Jumanji - pozn. Šaňo). Tento jednoduchý rámec otvára dvere do hry, ktorá je rozdelená na stovky máp, tematických svetov a úrovní odkazujúcich na klasické herné, či filmové tituly. Práve tento „tribute“ aspekt Pushmanie odlišuje od desiatok iných sokoban-klonov. Nájdete tu Doomguya, disketu s Prince of Persia (mimochodom údajne s požehnaním Jordana Mechenera) , výbušného Bombermana, temné fantasy kapitoly (Dark Souls, Dungeon Master), filmové homage (Pán prsteňov, Terminátor) a dokonca aj Tetris alebo úrovne inšpirované Ježkem v kleci. Každá z týchto referencií nie je len povrchným easter eggom, ale prináša aj nové, zaujímavé herné mechaniky.

Základ je však nemenný: dostrkať zlatú kocku (alebo iný objekt) do cieľového portálu. Na prvý pohľad jednoduché, ale čoskoro zistíte, že Pushmania vám nič nedaruje zadarmo. Prvých pár levelov je skôr tréning, no čím ďalej sa dostávate, tým viac sa objavujú výbušné objekty, bedničky plávajúce na vode, silové polia, teleporty, tienisté zóny či logické zámky. Niektoré levely vyžadujú absolútne presné plánovanie, iné zas experimentovanie s fyzikou či postupné rozpletanie postupnosti akcií. A tu prichádza prvá kľúčová sila hry: jej dizajn.

Hra vás núti kombinovať veci, myslieť niekoľko krokov dopredu a neraz aj prehrávať – často. Autori sa nesnažia byť za každú cenu prístupní. Hoci je tu funkcia „undo“, v mnohých prípadoch si chybným pohybom zablokujete cestu a musíte reštartovať celý level. Systém odmien za čo najmenej ťahov a najrýchlejšie časy tiež podporuje opakovanie levelov, hoci pre mnohých hráčov môže byť jediným cieľom „aspoň to nejako prejsť“. A presne to je ono – Pushmania vás nenechá na pokoji.

Špeciálnu zmienku si zaslúži možnosť hrať hru v lokálnej kooperácii. Každý hráč ovláda jednu postavičku – červenú alebo modrú – a spolu musíte riešiť úlohy. Znie to super, ale v praxi ide o pomerne stresujúcu aktivitu, najmä ak sa snažíte o precízne kroky a kolega vám to práve pokazil. Aj preto je hra pohodlnejšia v sólo režime, kde medzi postavami prepínate (resp. každá z nich má vlastné ovládanie) a máte všetko pod kontrolou.

Audiovizuálna stránka je kapitola sama o sebe. Grafika ide minimalistickým retro štýlom – nič, čo by vám vyrazilo dych, ale o to viac funkčné. Mapy sú prehľadné, objekty jasne čitateľné a herný priestor nie je zbytočne zahltený detailmi. To isté platí o hudbe.

Ambientný soundtrack vás síce neodrovná, no svoj účel spĺňa – neruší, ale decentne podfarbuje herné tempo. A aj keď sú úvodné hudobné motívy monotónne, v neskorších fázach (najmä v kapitole „Souls“) príde aj zmena a nové aranžmány.

Čo je na Pushmanii ešte zaujímavé, je príbehový mód. V tzv. „Story“ režime sa pohybujete v dome, ktorý funguje ako hub – môžete tu objavovať rôzne predmety, rozprávať sa s postavami a hlavne odomykať nové tematické svety. Tento režim pôsobí ako pokojná medzihra medzi náročnými úrovňami, ale zároveň pridáva hre nečakanú hĺbku a naratívnu rovinu. Samotný príbeh je pritom zrkadlom tvorcov – bratov Záhorovcov – a ich vlastného vzťahu k hrám, nostalgii a kreatívnej práci. A to je niečo, čo sa nedá kúpiť ani vyprodukovať umelo.

V ňom si môžete vytvárať vlastné mapy, zdieľať ich s komunitou a dokonca trénovať dizajn hlavolamov, či level dizajn ako taký. Hra vás za to motivuje tým, že objekty do editora sa odomykajú spolu s progresom v kampani. Tento prvok dáva hre druhý život – po dokončení kampane môžete začať tvoriť vlastné výzvy a zdieľať ich so svetom. Ak máte tvorivé sklony alebo sa chcete len potrápiť na úrovni iných hráčov, editor vám poskytne veľké možnosti.

Samozrejme, Pushmania nie je bez chýb. Kamera v izometrickom pohľade nie vždy funguje ideálne – niektoré objekty sú skryté za inými, niekedy sa vám podarí „soft-lock“ kvôli nejasnému rozlíšeniu postáv. Interakcie s objektmi občas zlyhávajú – napríklad keď chcete, aby modrá postava aktivovala „žebřík“, ale omylom to urobí červená. Sú to drobnosti, ktoré však v logickej hre s veľkým dôrazom na presnosť dokážu frustrovať.

No a čo dĺžka? 300 levelov nie je málo. Hra vám bez problémov vystačí na desiatky hodín, a ak patríte medzi tých, čo radi dosahujú perfektné skóre, zábavy máte viac než dosť. Na druhej strane – znovuhrateľnosť je pomerne obmedzená. Po vyriešení konkrétneho levelu sa málokedy vrátite späť, ak k tomu nemáte špecifickú motiváciu. Aj preto môže byť záver pre niektorých hráčov skôr úľavou než výzvou.

Pushmania nie je revolúcia, ale je to láskyplne a svedomito vytvorená logická hra s osobnosťou, atmosférou a nápadmi. Jej najväčšou zbraňou nie je inovácia, ale rešpekt k minulosti, dôsledný dizajn a autentickosť. V časoch, keď hry často vznikajú v štúdiách s desiatkami vývojárov a miliónovými rozpočtami, je Pushmania pripomienkou toho, že dvaja bratia a dobrý nápad môžu vytvoriť niečo, čo má skutočnú dušu.

Ak Pushmania niečo dokazuje, tak je to fakt, že aj dvojčlenný tím dokáže vytvoriť hru, ktorá má hĺbku, štýl, myšlienku a emóciu. Bratia Záhorovci sa stali nenápadnou, no dôležitou súčasťou českej hernej scény – a my môžeme len dúfať, že toto nie je ich posledné slovo.

My hodnotíme:

Perfektné