„Tak ty si sa ožral? Dnes?“ skríkla žena. „No nič, aj tak je to jedno. Poznáš pravidlá. Padaj do búdy!“

„Ale no tak, Zuza...“ zaúpel Štefan a mierne sa zatackal. „Nemôžeš aspoň raz... Keď ma vidia chlapi ako tam leziem, celý týždeň sa mi smejú.“

„Nie! Vieš, že ťa v tom stave doma nestrpím! Von!“

Štefan zvesil hlavu, prešiel ku chladničke a vybral z nej pár orosených pív.

„Nepil si dnes už dosť?!“

„Dobre, dobre!“ vyprskol Štefan a neisto zamieril k dverám. Smutne sa rozhliadol po dome a vyšiel von. Dvere nechal otvorené. O pár chvíľ sa do vnútra dovalil obrovský bernardín. Poznal tento pravidelný rituál. Len čo začul ženin krik a uvidel pána domu ako po mieri k jeho búde a gestom ho z nej vyháňa, vedel, že je čas na striedanie.

Zuza poškrabala psa za ušami a vrátila sa k pripravovaniu večere.

Do kuchyne vošiel mladý chlapec. „Kde je ocko? Počul som vás, ako ste sa hádali.“

„Šiel do búdy.“

„Zase? No tak, mami, veď to nie je až tak zlé.“

Matka prebodla syna pohľadom. „Že nie je zlé? Ty pri ňom nemusíš spať.“ Zavrtela hlavou. „Páchne, Šimon, proste strašne páchne. Každý deň ďakujem Bohu, že nie si po ňom.“

Šimon vzdychol. „No dobre.“ Potom ukázal na pariace sa panvice na sporáku. „Pre mňa chystať nemusíš. Idem von.“

„Teraz? Veď je za chvíľu noc.“

„No... vieš...“ okúňal sa chlapec. „Viki už na mňa čaká...“

„Ach táák... Viki,“ zatiahla matka a potmehúdsky povytiahla obočie. „Kedy nás konečne zoznámiš.“

„Dnes nie, mami, chodíme spolu krátko...“

„No dobre, tak bež,“ mávla rukou. „No dávaj na seba pozor.“

„Neboj,“ usmial sa Šimon a vybehol von.

***

„Pozrime sa na frajera,“ uchechtol sa Juraj. „S akou babenkou si vykračuje.“

Šimonovi prebehol mráz po chrbte. Obzrel sa. Pohľad mu padol na skoro o hlavu vyššieho spolužiaka a jeho kumpánov.

„Daj mu už konečne pokoj!“ vyhŕkla Viki.

„Daj mu už konečne pokoj,“ napodobnil ju piskľavým hlasom jeden z grázlov. Okolím sa rozľahol zvrhlý rehot.

„To sa ťa musí zastať baba?!“ vyprskol Juraj. Podišiel k Šimonovi a prudko do neho sotil.

Ten sa zatackal a len tak tak nespadol.

„Kukaj ako tancuje,“ zvolal ďalší z Jurajových kamošov. Zvyšok sa pobavene uškŕňal.

„Tak čo?“ pokračoval Juraj. „Dáš nám prachy ako vždy? Alebo ti najprv zmaľujeme ksicht a dáš ich nám až potom?“

Šimon sa triasol. V očiach ho štípali zadržované slzy. Nenávidel ich. Už od prvého dňa na strednej mu nedali pokoj. Zastavovali ho na chodbách, strkali do neho, po škole si na neho počkali a pod hrozbou mlátenia od neho vymáhali peniaze. Rodičom sa hanbil priznať, hlavne otcovi. Aj keď by to matka asi neprežila, v kútiku duše chcel byť aspoň z časti ako on. Otec sa nebál ničoho. Teda, okrem manželky.

„Tak čo?“ Juraj sa rozohnal.

Šimon zacítil na líci ostrú bolesť. Hlavou mu trhol do strany. Okraje zorného poľa sa mu sfarbili na červeno. Zaťal zuby. Už mal toho dosť. Pred frajerkou ho ponižovať nebudú. Zovrel ruku v päsť a poslal Jurajovej brade jeden vzduchom chladený pozdrav.

Posmech grázlov stíchol.

Juraj prekvapene zažmurkal. Odpľul si. Na asfalt dopadli sliny zmiešané s krvou. Na tvári sa mu roztiahol šialený úškľabok. „Za toto ťa zabijem,“ zašepkal. Spolu s kumpánmi sa vrhol na Šimona.

„Bež!“ vykríkla Viki.

Šimon zaškrípal zubami, zvrtol sa na päte a rozbehol sa do tmy. Za sebou počul dychčanie a vyhrážky prenasledovateľov.

„Stiahnem ťa z kože!“ reval Juraj.

Šimon pridal. Pohľadom sa nalepil na rodinný dom asi sto metrov od neho. U neho doma si na neho netrúfnu. O niekoľko desivých sekúnd bol pri bráničke. Neotravoval sa kľúčmi, rovno ju preskočil a s víťazoslávne sa otočil. Úsmev mu zamrzol na tvári.

Kumpáni preskočili plot a blížili sa k svojej obeti. Mesiac v splne ožiaril čepeľ v Jurajovej ruke.

Šimon začal cúvať, potkol sa o koreň v tráve a tresol na zem.

Juraj sa nad ním zastavil. Nožom mu namieril na tvár. „Toto bolo posledný krát, čo si sa mi vzoprel.“

„Prosím, nerob to,“ vzlykol Šimon.

Juraj ho ignoroval. Zohol sa a hrot noža priložil chlapcovi pod oka. Zrazu stuhol.

Za Šimonom sa ozvalo dunivé vrčanie. Šimon sledoval, ako sa Juraj s hrôzou v očiach sleduje niečo za jeho chrbtom. Jeho spoločníci začali vydesene cúvať. V tvárach sa im zračila panika a strach. V momente sa zvrtli a s krikom sa rozbehli k bráničke, akoby ich naháňala sama smrť. Juraj nasledoval ich príklad o sekundu neskôr.

Šimon sa otočil.

Pohľad mu padol na ozrutnú, dvojmetrovú postavu, za ktorou žiaril strieborný koláč. Cenila tesáky a žltými očami sledovala grázlov na úteku.

„Ďakujem, oci,“ usmial sa Šimon.