Kniha receptov
Detské priateľstvá sú tie najnevinnejšie. Je v nich úprimnosť, láska a tým pádom sem tam aj bitka.
Tereza šliapala do pedálov bicykla čo jej sily stačili, no svojmu staršiemu bratovi Tónovi vôbec nestačila. Letel po ulici ako šarkan a o svoju sestru sa vôbec nezaujímal. Mal rád keď mu vietor previeval vlasmi a popod voľné tričko. V horúcich letných dňoch, aký bol tento, by mu bodol už len dobrý tvarohový nanuk.
„Však ma počkaj Tónko. Ja tak rýchlo nevládzem,“ kričala na vzďaľujúceho sa brata Tereza, s náznakom zúfalstva spevavým dievčenským hlasom.
Tóno ju absolútne ignoroval a chcel byť doma čo najskôr. O pár minút mali dôjsť jeho najlepší kamaráti Sebi a Vinco na návštevu a chcel sa adekvátne pripraviť – vymámiť od mamy pár balíkov čipsov a chutný ovocných sirup so studenou vodou.
Pri dverách garáže Tóno prudko zabrzdil a efektným šmykom zastal a zoskočil z bicykla. Ten ešte pár metrov potiahol práve tak, aby ho za plotom nebolo z ulice vidno. Rozbehol sa do záhrady a stratil sa Tereze úplne z dohľadu.
Dievča len urazene dobicyklovalo pod okná kuchyne, kde mama určite pripravovala niečo dobré pod zub. Tereza sa intenzívne zachmúrila a chcela pôsobiť veľmi urazeným dojmom dieťaťa, ktorému niekto ukradol obľúbenú hračku. Za oknom sa však nik nehýbal a tak tresla bicyklom o zem a vošla do domu hlavným vchodom.
„Mami, kde si?“ Snažila sa upútať pozornosť uplakaným tónom, no bez odozvy.
Vošla teda rýchlo do kuchyne a mihla pohľadom na kuchynskú linku. Vynímalo sa pred ňou pár farebných misiek a tlakový hrniec na varnej doske už začínal napodobňovať parnú lokomotívu.
„Ja tam budem prvý a uvidíš čo vyberiem.“ Spoza pootvoreného okna sa ozval Vincov hlas a rýchle dupotavé kroky smerovali evidentne priamo na záhradu. Tónova kompánia má ďalší zo svojich nechutných zrazov.
„Ale sa okamžite ukľudnite lebo pôjdete domov, zasrani!“ Takže mama je na záhrade, pomyslela si Tereza a zvedavo sa rozbehla ku francúzskym oknám vedúcich na terasu.
Už pred prahom videla ako mama poctivo školí návštevníkov. Potešilo ju, že si Tóno intenzívne šúchal pravé líce. Nos sa mu tiež statočne zahlienil.
„Tá musela dobre sadnúť,“ posmešne sa pozrela na Tóna a tomu sa nervózne napli čeľustné svaly.
„Neprovokuj, lebo aj ty jednu dostaneš,“ zareagovala pohotovo Terezina a Tónova mama, pani Konečná, a pohľadom prísne sledovala reakcie zúčastnenej mládeže. Keď ju submisívne reakcie detí uspokojili, vybrala sa pokračovať vo varení večere. Tlakový hrniec už syčal na plné obrátky.
V momente, keď mama prekračovala prah dverí do domu, sa Tóno podozrievavo pozrel na svoju mladšiu sestru a pohŕdavo ju pred kamarátmi odsúdil svojím zvrašteným obočím.
„Ser na to Tóno. Také dostávam ja doma nonstop. A tú kravu nechaj tak,“ povedal Vinco, ktorý netrpezlivo prešľapoval na mieste. Tereza sa na neho priateľsky usmiala a chlapcovi sa líca sfarbili dočervena.
„A ty ser na ňu Vinco! Je to moja sestra a je to krava!“ Zhúkol Tóno a ťahal oboch kamarátov do garáže.
Tereza sa usmievala a cítila ako sa jej tvár napĺňa krvou. Vinco bol vysoký a veľmi milý, no nechápala ako sa môže zahadzovať s takým debilom, akým bol jej brat. Predstavovala si svoje budúce deti, ktoré mali zdediť väčšinu tvárových čŕt po otcovi.
Po pár sekundách snenia sa vrátila do prítomnosti a rozbehla sa ku dverám garáže, ktoré už chlapci zatvárali. Dobehla tak akurát aby do dverí strčila nohu, no na druhej strane bola evidentná fyzická presila.
„Vypadni! Furt sa len do všetkého montuješ a potom to aj tak dopadne,“ ozval sa zvnútra miestnosti Tóno a ukázal Sebimu aby razantne zavrel dvere.
„Aspoň na chvíľku,..“ Tereza nestihla dopovedať a dvere sa s rachotom zavreli. Sklamaná a nahnevaná na celé mužské pokolenie sa so sklonenou hlavou vybrala za mamou. Dnes bude skvelá večera a Tereza sa musí začať učiť variť poriadne jedlá. Nesmie dopustiť aby Vincovi jej kuchyňa nechutila.
„Čo si to zas doniesol za hovadinu, Sebi?“ Spustil Vinco a nechápavo krútil hlavou nad nápadmi svojho kamaráta. Bola pravda, že Sebi nebol najbystrejší a častokrát trvalo kým mu to v hlave „doplo“.
Tentokrát so sebou doniesol starý zápisník, ktorý vyzeral ako chlapčenská žiacka knižka používaná niekoľko rokov po sebe - nepretržite.
„Sebi. Minule si to s tými hrkálkami fakt prepískol. Čo máme akože s týmto šalátom robiť? Zapáliť? Oco tu má alarm na požiar a von ísť nemôžme, lebo ma mama zabije,“ pridal sa ku Vincovi aj Tóno a obaja synchronizovane krútili hlavami nad nemohúcnosťou Sebiho.
Sebi sa však nedal odradiť. Naposledy ho síce s hrkálkami statočne umlátili. Koniec-koncov, domov šiel na prázdno a hračky skončili v separovanom odpade na plast. Dnes mal avšak eso v rukáve a to mu zdravo dvíhalo sebadôveru. Keď si to všimli aj Tóno s Vincom, prestali lamentovať a čakali, čo zo Sebiho vypadne.
„Tak vážení páni. Práve sa pozeráte na legendárnu knižku môjho pradeda, ktorú sám prepísal od svojho pradeda a ten zasa...“
„No jasné!“ Prerušil na krátko výklad Tóno.
„Nie, nie je to jasné,“ opätoval pohotovo Sebi, ktorému bolo v hlase počuť rozvahu a odhodlanie. Zreničky sa mu rozšírili a pokračoval.
„Toto je magický zápisník, Tóno. Pozri,“ ukázal na bordové fľaky na titulnej strane, ktoré veľmi nápadne pripomínali zoxidovanú a zaschnutú krv.
„Tento zápisník pomohol môjmu pradedovi v druhej svetovej. Vy dvaja ani poriadne neviete čo to bolo za vojnu. Keď ešte pradedo žil, zvykol mi rozprávať príbehy ako vďaka jednej knižke prešiel celým frontom bez jediného výstrelu. A aha, pozrite sa,“ otvoril zápisník a na prvej strane sa vynímalo okrasným písmom napísané „Pre pravnuka Jána, prastarý otec Gejza.“
„No dobre a čo ten zdrap papiera robí? Nebudeme si čítať rozprávky starej matere, keď máme o hodinu večierku. To si radšej pôjdem zahrať X-box,“ nadhodil pohotovo Vinco, ktorého celé toto divadielko unavovalo.
„No, to neviem,“ zareagoval Sebi urazene a neisté prsty začali rýchlo listovať cez staré vyžltnuté stránky zápisníka.
Sebi mal pocit, že sa mu papiere rozpadnú pod prstami. Cítil ako starý materiál zoslabol a zostarol natoľko, že ho už tajná sila atómovej mriežky nedržala pokope ako kedysi. Tóno s Vincom si šli svoje a ukazovali si v mobilnom telefóne obskúrne obrázky a nahotinky.
Na jednej zo strán však Sebi našiel zaujímavých pár slov, ktoré však dávali pramalý zmysel. Niet divu, keďže ručne písaný text vznikol ešte za čias Rakúsko-Uhorska. Ak správne pochopil zmyslu v starej štúrovčine, formálne zapísaný text hovoril o spôsobe ako sa zmocniť okolia a myslí ľudí.
Skúsil sa vysomáriť v divných archaizmoch, ktorým nerozumel, no márne. Otočil stranu a v tom vošla do garáže Tereza.
„Mňa z teba fakt porazí,“ Tóno nečakal ani sekundu aby svoju mladšiu sestru čo najefektívnejšie urazil a odrazil späť za dvere. „Vypadni!“
„Mama sa pýta, či budete jesť večeru. Vinco dáš si?“ Tereza sa pekne usmiala na hostí, no v pohľade na Vinca bolo niečo viac.
„Počula si brata, vypadni!“ A Vincov rumenec na lícach sa rozlieval na celú pokožku tváre.
Tereza sa len pohotovo otočila a už-už bola na odchode, keď sa nadýchla aby víťazne uzavrela dialóg. No v tom ju prerušil Sebi.
„Ja si dám, Terezka.“
Začítaný do obsahu zápisníka ignoroval vražedné pohľady svojich kamarátov a v plnom zamyslení ignoroval buchnutie dverí, ktoré sa za Terezou zavreli.
„Tak sa pozrite sem. Tu je to!“ Zvolal zrazu veselo a prudko zamával starým papierovým artefaktom. Zo zápisníka sa pohybom samo vytrhlo niekoľko strán, no Sebi ostal naďalej celý bez seba.
„A teraz pekne počúvajte,“ a Sebi začal predčítať text, ktorý nebol pre detského čitateľa.
Tóno napäto očakával čo také zaujímavé by malo mať prednosť pred definitívnym rozhodnutím zahrať si hernú konzolu. No prestával mať so Sebim trpezlivosť. Seriózne uvažoval, že tohto zasrana nabudúce už domov nepozve.
Sebi však zrazu spustil.
„Keď je nepriateľ nad tvoje sily, ver vo víťazstvo. To príde, len ak ani na sekundu nepochybuješ, že zvíťazíš,“ Sebi nasmeroval pohľad na oproti sediacich chlapcov a nápadito zdvihol obočie. Spätná väzba od vrstovníkov na seba nenechala dlho čakať. Prikývli. Mohol pokračovať.
„Schyť svojich priateľov za ruky a spolu predčítajte,...“
„Prečo si prestal? Čo máme spraviť?“ Spýtal sa zvedavo Vinco a dobre, že od napätia nechytil malého Sebiho pod krkom.
Sebi sa snažil dešifrovať text, no mal evidentné problémy. Aj napriek tomu, že mu čítanie v škole išlo na jednotku, krasopis v zápisníku bol spolu so zastaranými slovami ťažkým orieškom.
„Ak to správne chápem, čo dúfam, že áno. Mali by sme si na papier zapísať postavy a schopnosti alebo cieľ aký chceme dosiahnuť. Alebo predčítať všetko toto z knihy. Časť toho textu je asi napísaná pradedom, ale ten zvyšok to je nejaká divná slovenčina,“ Sebi sa zaškeril a pokrútil hlavou nad nezmyselnými archaizmami.
„Tak to vyskúšajme!“ Skríkol Tóno a rozbehol sa cez garážové dvere do vnútra domu.
Vošiel do kuchyne a zacítil neodolateľnú arómu maminej večere. Tereza už zvedavo miešala kuraciu polievku a vyťahovala z útrob tlakového hrnca prevarenú mrkvu.
Tóno sa zvedavo pozrel smerom do obývačky, kde ležala jeho mama. Tá už zo skúsenosti šípila šibalstvo. Nešikovne uhol maminmu pohľadu, ako mu zreničky lietali zo strany na stranu, a podišiel bližšie ku svojej sestre.
„Mrkva je moja,“ potichu podotkla Tereza, kým sa Tóno nenápadne pohyboval okolo nej.
Tóno sa však díval do regálu s knihami, no nevedel nájsť žiaden zaujímavý titul. Tereza si to všimla a svojho staršieho brata pobavene pozorovala. S ústami plnými horúcej mrkvy sa naraz nahlas zasmiala.
Tóno sa na ňu pozrel a schmatol prvú knihu, ktorá mu padla pod ruku. Vybral sa smerom späť do garáže, keď sa na prahu dverí zastavil a pozrel späť na Terezu. Tá bola ako vždy ku večeru viac ako zvedavá, miestami až nepríjemne.
Tóno prikývol aby šla sestra s ním a spolu vošli do garáže kde pristihli dvoch mládencov pri pozeraní porna.
Chvíľka zahanbenia na oboch stranách, intenzívne zvuky z mobilu neutíchali, aj keď sa Vinco snažil vypnúť video čo najskôr.
„Tak čo ste našli?“ Opýtal sa Vinco celý zahanbený a veľmi nešikovne sa snažil nepozerať na Terezu. No podvedomé reflexy boli silnejšie.
Tóno zdvihol pred seba hrubú knihu a so zaškľabením povedal: „Kniha receptov pre domácu kuchárku.“
Všetci traja chlapci sa rozosmiali a Tereza len znudene pokrútila hlavou.
„Debili,“ povedala napokon sama pre seba.
„Mne sa páči ten recept na domácu bublaninu. Čo ty na to Vinco? Tereza bude cesto a ty čerešnička!“ Tóno sa začal smiať hurónskym smiechom nad svojím vtipom. Vinco sa síce pousmial, no samotná idea v ňom vyvolala nemalé vzrušenie.
„Netrep hovadiny,“ reagovala pohotovo Tereza a schmatla starú kuchárku. Zalistovala a našla dokonalý recept.
„Tu sa pozrite!“ Jej dlhý a štíhly prst ukazoval na recept na „Rýchlu domácu praženicu“. Pozrela na chlapčenské osadenstvo, ktoré len ticho stálo a čakalo.
„No dobre, ja budem teda tá soľ. A čo to vlastne ideme robiť?“ opýtala sa Tereza zvedavo a očakávala sofistikovanú odpoveď.
„Ale nič Terezka, len sa tak hráme a ...“ začal Sebi, no prerušila ho facka od Tóna.
„My sa nehráme, máme tu magický zápisník a ideme vyskúšať ako funguje,“ povedal Tóno sebavedomo. Keď už mal obetovať čas na úkor hrania sa hier, nech to stojí za to. Zatriasol hlavou a snažil sa rýchlo popremýšľať nad rolou, ktorú má v tomto, na prvý pohľad bežnom a nevinnom dobrodružstve, zohrať.
„Ja budem jedno z tých vajec, nech je sranda,“ dodal Tóno a pokračoval vo svojom záchvate smiechu.
„Tak ja budem tým pádom šunka,“ nominoval sa Sebi.
„No jasné, čo iné ako šunka by si mohol byť. Kebyže si vyberáme jedlo pre bezzubých, tak by si bol puding,“ okomentoval Sebiho výber Tóno a v nekontrolovateľnom smiechu sa začal váľať po zemi.
Do partie smiechu sa pridali aj ostatné deti. Tento vtip Tónovi konečne vyšiel. Sebi sa len potmehúdsky pousmial, no niekde hlboko vnútri ho slová ranili..
„No dobre, tak spravíme praženicu a ja budem paradajka.“
„Žiadne prekvapenie Vinco, to aby ťa mohla Tereza poriadne vysoliť, že?“ pokračoval žartovne Tóno, no s náhlym závratom o smiech prišiel.
Pred očami sa mu zahmlilo a cítil ako sa mu vnútornosti prekrúcajú z jednej strany na druhú. Nebol v tom však sám. Každé jedno dieťa náhle upadlo do tranzu a prestávalo mať kontrou nad svojím telom.
Z ničoho nič im do uší vrazila závratná bolesť. Ocitli sa vo vákuu a pľúca sa len márne snažili imitovať dýchanie. Pud sebazáchovy sa snažil v každom tele reflexívne dostať z miestnosti, no tá bola každou sekundou tmavšia.
Keď všetky údy zavalil kŕč a všetko okolo nich stmavlo, čakali len na to najhoršie. Necítili telo, nepočuli, nedokázali dýchať a nič nevideli. Dosiahli limbo, ktoré zväčša odprevádza duše do zabudnutia.
Po momente, ktorý mohol trvať zlomok sekundy, alebo aj celé dni, sa odrazu pri plnom vedomí objavili v kuchyni.
Sledovali ako Tónova a Terezina mama pripravuje jedlo. No ochrnutie, ktoré ich postihlo pretrvávalo.
„Čo sa to deje?“ Vykríkla Tereza do prázdna svojej mysle. Vedela, že nemá ústa ani telo, no vnímala prostredie a realitu. Vytušila aj prítomnosť ostatných chlapcov, ktorých myšlienky ju okamžite atakovali.
„Mama!“ Vykríkla, no nedočkala sa reakcie.
„Čo to má byť, sakra? Čo si to spravil Sebi? Nafetoval si nás niečím?“ Posťažoval sa Vinco, ktorý si zvláštny pocit sčasti užíval, no nebol vo svojej koži. Zmätenie mu bolo počuť na tarasiacom sa hlase.
„Ja som nič nespravil, prisahám,“ odpovedal s plačom Sebi. Celá kompánia doslova cítila epileptické pochyby chlapca, ktorý bol na pokraji nervového zrútenia.
„Ja som nič nespravil!“ dokončil Sebi a pokračoval v nekontrolovateľnom náreku.
Po chvíľke čakania odrazu nastal v situácii zlom. Všetky deti sa naraz zhmotnili a ocitli na stole. Z údivu ich nevyviedla len gigantická pani Konečná, ale aj pohľad jeden na druhého.
Nedokázali si to vysvetliť. Nemo sa seba vzájomne pozerali, no ich mozog nedokázal spracovať informáciu, ktorá sa k nemu dostávala cez zrakové vnemy.
„To nie je možné,“ začala Tereza, ktorá si uvedomila svoju prítomnosť vo forme štíhlej sklenenej soľničky. Dívala sa na ostatné predmety na stole, ktoré na prvý pohľad nevybočovali zo zoznamu prísad na rýchlu praženicu.
„Vidím Tóno, že si konečne nabral trošku hmoty,“ neváhala odľahčiť situáciu. „Mama, mohla by si ho prosím rozbiť?“
Lenže ich mama stála ako robot, jej oči boli sklenené a človek by sa bol zaprisahal, že ani nedýchala.
„Haha,“ úprimne sa vtipu zasmial Vinco.
„No dobre, dosť bolo. Poďme z tadiaľto vypadnúť. Zapneme si ten X-box,“ nadhodil Tóno, ktorého sa začínal zhosťovať nepokoj. Cítil a vedel ako Sebi neúprosne plače a narieka a začínal si uvedomovať vážnosť situácie.
„Takže teraz sme ingrediencie,“ spustila Tereza. „Nasledovať by mal samotný recept.“
Skôr ako dopovedala, začala jej mama pomaličky hýbať rukou. Zobrala panvicu a hodila na ňu malý kúsok masla, ktorý ležal pripravený hneď vedľa Tóna. Obrovská ruka spustila maslo na teflónový povrch a zapla horák.
V momente ako sa maslo začalo postupne roztápať to Tereze doplo. Sústredila svoj pohľad na zdanlivo nevinný objekt, na jedno z vajec.
„To som zvedavý čo bude nasledovať,“ precedil cez zuby nervózne Vinco a snažil sa odfiltrovať Sebiho výkriky hnevu a úzkosti.
Keď bolo už maslo roztopené, siahala obria ruka do misky s vajcami. Vzala prvé a ladným spôsobom ho rozbila o okraj panvice. Tóno nahlas preglgol. Tereza nemo sledovala varešku, ktorá pravidelným pohybom rozmiešala obsah vajca až kým nezačal tuhnúť.
Obrovská ruka následne schmatla Tóna a udrela s ním rovnako silno o okraj panvice. Tóno zo seba vydal krátky naliehavý zvuk, ktorý pripomínal dusenie a nemohúcnosť. V hlavách detí nastalo ticho, ktoré vypĺňalo Tónovu neprítomnosť.
„Nie!“ vykríkla Tereza a spolu s Vincom začali chápať Sebiho hraničné stavy úzkosti. V hlavách im hral prim hnev, strach a bolesť.
„To nie, to nemôže byť pravda,“ kričal Sebi, v hlase ktorého sa pomaly ale isto začalo prevládať šialenstvo.
Kým Vinco lapal po dychu a snažil sa spracovať čo sa práve stalo, uvedomil si, že čas ubieha akosi rýchlo keď je človek zahĺbený do svojich myšlienok a pud sebazáchovy sa snaží v mozgu dešifrovať možnosti únikovej cesty.
Kým sa dostal ku slovu, všimol si ako Tereza, v podobe sklenenej soľničky, pomaly stúpa v ruke svojej obrej matky.
V momente, keď recept pokračoval solením sa spustil šialený krik, ktorý prehlušil všetko čo sa v hlavách detí a na panvici dialo. Keď krik utíchol, cítil Vinco len mizivú prítomnosť Terezy.
„Sebi, sprav s tým niečo! O chvíľu pôjde po tebe. Čo za šialený zápisník sme to čítali?“ Kričal zúfalo Vinco, no Sebi bol zahľadený sám do seba.
Keď už bola praženica takmer hotová, mama Terezy a Tóna, ktorí tvorili obsah praženice, sa vrhla rovno na dokončovanie a dochucovanie.
Sebi len nemo sledoval celý proces, no do tejto várky praženice sa šunka dostať nemala. Namiesto toho bol svedkom ako paradajka, ktorú reprezentoval Vinco bola nadrobno, trochu hlučne, nakrájaná a ozdobila finálny produkt.
Teraz, keď bola praženica hotová sa Sebi prebral z tranzu a sledoval ako sa pred ním vynímala krásne naaranžovaná, jednoduchá ale iste aj chutná praženica. Jeho telesná schránka sa pomaly ale isto začala premieňať z krajcov šunky na jeho vlastné telo a kyselina v žalúdku vyslala mozgu jasný signál.
V ruke sa mu zhmotnila vidlička s nožom a zároveň nechal Terezinu mamu zmiznúť efektom, ktorý sa mu tak veľmi páčil z populárnych marveloviek.
Sadol si za stôl, spravil si pohodlie a prvým pohybom zapichol vidličku do kusu paradajky, ktorý mu podvedome pripomínal Vinca. Zahryzol a začal žuť. Tá chuť, ktorú cítil bola extatická. Mal pocit, že pomaly ale isto prvý krát v živote dosiahne orgazmus.
Ako si tak užíval skvelé jedlo, niekde hlboko v hlave veľmi slabým hláskom počul nariekanie svojich kamarátov. Nedal sa však vyrušovať a dojedol všetko čo bolo navarené. Dokonca so slasťou vylízal aj zostatkovú šťavu a drobný obsah, ktorý zostal na tanieri.
Keď dojedol, postavil sa a vytiahol z vrecka starý zápisník svojho pradeda.
Priestor okolo neho sa začal meniť v garáž a Sebiho sebavedomie začalo stúpať. Netušil, že čary existujú aj mimo rozprávok. Pozrel sa na podlahu, kde ležali ostatné deti.
Bolo mu jedno či sú nažive, zaujímalo ho len jediné - jeho náhle získaná moc.
„Sebi, čo to?“ povedala zachrípnutým hlasom Tereza, ktorá s dotrhanými šatami a odreninami po celom tele vystrašene zízala na svojho kamaráta. Zo zeme kde ležala, jej prišiel teraz akýsi obrovský a silný. Neprirodzene silný.
Pozrela sa na Vinca a Tóna, ktorí sa triasli od strachu a na nohaviciach v rozkroku im svietili veľké mokré škvrny. Nevydali zo seba ani hlások. Iba nemo a s rešpektom sledovali ako okolo nich Sebi kráča. V duchu sa modlili aby už nikdy nič podobné nezažili.
Keď Sebi zastal pri garážových dverách, otočil sa a povrchne povedal: „Kto je tu teraz šunka?“
Pousmial sa a prekročil prah garáže.
Keď už bol dostatočne ďaleko, no nie natoľko aby ho deti v garáži nepočuli, zakričal: „Tóno, mamka ti tuším k tej polievke spravila aj praženicu.“
Tóno, Tereza aj Vinco sa zborovo povracali. Nedokázali si pozrieť v celej tej hanbe navzájom do očí. Poddajne čakali kedy ich pani Konečná príde zavolať na večeru.
Sebi zatiaľ spokojne kráčal smerom domov a hovoril si, že takto by kamarátstva vyzerať nemali. Schytil zápisník, pobozkal ho na titulnú stranu s bordovými fľakmi a pokračoval svojou cestou.
jemiplano
Čo nezabije poézia, musí tiecť krvou slov.
Diskusia
Veles
Hneď ako som zbadal v akých kategóriách to je, pomyslel som si: Nech je to dobré. A ono to je dobré, fakt sa mi to páčilo.
Ale aj tak sa nájdu veci na vypichnutie. Napríklad mne vadí, že nie je presne stanovený vek detí (alebo som to možno prehliadol, čítal som to na mobile) Raz sa chovajú mladšie, inokedy staršie, nevedel som si ani sám pre seba určiť, koľko majú rokov.
Nejaké čiarky sa mi zdá že tam chýbali, ale to je len môj pocit, na to nie som ja expert.
Koniec bol dobrý, vuac by sa mi páčil keby bol morbídnejší, napr. ostatní by zomreli, alebo by boli v katatonickom stave.
Inak slušná práca, a veľmi kvalitná poviedka, aspoň podľa mňa.
02.09.2022
Hneď ako som zbadal v akých kategóriách to je, pomyslel som si: Nech je to dobré. A ono to je dobré, fakt sa mi to páčilo.
Ale aj tak sa nájdu veci na vypichnutie. Napríklad mne vadí, že nie je presne stanovený vek detí (alebo som to možno prehliadol, čítal som to na mobile) Raz sa chovajú mladšie, inokedy staršie, nevedel som si ani sám pre seba určiť, koľko majú rokov.
Nejaké čiarky sa mi zdá že tam chýbali, ale to je len môj pocit, na to nie som ja expert.
Koniec bol dobrý, vuac by sa mi páčil keby bol morbídnejší, napr. ostatní by zomreli, alebo by boli v katatonickom stave.
Inak slušná práca, a veľmi kvalitná poviedka, aspoň podľa mňa.
02.09.2022
ama_rilla
Páčila sa mi scéna, ako sa deti zmenili na ingrediencie, a ako z nich ich mama navarila praženicu. Ale akosi som nepochopila, prečo Tóno utekal do domu po knihu? Prečo práve doniesol kuchárku? Súhlasím s Velesom, že bolo náročné predstaviť si, koľko majú deti rokov. V opisoch sa správali ako deti, ale v dialógoch pôsobili ako dospelí :) Takisto ma prekvapilo, prečo práve Sebi najviac vyvádzal počas "halucinácie" - to ešte v danom čase nevedel, akú má moc? Inak sa mi poviedka ale páčila, bola som zvedavá, čo sa v nej udeje a kam to na záver povedie.
02.09.2022
Páčila sa mi scéna, ako sa deti zmenili na ingrediencie, a ako z nich ich mama navarila praženicu. Ale akosi som nepochopila, prečo Tóno utekal do domu po knihu? Prečo práve doniesol kuchárku? Súhlasím s Velesom, že bolo náročné predstaviť si, koľko majú deti rokov. V opisoch sa správali ako deti, ale v dialógoch pôsobili ako dospelí :) Takisto ma prekvapilo, prečo práve Sebi najviac vyvádzal počas "halucinácie" - to ešte v danom čase nevedel, akú má moc? Inak sa mi poviedka ale páčila, bola som zvedavá, čo sa v nej udeje a kam to na záver povedie.
02.09.2022
Ray Janonoff
Myšlienka dobrá, hoci výber knihy nebol nijako zdôvodnený - schmatol a utekal, pretože sa na neho sestra zasmiala?
Čo mi dosť vadilo bol jazyk, poprehadzovaný slovosled, výber slov, takisto veľakrát v uvádzacej vete zbytočne opísané to, čo je jasné z priamej reči.
Páčil sa mi fakt, že Tereza ako prázdna soľnička nestíchla úplne, takže som sa mohol zamýšľať - a čo tak postupne krájaný chlieb?
Zároveň som akosi čakal, že tí, čo stíchli úplne, budú mŕtvi a teda, čo s Terezou?
Zaujímavý nápad, len škoda tých jazykových vecí.
06.09.2022
Myšlienka dobrá, hoci výber knihy nebol nijako zdôvodnený - schmatol a utekal, pretože sa na neho sestra zasmiala?
Čo mi dosť vadilo bol jazyk, poprehadzovaný slovosled, výber slov, takisto veľakrát v uvádzacej vete zbytočne opísané to, čo je jasné z priamej reči.
Páčil sa mi fakt, že Tereza ako prázdna soľnička nestíchla úplne, takže som sa mohol zamýšľať - a čo tak postupne krájaný chlieb?
Zároveň som akosi čakal, že tí, čo stíchli úplne, budú mŕtvi a teda, čo s Terezou?
Zaujímavý nápad, len škoda tých jazykových vecí.
06.09.2022
Arcey
Spočiatku sa to čítalo bez akéhokoľvek pocitu, neskôr sa ale dostavila chvíľka napätia a divné kŕče v bruchu - bol som po obede, takže ťažko povedať, čomu to pripísať. :D Veľmi kvalitný text, aj napriek niektorým nelogickostiam. Osobne som nepochopil, ako bolo možné, že keď mama urobila praženicu, deti to prežili. Podľa mňa tam to malo skončiť. Ako si Sebi dá praženicu a spokojne odkráča domov. Mne ten vek nevadil, deti sa raz správajú na svoj vek, niekedy vyspelejšie a niekedy ako malé deti, dobre že nie batoľatá. :D Tomu výberu šunky som sa začudoval, veď tá do klasickej praženice nejde, potom som ale pochopil - veľmi dobrý prvok.
20.09.2022
Spočiatku sa to čítalo bez akéhokoľvek pocitu, neskôr sa ale dostavila chvíľka napätia a divné kŕče v bruchu - bol som po obede, takže ťažko povedať, čomu to pripísať. :D Veľmi kvalitný text, aj napriek niektorým nelogickostiam. Osobne som nepochopil, ako bolo možné, že keď mama urobila praženicu, deti to prežili. Podľa mňa tam to malo skončiť. Ako si Sebi dá praženicu a spokojne odkráča domov. Mne ten vek nevadil, deti sa raz správajú na svoj vek, niekedy vyspelejšie a niekedy ako malé deti, dobre že nie batoľatá. :D Tomu výberu šunky som sa začudoval, veď tá do klasickej praženice nejde, potom som ale pochopil - veľmi dobrý prvok.
20.09.2022