Drevo

.
Podporte scifi.sk
Zobudil som sa skoro. Hnusná pachuť v ústach ma donútila odpľuť si na zem. Slina trafila prázdnu fľašu od piva. Posadil som sa na posteli a dúfal, že to zvládnem na záchod. Ako som sa postavil, hneď ma zanieslo do strany. Chytil som sa skrine a odtlačil smerom k dverám. Dal som si pozor, aby som sa vyhol diere v starom nábytku. Občas som z nej chytil triesku.
Prešiel som chodbou o niečo pevnejším krokom. Studený vzduch ma trochu vzpružil. Hnusná chuť vodky ma hnala k umývadlu a plný močák na záchod. Sadol som si a keď som sa obzrel, striaslo ma. Na stene sedel hnusný čierny pavúk, tučný, s hrubými nohami. Opatrne som si zobral toaleťák a rýchlo som ho zabil. Na stene ostal čierny fľak. Znovu som si odpľul a papierom v ruke som utrel aj to. Mama nemala rada keď som pľul okolo seba. Moju izbu už nenavštevovala dlho, takže tam som mohol. Počul som, že tiež vstala. Dvere jej spálne sa s vŕzganím otvorili a energicky zišla dolu do kuchyne. Počul som aj vzdychnutie na chodbe.
V kúpeľni som sa napil čistej vody a vrátil sa do izby. Zakopol som o jednu z fliaš na zemi a prevrátil tak aj ďalšie. Ešteže boli všetky prázdne. Treba to tu trochu upratať. Aspoň dnes to môže vyzerať, že môj život nemá tvar lacnej fľašky. Aspoň dnes. Ale ešte si trochu ľahnem, ešte sa mi nechce vstať.
Znovu som sa zobudil. Hnusný smrad. Jedna z fliaš ešte určite nebola prázdna. Otvoril som jedno oko a uvidel čierny fľak na koberci. Super. Snáď nájdem niečo, čím to prebijem. Trochu som sa triasol od zimy. Radiátor znovu nehrial. Pomaly som sa obliekol a zišiel do kuchyne.
Mama už uvarila párky a na stole ma čakal nakrájaný chlieb a zelenina. Pozrel som do kozuba. Ešte tam tlelo uhlie zo včera, bude sa z toho dať založiť aj dnešný oheň. Hodil som do vnútra trochu tenšieho dreva, ktoré som našiel. Treba priniesť viac. Počul som búchanie dverí, tak som bežal mame naproti.
„Ty už si hore?“ spýtala sa zo zvyku, keď som jej bral z rúk ťažkú prepravku.
„Ďakujem.“
Vyhádzal som drevo ku kozubu. Pôjdem ešte raz. Aspoň raz.
„Ozdobíš stromček, dobre Jarko?“ spýtala sa, kým som dojedal raňajky. Pokýval som hlavou na znak súhlasu.
„Ešte donesiem drevo,“ zamumlal som s plnými ústami.
„Hej, dones, nech máme,“ potvrdila.
„Mirko s Evkou prídu okolo piatej, tak nech máme všetko do vtedy nachystané. Ja už mám skoro všetko, len ešte musím…“
Až tak som ju nepočúval. Bolo mi nejak čudne, ale nie tak, ako obyčajne z chľastu. Mama mala štedrú večeru už skoro hotovú. To som bol rád.
Nanosil som drevo a ozdobil stromček. Stále mi nebolo dobre, znovu som zvracal. Nevidel som žiadnu krv, tak som sa upokojil. Tešil som sa na Mira a hlavne na zajtra ráno. Raz do roka môžem aj ja vybehnúť niekam do lesa. Aspoň táto radostná tradícia mi ostala. Nám.
Fľaše som vyhodil, alebo nechal v prepravke, nach sa vrátia. Fľak na koberci som zastriekal niečím, čo smrdelo trochu kultúrnejšie. Lepšie než tá vodka. Vravel som si, že dnes nebudem piť, ale keď v tej rozliatej fľaši ostalo len na spodku, tak som ju dokončil. Aj ruky sa mi až tak netriasli pri viazaní salóniek. Skúšal som nemyslieť na tú novú fľašu v komore a čakal, kým prídu.
O štvrť na 6 som počul buchnúť dvere od auta. Pozrel som sa z okna, ale čo som nečakal, tak auto odchádzalo. Prišli taxíkom? No, veď možno si Miro chce dať pohárik, pomyslel som si. Vybehol som na schodisko a uvidel som ich vo dverách. Evka podopiera Mira a ten trochu kríva.
„Čavte, čo sa stalo?“ zamračil som sa.
„Áhoj Jarko,“ zatiahol Miro. „Zajtra nikam nejdeme, zlomil som si členok,“ zahlásil sucho.
Ako nejdeme? Veď som sa na to toľko tešil.
„Zlomil? To čo si robil?“ vyzvedal som. Skúšal som neznieť skleslo, ale vedel som, že sa mi to nedarí.
Z dverí vyšla mama.
„Ahoj Evka, Mirko, to čo si spravil?“ hneď vystrelila vyčítavo.
„Bol som behať a spadol som. Zle som stúpil a asi tam bol aj nejaký ľad,“ vysvetľoval, zatiaľ čo sa potácal schodmi. Evka mu pomáhala.
„Tak to je na hovno,“ zahlásil som skleslo. „Bolí to?“
„Nie až tak, ale hojiť sa bude aspoň mesiac. Ten východ slnka budeme musieť presunúť. Prepáč Jaro.“
„Veď nič, len nech sa ti to dá dobre dokopy.“ Čo mu už na to povedať. Bol som sklamaný. Tešil som sa na výstup a teraz nič z toho.
„Tak si poďte pekne umyť ruky s peniazmi,“ prerušila nás mama s tým čarodejníckym leskom v očiach.
Večera bola skvelá ako vždy. Aj sme si dali jeden na prípitok a mne sa teda už zišiel. Nejak som sa potil a zdalo sa mi, že tá náhla zmena plánu mi nejde do hlavy. Veď pôjdeme o mesiac, alebo o dva. Členky sa hoja dlho a ťažko. Pri stromčeku sme si rozdali zopár maličkostí. Ja som dostal nejaký vlčí sirup. Asi spoločná snaha do mňa dostať nealko. A aj som im bol vďačný, veď pálenku, tú už si kúpim sám. Ešte som si ulial aj k darčekom. Znovu mi bolo zle, ale to možno z toho prejedenia, predsa len som sa až tak nekrotil. Znovu som sa bol vyvracať, ale tak, aby o tom nikto nevedel. Nechcel som, aby sa mama strachovala.
Pobrali sa preč niečo pred polnocou. Unavená mama šla spať a ja som šiel ešte do komory. Pozrel som na kopu riadu, ale už som nemal síl ho umyť. Našiel som si novú fľašu a vzal si ju do izby. Škoda. Už niekoľko rokov sme chodili spolu na východ slnka na Sninský kameň. Nie je to ťažká túra, len vstávanie o piatej a výstup hore ešte za tmy bolo vždy dobrodružstvo. Trochu si prevetrať hlavu. Začali sme, keď som ešte takto nepil. Ani som nebýval doma. Začali sme, keď bolo dobre.
Polovica fľaše na mňa ticho hľadela. Ani som nevnímal, čo ide v telke. Hodiny ukazovali pol tretej. Neskoro. Ťukol som do mobilu. Slnko vychádza o 7:23. Keď vstanem o piatej, tak tam budem akurát. Bude mi treba taxík, ale to zvládnem. Až som sa prebral. Pôjdem hore a pošlem Mirovi fotky.
Aspoň jeden z nás to dá.
Ja to dám.
Aspoň niečo.
Budík zvoní o piatej, ale ja už hodinu nespím. Znovu zvraciam, a dúfam, že mama to nepočuje. Natiahnem sa po toaleťák a trhne mnou. Rovnaký pavúk ako predtým. Do čerta, neznášam pavúky. Znovu ho zabijem a spláchnem.
Balím sa naľahko. Nedopitú fľašu hádžem do vaku ku koláčom. Ešte sa vraciam po čistú vodu a beriem taxík. Vyhodí ma na parkovisku pri kameňolome a už tam vidím, že nemám čelovku. Bude mi musieť postačiť mobil. Fúka vietor, až zavýja. Všetko vôkol je zasypané čerstvým snehom a nový pomaly pribúda. No dobre, aspoň nie je až tak zima, keď sneží. Odpíjam si z fľaše a vyrážam do tmavého lesa.
Sám som takto ešte nikdy nešiel. Les je pokojný, len vo výške vietor zráža konáre o seba, často z nich zhadzuje sneh. Takto som sa aj párkrát riadne zľakol. Nikde nič a zrazu vedľa mňa padne čosi veľké. Mobil mi svieti len tak tak. Po chvíli svetlo radšej vypnem, nech mi vydrží baterka na fotky hore.
Idem tmavým lesom a po pol hodine sa nervózne otáčam na všetky strany. Tam to vyzerá ako nejaká postava, tam, že sa niečo hýbe. Všetko sú to len kopy holých konárov a zosúvajúceho sa snehu, ale moja predstavivosť pracuje naplno. Strach tíšim vodkou. Znovu ma napína na zvracanie, ale nemám čo, tak len pľujem do snehu trochu žlče a pokračujem ďalej. Spomínam, ako sme šli prvýkrát. Dobre oblečení, ani topánky som nemal deravé, ako teraz. Až sa mi zdá, že ho vidím pred sebou, s tým jeho roboticky presným tempom a ako mu nestíham. Presne ako ho vidím teraz. Aj mu chcem povedať, že nech ma čaká, ale on ide ďalej. Tak ideme spolu. Musím si pohnúť, aby som ho nestratil. Chvíľu hľadím na rýchlu postavu predo mnou.
Ale veď počkať. Veď som tu v lese sám. Miro má zlomený členok. Kto je to predo mnou? Zastavím. Pozriem za seba. Nikto. Pozerám pred seba. Je to postava? Či sa mi to len zdá v tej tme? Zasvietim mobil. Nikto. Ach, ty idiot. Si sám. A kde si?
Obzerám sa okolo seba. Už by som mal ísť okolo Janíčkovej skalky. Pozerám do máp. No kurva. Zle som odbočil. Chvíľu škúlim do mobilu, kým zistím, že sa mám ťahať viac doľava. Nechcem ísť priamo cez napadaný sneh. Pokračujem po ceste predo mnou, isto nájdem nejakú odbočku.
Prvýkrát to bolo super. Aj ja som mal kondičku. Išlo sa dobre, aj keď sa išlo rýchlo. Miro si ju uchoval. Ani teraz za ním dobre nestíham, ale veď ma počká. Boha, čo to bolo? Zdalo sa mi, akoby sa naraz presunul celý strom. Počujem Mira ako ide kdesi vpredu. Rýchlo sa napijem vody. Vrátim ju do vaku, ale nedá mi to a dám si aj vodku. Mira už nepočujem, ani dobre nevidím jeho stopy.
„Miro!“ kričím. Veď ma len niekde počká. Možno už čaká, len nepočuje. Trhlo mnou. Zdalo sa mi, akoby sa presunul ďalší strom. Akoby dlhé pavúčie nohy. Fuj. No len poďme, Miro nebude čakať večne. Už ho aj vidím, tam medzi stromami, len kde miznú jeho stopy?
Počkať. Tak je tu so mnou?
„Miro!“ kričím znovu. Odpovedá mi niečo, ako lámanie dreva. Alebo je to hlas? Kričí na mňa? Povedal „Jaro“? No nič, poďme za ním. Už sa neobzerám okolo. Z každej strany sa mi zdá, že sa les hýbe a zakráda. Ale to sú výmysly. Za chvíľu sa začne brieždiť a už by som mal byť na Troch Tablách. Bol som pri Janíčkovej skalke?
„Miro, čakaj!“ kričím netrpezlivo. Dobre to tu má pochodené, ale ja si to už dobre nepamätám. Ja mu ukážem. Ešte vládzem vyjsť, hoc nie tak rýchlo ako on, ale vládzem. Z ruky mi niečo vypadlo. Studená fľaška. A prázdna. To som kedy stihol? Ale tam. Jedna fľaša nie je až tak veľa. Rozmýšľam, či som mal vak. Mal som. Kde je teraz? Alebo ho zobral Miro? Aha, hej, isto máme jeden a striedame sa. Len keby mi tak neušiel. Šípim predo mňa a konečne ho vidím medzi stromami. Čaká na mňa a vidím, že má aj batoh.
Trochu pridám, nech nečaká dlho a chcem sa aj napiť. Má teplý čaj z domu, a zdá sa mi, že som zobral aj nejakú vodku, nech je nám veselšie. Teda mne, on nemôže, šoféruje. Približujem sa a jasná farba jeho oblečenia tmavne. Už to nie je ľudská postava. Je to niečo veľké, tučné a guľaté. Dlhé nohy hrabú v snehu, iné sa opierajú o stromy okolo. A je ich veľa. Strašne veľa. Mohutné telo je v okamihu nado mnou. Celý sa trasiem. Nevnímam nič, len hrozný krik niekde veľmi blízko.

nenasytnik

nenasytnik
Ak nepíšeš dobre budem tebou pohŕdať, ak píšeš dobre budem ti závidieť.

Diskusia

YaYa
Na poviedke sa mi veľmi páči ten "civilný" ľudský rozmer. Pekne nám sprostredkúvaš postavu mladého alkoholika, páči sa mi, že nežije vo vákuu - má rodinu, vybudované isté vzťahy. Na rozdiel od podobných postáv, o ktorých som v poslednom čase čítala, nie je výlučne hajzel, má aj istú citlivú stránku, len proste nevie odolať závislosti. Výborná postava. Zaujímal by ma aj pohľad do minulosti, prečo takto dopadol, ale k pochopeniu textu nechýba.
Nedostatky by som videla hlavne kompozičné, úvod je veľmi dlhý (samotné budenie), záverečná hororová scéna zase prikrátka. Na nej bolo fajn hlavne to, ako postupne strácal prehľad o realite, ale zaslúžilo by si to viac miesta a trošku viac pritlačiť na atmosféru. Zišlo by sa lepšie previazať nefantastickú a fantastickú časť, napríklad intenzívnejším foreshadowingom/úvodom, ktorý by sa vracal k štedrému dňu retrospektívne, je mnoho spôsobov. Hlavne, aby to začínalo nejako zaujímavejšie, možno hneď pri pavúkovi, proste niečím nezvyčajným, aby si navodil atmosféru a od začiatku sme vedeli, že čítame fantastiku a horor. (Zobudenie je veľmi ošúchaný úvod a v podstate nám ním len podávaš informáciu, že postava je alkoholik, čo by sme pochopili neskôr z textu aj bez toho.)
Ale čítalo sa mi to veľmi dobre, po úvode ma to vtiahlo a prelúskala som aj popri práci ;)
19.05.2022

Veles
Súhlasím s YaYou, ten koniec je trochu prikrátky, ale je atmosférický, to sa mi páči. Jediný vážnejší mínus vidím asi len v dĺžke, tiež by ma zaujímalo čo sa mu stalo, prečo skončil ako alkoholik. A možno trošku viacej opisov, ale to je asi tak všetko :)
20.05.2022

Smrtislav Pierko
Podľa mňa to má dĺžku tak akurát. Problém by som videl skôr v tom, že sa to skladá z dvoch odlišných častí. Prvá časť je slovenský realizmus a druhá časť atmosférický horor. Obidve sú dobre podané, ale tým, že majú medzi sebou jasnú hranicu(vstup do lesa), tak sa od seba odcudzujú. Keby sa v prvej časti sem tam mihol nejaký tieň, alebo ozval nejaký ťažšie identifikovateľný zvuk, tak by to mohlo byť lepšie.
21.05.2022

xius
S piplavym koncom a prirychlym zaverom bojujeme mnohi! :) Pridat textu dalsiu vrstvu ako pise Yaya, ci uz cez foreshadowing, nejake flashbacky, alebo prelinanie dvoch linii (minulost a pritomnost? Miro vs Jaro?) by pomohlo. Seria kratkych viet nekonci a ono to trochu unavuje, stava sa monotonnym. Udrzala to prave postava Jara, ktoreho napriek strucnosti nebolo vobec tazke pochopit a vidiet svet jeho ocami. Pacilo sa mi, ze sme sa o vystupe hore vlastne vela nedozvedeli, pretoze vsetkym postavam to bolo uplne jasne. Takych sikovnych skratiek cim viac! Vztah medzi pavukom a hrdinom by sa dal rozpracovat viac. Postupne zjavovanie sa pavukov vsade? Dotyk je pre arachnofobiu nieco, co sa uplne ponuka. V nasich hororoch tu sa casto len tak plachti po povrchu so strasenim, ale preco vlastne? Pavukov sa nebojim, pekne ich vynasam von, zodpovedne. Ale som si isty, ze sa to da vysperkovat tak, ze zneistiem! :) Pavuk na nose hned po zobudeni by ma asi chladnym nenechal...
26.05.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.