Anjel strážny

Keď sa mocichtivý diktátor rozhodne napadnúť suseda.
Podporte scifi.sk
Muži v zbroji sa hnali chodbou vedúcou k ich spáse. Lord generál Triston, bol však v posledných dňoch neustále pod zámkom. Ponáhľali sa doručiť mu nešťastné správy a možnosť oslobodiť sa. Susedný kráľ Grunin na nich zaútočil. Jeho vojská už obliehali hradby. Akoby to nestačilo, kráľ Zepris sa nakazil zákernou chorobou, ktorá ho prinútila bojovať o život na lôžku.
Velenie nad kráľovským mestom Karkras sa snažilo prebrať mnoho neschopných titulovaných hlupákov. Jeden bol horší ako druhý. Dočasne sa chopila vlády kráľovná, vojnové umenie jej bolo ale cudzie.
Všetci vedeli, že jediný schopný vodca a stratég, ktorý ich mohol skutočne zachrániť, sedel pod zámkom. Muži dobehli k dverám jeho komnaty, odomkli zámok so snahou dostať sa k nemu čo najskôr.
Na ich zdesenie boli dvere zabarikádované z druhej strany. Začali teda vyvolávať na generála, s príležitostným kopancom do dreva: „Pane, pane potrebujeme vás. Nepriateľ zaútočil. Má obrovskú prevahu a kráľova nemoc sa stále zhoršuje.“ Nedostávalo sa im odpovede. Preto sa rozhodli búchať na dvere a kričať, až kým sa generál neukáže. Pravdepodobne tak rozčúlený, že ich v tom brnení nechá uvariť.
Robili tak hodnú chvíľu, než im začala dochádzať trpezlivosť. „Nerozsekáme tie dvere?“ ozval sa jeden.
„Ak sa neozve, tak áno. Čo ak sa obesil a potrebuje pomoc?“
„Keď sa obesil, už pomoc asi nepotrebuje.“
„Pravda. Prečo sa zabarikádoval?“ Počas hovoru neprestávali s búchaním na dvere.
„Prišiel o ženu a kráľovná ho hneď nato dala zamknúť. Viac o tom neviem.“
„To kvôli jeho hlúpej žene máme všetci pomrieť? Neexistuje!“ Muž sa chopil veľkej sekery a začal rúbať dvere na triesky.
Vtom rámuse sa otvorili rozštiepené dvere, kde stál hľadaný muž.
„Okamžite s tým prestaň. Inak aj ja rozrúbem teba,“ oznámil im Triston temne.
„Pane, na hradby útočí Grunin. Poslala nás kráľovná. Ste naša jediná šanca.“
Pri spomenutí slova kráľovná sa dvere s rachotom uzavreli. Ozvalo sa spoza nich hlasné: „Nech! Zhorte všetci. Mne je to jedno.“
Muži v zbroji toto nečakali, nevoľky sa vracali oznámiť zlú správu jej veličenstvu.
Triston sa vrátil do svojej komnaty, ľahol si do postele a hľadel do prázdna. Tejto činnosti sa venoval už pár dní. Počul mužov pred dverami. Cítil hanbu, pretože všetci vedeli o jeho súkromnej tragédií.
Jeho žena Silvka sa nechala pristihnúť s iným. V záchvate hnevu ho Triston nahého vyhodil z okna. Začal na ňu kričať. Nepamätal si čo všetko. Chcel si to v hlave utriediť, no nemohol. Dostala sa k nim stráž a jeho verný pobočník ho nechal odviesť preč ako zločinca. Vraj, pre jeho vlastné dobro. Než ho odniesli Silvka za ním zavolala: „A dieťa ktoré čakám nie je tvoje.“ Kráľovná ho dala uväzniť a jeho ženu poslala z mesta.
Triston nespal, nejedol, len ležal a hľadel do prázdna. Myšlienky na to ako spáva s iným mu zožierali dušu. Hanbil sa. Ľutoval sa ešte viac. Hnev ho spaľoval jasnou žiarou. Nechcel tieto pocity. Do jeho mysle sa vkrádalo ešte niečo, vina. Časom sa začal modliť. Modlil sa celé dni.
Začínalo to ako modlitby, ale vždy to prešlo do vymenúvania tých najhorších osudov pre jeho nevernú ženu. Tá ..., bola natoľko drzá, že mu pred odchodom priznala aj svoje tajomstvo. Keby ju kráľovná nebola okamžite vyslala preč, nemal potuchy kam by až zašiel v svojej zlobe.
Bol dobrý a verný muž. Staral sa o svoju ženu ako o vzácny poklad. Dal jej všetko, čo si priala. Zbožňoval ju a ona ho podlo zradila. Vrtkavosť žien je strašná kliatba.
Triston potreboval muža viery, ktorý by mu pomohol nájsť pokoj duše. Dal mu rozhrešenie a múdru radu. Všetci sa však sústredili výhradne na kráľa. Generála začala navštevovať rehoľná sestra. Netušil ako a kedy ju k nemu púšťajú, ale bola tu a na tom záležalo.
Nebol nadšený z vidiny spovedať sa žene, keď mu jedna taká spôsobila toľké trápenie. Prijal ju však. Bola vzdelaná vo veciach kléru, neochvejná vo viere a ľudská v rozhovore. Jej milosť a pokora v ňom uvoľňovali múry nedôvery, za ktorými sa schovávala jeho duša.
Zdôveril sa jej so všetkým. S tým ako svoju ženu miloval, no aj s tým, ako jej v slepej zúrivosti nadával.
Sestra ho zakaždým vypočula. Dokonca aj keď sa opakoval, nie raz. Stále mu trpezlivo dohovárala: „Pane, vaša bolesť je strašná, no márna. Láska bola vo vás, v nej však nie. Netrápte sa preto. Boh vás miluje. Ešte spoznáte, aké to je pocítiť lásku.“
„Pochybujem. Moje srdce je z kameňa. A ona ešte čaká bastarda. To dieťa si môže nárokovať môj titul, meno a...“
„Už je preč pane. Náš stvoriteľ káže odpúšťať. Tak vám záleží na zbytočnostiach. Ak zachránite mesto, kráľ s biskupom môžu váš sobáš anulovať. Bude to, akoby ste sa nikdy neoženil. Začnete nový život. Prestaňte sa ľutovať, majte sa aj vy rád. Váš život a životy tisícok poddaných, máte vo vlastných rukách. Možno je tam aj vaša budúca láska.“
„Čo ma po nich. Nikomu nie som nič dlžný. Darmožráči, opilci, smilníci, zlodeji a vrahovia. Dlho som to nevidel, no moje oči sa otvorili,“ hnev v ňom rástol až prudko vstal a prešiel sa k oknu. Videl hradby a armádu ktorá ju obliehala. Nepriateľ bol v presile. Generál hneď vedel, ako by mu zabránil vo využití tejto výhody. Načo ale? Nech len vtrhnú do mesta a rozsekajú koho chytia. Mesto sa otočilo chrbtom k nemu? Teraz nech si vychutnajú trpké plody svojej zrady.
Sestra sa prešla pomalým krokom až zaňho a tiež vyhliadla z okna. „Malé deti. Matky a manželky. Milujúci a oddaní muži. Aj tí sú tam dole. Je vo vašej moci ich zachrániť. Povedzte pane, ktoré dieťa vám ublížilo? Ktorá matka vás urazila? Ktorý z tých ľudí, čo ste v živote nestretol vás zradil?“
„Všetci, čo sa klaňajú kráľovnej,“ zavrčal.
„Čo to má spoločné s vami? A kráľovná zachránila hlavne vás.“
„Mňa? Sestra vy žartujete!“
„Modlíte sa denne. Volal ste božích služobníkov na pomoc. Mal by ste odvahu skloniť hlavu a modliť sa k bohu, po tom, ako by ste ublížil žene a jej nenarodenému dieťaťu? Taký hriech by vám naveky zjazvil dušu. Žialili ste, hnevali ste sa. Vaše pocity sú pochopiteľné. Ale v takých situáciách je najlepšie nekonať vôbec. Nech človek nemá neskôr čo ľutovať. Kráľovná zachránila vašu ženu. Ale zároveň ju potrestala vyhnanstvom. Vás ochránila pred sebou samým. Ak by bola tak bezcitná a zlá, nechala by vás tu vyplakávať sa? Či skôr by vám dala uťať hlavu za neposlušnosť korune? Nie som vojak, ale nie je odmietanie služby počas vojny vlastizrada? Ste dobrý muž. Trpíte veľmi, lebo ste veľmi milovali. Nenechajte sa zničiť hnevom a sebaľútosťou. Ešte budete mať prečo žiť. Doprajte si druhú šancu. A darujte ju aj ostatným. Máte možnosť vykonať veľké dobro. Stvoriteľ sa na vás iste pozrie zhovievavejšie, ak zachránite tisíce jeho dietok.“
Generál premýšľal.
„Čo hovoríte dáva zmysel. Možno máte pravdu. Zabudol som na svoju svätú povinnosť rytiera, ochraňovať slabších. Bol som sebec. Možno získam vykúpenie za svoje hriešne myšlienky, ak padnem v boji za záchranu tohoto mesta.“
„Nemusíte hneď umierať pane! Smrť nie je skrýšou pred bolesťou. Stačí, ak budete konať svoju povinnosť. Možno z vás padne nie len vina, ale aj žiaľ. Milujte Boha, milujte ľud. A prestaňte sa ľutovať, nesvedčí vám to.“
„Ďakujem vám sestra. Aké je vaše meno? Pomodlím sa a poďakujem Pánu za múdrosť, ktorú mi vo vás zoslal.“
„Postačí, ak mu poviete Kat, on už bude vedieť,“ pousmiala sa.
Generál prikývol, schmatol svoj meč a vypochodoval z miestnosti.
Najprv navštívil kráľovnú. Z Korunnej siene vydávala rozkazy a povely, snažiac sa zachrániť mesto sama. Návštevu od generála nečakala, no potešila ju. Bola zúfalá a v tom mužovi videla spásu celého národa.
„Kráľovná moja, klaniam sa pred Vami. Prosím odpusťte. Moje činy, moje slová, ba aj myšlienky boli čistým hriechom. Už tomu rozumiem.“
„Generál Triston. Bolo na čase. Pekne dlho ste nás nechali čakať. Mám pochopenie pre vaše pocity. Verte, že som spravila všetko, v istých medziach, aby ste veľmi netrpel. Ale teraz nie je čas na reči. Chopte sa svojej povinnosti. Zachráňte toto mesto.“
Uklonil sa a vypochodoval smerom k zbrojnici. Medzičasom nepriateľ pokračoval v útokoch. Salvy z katapultov dopadali na vonkajšie múry a muži mali strach. Triston sa ukázal bojovníkom na hradbách, čo okamžite zdvihlo ich morálku. Muži zajasali a pozdvihli zbrane na pozdrav svojmu veliteľovi. Situácia bola zlá. Posilnili pozície na múroch a sami začali opätovať paľbu.
Boj trval dlho do noci, na múroch už boli rebríky a všade sa rojili nový nepriatelia. Obrancovia sa nedali zastrašiť a každý útok, ako-tak odrazili. Potom sa stalo čosi strašné. Začal sa rozpadať múr okolo hlavnej brány. Triston vedel, že to miesto je ich slabina. Netušil ako dlho ešte vydrží, no bol pripravený brániť ho ako lev.
Vojna je škaredá vec. Každý muž sníva o hrdinských činoch. O tom, ako získa slávu a obdiv. Veď muža robia jeho skutky. Jeho úspechy vravia, kým je. Ale keď dôjde na násilie, prichádza náhle prebudenie. Človeku sa rozbúcha srdce, až to bolí. Roztrasú sa mu nohy a chce sa mu zvracať. Aj keď je statočný, tieto stavy prídu. Sám Triston mal občas pred bojom tak neposlušné nohy, až mu skákali samé od seba.
Potom, keď človeka zasiahne prvá rana, príde šok. Necíti bolesť, len prekvapenie zo zásahu. Realita je občas menej triezva ako sen. Snažíte sa rozdávať rany, ale až nejaké utŕžite, zistíte, z akého ste cesta. Príde strach, alebo neovládnuteľná agresia. Veľa ľudí prestane bojovať a chce utiecť. Tí zomrú prví. Aj bojovníci zomierajú, len majú lepšiu šancu, ak svojho protivníka zabijú skôr. Po ňom však príde ďalší a ďalší.
Boj o bránu bude peklo. Tam budú čeliť najväčšiemu tlaku a tam veľa mužov stratí odvahu. To nesmie dovoliť. Premýšľal nad plánom, ktorý by ich zachránil. Grunin mal veľa mužov. Ale väčšina boli mládenci. Tiež mali strach. Potreboval vyhrať psychologickú vojnu. Vydal rozkazy zajať každého, kto prelezie múr. Bolo to ťažké. Zajať človeka bojujúceho na život a na smrť, nejde len tak. To, čo malo nasledovať, bolo ale ešte ťažšie.
Z múrov začali čoskoro visieť Gruninovi muži. Vešali ich živých, za zápästia. Každý útok katapultom, balistami, či lukmi zabíjal vlastných. Triston by nepopravil muža len preto, že bojoval za nepriateľa. Dal Gruninovi na výber - víťazstvo alebo životy jeho mužov. Rátal s tým, že až jeho armáda uvidí, ako málo preňho znamenajú jeho vojaci, nebudú sa hrnúť zomierať. Dúfal tiež v ľudskosť nepriateľských vojakov. Nebudú hádam útočiť na vlastných živých spolubojovníkov.
Malo to slabší účinok ako si predstavoval. Vojaci útočili naďalej. Síce už s menšou odvahou, ale predsa. Demoralizovaný nepriateľ naďalej pokračoval v útokoch. Brána nakoniec padla.
V tomto mieste prebiehali najkrutejšie boje. Triston a Karkrasania sa vrhali do boja ako zviera zatlačené do kúta. Zúfalé gesto, stačilo na to, aby sa ešte chvíľu udržali. Potrebovali nový plán. Tento boj by pomaly prehrali. Gruninové vojsko by ich udolalo svojím počtom, aj keby vymenili jeden život za dvadsať.
Obrancovia robili čo mohli. No pomaly prehrávali. Viac sa tu robiť nedalo.
Triston si to uvedomil a odobral sa niekam, kde bude sám môcť premýšľať. Mohol skúsiť pár trikov, ale aj to bol len boj o čas. Nepriateľ poznal ich slabiny, vedel kde útočiť, ako rozložiť jednotky.
Sledovať tento boj bolo ako odhaľovať dlho pripravovaný plán. Nemali šancu. Triston vzal hlavu do dlaní a začal plakať. Nevedel prečo. Či za seba, za mesto, za ľudí. Možno aj pre ženu. Doľahlo to naňho všetko. Koho každého sklamal. Aký je smiešny a malý. Ten veľký generál. Bezmocne plače ako dieťa, keď všetci čakajú, že ich zachráni.
„Pane nad nami. Odpusť mi moje viny, moje hriechy a zlyhania. Odpusť mi zlo, ktorého som sa dopustil vedome, alebo nevedome. Prosím. Veľa som toho pokazil. Zlyhal som. Sklamal som teba aj ľudí, čo ma potrebujú. Nemám síl. Nemám...“
„Nemáš hlavne vieru Triston. Vieru v seba,“ prehovorila akási postava v tieni.
„Ten hlas poznám, si to ty Kat?“
„Áno i nie. Nie som sestra a nevolám sa Kat, ale poznáš ma.“ Postava podišla bližšie. Bola to nádherná žena v lesklej zbroji. V ruke držala obrovský planúci meč. Tristonovi sa zdalo, že jej z chrbta akoby visel operený plášť.
„Som Katriel. Slúžim Bohu, ku ktorému sa dovolávaš. Dáva ti za pravdu. Pochybil si, ale priznal si si to. Oľutoval si a chceš byť lepším. Vidí tvoju úprimnosť. Dal mi povolenie pomôcť ti. A ja ti rada pomôžem, pretože aj ja vidím tvoju premenu. Si dobrý muž. Rozhodol si sa obetovať za svoj ľud, hoc ťa sklamal.“ Katriel rozprestrela biele krídla a Triston ostal stáť v nemom úžase. Zaliala ho vlna tepla a ešte niečoho. Okamžite sa cítil silnejší. Bol odvážnejší a odhodlanejší.
„Katriel, ďakujem ti z celého srdca. Teraz však nie je čas na reči. Čaká nás boj!“ Prehlásil generál a vbehol späť do víru mečov.
„Zomknite sa! Vytvorte pevný rad!“ rozdával povely na každú stranu. Obrancovia zbadali Katriel ako sa nad nimi vznáša. Všetci ožili a začali bojovať ešte zúrivejšie. Stalo sa nemožné a obrancovia po chvíľke zatlačili nepriateľa za bránu. Nie len to. Oni postupovali. Katriel sa znášala z výšky do boja, aby im pomohola. Ničila strely z katapultov, sekala ruky držiace zbrane. Nezabíjala, no vzala možnosť ublížiť každému, kto sa o to pokúsil.
Nepriateľská armáda sa začala rozpadať. Tento výjav vydesil každého v radoch nepriateľa. Netušili kedy a ocitli sa priamo pred samotným Gruinom. Jeho armáda už bola v prachu, alebo sa rozutekala. Obrancovia sa stali útočníkmi a nakoniec dobyvateľmi. Obkľúčili Gruninov stan, kde našli samotného krutovládcu. A nie len jeho. S Gruninom tam sedela aj Silvka, Tristonova žena. Generálovi sa takmer zastavilo srdce. Bolo jasné, odkiaľ má nepriateľ tak dobré informácie. Prečo tak ovládal ich stratégie. Jej zrada nabrala úplne iný rozmer.
„Povedz mi, žena moja. Dala si sa k nepriateľovi až potom, ako si ma zradila? Či si bola od začiatku špión a had na mojej hrudi?“
„Čo na tom záleží ty chudák! Daj sa vypchať. Si úbožiak, na ktorého sa nedá pozerať.“
Katriel vstúpila medzi nich. „Všetci ľudia majú v sebe dobro aj zlo. Ty si sa dala na cestu, ktorá ťa privedie do záhuby. Tento muž ti dával úprimný cit. Čo si mu vrátila ty? Bolesť a smútok. Si tak hrdá, že nevidíš šancu na vykúpenie? Zachráň sa. Požiadaj o odpustenie. Nebuď tak pyšná.“
Silvka sa len zlomyselne pousmiala a pozrela smerom k Gruninovi. Sám veľký pán sedel nehybne ako socha na veľkom zlatom tróne. Nič však nehovoril. Triston k nemu podišiel a chytil ho za ruku. Bola studená. Jeho oči sklenené. Nadvihol mu ruku, no aj jej váha bola podivná. Potiahol ňou viac a na zem spadla mŕtvola.
Všetci okrem Katriel a Silvky zalapali po dychu. Bol vypchaný ako zviera.
„Musela som si nájsť novú bábku. A tento bol príhodný. Vy ste ma chceli vyhnať? Karkras je moje mesto. Stala by som sa kráľovnou, keby mi kráľ dovolil častejšie dolievať jeho čašu. Ty Triston a kráľovná ste mi to prekazili. Vašu popravu som si dlho plánovala. Och toľko bolesti,“ Silvka precedila cez zuby.
„Tvoje zlo tu končí, prehlásila Katriel. Budeš pykať pred pánom, ale najprv pred smrteľníkmi. Triston, ukáž ako si sa zmenil. Ako s ňou naložíš?“
„Ušetríme ju. Vzala na seba podobu Grunina. Tak nech to využije k zaplateniu všetkých škôd ktoré napáchala. Napíše list jeho rukou, nech vyšlú vozy so zlatom a jedlom ako reparácie za tento podlý útok. A sama sa musí ospravedlniť každému, kto jej vinou prišiel k úhone. Povedz, ako si sa dostala do Gruninových služieb?“
„Ha, to by si chcel vedieť. Naser si.“ Katriel sa postavila priamo k nej a položila jej na rameno svoju mohutnú, žiariacu dlaň. To jej rozviazalo jazyk.
„Keď som pretiahla každého koho poznáš a veríš mu, vrátane tvojho vazala, konečne si ma nachytal. Vyhodili ma za hradby ako psa. Len s jedným kočom, pár rytiermi a truhlicou zlata. Vlastne ako žobráčku. Tak sme sa terigali planinou až sme natrafili na Gruninovu armádu. Chystal útok a bol vďačný za každú radu. Počas milovania som ho rozpárala a potom vypchala slamou.“ Neprítomne sa rozosmiala.
„Trošku som ho upravila a vydávala prostredníctvom neho rozkazy. Dokonca sme sa vzali a nikto si nič nevšimol. Stala sa zo mňa kráľovná. Ďalej som mohla rozkazovať už sama.“
Tristonom lomcoval hnev: „Nie si nič len podvodníčka, vrahyňa a smilnica. Odprosíš každého, komu si svojimi činmi a manipuláciami ublížila. Možno potom dostaneš šancu na nápravu, ako rehoľná sestra. Síce v okovoch, ale dostaneš možnosť oľutovať svoje hriechy.“
Silvka chcela niečo dodať, ale Katriel ju udrela naplocho mečom po temene. Obhorelo jej pár vlasov, no hlavné bolo, že stratila vedomie a konečne bola ticho.
„Som na teba hrdá Triston. Urobil si správnu vec.“
„Ďakujem Katriel, zachránila si ma viac ako jedným spôsobom.“
„Zaslúžil si si to. Si dobrý muž. Teraz ťa opustím, ale občas si vypočujem tvoje modlitby. Zbohom človiečik.“ A už jej nebolo. Triston dal spútať ženu, ktorú kedysi miloval. Teraz sa mu z nej len dvíhal žalúdok. Než sa vydal dávať rozkazy a riadiť nápravu pohromy, prehodil pre seba: „Tak túto som miloval? Ju som mal doma? Ďakujem Pane Bože, že si ma jej zbavil.“

Grimbur

Grimbur
Bookworm.

Diskusia

Pospíšilová.luca
Dost mi to připomíná tvojí povídku o čarodějce Slavii. Voják a nevěrná potvora :D Napsané je to výborně, začetla jsem se a najednou byl konec. Děláš velké pokroky a tvoje povídky si vždycky ráda přečtu... pokud nejsou psané východňárštinou, která je pro mě trochu oříšek :D Za mě velice povedené, jen mi přišlo, že je tam víc citových výlevů než akce a já mám radši opak, ale to je jen můj vkus a už bych byla spíš hnidopich :)
02.07.2022

Ray Janonoff
Bosorečka 2.0, čo dodať? Čítalo sa to dobre, až na veľa krátkych viet v pár častiach, ktoré ma trochu rušili. Ak to beriem ako vypísanie sa, potom je tam všetko fajn, ak by som chcel jednoduché fantasy - potom rozhovory so svedomím/Katriel preložiť väčším množstvom akcie, resp. rozvinúť tú, ktorá tam bola.
03.07.2022

Grimbur
Jop, súhlasím. Ešte sa tu ventilujem svoje emošns. Písal som to ešte vo februári až marci, keď som bol boľavý jak natrhnutá chrasta. Ďalšie poviedky už sú veselšie. Všetky tri som písal už dávno, len som ich blbo zadal do systému. Tak sa tu stretli naraz :D Mne osobne sa páči najviac druhá, Kamarát z mesta. Aj keď ide len o krátku rozprávku. V tretej si už zas len robím prču. Hádam niekoho pobavím. Viem o svojej šaplavej gramatike. Ale beriem si k srdcu, dopyt po nejakej tej ekšn. Vynasnažím sa, aby bola moja ďalšia poviedka zas o nejaký stupienok lepšia, než tie predošlé.
03.07.2022

Marco Ottra
Ako píšu kolegovia, určite by poviedke prospelo viac deja (nemusí sa jednať o akciu "rúbanie sa mečom"). V týchto poviedkach je málo priestoru a mal som pocit, že polovicu tu tvorili generálove výlevy a možno trochu zbytočné vysvetľovania, pričom príbeh bol na ich úkor ukrátený a napríklad dialógu generála s anjelom by prospel trochu lepší dialóg, ktorý by viac priblížil jeho obrodenie. Rovnako aj v závere.
Ale poviedka bola fajn, zabavila, no tiež som si hneď spomenul na obdobnú, ktorú som tu nedávno čítal. A ona bola tvoja. :) Som zvedavý na ďalšie kúsky. :)
04.07.2022

Veles
Pozmenená Bosorečka, ale celkom dobré :) Bolo tam zopár chýb, ak čiarky som si všimol že chýbajú. Kratšie vety zamrzeli, ale nebolo to nič hrozné. Celkom dobrý štart nového kola :)
05.07.2022

Olex
Ahoj,
páčil sa mi príbeh i charakteristika postáv. Čo mi nesedelo, bola náhla revitalizácia Tristona, asi by som ocenila dlhšie a dôslednejšie spracovanie tejto časti (Človek, ktorý vzdáva život, potrebuje viac impulzov, aby nadobudol chuť znovu bojovať, než nejaký psychoblábol – tak to vidím ja :) Ešte ma pri čítaní zastavilo - vbehol späť do víru mečov, nepozdáva sa mi toto slovné spojenie.
14.07.2022

xius
Tema aj prostredie su zaujimave. Vyber hrdinov je farbisty a bavi. Najviac textu ublizuje zbytocna skratkovitost. Uz uvodny odstavec na citatela vysype 3 mena roznych veducich postav a pritom len cakame na to, preco a kam utekaju vojaci. A pritom ta konstrukcia uvodneho odstavca je dobra, len jej zhustenie do 3-4 viet nedava priestor ociam ci mozgu dychat.
Celu poviedku letime z kopca, vid oboznamenie so situaciou Tristona cez rozhovor dobijajucich sa vojakov. Dobry napad vyznieva prazdno, kvoli usecnosti a hned si na poli no-show-much-tell. A pritom to mas cim vyplnit! Vesanie utocnikov za zapastia, prerod Tristona zo zlomeneho jedinca na zachrancu to su zase raz naozaj zaujimave prvky. Len uponahlane.
Mozno paradoxne ma tvoje monology vzdy bavia. Presvita cez nich autor, maju zavan reality, aku nie je lahke napisat. Lebo takto nad vymyslenym svetom je tazke premyslat, musi to ist z niecoho, co sme zazili. Len nikdy uplne nezapadaju do rytmu textu.
A strasne vela chyb, preklepov, nespravnych vazieb a ciarky sa zase raz rozhodli, ze spachaju seppuku. :) Rozumiem, ze je to starsi text, aj emosns, ze v nom boli. Ale slo to lepsie a stacilo malo.
14.07.2022

Terry Chrapúňzel
To bolo slabé. Samý telling, žiaden showing.
15.07.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.