V istej idylickej krajinke mierumilovného vidieku sa deduško rozhodol, že sa posadí na lavičku pred svojou skromnou chalúpkou zasadenou do svahu kopca. Ako tak odpočíval s pohárom čaju, užívajúc si výhľadu na krajinku, tak začul rinčanie povozu ťahaného kopytníkom a rezké pospevovanie na cestu. Bolo mu jasné že po cestičke ktorá ide priamo pred jeho malou okrasnou záhradkou sa blíži cestovateľ.

Ako sa dalo očakávať o chvíľočku sa krokom došuchtal pomerne malý povoz ťahaný menším koňom s tak huňatou hrivou, že by ho kde kto nazval poníkom z obrázkových knížok. Na povoze za opratami mlčky sedel chudý vysoký čarodejník s dlhou bielou bradou vo farebnom špicatom klobúku a čarodejníckom plášti ktorý silno pripomínal pyžamo. Hoci držal opraty v rukách, vlastne ich mal takmer voľne opreté o kolená a nechával poníka aby šiel vlastným tempom.

Keď si čarodejník všimol ako na neho starík na lavičke až príliš horlivo zazerá: s 'Brrr!' zatiahol za opraty a tátoš i z vozom zastavili priamo u bránky starcovej chalúpky. Samozrejme pospevovanie skončilo s grandiozným zakončením v podobe hlbokého opileckého grgnutia statného žrebca. Pohonič na to nedbal ohľady a obrátil sa na domáceho. „Zdravím dobrý muži, chcel by som sa spýtať či je to ešte ďaleko k najbližšiemu pohostinstvu kde by sme si ja i môj priateľ mohli na čas odpočinúť.“ Na slovo odpočinku si ten tátoš odfrkol zavrtieť nielen svojou hrivou ale i chvostom.

Deduško na nečakanú predstavu že by čarodejník hľadal pohostinstvo, keď sa o nich hovorí že si dokážu vyčarovať čokoľvek zo samotného vzduchu, starík podvihol obidve obočia vysoko nahor. „Zdravím aj ja vás drahý cestovateľ. Veru ste na dobrej ceste, už to nie je ďaleko po cestičke na po ktorej idete a nedá sa to minúť. Len, ešte predtým než pôjdete ďalej dovoľte mi sa opýtať otázku, pretože niečo mi na tom bájnom poníku mi nesedí…“

Než domáci mohol pokračovať tak sa čarodejník ujal slova. „Oh?-- Alfréd? Zdanie veru môže klamať. Bez ohľadu čo kto povie, tak je skutočne výnimočným spevákom. Dokonca vystupoval ako sprievodný hlas v jednom divadle. Teda pokiaľ sa neprevalilo, že kto že to, spieval.-- Kritici sa do neho obuli až tak že to neustál. Od rozpadu jeho kariéry má problémy s pitím, ale inak je to prívetivý chlapík.“

Poník si opilecky híkol až tak mocne, že z jeho nosu vyšli alkoholové bublinky ako z bublifuku. Hneď na to podvihol svoj chvost nahor aby dal priechod prievanu z jeho zadku.

Bol to tak silný prd že čarodejník musel zosadnúť z povozu a do-plahočiť sa k múriku s bránkou aby pochytil čerstvý vzduch. Len čo zabránil odpadnutiu siahol si na klobúk a ráznym švihom prepleskol ním svojho tátoša. Priamo na neho štekol. „Keď sa ti nepáči ako som ti skrátil tvoje umelecké meno tak si vyber aspoň niečo čo sa dá vysloviť. Posledne som si skoro zahryzol do jazyka keď som sa o to pokúšal.“

Ibaže na jeho pripomienky kopytník zamrmlal niečo čo muselo byť poriadne nemiestnou poznámkou ktorá sa musela zavŕtať poriadne pod kožu.

Preto sa bradáč na moment zastavil aby sa prehrabol vo svojej brade so zamyslením než nasadil svoj klobúk na kôl plota. „Počuj… Čo takto celkom iný prístup? Napíšem to tvoje meno na kartičky a nech sa každý pohryzie do vlastného jazyka ak sa ho pokúsia vysloviť. Bude to niečo ako visáž prezentácia namiesto plagátu. A navyše si tú kartičku môžu nechať akoby to bol tvoj podpis... A nie!-- ešte nesmie v pohostinstve tak ešte chvíľku vydrž v tom záprahu. Iba som sa pýtal na cestu.“

Starík bol udivený že títo dvaja vedú aký taký rozhovor, ale na druhú stranu pred ním stál čarodejník. Ale i tak bol zvedaví že čo že tu pohľadávajú. „Smiem sa spýtať kam sa tak ponáhľate? Azda nemeškáte na stretnutie hrdinov ktorý sa vydajú na tak epické dobrodružstvo tak velikánskych rozmerov, že sa zapíše do knížok ktoré sa budú listovať i o stáročia neskôr?“

Ibaže čarodejník nezadrel žiadnu cool hrdinskú frázu.. Ani nepredviedol žiadnu hrdinsku pózu akú by ste našli na maľbách stien chrámov a v sochárskych prevedení na námestí. Nie on vyvalil oči akoby sa mu pred očami premietol celý jeho život či aspoň istá trauma. Náhle po pánu domácom štekol s pobledlou tvárou plnou obáv. „Azda tým nechcete povedať že tam teraz je niekto takýto?!! Prosím!!-- potrebujem to vedieť! Potrebujem od váš počuť, že tam nenájdem žiadnych pobláznených hrdinov nedočkavých zhrabnúť prvú zámienku aby sa mohli vrhnúť do dajakého nezmyselného dobrodružstva! Už mám dosť takzvaných-- 'epických'-- dobrodružstiev." Bradáč predviedol dáke gesto ktorým akoby hovoril že tú záležitosť prirovnáva k srande pre králikov aby zdôraznil že to nie je také aké sa hovorí. "U toho posledného dobrodružstva som si povedal 'a dosť!', zbalil si veci a vydal sa do pokojných krajov."

Starík si odpil zo svojho čaju než sa podujal prehovoriť na vynervovaného cestovateľa. "Tak sa mi zdá, že ste mali už dosť zhonu veľkomesta a vydali ste sa odpočívať na vidiek. Jediné čím môžem utíšiť vaše nervy je povedať, že v skutočnosti neviem čo na vás v našom pohostinstve čaká okrem stiesnených priestorov. Ako som povedal, to o tých dobrodružstvách, mám to z knížok. Hoci ma prekvapuje že sa také veci aj naozaj dejú."

Čarodejník prekotúľal očami. „Že dejú... Blázni sú to, blázni vám vravím! Vyskytne sa niečo výnimočné a hneď organizujú veľké dobrodružstvo pre zopár zanietencov. Plus kohokoľvek kto má na to a nechá sa medovými rečami, alebo motúzom omámiť či uplatiť... Nestojí to za to!“ Znepokojene či s riadnym nádychom únavy si povzdychol.

„Vari to nie je až také zle? Alebo sa veru mýlim?“

„To čo nájdete v knižkách sú len rozprávky pre mládež a aby sa to dobre počúvalo. Preháňanie aby sa namotali na čo sa len dá. A veru mládež je nerozvážna. Nechápu že ochranná mágia a všetko čo vám zaručí že vás prieskum starodávneho miesta nezmení na šalát do desiatich minút po vstupu dnu, len dáva nový rozmer poriadnej nakladačke. A čím je partia schopnejšia, tým sa pohnojenie zhoršuje. Jeden moment sa zakrádate chodbou keď vám srdce buší samotným nadšením z dobrodružstva a z neznámeho... Ten druhý čelíte nezmyslu akým je plyšový medvedík... (alebo to bol kostým? Komu na tom záleží?... už to nie je môj problém.)... V tom tretom nedobrovoľne letíte vzduchom cez celý sál a za vami macatá ohnivá guľa.“ Poobzeral sa po svojom plášti ktorý kde tu mal načiernalé čmuhy. Akoby to boli stopy po rozpálených uhlíkoch ktoré vyskočili z rozpáleného krbu keď u neho bradatý muž sedel príliš blízko. Takmer akoby to bolo všetko len sen. „Najhoršie na tom bolo že ten medvedík bol ako dajaký statkár čo dáva nazadok pakáži ktorá sa obšmieta po jeho poli.“

„Tak teda vidím že dobrodružstvo veru nie je pre staré kolená.“

„Veru nie. Najlepšie je sa niekde zašiť, kde nás ty blázni nenájdu. Inač od nich už nebude pokoja a neústavne budú chodiť ďalší a ďalší.“ Na túto poznámku poník silno zaerdžal akoby niečo poznamenal. Čarodejník na neho odštekol. „Však hej! Však hej! Už idem! Nemusíš sa hneď urážať! Fuj! Tak to vyzerá že to budeme musieť risknúť v tom pohostinstve. Dúfam že tam žiadneho dobrodruha nestretneme. Už žiadne ďalšie veľko epické dobrodružstvo!“ Nasadil si klobúk na hlavu a horko ťažko sa začal štverať do voza.

Starík zdvihol ruku na pozdrav. „Hovoríte že už žiadne ďalšie veľké dobrodružstvo. Teda poviem vám že mne sa zdá že práve v jednom veľkom práve ste.“

Čarodejník zo sebou mikol/ trhol, obzrúc sa za seba, ako keby práve spozoroval že ho niekto z diaľky prenasleduje. Ale veľmi rýchlo sa pozbieral keď si poník ešte raz odfrkol. „Al povedal že tento raz to nie je dáke veľké, ale len také... stredné... stredne epické dobrodružstvo za pokojom v duši… Nás oboch.“ Po tomto sa hlavou uklonil domácemu pánovu a s 'Hoi!' popohnal svojho tátoša do kroku. Hoci vykonal náznak prasknutia opratami, bol to tak nepatrný pohyb že ho jeho parťák nemohol ani postrehnúť.

Ale i tak Alfred zabral do kroku a povoz sa pohol. Ani nie moment čo boli znovu na cestách sa poník znovu rozospieval dákou rezkou pesničkou aby si spríjemnili cestu.

.

Trvalo ešte minútu či dve, než dvojka cestovateľov i spev sa vytratili v diali a pred chalúpkou znovu nastalo ticho. Keďže deduško dopil svoj pohár čaju rozhodol sa navrátiť do svojho príbytku a za týmto príbehom zavrieť dvierka.