Ryb’arn: zrod diabla

Variácia na príbeh o Frankensteinovi z pera Matúša Veselého.
Filmová história scifi
Hans, zavalitý nemec, napravil skalpel tak, aby na tácke s nástrojmi ležal rovnomerne s nožom iného rozmeru. „Puntičkár jeden,“ vypľuvla zo seba Helga. Hans ani len nepozrel cez plece a ďalej napravoval chirurgické nástroje. „Hotovo,“ víťazoslávne vyhŕkol, „nabudúce ich ulož tak, ako majú byť. Nestrpím nedisciplinovanosť!“ Žena, čo bola Hansova družka stála presne pod zavesenou lampou, kolísajúcou sa vo vetre, čo sa votrel cez pivničné okienko. Von panovala totalita dažďa a šialeného, predbúrkového vetra.
„Prepáč drahý, už sa to nestane... vieš, mala som kopu práce, aby som zohnala všetko, čo bolo treba.“ Jeho telo sa približovalo, a oči zmizli za leskom lampového svetla v okuliaroch. Ruka sa načiahla a dotkla jej bledej, mejkapom maskovanej tváre. Pohladil ju, ľútostný úsmev sa premenil na šialený. Nepovedal ani slovko, ale keby videla do jeho očí, vyčítala by z nich, že sú už blízko. Túto noc stvoria nového, dokonalého tvora, a doktor Hans Gullennapt konečne dokáže svetu, že človek sa nemusí vyvíjať v lone ženy. „Dnes to dokážem! Už dnes zlato, povstane nový človek, najdokonalejší! A ja, veľký doktor Hans Gullennapt dokážem všetkým, že som najlepší! Chápeš?!“ zaťatými päsťami sa rozrehotal, že všetka pivničná háveď, čo liezla po stenách zutekala kamsi do dier. „Helga, choď si umyť ruky a priprav sa,“ celkom isto zvážnel, až tá okamžitá zmena nálad vyvolala v ženinej hlave strach. Otočil sa, z vrecka si vytiahol chirurgické rukavice a puntičkársky si ich natiahol na každý prst a palec. Kým sa Helga, otočená čelom k stene a vaničke s horúcou vodou chystala k poslednej operácii, doktor letmo a precízne pripravoval každý nástroj. Zastal, celkom pripravený a povedal: „Drahá, si hotová?“ „Áno,“ vzrušene pribehla, z tváre sa dalo vyčítať, že jej celý tento experiment robí radosť a fascinuje ju všetko, čo doktor urobí.
Ten si povzdychol: „Ideme na to!“ a odňal priehľadnú fóliu z kovových rámov akéhosi inkubátora. V ňom ležala hrozivá postava, končatinami ako človek, ale kožu mala akosi zvláštnu. Povrch tela mala pozošívanú štvorcami a obdĺžnikmi kože a navzájom všitú do tela, aby držala pokope a upínala sa na svaly. Z ľavej paže, ktorá bola o niečo kratšia ako pravá, jej vytŕčala hrubá spleť hadičiek. Niektoré hrubšie, iné zas tenšie, dalo sa spozorovať, ako nimi kolovali tekutiny. Telo nemalo žiadne pohlavie, ani ochlpenie, ale svalovej hmoty až neprirodzene veľa. Tvár sa vôbec nepodobala doktorovej, Helginej a vôbec žiadnej človečej. Zuby, belaso žiarivé nekryli nijaké pery, a tvárové svaly boli kŕčovito napnuté ako tetiva luku. Vôkol miesta, kde vpadali zavreté viečka ktovieakých očí vytŕčali čerstvé švy po reze skalpelom. „Pozri sa, aký je krásny,“ zahľadel sa doktor na toho netvora, ktorého tváre sršala neskutočná hrôza. Ale Hansov pohľad znel ako keď sa matka pozerá na svoje novonarodené dieťatko. Helga nepovedala nič. Ani pohľadmi nemierila na svojho druha. Zoznámili sa pred dvomi rokmi, keď ešte študovala medicínu na Berlínskej univerzite. Keď zbadala prvý krát doktora profesora Hansa Gullennapta, zamilovala sa. Zbožňovala jeho slová, zapálenie v medicínu. A raz, keď si doktor všimol náramnej pozornosti jednej svojej študentky, zavolal si ju do kabinetu. Priznala sa k svojim citom. On sa pousmial, ale nad svojou, seba vnímanou, atraktívnosťou. A na oplátku sa jej priznal on. K myšlienkam, ktoré ho privádzali k eufórii, ak nie k orgazmu, stvoriť človeka, prevyšujúceho všetkých ostatných. Na jej prosbu začal experimentovať, Helga mu robila pomocníčku. Prvé pokusy robili na zvieratách, avšak zakaždým neúspešne. Doktor, v takmer večne pretrvávajúcom amoku odôvodnil vtedajší neúspech detinskou výhovorkou, že na vine sú zvieratá lebo zvieratá nie sú človek. Sama Helga ho poštipla, aby sa pustil do experimentovania s ľudským mäsom. Každý orgán, sval či šľachu mu zháňala bohvie skadiaľ, doktorovi bolo jedno odkiaľ. Dôležité bolo nájsť pre neho správnu, zdravú súčiastku, ako to sám volal. Jednej noci, pokúšali spojiť stehenné kosti s druhou polovicou nôh. V tom ich vyrušil jeho kolega, profesor, a nanešťastie preňho videl všetko. Helga sa za neho dostala kradmým pohybom a venovala mu tupú bolesť spôsobenú hasiacom prístrojom. Nechali ho tak, kým z neho nevytiekol všetok život. Ten chudák sa len prizeral, chrčal o pomoc, ale márne. Polícia telo nikdy nenašla. Mŕtvolu precízne rozporciovali a súčiastky uskladnili v mraziarenskom boxe pre svoje účely. Krátko nato doktor z univerzity odišiel, s odôvodnením, že je v traume pre smrť jeho blízkeho priateľa a kolegu a istý čas nebude prítomný v aulách. Ale už sa nikdy nevrátil. A Helga šla z ním.
„Dobre, priprav krv a defibrilátor.“ Svižne sa motala vôkol inkubátora: „Hotovo drahý.“ „Výborne. Konečne povstane človek a začne nová éra ľudského pokolenia! A ja, ja budem ten, kto dosiahne na boha!“ pochválil sa Helge, ktorá vo svojich dlaniach držala niečo, čo sa podobalo časti ľudskej lebky. „Nech sa páči, môj boh,“ snažiac sa o kompliment mu podala skutočne časť ľudskej lebky, tvarom podobnej ako pokrievka hrnca, len viac vypuklá. Vzal ju pohybmi, ktoré boli až prehnane opatrné. „Uvedomuješ si, že tento okamih zmení životy všetkých nás?“ Opäť omlel o povstaní nového človeka, na čo Helga šialenou vernosťou a nadšením pritakávala zakaždým, keď s tým začal. Odbalil vrecká s ľadom, a tak odkryl jeho temeno. Mozog, nekrytý trčal z hlavy a Helga tampónmi bozkávala jeho povrch, aby ho očistila. Nad nimi žiarila ultrafialová žiarovka, čo sterilizovala prostredie a telo tvora. Doktor priložil pokrievku: „Mok, okamžite mok!“ Helga s hadičkou, trčiacou z akejsi pumpy, vyplnila prostredie medzi mozgovým mokom. Pokrievka priľahla. „Oceľové svorky a nitovač, rýchlo! A drž lebku.“ Okolo tvora si dve zvrátené postavy vymenili posty. „Drž to poriadne!“ znervóznel a hrubo nitoval pokrievku, aby spojil zvyšok lebky. „A je to,“ povzdychol a hodil skrvavený nitovač na tácku. Uprel pohľad na žiarovku, a rozpažil ruky a do pľúc sa mu vlial studený vzduch, čo sa privanul spoza okienka. Hrôzostrašne sa rozosmial, znova neskutočne desivo. Helga naň nemo pozerala, ale kútiky úst zmietali v tiež desivú kreáciu. „Drahá, defibrilátor. Už len krôčik k nášmu úspechu. Uvedomuješ si, že si prvá svedkyňa obrovského okamihu?“ sladko mu prikývla: „Áno drahý, uvedomujem si to,“ a už mala v rukách prístroj, pripravený vpáliť elektrinu do nehybného tela. „Pripevni svorky a daj to na dvesto.“ On odbehol tromi krokmi k gramofónu, zatočil jednou páčkou a položil ihlu na platňu. Miestnosťou sa rozliala vážna hudba, poznačená vekom, čo sa dokazovalo prskanie. „Na-na-nanana, na-na-nanana,“ Wagnerova Jazda Valkýr burcovala doktora k tancu. Chytil družku a začal s ňou hýbať v rytme valčíka, pričom neskrýval radosť zo svojho činu. „Ľúbim ťa drahá, a ľúbim svojho syna! A budeš ho ľúbiť aj ty!“ znova jej rozprával o tom, ako sa teší. Jej iskrivé oči sledovali tie jeho a potom kukli na tvora, čo ležal na stole. Pritom dávala pozor, aby držala krok s Hansom.
„Poďme to dokončiť.“ Z ničoho nič sa vrátil k tvorovi. „Pripravená? Áno? Tak pusti prúd!“ Do tela vtiekli ampére a volty elektrického prúdu a ako vlna burácajúca na mori, sa aj telo zvlnilo v istom rytme. Helga odkročila od stola, Hans ostal v šokovanom zamrazení. Elektrina došla. Už nevlnila telom. „Ruaaaaaaaaaaaa!“ hrubý a dutý hlas sa rozbil o všetky steny, že omietka takmer opadala. Hlava tvora sa prudko zodvihla a za ňou stúpala svalnatá hruď zošitá záplatami koží. Svorky defibrilátora sa z jeho pŕs strhli a rámy, na ktorých sa inokedy upínala plachta, tvor zlomil jedným máchnutím dlhšej ruky. Helga skríkla a chcela utiecť, no zabudla, že Hans zamkol. Dvojmetrový netvor zoskočil zo stola a rozbehol sa za ňou. Príšerne zavíjal, že aj víchor a búrka zmĺkli. Helga trepala s kľučkou, no márne. Všímala si, ako sa ten výtvor ich šialenej zvrátenosti ľabdavo približoval.
„Hans, pomôž mi! Prosím!“ z očí jej vytrieštili slzy namiešané strachom a bezmocnosťou. No on sa ani len nepohol. Nevydal zo seba ani hláska, otvorené ústa, tak prázdne, nevedeli, čo povedať. Ale nezmocnil sa ho strach, jedine zdravý rešpekt pred stopäťdesiat kilovým monštrom, ktorého tvár ani tvárou nebola a paže boli hrozivo silné a nerovnaké. Ovládol ho pocit božského opojenia. Nastúpil do akéhosi mentálneho výťahu, ktorý ho vyniesol nad samotného boha. Cítil sa nedotknuteľný, považoval sa za tvorcu života. Stvoril živého tvora spôsobom, ako keby staval auto alebo počítač. Vytrhnutý z reality, v ktorej akurát ten netvor trhal vlasy bledej dievčine z hlavy, nepatriacej už žiadnemu telu, stál a nič nerobil.
Výťah sa vrátil na zem práve, keď sa tvor skláňal nad jeho tlstým telom a dýchal hlučne ako parný vlak. Doktor sa pohotovo spamätal a na nose si napravil okrúhle okuliare, „Si môj syn Ryb’arn,“ pomaly položil na jeho prsný sval ruku, „spolu dokážeme veľké veci, rozumieš? Ty, syn môj, spasíš svet a povedieš ľudstvo novým smerom.“ Ryb’arn mu rozumel, lebo jeho dych sa spomalil a utíšil. Zložil krvou fľakované dlane, desivá tvár sa už nezdala tak desivá. Sadol si na chladnú pivničnú podlahu. Telo hybridné, nadľudsky silné, ale jeho mozog sa dal prirovnať k štvorročnému dieťaťu so sklonmi k násiliu, ak mu to prikážu. „Budeš počúvať iba mňa, rozumieš?“ A tú noc ,v tej desivej búrke ako predzvesť k vzostupu zla, si oni opätovali lásku otca a syna.

Matúš Veselý

Matúš Veselý

Diskusia

Ash
Až do samého konca som nevedel, čo si mám o tejto poviedke myslieť. Kvôli archaicko-groteskným formuláciám a obrazom by som bol ochotný odpustiť tú kopu gramatických prešľapov. Plochosť pointy ma však nepotešila. Zaslúžila by si oveľa viac grotesknosti a podivnosti - napr. oidipovský komplex by tam celkom dobre zafungoval.
17.03.2012
Lenona
V poviedke je veľa zbytočných informácií o minulosti vedca, stretnutí sa so svojou asistentkou a podobne, pričom nikde nie je spomenuté, za akým účelom tvorí tak škaredého, silného a hlúpeho tvora. Aby si urobil svetovú blamáž tvorením dementov a násilníkov? Nie je ich už aj tak dosť? To ich treba ešte aj vyrábať? Keby chcel vytvoriť vojaka budúcnosti, oživiť boháča, či vyrábať krásnych a dokonalejších´ľudí, to by sa dalo pochopiť. Ale takto je to len chabý skratkovitý remake Frankenstaina. Nie je tam nič nové ani iné, aby to bolo aspoň porovnateľné. Vedec nemusí byť psychopatický šialenec, aby prekročil hranice vedy a pustil sa do nezákonných experimentov. Celý príbeh je naivný a motivácia hrdinov k činom je chabá a až príliš jednoduchá.
17.03.2012
Lenona
"Vzostup zla" vo forme slintajúceho potácajúceho sa tvora, ktorého ovláda šialený vedec? V dnešnej dobe? Tak v devetnástom storočí možno, ale dnes by stačila jedna dávka zo samopalu a bolo by po oboch. Zlo nemusí byť škaredé ani šialené. Oveľa viac škôd dokážu napáchať ľudia s dobrými úmyslami, idúci za svojim cieľom aj cez mŕtvoly. Doktor Frankenstein nebol zlý, nikomu neubližovyl, len chcel poraziť smrť, aby sa už nemusel báť o životy svojich najbližších. Kto by nechcel vrátiť život niekomu, koho miluje, ak by prišiel na to, ako to urobiť?
17.03.2012
YaYa
Samotná poviedka pripomína Frankensteina: každá veta akoby bola zošitá z útržkov viacerých iných viet, ktoré spolu nevyzerajú dobre a nedávajú zmysel. Zle vyberáš slová, jeden príklad zo stoviek, ktoré by sa našli "švy po reze skalpelom" (po reze predsa ostane rana, švy sú predsa po zošití!) A Frankensteina nepripomínajú len vety, ale celková atmosféra: bez ladu a skladu miešaš pátos, obraznosť a zbytočne podrobné opisy snáď všetkého navôkol. Ja neviem, prečítal si si to po sebe vôbec? Zamyslel si sa nad tým, či by TEBA bavilo čítať niečo takéto? Nabudúce pri písaní rozmýšľaj, nehádž slová len zmätene za sebou - ak treba, over si význam v slovníku, čítaj po sebe. Lebo toto je... ach...
18.03.2012
jurinko
Co ja viem.. Mne sa to zas nezdala az taka hovadina. Ale mozno je to tym, ze som necital Frankensteina. Hm, vadi mi ta taka casova neukotvenost toho diela. Profesor aj prostredie, aj atmosfera, aj niektore detaily (gramofon) naznacuju nejake fakt 18., najviac 19. storocie, ale niektore ine detaily (inkubator, defibrilator, UV lampa) zas naznacuju pomerne modernu dobu. Je to matuce. Ak sa k tomu mam postavit tak, ze to bolo akoze v 19. storoci, a UV lampa a defibrilator tam su chybne, tak ta poviedka bola mozno cisty plagiat (asi ako Upir Nosferatu s vymenenymi menami), ale zas nie az taka zla. ...
19.03.2012
jurinko
[pokr.] Ak to ale bolo akoze v sucasnosti, tak to je celkom blbost, pretoze sa pridavaju k "beznym" logickym chybam (samotne stvorenie umeleho cloveka, ktore ale asi musime brat ako sucast sveta, v ktorom sa poviedka odohrava) aj chyby, ktore spominala Lenona - preco dnes tvorit tupeho blba? V case nicivych zbrani a globalnej politiky? Ako by mohol jeden tupec zmenit svet? Preco by to bol prielom? Vtedy ta poviedka nefunguje vobec. Ale ja som sa rozhodol to brat ako poviedku, odohravajucu sa v (podivne vyspelom, kedze maju UV lampy) 19. storoci, takze je vlastne jedinym minusom (okrem stylistickych a gramatickych chyb) to plagiatorstvo. No nic. Dal som 3
19.03.2012
B.T. Niromwell
Začala som to čítať a pritom mi napadli nejaké poznámky, tak som otovirla word a zapisovala som si ich, ako som to čítala a nejako toho vyšlo na jeden a pol strany, snáď to autor vezme ako plus, je to analýzy z prvej ruky, neovplyvnená komentármi, tie somnečítala, len textom.
Doriti, jeden odstavec. Ach, nie, to je len blbo naformátované. Nie, Nemec sa nepíše s malým n. iného rozmeru? Iného ako čo? Áno, viem, že som puntičkár, ale človek si nemôže pomôcť od rozmýšľaní pri čítaní. Á, doriti, tak je to predsa len jeden odstavec (oddeľ tú priamu reč!) Žena, čo bola Hansova družka stála presne pod zavesenou lampou, kolísajúcou sa vo vetre… (áno, za družka má byť čiarka, nie, za lampou čiarka byť nemá, jedine že by tam tých lámp bolo viac).
20.03.2012
B.T. Niromwell
Sakra, to som vážne ešte len v treťom riadku? A takto, presne takto somarinu odpútavajú od toho, čo človek číta. Totalita XDDDD Niektoré metafory bývajú originálne, iné, hold, nie... Mlión detailov! (To je tá druhá vec, čo odpútava čitateľa.) Lesk lampového svetla okuliarov... na konci vety si už nepamätám, že vôbec niečo niekde mizlo (aj keď možno som len unavená, bohvie). A prečo, sakra, nevidela do jeho očí? Dobre, to môže mať milión odpovedí, ale ty žiadnu neponúkaš. …konečne dokáže svetu, že človek sa nemusí vyvíjať v lone ženy (pekná veta). Už dnes zlato,... (áno, pred zlato má byť čiarka) A ja, veľký doktor Hans Gullennapt dokážem všetkým... (áno, aj pred dokážem má byť čiarka). ...háveď, čo liezla po stenách zutekala (áno, aj pred zutekala má byť čiarka)
20.03.2012
B.T. Niromwell
…zaťatými päsťami sa rozrehota (už si sa niekedy rehotal päsťami? Mňa pri tom vždy rozbolia lýtka). Jo, uhm, takže strach sa vyvoláva v hlave... Kým sa Helga, otočená čelom k stene a vaničke s horúcou vodou chystala... (áno, aj za vodou má byť čiarka) Zastal, celkom pripravený a povedal... (za pripravený tiež... ale je to divná veta). V ňom ležala hrozivá postava, končatinami ako človek, ale kožu mala akosi zvláštnu (veľa čítaj a časom prídeš na to, prečo je tá konštrukcia divná). Ďalej sa ti opakuje koža – opakovania pri opisoch sú vo všeobecnosti zvlášť rušivé. Zuby, belaso žiarivé nekryli (aj za žiarivé má byť čiarka). „Pozri sa, aký je krásny,“ zahľadel sa doktor na toho netvora (toto bolo náhodou vtipné), ktorého tváre sršala neskutočná hrôza (chýba ti z).
20.03.2012
B.T. Niromwell
Ale Hansov pohľad znel ako keď... (za znel čiarka). Jeden človek má v jednej chvíli len jeden pohľad, tak káže zákon prírody a slovenčiny. Dvoma rokmi, nie dvomi. Prvýkrát sa píše spolu, prvý raz by bolo osobitne. Príslovku hoď na koniec vety, ak ju nezdôrazňuješ, z tohto slovosledu vety očakávam, že sa niečo stalo, aj keď ho zbadala druhýkrát. Zapálenie pre nie v. sebou vnímanou keď tak, nie seba vnímanou, ale celé je to divné slovné spojenie. Po amoku čiarka. Pred lebo VŽDY čiarka. Dobre, tak na 99%, ale ty dávaj vždy. Skadiaľ-odkiaľ dosť blízko pri sebe. Po jednej noci nemá byť čiarka. Aj hasiaci prístroj bol vtipný. ...že je v traume pre smrť jeho blízkeho priateľa(svojho, lebo sa zhoduje s podmetom). ...ja budem ten, kto dosiahne na boha (bezobsažné prehovory - syndróm amerických filmov?)
20.03.2012
B.T. Niromwell
Za to Helgina odpoveď už bola pekná. Tvarom podobnej ako... čím menej ako v opisných súvetiach, tým lepšie. ... tvarom podobnej ako pokrievka hrnca, len viac vypuklá (tie prídavné mená by mali byť teoreticky v jednom páde, či?) Omlel? Čo je omleť? Čie temeno? Netvora si spomínal niekedy dávno (z pohľadu čitateľa), namiesto zámena by som odporúčala plnovýznamové slovo: napr.netvorovo temeno atď. Po nekrytý čiarka. Post je postavenie, ale v inom význame, nie fyzické postavenie, kde stojím. Hrôzostrašne sa rozosmial, znova neskutočne desivo (vieš čo? Takéto veci nepíš priamo, vyznejú patetický, skôr daj čitateľovi podnet, z ktorého sám bude mať dojem, že doktor je desivý). Kútiky úst SA tiež zmietali – a hodilo by sa tam nejaké privlastňovacie zámeno, že sú to jej kútiky, je to síce jasné, ale divne to znie.
20.03.2012
B.T. Niromwell
Drahá, defibrilátor. (V slovenčine je po rozkaze VŽDY výkričník.)S vedkyňa – nech žije rovnoprávnosť, ale on je zároveň prvý svedok, netreba zdôrazňovať, že je žena- je to tiež skôr subjektívny nzor, ale mne to znie neprirodzene. Sladko by mu mala prikývnuť s veľkým S. ... pripravený vpáliť elektrinu do nehybného tela (páči sa mi). Miestnosťou sa rozliala vážna hudba, poznačená vekom, čo sa dokazovalo prskanie (budem sa tváriť, že tam tá veta nebola – alebo radšej nie: čo bolo poznačené vekom? Hudba či platňa, že to prskalo? A SA vynechaj). Hýbal ňou v rytme valčíka? Isto sa pri tom nehýbal aj on? Ľúbim ťa drahá (pred aj za oslovením, čo je tu drahá, vždy čiarka). Nie, tak pekne, vážne znela tá veta, nie, povedz, že tie oči naozaj nekukli!
20.03.2012
B.T. Niromwell
! ... burácajúca na mori, sa aj telo zvlnilo...(nie, tam tá čiarka byť nemá). ... mozog sa dal prirovnať k štvorročnému dieťaťu so sklonmi k násiliu, ak mu to prikážu (čo mu prikážu? Sklony? Môžeš sklony niekomu prikázať?) Inak... fajn Niekedy vykreslíš dobrými spojeniami zaujímavé obrazy, ale niekedy perlíš... Priveľa slov tam, kde nemusia byť, v opisoch zbytočných detailov, aby čitateľ videl presne to, čo ty... Nemusí“ dôležitý je jeho pocit! Nedaj čitateľovi všetko na tácke, daj mu šancu báť sa, nepíš, že je niekto hrozivý!
20.03.2012
Matúš Veselý
Veľmi ma teší, že to niekto vôbec čítal.Som rád, že je k tomu aj toľko reakcií. Pre mňa určite nie negatívnych, ale konštruktívnych :) Priznám sa, že to bola moja prvá poviedka, resp. pokus. Už som pridal ďalšiu, snáď o mesiac, dva bude aj zverejnená a bude sa vám páčiť :) Ďakujem
25.03.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.