Hans, zavalitý nemec, napravil skalpel tak, aby na tácke s nástrojmi ležal rovnomerne s nožom iného rozmeru. „Puntičkár jeden,“ vypľuvla zo seba Helga. Hans ani len nepozrel cez plece a ďalej napravoval chirurgické nástroje. „Hotovo,“ víťazoslávne vyhŕkol, „nabudúce ich ulož tak, ako majú byť. Nestrpím nedisciplinovanosť!“ Žena, čo bola Hansova družka stála presne pod zavesenou lampou, kolísajúcou sa vo vetre, čo sa votrel cez pivničné okienko. Von panovala totalita dažďa a šialeného, predbúrkového vetra.

„Prepáč drahý, už sa to nestane... vieš, mala som kopu práce, aby som zohnala všetko, čo bolo treba.“ Jeho telo sa približovalo, a oči zmizli za leskom lampového svetla v okuliaroch. Ruka sa načiahla a dotkla jej bledej, mejkapom maskovanej tváre. Pohladil ju, ľútostný úsmev sa premenil na šialený. Nepovedal ani slovko, ale keby videla do jeho očí, vyčítala by z nich, že sú už blízko. Túto noc stvoria nového, dokonalého tvora, a doktor Hans Gullennapt konečne dokáže svetu, že človek sa nemusí vyvíjať v lone ženy. „Dnes to dokážem! Už dnes zlato, povstane nový človek, najdokonalejší! A ja, veľký doktor Hans Gullennapt dokážem všetkým, že som najlepší! Chápeš?!“ zaťatými päsťami sa rozrehotal, že všetka pivničná háveď, čo liezla po stenách zutekala kamsi do dier. „Helga, choď si umyť ruky a priprav sa,“ celkom isto zvážnel, až tá okamžitá zmena nálad vyvolala v ženinej hlave strach. Otočil sa, z vrecka si vytiahol chirurgické rukavice a puntičkársky si ich natiahol na každý prst a palec. Kým sa Helga, otočená čelom k stene a vaničke s horúcou vodou chystala k poslednej operácii, doktor letmo a precízne pripravoval každý nástroj. Zastal, celkom pripravený a povedal: „Drahá, si hotová?“ „Áno,“ vzrušene pribehla, z tváre sa dalo vyčítať, že jej celý tento experiment robí radosť a fascinuje ju všetko, čo doktor urobí.

Ten si povzdychol: „Ideme na to!“ a odňal priehľadnú fóliu z kovových rámov akéhosi inkubátora. V ňom ležala hrozivá postava, končatinami ako človek, ale kožu mala akosi zvláštnu. Povrch tela mala pozošívanú štvorcami a obdĺžnikmi kože a navzájom všitú do tela, aby držala pokope a upínala sa na svaly. Z ľavej paže, ktorá bola o niečo kratšia ako pravá, jej vytŕčala hrubá spleť hadičiek. Niektoré hrubšie, iné zas tenšie, dalo sa spozorovať, ako nimi kolovali tekutiny. Telo nemalo žiadne pohlavie, ani ochlpenie, ale svalovej hmoty až neprirodzene veľa. Tvár sa vôbec nepodobala doktorovej, Helginej a vôbec žiadnej človečej. Zuby, belaso žiarivé nekryli nijaké pery, a tvárové svaly boli kŕčovito napnuté ako tetiva luku. Vôkol miesta, kde vpadali zavreté viečka ktovieakých očí vytŕčali čerstvé švy po reze skalpelom. „Pozri sa, aký je krásny,“ zahľadel sa doktor na toho netvora, ktorého tváre sršala neskutočná hrôza. Ale Hansov pohľad znel ako keď sa matka pozerá na svoje novonarodené dieťatko. Helga nepovedala nič. Ani pohľadmi nemierila na svojho druha. Zoznámili sa pred dvomi rokmi, keď ešte študovala medicínu na Berlínskej univerzite. Keď zbadala prvý krát doktora profesora Hansa Gullennapta, zamilovala sa. Zbožňovala jeho slová, zapálenie v medicínu. A raz, keď si doktor všimol náramnej pozornosti jednej svojej študentky, zavolal si ju do kabinetu. Priznala sa k svojim citom. On sa pousmial, ale nad svojou, seba vnímanou, atraktívnosťou. A na oplátku sa jej priznal on. K myšlienkam, ktoré ho privádzali k eufórii, ak nie k orgazmu, stvoriť človeka, prevyšujúceho všetkých ostatných. Na jej prosbu začal experimentovať, Helga mu robila pomocníčku. Prvé pokusy robili na zvieratách, avšak zakaždým neúspešne. Doktor, v takmer večne pretrvávajúcom amoku odôvodnil vtedajší neúspech detinskou výhovorkou, že na vine sú zvieratá lebo zvieratá nie sú človek. Sama Helga ho poštipla, aby sa pustil do experimentovania s ľudským mäsom. Každý orgán, sval či šľachu mu zháňala bohvie skadiaľ, doktorovi bolo jedno odkiaľ. Dôležité bolo nájsť pre neho správnu, zdravú súčiastku, ako to sám volal. Jednej noci, pokúšali spojiť stehenné kosti s druhou polovicou nôh. V tom ich vyrušil jeho kolega, profesor, a nanešťastie preňho videl všetko. Helga sa za neho dostala kradmým pohybom a venovala mu tupú bolesť spôsobenú hasiacom prístrojom. Nechali ho tak, kým z neho nevytiekol všetok život. Ten chudák sa len prizeral, chrčal o pomoc, ale márne. Polícia telo nikdy nenašla. Mŕtvolu precízne rozporciovali a súčiastky uskladnili v mraziarenskom boxe pre svoje účely. Krátko nato doktor z univerzity odišiel, s odôvodnením, že je v traume pre smrť jeho blízkeho priateľa a kolegu a istý čas nebude prítomný v aulách. Ale už sa nikdy nevrátil. A Helga šla z ním.

„Dobre, priprav krv a defibrilátor.“ Svižne sa motala vôkol inkubátora: „Hotovo drahý.“ „Výborne. Konečne povstane človek a začne nová éra ľudského pokolenia! A ja, ja budem ten, kto dosiahne na boha!“ pochválil sa Helge, ktorá vo svojich dlaniach držala niečo, čo sa podobalo časti ľudskej lebky. „Nech sa páči, môj boh,“ snažiac sa o kompliment mu podala skutočne časť ľudskej lebky, tvarom podobnej ako pokrievka hrnca, len viac vypuklá. Vzal ju pohybmi, ktoré boli až prehnane opatrné. „Uvedomuješ si, že tento okamih zmení životy všetkých nás?“ Opäť omlel o povstaní nového človeka, na čo Helga šialenou vernosťou a nadšením pritakávala zakaždým, keď s tým začal. Odbalil vrecká s ľadom, a tak odkryl jeho temeno. Mozog, nekrytý trčal z hlavy a Helga tampónmi bozkávala jeho povrch, aby ho očistila. Nad nimi žiarila ultrafialová žiarovka, čo sterilizovala prostredie a telo tvora. Doktor priložil pokrievku: „Mok, okamžite mok!“ Helga s hadičkou, trčiacou z akejsi pumpy, vyplnila prostredie medzi mozgovým mokom. Pokrievka priľahla. „Oceľové svorky a nitovač, rýchlo! A drž lebku.“ Okolo tvora si dve zvrátené postavy vymenili posty. „Drž to poriadne!“ znervóznel a hrubo nitoval pokrievku, aby spojil zvyšok lebky. „A je to,“ povzdychol a hodil skrvavený nitovač na tácku. Uprel pohľad na žiarovku, a rozpažil ruky a do pľúc sa mu vlial studený vzduch, čo sa privanul spoza okienka. Hrôzostrašne sa rozosmial, znova neskutočne desivo. Helga naň nemo pozerala, ale kútiky úst zmietali v tiež desivú kreáciu. „Drahá, defibrilátor. Už len krôčik k nášmu úspechu. Uvedomuješ si, že si prvá svedkyňa obrovského okamihu?“ sladko mu prikývla: „Áno drahý, uvedomujem si to,“ a už mala v rukách prístroj, pripravený vpáliť elektrinu do nehybného tela. „Pripevni svorky a daj to na dvesto.“ On odbehol tromi krokmi k gramofónu, zatočil jednou páčkou a položil ihlu na platňu. Miestnosťou sa rozliala vážna hudba, poznačená vekom, čo sa dokazovalo prskanie. „Na-na-nanana, na-na-nanana,“ Wagnerova Jazda Valkýr burcovala doktora k tancu. Chytil družku a začal s ňou hýbať v rytme valčíka, pričom neskrýval radosť zo svojho činu. „Ľúbim ťa drahá, a ľúbim svojho syna! A budeš ho ľúbiť aj ty!“ znova jej rozprával o tom, ako sa teší. Jej iskrivé oči sledovali tie jeho a potom kukli na tvora, čo ležal na stole. Pritom dávala pozor, aby držala krok s Hansom.

„Poďme to dokončiť.“ Z ničoho nič sa vrátil k tvorovi. „Pripravená? Áno? Tak pusti prúd!“ Do tela vtiekli ampére a volty elektrického prúdu a ako vlna burácajúca na mori, sa aj telo zvlnilo v istom rytme. Helga odkročila od stola, Hans ostal v šokovanom zamrazení. Elektrina došla. Už nevlnila telom. „Ruaaaaaaaaaaaa!“ hrubý a dutý hlas sa rozbil o všetky steny, že omietka takmer opadala. Hlava tvora sa prudko zodvihla a za ňou stúpala svalnatá hruď zošitá záplatami koží. Svorky defibrilátora sa z jeho pŕs strhli a rámy, na ktorých sa inokedy upínala plachta, tvor zlomil jedným máchnutím dlhšej ruky. Helga skríkla a chcela utiecť, no zabudla, že Hans zamkol. Dvojmetrový netvor zoskočil zo stola a rozbehol sa za ňou. Príšerne zavíjal, že aj víchor a búrka zmĺkli. Helga trepala s kľučkou, no márne. Všímala si, ako sa ten výtvor ich šialenej zvrátenosti ľabdavo približoval.

„Hans, pomôž mi! Prosím!“ z očí jej vytrieštili slzy namiešané strachom a bezmocnosťou. No on sa ani len nepohol. Nevydal zo seba ani hláska, otvorené ústa, tak prázdne, nevedeli, čo povedať. Ale nezmocnil sa ho strach, jedine zdravý rešpekt pred stopäťdesiat kilovým monštrom, ktorého tvár ani tvárou nebola a paže boli hrozivo silné a nerovnaké. Ovládol ho pocit božského opojenia. Nastúpil do akéhosi mentálneho výťahu, ktorý ho vyniesol nad samotného boha. Cítil sa nedotknuteľný, považoval sa za tvorcu života. Stvoril živého tvora spôsobom, ako keby staval auto alebo počítač. Vytrhnutý z reality, v ktorej akurát ten netvor trhal vlasy bledej dievčine z hlavy, nepatriacej už žiadnemu telu, stál a nič nerobil.

Výťah sa vrátil na zem práve, keď sa tvor skláňal nad jeho tlstým telom a dýchal hlučne ako parný vlak. Doktor sa pohotovo spamätal a na nose si napravil okrúhle okuliare, „Si môj syn Ryb’arn,“ pomaly položil na jeho prsný sval ruku, „spolu dokážeme veľké veci, rozumieš? Ty, syn môj, spasíš svet a povedieš ľudstvo novým smerom.“ Ryb’arn mu rozumel, lebo jeho dych sa spomalil a utíšil. Zložil krvou fľakované dlane, desivá tvár sa už nezdala tak desivá. Sadol si na chladnú pivničnú podlahu. Telo hybridné, nadľudsky silné, ale jeho mozog sa dal prirovnať k štvorročnému dieťaťu so sklonmi k násiliu, ak mu to prikážu. „Budeš počúvať iba mňa, rozumieš?“ A tú noc ,v tej desivej búrke ako predzvesť k vzostupu zla, si oni opätovali lásku otca a syna.