Rok 2025, Zem

Ostrov Devon, Kanadská Arktída

Tento ostrov je nehostinné, ale neobyčajne krásne miesto. Toto miesto bolo zvolené zámerne na výskum červenej planéty. Paul Hurd, geológ, ktorý viedol devonský tím ISAA (International Space Astronomical Agency) a jeho kolega a priateľ sa rozhodli pre tento program zámerne. John Isaac, ktorý bol pri vypustení družice MPL (Mars Polar Lander) bol jeden zo šiestich členov tohto programu. Cieľom programu bolo, aby si členovia tímu osvojili podmienky, v ktorých by teoreticky o niekoľko rokov mali pracovať na Marse. Najdôležitejšie úlohy boli: výskum devonskej geológie a mikrobiológie; odhad množstva vody potrebnej na aktívny výskum Marsu; skúmanie dôsledkov izolácie v stiesnených podmienkach na psychiku posádky, na jej dynamiku a schopnosť operatívne riešiť problémy. Pre mnohých bolo záhadou prečo bol na tento program vybraný práve ostrov Devon. Jednoduchá odpoveď na jednoduchú otázku. Čo sa týka prostredia, Devon a Mars sú polárnymi púšťami. Čo sa týka geológie: Haugtonov kráter na Devone tvoria hrubé vrstvy drviny po impakte, ktoré pripomínajú Mars. Povrch Marsu pripomína aj systém údolí a vyschnutých rezervoárov vytvorených eróziou. A v neposlednom rade z hľadiska biológie. Časť baktérií na tomto ostrove žije vo vnútri drviny vytvorenej impaktom. Boli tam nájdené aj fosílie kolónií primitívnych mikroorganizmov. Podobné kolónie môžu existovať aj na Marse. Tak pre to všetko a pre mnoho ďalších dôvodov začal naplno projekt nazvaný „Mars žije“.

Začalo sa to 17. augusta roku 2025. Lietadlo preletelo nad ostrovom Devon a z neho vypadlo asi päť debien brzdených padákmi. Boli to časti habitatu, ktorý sa mal zložiť v danej lokalite. Bolo to dosť namáhavé, ale všetkých hnala túžba zvládnuť to na výbornú a letieť čím skôr na Mars. O osem dní po dopade, 25. augusta, bol habitat v celej svojej kráse a vynímal sa ako malý obor v tejto nehostinnej, suchej, snehovej púšti. Život na pozemskom Marse mohol začať. Skúšky prebiehali až na pár malých nedostatkov s výborným očakávaním. Veľké problémy boli pri skúšaní terénnych manévrov s rovermi. Často zlyhával systém automatického riadenia. Po čase sa chyba našla, ale potom zasa vynechávali predné dýzy motora. V polovici projektu, asi o tri mesiace, 28. decembra 2025, bola vypustená družica na blízky prelet Marsu s diaľkovým mapovaním terénu a neskorším pristátím na povrchu. Táto družica mala nájsť najpravdepodobnejšie a samozrejme najbezpečnejšie miesto, kde by dopadol modul s ľudskou posádkou. 14. augusta 2026 sonda Mars Lives preletela nad Marsom vo vzdialenosti 1300 km. 11. septembra toho roku pristála bez väčších komplikácií na mieste so súradnicami 25°západnej dĺžky a 24°juznej šírky. Medzitým sa program na ostrove Devon skončil a misia aj po dlhých debatách a negatívnych recenziách krajín, ktoré sa na celom projekte Marsu zúčastnili, bola schválená. Začali sa zdravotné testy ako napr.: odolávanie organizmu pri rôznych zážihoch a zrýchleniach. V neposlednom rade to bolo to, či budú astronauti schopní vydržať 8 mesiacov v hybernácii. Bol to nový spôsob, ako vyslať ľudskú posádku na medziplanetárny let. Po pristátí by mala posádka zostať na Marse 6-10 mesiacov. Samozrejme, záchranný a návratový modul bol súčasťou projektu.

5. marec 2027, Zem

Cape Canaveral, Florida, USA

Raketoplán novej éry sa pri východe Slnka na 28°37´ severnej šírky a 80°32´ západnej dĺžky týčil ako jeden z dávnych gréckych bohov. Človek verí, že zvíťazí v tom, čo si predsavzal a neprestane bojovať, až kým to nedosiahne. Víťazstvo predchádza boj. Taká menšia vojna o to, čo dokážete a čo nie. Projekt letu na Mars bol veľkým bojom a vysnívaným snom ľudstva. Raketoplán bol pripravený. Prístroje boli v normále. Niekedy máte pocit, že ak niekde idete, tak je to diaľka. Vaša vlasť, váš domov je niekde ďaleko za horizontom len ako hmlistý oblak. Keď ste na Marse, tam je to iné. Váš domov je milióny kilometrov ďaleko a ak sa pozriete na horizont, uvidíte tam Zem ako malú svietiacu bodku a v duchu si poviete: „Toto je moja hviezda, moja modrá planéta.“

Posádku tvorili: Paul Hurd (geológ), John Izac (navigátor a strojový inžinier), David Kowalski (astrofyzik), Stacey McCainova (lekárka a biologička), Joan Wrightova ( hlavný pilot, botanička, chemička ) a posledným členom posádky bol jej veliteľ Mark Corwel. Boli pripravení v raketopláne. Každý zaujal svoje miesto. Riadiace centrum oznámilo, že je všetko pripravené:

- Veliteľ, tu riadiace centrum. Odpočet začne na váš povel. Šťastnú cestu.

- Tak hor sa na Mars.

Raketoplán odštartoval a s nosnou raketou a palivovou nádržou s prídavnými motormi letel stále vyššie a vyššie. Pokiaľ sa raketoplán dostal do kozmického priestoru, pomocné motory a palivová nádrž sa odpojili.

5. marec, 21:45, raketoplán Ares opúšťal orbitu Zeme. Posádka ukončila hybernačný program a všetci spali. Ares sa strácal. Kontakt s raketoplánom sa udržiaval každých 55 hodín automatickým lokátorom a životnými funkciami posádky. Let trval 8 mesiacov, stredná vzdialenosť Marsu od Zeme bola 80 miliónov kilometrov.

12. november 2027, orbita Marsu

Pristátie raketoplánu

Posledné aktuálne informácie prichádzali z nového generálneho vesmírneho ďalekohľadu (New General Space Telescope, NGST). Snímka urobená 5. novembra 2027 zachytila južne od plánovaného miesta pristátia lokálnu prachovú búrku. Toto znepokojivé zistenie podľa názoru vedcov neznamenalo nebezpečenstvo. Rozšírenie prachovej búrky smerom na sever sa vzhľadom na pomerne chladnú atmosféru Marsu neočakávalo. Na Floride bolo 9:30 ráno. Ares obletel orbitu Marsu dvakrát. Posádka bola hore. Všetci boli na svojich miestach. Pristátie sa mohlo začať.

Ares bol od susednej planéty vzdialený ešte asi 78 000 km a blížil sa k nej rýchlosťou 27 800 km/h. Pozornosť posádky raketoplánu a riadiaceho centra sa sústreďovala na zložitý pristávací manéver. O 10:02 sa od raketoplánu oddelil planetárny modul so všetkými členmi posádky. Raketoplán Ares mal automaticky krúžiť na orbite po celú dobu výskumu na Marse. Asi jeden rok. O 10:32 planetárny modul (PM) vstúpil rýchlosťou 26 900 km/h pod uhlom 13,9° do vrchnej atmosféry Marsu. V tom čase neexistovalo s PM žiadne rádiové spojenie. Ohňovzdorný štít PM bol automaticky odhodený po tom, čo atmosféra Marsu zabrzdila PM z 26 900 km/H na 1300 km/H. V tom okamihu sa zároveň otvoril padák o priemere 96 m, ktorý ďalej znižoval zostupnú rýchlosť. PM dopadol na Mars rýchlosťou asi 15 m/s.

V riadiacom stredisku vládlo ticho, všetci stáli, nič sa nehýbalo, oči hľadeli upjato na obrazovku počítača. Po ôsmich minútach prišiel signál, ktorý znamenal uvoľnenie: planetárny modul misie Mars Lives (Mars žije) úspešne pristál na povrchu Marsu 12. novembra 2027 o 10:37:08. Bola to len chvíľa, než všetci pochopili, že sa pristátie skutočne podarilo a pomaly ustupovalo tiesnivé napätie. Nastal krik, objímanie a v tvárach sa po tak nesmiernej námahe objavila radosť. Tá však pomaly končila, lebo na povrch vychádzali otázky životnej dôležitosti. „V akom stave je PM? Čo je s posádkou? Sú všetci v poriadku? Pracujú všetky systémy? Ozvala sa posádka:

- Riadiace centrum. Pilot Joan Wrightová. Systémy sú v poriadku. Nikomu sa nič nestalo, až na Davida. Nie je to nič vážne, má len vykĺbené rameno. Stacey je pri ňom. Dostali sme sa ideálnym spôsobom do kľudovej polohy.

Slnko zapadlo spolu so Zemou. Posádka stratila komunikáciu s riadiacim centrom (RC). 12. novembra 2027 bol časový posun medzi Marsom a Zemou 7 hodín a 8 minút. Deň na Marse bol dlhší ako na Zemi. Pracovný čas RC na Floride určoval Mars. Pre RC to znamenalo pohyblivú pracovnú dobu, prechod Slnka na Marse sa vzhľadom k pozemskému, každý deň posunul o 37 minút. Začal sa 1. deň tzv. DOM, čiže 1 Dom (Day on Mars). Teplota na mieste pristátia bola -53°C.

13. november 2027 (2. DOM)

Valles Marineris

Oblasť „Oudemans“, Mars

Vyšlo Slnko. Zem ešte pár hodín pobudla pod obzorom. Z PM sa začali vyberať konštrukčné časti habitatu a prieskumného lietadla, ktoré malo pre astronautov vyhľadávať optimálnu trasu prieskumu. Boli tu aj dva rovery, ktoré boli mimoriadne stabilné a dokázali samostatne aj s diaľkovým riadením operovať v priestore s polomerom 50km. Pred vstupom na povrch si posádka navliekla skafandre. Určite sa pýtate, kto bude prvý človek na Marse. Mal to byť, muž, ale veliteľ Mark Corwel rozhodol ináč. Muž a žena, Stacey McCainova spolu s Markom Corwelom, spoločným krokom ľudstva vystúpili na povrch červenej planéty. Veľká radosť v RC na Floride a veľká radosť medzi členmi posádky. Všetci boli vonku z PM. Z nákladného priestoru vybrali časti habitatu. Panely vyrobené z hmoty zo sklenných vlákien, nohy, vnútorne priečky, 350 kg ťahač na dopravu panelov, nakladací žeriav a iné, viac či menej, dôležité komponenty a prístroje pre aktívne fungovanie habitatu. Posádka pracovala 6 hodín denne.

O 3 dni už pracovali v interiéri. Postavili bunky, záchody, kúpelňu a vstupnú, vzduchotesnú komoru. Kyslík bol umelo vyrábaný chemickým procesom. Premena oxidu uhličitého na kyslík. Tzv.cirkulujúci vzduch s 87% výskytom kyslíka. Postaviť habitat v tvare valca s priemerom 8 metrov a dve poschodia s výškou 3,4 metra nebolo ľahké. O sedem dní stál ako kráľ celej planéty. Dva dni po dokončení habitatu sa skontrolovali najrozličnejšie prístroje na analýzu hornín, mikroskopy, videozariadenia v reálnom čase. Overoval sa spôsob spracovania údajov a ich pravidelného vysielania na Zem.

22. november 2027 (11 DOM)

John si obliekol skafander a vystúpil z habitatu do terénu. Pred tým však musel tak ako každý pobudnúť 10 minút v špeciálnej komore s regulovanou atmosférou. Tí, ktorí boli v teréne sa dorozumievali rádiovysielačkou. John si ju zapol. Vtom sa mu ozval Paul Hurd :

- Počuj John, aby som nezabudol. Viem, že to vieš, len ti to pripomínam. Dávaj pozor pri manipulácii so vzorkami.

- Pohoda starký, nie som včerajší, ale vďaka. Je dobré, že sa každý snaží robiť svoju prácu.

Do rozhovoru sa pripojil David Kowalski .

- Len aby sme si o malú chvíľu s tým plnením úloh neliezli poriadne na nervy.

- To by si nebol ty, keby si stále nemyslel pesimisticky. Nemusíš byť hneď nevrlý, dodala Joan.

John bol vonku a kráčal k roverom. Skontroloval ich a šiel pomalým krokom k PM. Skontroloval vonkajšiu časť habitatu. Preskúšal rovery a nastavil prieskumné lietadlo do západnej časti Marinerovho údolia. Potom sa vrátil do habitatu. Stacey bola tiež v teréne a ostala ešte vonku.

Zbierala vzorky z okolia a porovnávala ich s dátami zo sondy Mars Lives. V tejto oblasti boli trocha iné. Bolo v nich viac vápnika. Keď skončila vonku, šla späť do habitatu a tam pokračovala v práci. Testovala prítomnosť iných prvkov. Najvyššie hodnoty negatívnych Iónov vykazoval chlór, síra, fluór a do istej miery aj rozpustená silica. Na druhej strane najvyššie koncentrácie pozitívnych iónov sa prejavili v prípade sodíka, horčíka a vápnika. V najväčších množstvách sa vyskytoval chlór a sodík – tak ako v slanej vode na Zemi. Vo vode oceánov ióny týchto prvkov dominujú. Ako biologičku ju to trochu prekvapilo. Ostali pri práci až do večera.

Medzitým David ležal vo svojej izbe a počúval hudbu. Mal pocit, ako keby bol niečo viac ako ostatní. Nebol to zlý človek, ale niekedy sa správal dosť radikálne, čo sa týkalo práce a podobne.

Deň prešiel ako voda. Takýto druh prirovnania a ešte na Marse asi nie je na mieste, ale čo sa dá robiť. Všetci sa stretli v jedálni. Pri konzumácii si navzájom vymieňali svoje dojmy, postrehy a nové zistenia zo svojich výskumov. Panovala dobrá nálada. Stacey sa ozvala:

- No tie vaše postrehy sú v celku zaujímavé. Ja som prišla na to, že podľa vzoriek by niekde v tejto oblasti mala byť slaná voda. Lepšie povedané veľa slanej vody.

- Prečo nepovieš rovno, že by tu malo byť more slanej vody, podotkol ironicky David.

- Prestaň!

- Ale no tak, nebudeme sa predsa hádať. Kým si ty, David, spal, my sme robili svoju prácu, tak si tie pripomienky nechaj, skočil do rozhovoru Paul.

- Aby ste sa všetci nezbláznili, tvárite sa, ako keby sme boli na Marse!

- Počuj David, a čo si myslíš, kde sme? opýtal sa Mark.

Nikto však nepochopil, že to mal byť pokus o žart, nič viac. Vtom sa David postavil a povedal:

- Tak nič, ja idem spať. Prajem vám krásne sny.

Otočil sa a išiel do prvého podlažia, kde bolo malé výskumné centrum (laboratórium). Jeho prácou bolo určovať fyzikálne zloženie hornín a ich prípadnú rádioaktivitu.

Ostatní boli ešte v jedálni. Každú chvíľu sa malo vrátiť lietadlo z prieskumného letu. John šiel teda von, prevzal snímky, dáta a lietadlo prepol na pasívny program. Keď vchádzal do habitatu, asi tak 5 metrov pred vstupom začul zvláštny zvuk. Nevedel odkiaľ prichádza, preto sa poobzeral do všetkých strán. Keď pozeral smerom na sever, zazrel čosi, čo nemohol identifikovať. Mal pocit, že sa to hýbe, ale nebol si tým istý. Zrazu sa to stratilo. Chvíľu ešte pozeral tým smerom a potom sa vrátil do habitatu. Všetci šli spať.

23. november 2027 (12 DOM)

Na druhý deň ráno sa John pozrel cez okno na miesto, odkiaľ včera, prichádzal ten zvuk.

- Čo sa deje John? opýtal sa Mark

- Neviem, nie som si istý. Vieš, keď som bol včera večer po snímky a dáta z lietadla...?

- Áno, viem.

- Keď som urobil to, čo som mal, vracal som sa späť do habitatu a vtom som počul akýsi zvuk.

- Nebola to porucha vysielačky, alebo...?

- Nie, bolo to niečo iné, zvláštne, príjemné a zároveň deprimujúce. Niečo ako... neviem to definovať.

- Bol to len zvuk?

- Práve, že nie. Keď zvuk prestal, akoby sa na severe v Marinerovom údolí niečo hýbalo a potom to zmizlo.

- Takže teraz to tam asi nie je?

- No práve, vidíš tú veľkú skalu na horizonte? Pripomína veľký strom.

- Áno vidím, a?

- A to včera zmizlo. Asi to bolo len tým prostredím.

- Niečo ako halucinácie?

- Niečo také. Ibaže trocha živšie.

- Chceš tým naznačiť, že všetci sa o chvíľu aj tak zbláznime?

- Nie, nie celkom. Vieš čo, nechajme to tak. Myslím, že nie je potrebné, aby to vedeli aj ostatní.

- Ako chceš, povedal Mark.

Keď sa naraňajkovali, znova sa začala práca. Paul šiel do laboratória. Keď otvoril dvere, videl Davida, ako skláňa hlavu nad mikroskopom a čosi si mrmle popod nos.

- Dobré ráno David.

- Á Paul, ahoj. Tak ako si sa vyspal? Je to stále tak?

- Na čo narážaš?

- No na ten tvoj problém so spaním. Vravel si predsa, že si nemôžeš zvyknúť.

- O Áno, . Vieš, že je to lepšie. Neviem prečo, ale mám pocit, že sa od včera cítim lepšie. Áno a mimochodom, ty si spal ako? Alebo sa ťa opýtam ináč, spal si vôbec?

- Nemohol som, potom, čo nám povedala včera Stacey mi to nedalo a musel som sa presvedčiť na vlastné oči.

- A ako? Mala pravdu?

- Nerád to priznávam, ale áno.

V tom okamihu vošla dovnútra Stacey.

- Ahojte!

- Dobré ráno, zaželal jej Paul.

- Čau, odvetil David.

-

Stacey kráčala k vzorkám až prišla k Davidovi. David sa jej ospravedlnil za včerajšok a povedal jej, čo ešte objavil. Privezené horniny boli svojím zložením ako kamene na morskom dne na Zemi.

- Ako to myslíš? spýtala sa Stacey

- No, myslím to tak, že horniny, ktoré tu máme naznačujú, že na mieste, kde sme pristáli a postavili habitat bola voda.

- Počkaj, počkaj. Tak dlho sa predsa voda nemohla udržať v horninách. Nezabúdaj, že zloženie atmosféry neumožňuje udržať akékoľvek množstvo vody na Marse, prerušil ho Paul.

- Ale ja nehovorím o miliónoch rokov. Ja hovorím o dňoch.

- To nie je možné. Ako to, že ja som včera na to neprišla?

- Je mi to ľúto, ale neurobila si test na rádioaktivitu.

- Stacey má pravdu, to nie je možné. O koľko dní ide? opýtal sa Paul.

- Asi tak 50 až 60 dní, ale nie som si tým ešte istý.

Po tomto rozhovore a prekvapeniach Stacey, David a Paul odišli k Markovi a povedali mu, čo objavili. Všetci sa stretli v jedálni a po prekvapujúcom objave John po chvíli odhalil tajomstvo, ktoré chcel zamlčať. Povedal im všetko, tak ako sa to stalo. Nedá sa povedať, že by sa naňho všetci pozerali s tým, že ho chápu a veria mu. To sa v takomto prípade aj dalo čakať. Johna to však zaujímalo. Vzal si skafander a vyšiel von. Skontroloval vonkajší stav habitatu, nastavil solárne panely na dobíjanie batérií pre energiu potrebnú v habitate.

Preskúšal rover, sadol naň a vyrazil smerom na sever k Marinerovmu údoliu. Na obzore stále videl tú veľkú skalu. Keď prišiel ku kaňonu, pozrel smerom dolu a krása tohto údolia mu vyrážala dych. Nevidel na dno, hĺbka bola miestami až 4km. Odistil prieskumnú hĺbkovú sondu a spustil ju na dno. Sonda sa mu mala po prieskume vrátiť automatickým navádzaním späť k roveru. Keď sa John pokochal krásou a rozhodol sa, že pôjde späť, znovu počul ten zvuk. Teraz bol trocha iný, len príjemný, hlboký. Vychádzal z vnútra kaňonu. Zdržal sa tam asi 7 hodín. Ostatní z posádky, konkrétne Joan, vypustila prieskumné lietadlo, aby zistila, kde sa zdržal. Hodinu po vypustení lietadla sa John vrátil. Keď vošiel do habitatu, nikto si nič nevšimol. Nikto okrem Joan.

- Počuj John, čo to máš v rukách, pripadá mi to ako zhrdzavená guľa, kde si k tomu prišiel?

- To nie je guľa, to je hĺbková sonda.

V tom sa Mark a ostatní otočili a pozreli na sondu. David sa spýtal:

- Do čerta, čo si s ňou urobil, máme iba dve. Teraz už vlastne iba jednu.

- To nie ja, odpovedal John.

- No jasné, ty ju držíš v rukách a tvoja odpoveď znie, že ty si to nebol. Azda si ju nenechal na daždi, dodal David a po chvíli sa zasmial.

- Keď už sme pri tom, bol som pri kaňone.

- Ty si sa zbláznil! skríkol David.

- Nechaj ho dohovoriť, dobre? zasiahla Stacey a dodala: Pokračuj!

- Tak teda. Chcel som vyskúšať rover a cieľ cesty som už mal. Šiel som tam, odkiaľ prichádzal zvuk, o ktorom som vám hovoril. Prišiel som k okraju kaňonu. Tá krása mi skoro vyrazila dych. Nebudem však hovoriť o jeho kráse. Keď som sa pozrel dolu, dno som nevidel, iba tmu. Vtedy som si spomenul na sondu, a tak som ju spustil dole. Čakal som asi 3 hodiny a potom zrazu vyletela hore dvojnásobnou rýchlosťou oproti normálu. Po dopade na povrch bola celá mokrá. Zdvihol som ju a vytiekla z nej tekutina. Myslím si, že to bola voda, ale nie som si istý. Musíme to zistiť. Potom mi v rukách v priebehu niekoľkých minút skorodovala. Verím, že dáta neboli poškodené.

Joan vzala sondu a šla do laboratória. Po čase mohla z výskumu skonštatovať, že to, čo John nazval tekutinou, bola naozaj voda. Slaná voda, tak ako to predpokladala z prvých vzoriek. Asi o dve hodiny to šla oznámiť ostatným. Veliteľ posádky Mark utvoril tím, ktorý mal ísť na miesto, kde sa to stalo. Po 30 minútach Stacey, David a Paul vyšli z habitatu. John bol vonku a pripravoval im rovery.

Po dlhej ceste všetci traja prišli na miesto. Keď stáli nad kaňonom, tak ako Johna, aj ich upútala jeho nádhera.

Šli pozdĺž asi 3 km až prišli k zrazu. David zišiel dole asi 200 metrov a vypustil aj druhú hĺbkovú sondu. Stalo sa s ňou to, čo Johnovi. Paul a Stacey zbadali, že zo západu, zo Sírskej plošiny (Siria planum) sa zdvíha prachová búrka. V okolí asi 10 km nebol žiaden úkryt, kde by ju mohli prečkať. Mali teda dosť času, aby zišli k Davidovi a tam sa jej vyhli. Slnko vyšlo vysoko nad horizont a zažiarilo priamo do kaňonu. Videli až na dno. Celé akoby sa trblietalo. Stacey vtedy pochopila, že je to voda. Boli ohromení a zároveň tomu nemohli uveriť. V duchu si každý z nich kládol mnoho otázok, aby dostal aspoň na jedinú z nich odpoveď. Čo sa vlastne stalo? Ako je možné, že je tu voda? Zrazu Slnko zahalil veľký prachový oblak, ktorý bol predzvesťou silnej búrky. Ozvala sa Stacey:

- Hej chalani, je len verím, že búrka sa bude tiahnuť ďalej na východ.

- Máš pravdu, podotkol Paul a pokračoval: Ak by šla na juh, naši by mali veľké problémy. Bojím sa, že habitat by nevydržal takýto nápor. Jeho nosné piliere by sa zlomili.

- A kto tu myslí pesimisticky! Trochu piesku a vy z neho robíte pláž! Habitat je v dobrých rukách. Už určite vedia o búrke a John je génius, na to nezabúdajte! Skôr si myslím, že viac majú oni obavy o nás, ako my o nich, poznamenal David.

Stacey sa naňho pozrela zvláštnym pohľadom. Mala pocit, že ten, ktorý teraz takto rozprával nebol ich starý David. Ako som už povedal, nikto úplne nepochopil a ani nevedel aký je vlastne David v skutočnosti človek.

John, Joan a Mark, ktorí ostali v habitate, sa obávali búrky, ale predovšetkým, či sú ostatní v poriadku. Tak ako nik nechcel, búrka sa otočila a rútila sa rovno na miesto, kde stál habitat. Všetci traja sa nahodili do skafandrov a šli vonku. John im hovoril, čo majú robiť. Posilnili nohy a piliere habitatu. Búrka prišla rýchlo. Nestihli sa vrátiť. Ostali vonku. Našťastie ich iba lízla. Avšak počas prechodu sa uvoľnili solárne panely a spadli rovno na Johna. Keď búrka prešla a prach usadol, Mark si to všimol a zakričal na Joan. Pribehli k nemu a pomaly odvalili solárny panel. Vzali ho do habitatu a dali mu dole skafander. Potom ho položili na stôl.

- Joan, podaj mi vatu a obväz.

- Počkaj chvíľu, musím najprv zastaviť krvácanie.

Boli pri ňom tri hodiny. Mark šiel poslať správu do RC na Zemi, tak ako to robil pravidelne každých 12 hodín. O 10 minút prišla k nemu Joan.

- Tak ako mu je? opýtal sa Mark.

- Stratil veľa krvi, ale stabilizovala som ho.

Keď búrka prešla, David si všimol, že hladina v kaňone je vyššia ako prv. Nemusel o tom hovoriť, všimol si to aj Paul aj Stacey.

- Počujte, nie je tá voda tak trochu iná? poznamenal Paul.

- Ako to myslíš, iná? Viac priezračná? opýtala sa Stacey.

- Áno, viac priezračná. Mám pocit, že som niekde v horách a hľadím na dno horského jazera.

Prach usadol a Slnko znova zažiarilo nad kaňonom. Po chvíli David začal:

- Môžeme teda kľudne vyliezť hore, myslím si, že to najhoršie máme za sebou.

- Tak poďme, odvetila Stacey.

Prvá šla hore Stacey a potom Paul. Za nimi šiel David. Pripútal sa a šiel hore. Zrazu sa lano uvoľnilo. Neudržal sa na skale a spadol dole. Bol to okamih. Nikto nemohol nič robiť. Jedna tragédia striedala druhú. Obidvaja sa pozerali dole a nemohli tomu uveriť. Nemohli však čakať. Nik ho už nevráti späť. Zobrali rovery a vrátili sa k habitatu. Videli, že solárne panely sú zničené. Bude ich treba opraviť. Keď vošli dovnútra, Joan si všimla že David nie je s nimi a hneď sa ich opýtala:

- Kde je David?

- Je mŕtvy, spadol do kaňonu.

- Ako sa to stalo? opýtal sa Mark.

- Keď sme videli búrku, zišli sme k Davidovi na výčnelok, asi tak 200m pod útesom. Keď búrka prešla, šli sme späť hore. Davidovi sa uvoľnilo lano a spadol, odpovedal Paul.

Vzápätí sa dozvedeli o Johnovi.

Nik to nemal ľahké, ale misia s veľkým prekvapením a obavami pokračovala ďalej. To, že voda na Marse existuje mali za sebou. Ich cieľom bolo zistiť, ako sa sem mohla dostať.

18. jún 2028 (231 DOM)

Oudemans, Mars

Prešlo sedem mesiacov a nik z nich neprišiel na to, ako je to s tou vodou. John sa už zotavil a pomaly spravoval svoje povinnosti. Solárne panely boli opravené, ale posledné dva týždne „štrajkovalo“ lietadlo. Život šiel ďalej, ale nik nemohol zabudnúť na Davida. Po mesiaci opráv lietadla, konečne zvíťazila Johnova genialita. Ako to pekne raz dávno povedal David. John ho poslal na prieskum. Keď sa vracal do habitatu, počul zvuk. Ten istý, ako kedysi dávno, ale zároveň úplne iný. Mal pocit, akoby ho niekto volal jeho menom. Nevenoval tomu pozornosť, ale čím viac sa od toho zvuku odvracal, tým bol silnejší. Až nakoniec mal pocit, že ten zvuk je priamo za ním. Keď sa otočil, uvidel niečo, čo ho zložilo, odpadol.

Po chvíli sa otvoril habitat a vo dverách stál David a Johna držal v náručí. Stacey a Mark ostali ohromení a úplne onemeli.

- Nestojte tam ako sochy a pomôžte mi s ním. Veď si už toho vytrpel dosť.

Vtedy vošla Joan, neverila vlastným očiam. Keď si neskôr všetci uvedomili, že je to skutočne David, prišlo na rad mnoho otázok. Prv, než začali, David ich prerušil slovami:

- Prv, než mi položíte milión otázok, odpoviem vám na jednu, ktorá vŕta v hlave vám všetkým. „Ako je to možné, že žijem?“ Tak začnem. Pekne po poriadku. To ako som spadol, viete všetci. Spadnúť však neznamená vždy smrť.

- Ale kde si bol celých tých sedem mesiacov? opýtala sa Joan.

- K tomu sa dostanem milá Joan, ale ďakujem za tvoj záujem, podotkol David a opýtal sa, či môže pokračovať. Nik tomu nemohol uveriť, že David je iný človek, lepší, ohľaduplnejší, láskavejší. Akoby úplne niekto iný. Boli to však len dohady. Bol to skutočný David, len sa zmenil.

- Áno samozrejme, pokračuj, prepáč, dodala Joan.

- Keď som padal, hladina vody bola stále nižšie a nižšie. Potom už neviem. Odrazu som sa prebral a bol som akoby v nejakej hale. Okolo seba som počul rôzne zvuky, ale nevedel som ich definovať. Po chvíli prišiel ku mne nejaký človek. Spočiatku som si myslel, že snívam, alebo tak. Ale nie, boli to ľudia. Keď ten človek prehovoril, uvedomil som si, že sú ako my, ale na vyššom stupni evolúcie. Boli milí a priateľskí. Na začiatku som im veľmi nerozumel, ale čo-to som pochytil, po nejakom čase, ani neviem, ako dlho to bolo. Nemohol som tomu uveriť.

Bol to prvý kontakt a ja som bol jeho aktérom. Potom mi povedali, ako to bolo, kto sú, odkiaľ prišli, kde sa tu vzala voda a mnoho ďalších odpovedí, na otázky, ktoré mi vŕtali hlavou. Hovorili, že pred dávnymi rokmi bola Zem krásna a plná života. Mestá sa rozvíjali na vysokej úrovni. Stali sa civilizáciou, ktorá bola schopná čerpať energiu z jadra planéty. Bolo to veľmi dávno. Potom sa na Zem zrútil veľký asteroid a tých, ktorí sa nestihli zachrániť a odletieť zo Zeme, zahubil. Pristáli na Marse. Dlhé roky budovali mestá. Na Zemi sa vývoj človeka vrátil o milióny rokov dozadu. Mars bola krásna planéta. Lenže jedna záhuba vystriedala druhú.

Meteorit, ktorý dopadol na Mars však nebol až taký zabijak. Pri jeho dopade sa vyparila väčšina vody. Zeleň zmizla, atmosféra sa stala nedýchateľnou a ľudia sa museli stiahnuť hlbšie do vnútra planéty, do Marinerovho údolia. Celým údolím sa tiahne veľké mesto, ktoré je na dne. Pred búrkami stúpa hladina vody, aby zabránila ničeniu mesta, vdaka dopadom kameňov a skál z úpätia. Vytvárajú obrovské stroje na roztápanie polárnych čiapočiek a pomocou chroococci diopsis (chroko) baktérií chcú vytvoriť dýchateľnú atmosféru. Táto baktéria je primitívna, z radu kyanobaktérií. Je to okrúhla bunka, ktorá dokáže prežiť aj v extrémnom suchu, v slanej pôde, v mraze, v páľave a nepotrebuje kyslík.

V púšti prežíva v polopriepustných horninách, ktoré ju chránia pred smrtiacim ultrafialovým žiarením, ale súčasne dokáže uchovať vlhkosť. Aj keď kyslík nepotrebuje vylučuje ho ako vedľajší produkt vo svojom vývoji a pri rozmnožovaní. Vďaka vode a týmto baktériám, ktoré títo ľudia dokážu vypestovať miliardy, bude v priebehu niekoľkých rokov na Marse prostredie ako na Zemi. Presvedčili ste sa o tom skoro všetc,i okrem teba Mark a teba Joan, ostatní ste to videli. Nik nemohol zaspať. Vzali si skafandre a ešte tej noci šli k Marinerovmu údoliu...

Keď sa prebrali, všetci pochopili, že v histórii vedy a techniky, ľudia neprávom hovorili, že červená planéta je mŕtva.

- Mal si pravdu David. Mars skutočne žije.