Krvavý Utorok
Prvý výstrel spustí udalosti, ktoré skončia krviprelievaním.
„Ale áno, mamane, ja vím, chápem, čo razprávaš, ale prečo mene?“ vodník sa usmial, nevinný ako dieťa.
„Možno preto, že tie kradnuté ryby cítím až sem.“
„Niečo tu smrdí, to pravda, ale to ješt Dunaj.“
„Nemáš na to povolenie, pokojne by si ho mohol mať, ale ty nie, ty ma stále budeš srať.“
„Ale, mamane, ja ťa nechcem srať.“
Takto sme sa rozprávali hodinu a ja som si začal uvedomať váhu svojho revolvera za opaskom. Nechcel som toho kreténa zastreliť, iba ho ním trochu švihnúť po hlave.
Ozvena k nám doniesla dutý zvuk a všetci sme otočili hlavami k Prešporku.
„Sviatek?“ ozval sa vodník.
„Nie, žiadny sviatok. Skry sa s rodinou a nezavadzaj na rieke,“ povedal som mu, zatiaľ čo moji chlapi odkrývali Réviho guľomet na prove a zdvíhali a upevňovali oceľové pláty na bokoch hliadkovacieho člna.
„O tem nepochybuj, mamane.“
Kapitánom lode som bol tri roky a za ten čas sa mi stalo len raz, že som musel vyraziť s loďou k Prešporku, lebo som začul výstrel z dela. Vtedy šlo o planý poplach.
„Potom povedz mojej tehotnej žene, že som zomrel za toto prehnité mesto,“ rehotal sa guľometčík a kontroloval zbraň.
Posádka sa rehotala tiež a podávala si pušky.
„To je ten nový motor?“ opýtal sa jeden z chlapov.
„Presne, stále je to parný pohon, ale výkonnejší.“
Motor sme prvý raz využili naplno po mesiaci, čo sme ho mali a fungoval úžasne.
Až kým čln prudko nespomalil a motor nezačal vydávať čudný klapotavý zvuk.
„Čo sa stalo?“ pozrel som na nováčika, ktorý stál pri ňom.
„Neviem, kapitán, niečo sa pokazilo.“
Zakričal som na iného člena posádky, nech to opraví, a pozrel ďalekohľadom na Terézíino mesto pred nami. Ľudia utekali popri rieke von z mesta. Prestal som dúfať v planý poplach.
Syčanie parného motora sa znova ozvalo a vyrazili sme k Prešporku. Ľudia na nábreží nám kývali a ukazovali za seba smerom k mestu Františka Jozefa.
Na nábreží stál k mólu priviazaný delový čln. Jeho posádku sme nikde nevideli, tak sme upevnili čln za ním. Preskočil som zábradlie s troma mužmi, aby sme sa pozreli na plavidlo, keď sa jeho delová veža otočila na náš čln a vypálila z oboch hlavní.
Spadli sme na zem otrasení expóziou, ale hneď sme sa štverali na nohy, lebo dvaja mohutní chlpatí asterkovia vyskočili z člna vedľa dela a hnali sa na nás so sekerami.
Ja som sa uhol a sekera mi preletela nad hlavou. Muž vedľa mňa zdvihol pušku nad hlavu, aby sa kryl pred útokom, ale sekera dopadla tak tvrdo, že ani to nezabránilo ostriu, aby sa mu zaťalo do hlavy. Skočil som na zem a zdvihol brokovnicu. Dávka brokov zmenila asterkovi bok hrude a hlavu na rešeto a zabila ho na mieste. Druhého tvora zasiahol obsah druhej hlavne, keď sa otáčal ku mne. Telo dopadlo na zem bez hlavy.
Skontroloval som muža zasiahnutého sekerou. Mŕtvy.
Prebil som brokovnicu a zobral granát spoza opaska mŕtveho. Hodil som ho do priezoru delovej veže a prikrčený počkal na výbuch.
Pomohol som mojím posledným dvom bojaschopným chlapom, nováčikovi a poručíkovi, postaviť sa a vrátili sme sa na náš čln, kde sme nenašli nikoho živého. Ani jednu dušu. Vlastne sa tomu ani nečudujem, lebo z nich veľakrát nezostalo dosť na to, aby to mohlo niesť dušu. Neveril som tomu, že som o nich všetkých prišiel.
„Ivan!“
Obzrel som sa a uvidel hliadkovací čln, ktorý sa k nám pomaly blížil.
„Čo sa deje?“ zakričal kapitán člna a ja som len bezmocne rozhodil rukami.
„Ja neviem.“
S posádkou z druhého člna sme kráčali po mačacích hlavách v meste Františka Jozefa so zbraňami v rukách. Za normálnych okolností rušné ulice teraz pokrývali telá ľudí a rôznych rás Nikto nedýchal. Ktokoľvek sa tu prehnal, nemal v pláne brať zajatcov. Aspoň nie veľa.
„Ten čln nás minul, keď sme išli dolu k Rusovciam,“ povedal kapitán druhého člna.
„A?“
„Nič, všetko vyzeralo v poriadku.“
Spoza rohu vyšlo niekoľko vojakov s pripravenými puškami.
„Videli ste niekoho?“
„Nie,“ povedal som.
Do ulice pred nami vbehol žandár a mával na nás. „Rýchlo, sú v Tréglyho dome.“
Továrnik Trégly obýval trojposchodový dom uprostred štvrte. Keď sme k nemu prišli, už bol obklúčený žandármi a vojakmi. Nikto nevedel kto velí, preto sa všetci len kryli za čím sa dalo a sledovali dom.
„To si neviete povedať, kto má najvyššiu hodnosť?“ opýtal som sa niekoľkých dôstojníkov.
„Trégly je doma a...“ začal jeden z nich.
„Dobre, nepokračuj.“ prerušil som ho. Až sem som cítil, aký je posratý urobiť čokoľvek, len aby sa továrnikovi nič nestalo.
Cítil som frustráciu, lebo s mojou hodnosťou kapitána, by ma všetci poslali do riti a ja som sa mohol len pozerať na tú bandu ničnerobiacich idiotov.
Moja frustrácia netrvala dlho, lebo dom vyletel do vzduchu, ako keby mali pod ním muničný sklad. Stál som pomerne ďaleko, ale aj tak ma výbuch zhodil na zem. Už druhý krát v priebehu hodiny.
Na nohy mi pomohol vojak a všetci, ktorí sme vedeli chodiť, sme pomaly kráčali k teraz už ruine.
Pod oknom domu ležal na zemi lanf, ktorému výbuch odtrhol nohu. Všetci lanfovia trochu pripomínali opice a ako rasa boli mierumilovní. Nikdy som nevidel ani jedného z nich v takomto stave za takýchto okolností..
„Kto si?“ potriasol som ním, ale tváril sa zmätene, hľadel na mňa, ako keby videl ducha. „Čo sa stalo?“
„Béra,“ povedal potichu a usmial sa. „Mal si pravdu. Nebo na nás čaká,“ a zomrel.
Postavil som sa a hľadel na lanfa.
„Béra?“ dôstojník vedľa mňa neveriacky krútil hlavou. „Béra nie je. Je mŕtvy, nie?“
„Asi nie.“
Vojak ďalej krútil hlavou, keď zrazu prehol a vydávil krv. Priskočil som k nemu s podoprel ho. Muž ďalej dávil krv až sa v kŕči zložil na zem a ťažko dýchal.
Čo sa tu preboha, deje?
Keby ste v tomto meste povedali meno Béra určite by sa vždy niekto otočil vaším smerom a povedal vám, že máte mlčať. Tento, kedysi slávny generál, počas Oslobodzovacej vojny obsadil Trenčín, vtedy nedobytnú pevnosť Veľgrófovej armády, a potom sa bez väčších problémov dostal až k Prešporku, kde vyjednal kapituláciu vojenského správcu prakticky za pár hodín. Legenda a muž hodný nasledovania. Vtedy určite.
Potom noviny začali písať niečo o tom, že prijal iné videnie sveta, ktoré obhajoval s hlbokým presvedčením, a ktoré neváhal ľuďom vnucovať s čoraz väčšou vervou. Ja som medzi riadkami čítal, že zošalel a táral nezmysly.
Neskôr sa Béra označil za proroka a hlásal, že veľký Hirt všetko vidí a potrestá nás, pokiaľ v neho nezačneme veriť. Do jeho viery som nevidel, nezaujímala ma, ale ani ja som si nemohol nevšimnúť, že má stále viac a viac stúpencov.
Časom ho opustila manželka. Deti poslala študovať do Prahy. Armáda ho odstavila, ale šírenie jeho viery nevedeli zastaviť. Tento problém sa však vyriešil sám, keď Béra zmizol a jeho telo našli o týždeň v lužných lesoch okolo Prešporka. Vyšetrovaním sa zistilo, že sa utopil a všetko sa rýchlo uzavrelo, aby sa na to naňho mohlo ešte rýchlejšie zabudnúť.
„Zostali sme len my, Riečna hliadka,“ povedal Katona, bývalý delostrelec, byrokrat a môj veliteľ. Sedeli sme za jeho masívnym stolom na veliteľstve v prístave. „Vojaci sa otrávili. Zatiaľ sa nevie čím, ale väčšina posádky grcá krv ako besná. Môžeme byť radi, že berieme proviant odinakiaľ.“
„Čo generalita?“
„Tiež,“ zaváhal. „Skoro všetci sú mŕtvi.“
„Aké sú zatiaľ počty?“
„Stále umierajú, ale naposledy to bolo dvesto chlapov.“
„Toto niekto musí vyšetriť.“
„Veď vyšetrí, ale zatiaľ musíme dostať mesto pod kontrolu. Poslal som jazdcov do Malaciek a Senca nech nám pošlú časť svojej posádky,“ Odmlčal sa. „Je mi ľúto tvojich chlapov. Je mi samozrejme ľúto všetkých, ale naši sú naši,“ povedal napokon, ale bez kúska citu. Prejavenie účasti a aspoň trošky citov mu nikdy nešlo.
Cítil som hnev a zároveň smútok. Rodinám budem musieť povedať, že prišli o otca, alebo syna a vysvetliť, kde sa stala chyba. Čo som ja sám nevedel. „Aj mne, mal som ich všetkých rád.“
Katona pokýval hlavou.
„Vieš niečo?“ opýtal som sa.
„Nie,“ Katona sa zatváril znechutene. „Úplné hovno.“
„Potrebuješ ma, aby som strážil ulice?“
„Potrebujem, aby si išiel skontrolovať dvoch mužov.“
„Prečo?“
„Béra, ak žije, bol odstavený od armády na rozkaz troch mužov a jeden z nich je mŕtvy.“
„Kto ešte okrem Tréglyho?“
„Velický a Néry.“
„Dobre.“
Podal mi dva listy. „Daj im to,“ povedal. „Iba do ich rúk.“
Velický bol chuj. Ako generál sa vyznamenal iba tým, že vytvoril jednotku, ktorá sa volala Železná garda a mala byť tým najlepším, čo sa z vojenského hľadiska nachádzalo v Prešporku. V skutočnosti do nej vstupovali len deti továrnikov, politikov, alebo vysokých armádnych dôstojníkov. Prakticky si týmto potomkovia bohatých a mocných zaisťovali status. Volali sme ju Arschlochkommando.
Velický žil na statku smerom na Trnavu. Nikto nevedel, kde presne, lebo sa kvôli vysokému veku stiahol z verejného života už veľa rokov dozadu. Katona sa spoliehal na to, že ho nájdem, lebo som sa v tejto oblasti narodil, čo sa nakoniec ukázalo ako dobrý odhad. Netrvalo dlho a niekoľko miestnych mi povedalo, ako sa k nemu dostať.
Cestu k Velickému domu lemovali pásy kvetov a dubov. Dom ako taký mal dve poschodia a priečelia tvorené stĺporadím.
Starec nás najprv nechcel prijať a mohutný komorník sa tváril, že by nás najradšej sám vyniesol v zuboch z pozemku, ale potom sa Velický umúdril a sadli sme si do salóna na prvom poschodí.
„Béra je mŕtvy, určite, videl som telo.“ Zavrčal Velický. Nečakal som taký tón od skoro osemdesiatročného chlapa s podlomením zdravím. „a čo má znamenať tento list? Že sa mám vrátiť do mesta nech ma chránia riečny potkany? Vážne? Katona verí, že pôjdem odtiaľto, kde mám okolo seba plno chlapov s puškami?“
Chvíľu som na neho hľadel. „Neviem, prečo to Katona napísal a je mi to u riti,“ povedal som prudko. „ale chcel by som vedieť, prečo sa objavilo meno chlapa, ktorý je roky mŕtvy a kvôli ktorému mi zahučali skoro všetci chlapi.“
Starec sa nadýchol a pokojnejšie povedal: „Neviem prečo, dobre? Ale vravím ti, že som videl telo.“
„Vraj bolo vo vode. Možno tam bolo tak dlho, že...“
„Nebolo tam tak dlho, aby som ho nespoznal.“
„A ako dlho tam bol?“
„Neviem a netrápi ma to.“
„No ale...“
„Preboha, chlape, strelil som ho do hlavy,“ starec sa z ničoho nič zasmial. „Hádam mi nechceš povedať, že rozchodil dieru v hlave, nie?“
Chvíľu som naňho potichu hľadel. „Zavraždili ste ho?“ opýtal som sa napokon.
„Áno, áno, áno. A netrápi ma ani to, že to vieš ty a tí tvoji nemí kripli. Skús ma zatknúť, alebo na mňa poslať generalitu. Jedno z vyznamenaní, čo som dostal, je aj za to, že som toho šialenca zniesol zo sveta.“
Nič som na to nepovedal, lebo mal pravdu. Starec mi pobavene pozeral do očí a ja som v tej chvíli pocítil okamžitú potrebu odísť.
Vyšli sme z domu a nasadli na kone. K Nérymu to boli dve hodiny jazdy, ale ani nie o tri minúty sme sa otočili a hnali späť, lebo sa za naším chrbtom ozvali výstrely. Prichádzali od domu.
Preleteli sme po ceste až k domu a uvidel som chlapa s pištoľou v ruke ako strieľa do hlavy na zemi ležiaceho komorníka. Vytasil som revolver, ale muž namieril svoju zbraň na mňa. Prikrčil som sa na koni, ale výstrel neprichádzal, tak som rýchlo namieril a strelil muža do hrude.
Zoskočili sme z koní a vbehli do domu. Z druhého poschodia sa ozýval rev muža v agónii. Museli sme sa prestrieľať cez niekoľko asterkov a mužov, až sme vo veľkej spálni uvideli Velického, ktorého zaživa upálili v kresle.
Vo vzduchu sa vznášal pach spáleného mäsa a ja som si znechutene odpľul. Nikoho živého sme potom v dome nenašli. Všetko služobníctvo pozabíjali.
Nemali sme viac času. Naskočili sme na kone a uháňali k Nérymu, ktorý býval vo vile pri malom Dunaji.
„A vy neviete, kto to bol?“ opýtal sa Néry. Sedel pohodlne rozvalený na pohovke v obývacej miestnosti. Mohli sme sa posadiť do kresiel okolo okrúhleho stola, ale tomu ani nenapadlo
„Nie, ale zabíjajú mužov, ktorý ukončili Bérovu kariéru.“
„Rozumiem, ale Béra je mŕtvy. Ak sa niekto mstí, tak nie Béra.“
„Viem, Velický vravel, že ho strelil do hlavy,“ sledoval som Néryho výraz v tvári.
Ani brvou nemihol.
„Velický bol starý muž a Béru nenávidel, nečudoval by som, keby niečo také tvrdil a nebola to pravda.“
„Tváril sa presvedčivo.“
Néry netrpezlivo mávol rukou. „Čo ste tu presne mali spraviť?“
„Zistiť, či žijete a dať vám list.“
„To sa stalo, čo ďalej?“
„Iba to.“
„Tak pekný deň prajem a...“ zatváril sa prekvapene. „A ty si sa ako dostal od pekára k Riečnym?“ opýtal sa hľadiac niekam za mňa. Zrazu vystrašene vyskočil na nohy.
Tresol výstrel a ja som sa hodil doprava, dopadol som na zem a siahol po revolveri, keď ma zasiahla guľka do ramena. Otrasený a ledva pri vedomí som sa vystrel na zemi.
Uvidel som jedného z mojich mužov, ako leží na zemi s dierou v hlave a druhého, ako drží dymiacu zbraň. Néryho som nevidel. Vlastne videl. Skrýval sa za pohovkou, na ktorej predtým sedel, videl som jeho nohy v medzere medzi pohovkou a zemou. Počul som výstrely z vonka, muži kričali, niekto bolestivo vykríkol
„Nemusíte sa skrývať,“ povedal muž, nováčik na mojej lodi, a vystrelil na pohovku. Guľka hladko prešla tkaninou a drevom a Néry vykríkol. V medzere som uvidel ruku a trup. Muž obišiel pohovku.
„Zabili ste otca a čo ste čakali? Že to len tak necháme? Viete, aký sme mali život? Synovia pomäteného generála, ktorý bol tak neschopný, že sa sám utopil.“
Ďalší výstrel, ďalší Néryho bolestivý výkrik.
Hľadal som pohľadom revolver, ktorý mi vypadol z ruky, ale nikde som ho nevidel. Rameno bolelo ako keby mi ho prepichli oštepom. Kde mám, kurva, zbraň?
„Otec mal svoju vieru a bola to dobrá viera, my s bratom sme hneď pochopili, že otec hlása pravdu. A vy, jeho priatelia, ste mu zobrali armádu a potom ste mu zobrali život. Lebo vám nevyhovoval, nepočúvalo sa to dobre.“
Výstrel a výkrik.
„Vás som si chcel vychutnať,“ potichu sa zasmial. „Keby tu bol Janko, tak veľmi by som mu doprial, aby si do vás aj on mohol streliť. Ja som Miroslav Béra, mimochom, určite ste na mňa zabudli akonáhle zomrel otec. Hrával som sa na tomto koberci.“
Néry niečo habkal.
„Mlčte! Vás mal najradšej a vy ste rozhodli, že zomrie.“
„Nie, ja nie.“ Zašepkal Néry.
„Práve vy a iba vy. Otec veril len dvom mužom za celé tie roky. Prvý mu vtedy nestihol pomôcť, tak aspoň pomohol teraz nám, Hirt opatruj tak verných mužov, ale vy ste ho zradili. Bez hanby. Len tak ste rozhodli, aby vášho priateľa popravili.“
„Nie, ni...“
Výstrel, výkrik.
Uvidel som revolver. Ležal neďaleko, len mi splynul s kobercom. Dva metre odomňa. Pozrel som sa k pohovke a uvedomil si, že sú mi všetci chrbtom.
Zozbieral som sily a vyrazil za revolverom. Dosiahol som naňho, ale zároveň som vydal hlasný zvuk, keď som sa pohol. Rýchlo som sa otočil a vystrelil bez mierenia.
To urobil aj Bérov syn.
Minuli sme obaja.
Vystrelil som ešte štyrikrát, ale vždy som minul a on sa stihol skryť za kreslo na druhej strane miestnosti.
„Myslel som, že ste mŕtvy, kapitán,“ zakričal spoza kresla Miroslav.
„Mal si ma streliť do hlavy,“ mieril som na kreslo, ale s jediným nábojom v zásobníku som nechcel riskovať.
„Bohužiaľ, nie som taký strelec ako vy,“ zasmial sa. „Alebo ako ste zvykli byť.“
Chcel som mu na to niečo povedať, keď som si uvedomil, že vystrieľal celý zásobník do Néryho a teraz melie pántom, aby skryl, že nabíja.
Túto hru môžu hrať aj dvaja. Siahol som do vrecka a nahmatal náboje, zároveň som povedal: „Ten motor si poškodil ty, však?“
„Presne tak, nečakal som, že budeme tak rýchli a tak som nás skúsil trocha spomaliť.“
Vysypal som tri prázdne nábojnice na nohy a zasunul prvý náboj do komory. Inokedy ľahký úkon mi išiel pomaly, musel som hovoriť a zároveň predychávať bolesť.
„A čo to delo? Tvoji vlastní by ťa zabili?“
„Skoro. Mali rozkaz zostať na lodi len o chvíľu dlhšie a možno raz dvakrát vystreliť z dela. Potom odísť. Neviem, prečo tam zostali.“
Druhý náboj v komore.
„Mali sme šťastie.“
„To predsa patrí k dobrému plánu, nie, pán kapitán?“
Štvrtý náboj v komore a už som mal toho sráča plné zuby.
Strelil som teda do kresla, ale v rovnakej chvíli spoza neho Miroslav vyskočil. Vystrelil som znova.
Trafil som ho v lete do kolena.
Dopadol na zem a vystrieľal mojím smerom celý zásobník. Ja som v pokoji namieril a strelil ho do hlavy. Hlava vydala tupý zvuk, keď narazila o podlahu. Vydýchol som si a začínal znova cítiť omračujúcu bolesť v ramene.
„Pomoc, pomoc,“ začul som Néryho slabý hlas.
Doplazil som sa k nemu. Miroslav ho strelil do žalúdka, lakťa na pravej ruke a oboch kolien. Krvácal a bol smrteľne bledý.
„Nebojte sa,“ povedal som mu a prudko som sa otočil a mieril na dvere, lebo som za sebou začul kroky, ale hneď som sklopil zbraň. Bitku vonku vyhrali Néryho muži a jeden z nich stál vo dverách. „Zožeň lekára,“ povedal som a odpadol.
„Som rád, že ti je lepšie, kapitán,“ povedal Katona a ukázal na stoličku pred stolom.
„Pustili ma pred pár hodinami,“ pomaly som sa usadil. Ruku som mal previaznú krížom cez hruď a bolelo to, keď som si sadal.
„Hlásiš sa do služby?“
„Nie. Len som si spomenul, že Miroslav Béra hovoril o niekom, kto im pomohol.“
„Nájdeme ho, to sa neboj.“
„Nájdeme, lebo si to ty, major.“
Katona sa zatváril prekvapene. „Si blázon?“
„Nie, je mi dobre.“
„Budem sa tváriť, že som nič nepočul a ty môžeš dnes požiadať o uvoľnenie zo služby.“
„Nie, nepožiadam,“ oprel som sa a pozrel von oknom na prístav. „Mal som dva týždne na rozmýšľanie, keď som ležal v špitáli. Spomenul som si napríklad, že Miroslava Béru ste ku mne dali vy. Vtedy ste mi povedali, že je to syn jedného vášho priateľa a je spoľahlivý. Irónia ako prasa, lebo ste mali určite na mysli Jaroslava Béru. Hneď ako ma pustili zo špitálu, som si išiel overiť, či ste niekoho náhodou neodporučili do armádnej kuchyne. A odporučili. Dokonca v rovnakom čase, ako ste ku mne dali Miroslava. Néry dodáva potraviny do armádnej kuchyne a tam si všimol Jána. A Jaroslava si pomýlil s Jánom vtedy u neho doma, lebo sú dvojčatá. Predpokladám, že to bol Ján Béra, ktorý otrávil jedlo pre armádu a neprežil útok na delový čln, ktorý potom zabil mojich chlapov. Néry má úžasnú pamäť. A tuhý koreň. Keď som odchádzal zo špitála, tak mi vravel, nech sa s vami o tom porozprávam. Už je mu lepšie a teší sa ako vás uvidí.“
„Možno som tým chlapcom pomohol k práci, ale to je všetko.“ poznamenal Katona chladne.
„Možno, ale prečo ste pred týždňom zisťoval u mužstva, kto odkiaľ pochádza? Sral ste na nás ako je rok dlhý a zrazu toľký záujem? A potom ste ma poslal za Velickým, lebo ste vedeli, že ho nájdem, lebo som tam sám predtým žil. Mohol ste poslať hocikoho, ale poslal ste mňa.“
„Si môj najlepší kapitán.“
„Nie, nie som. Som veľmi priemerný kapitán, ktorého táto práca baví do výšky jeho platu a buďme k sebe úprimní, to znamená, že ma ktovieako nebaví.“
Katona na to nič nepovedal.
„A ako ste vedel, že Béru odpísali Trégly, Velický a Néry? Nemali ste na to hodnosť, aby vám to niekto povedal. Rozprával som sa s pár ľuďmi, ktorí si to obdobie pamätajú a mali hodnosť a známosti ako vy. Nikto nič nevedel. Ako to, že vy áno? Iba ak ste bol jeho priateľ a povedal vám to.“
„Mohol to povedať hocikomu.“
„Možno, ale čo tá výbušnina, ktorú ste dali pod Tréglyho dom? Tí Béroví stúpenci sa k nej nemali ako dostať a vy by ste tam vedel dostať aj v noci, lebo ste k nemu chodili často, však? Našli by sme takú výbušninu aj u vás doma?
Katona sa usmial a siahol rukou pod stôl. Keď sa znova ukázala, držal v nej revolver.
Ja som ten svoj držal pod kabátom v zdravej obviazanej ruke celý čas a vypálil som dve rany. Obe zasiahli srdce.
Do miestnosti vbehli dvaja muži z Hliadky, ktorí počúvali rozhovor za dverami.
„V poriadku?“ opýtal sa jeden z nich.
„Áno,“ uväzoval som si zranenú ruku, tak ako predtým zdravú a trhane som pri tom dýchal. Vedel som, že si Katona nevšimne, že mám obviazanú inú ruku. V nemocnici ma nenavštívil a pochybujem, že by sa niekoho pýtal na môj stav.
„Nevravel si, že tam dal tú výbušninu.“
„Nevedel som o tom. Ako som mu to všetko hovoril, tak som si uvedomil, že by to vedel všetko vysvetliť. Skúsil som to s výbušninou a chytil sa.“
Chlapi pozerali na mŕtveho Katonu.
„Čo s ním?“
„Neviem, nie je to môj problém. Idem na pivo a potom niekam doriti.“
Hieronymus
Nadšený autor
Diskusia
Veles
Dlho som rozmýšľal, ako ohodnotiť túto poviedku. Niektoré veci sa mi páčili, iné zase pomenej.
Je tu vcelku dosť chýb, týkajúcich sa čiarok, bodiek, zdá sa mi, že som tam niekde aj zazrel priamu reč, ktorá začínala vetu malým písmenom. Sám dobre poznám autorskú slepotu, ale tu toho bolo už trochu viac.
V akom časovom období sa odohráva poviedka? Prelom 19teho a 20teho storočia? Na začiatku je Teréziino mesto, potom hneď zase mesto Františka Jozefa. Sú to mená pre Prešporok, alebo iné mesto? Kto, alebo čo sú vlastne zač Asterkovia? Viem len že sú chlpatí, inak tam nemajú opis zdá sa mi. Druhý tvor by mal byť podľa mňa napísaný ako Lanf, či to je Ianf? V čo presne veril Béra, alebo čo bolo jadrom jeho viery, prečo sa ho museli zbaviť?
A hlavná postava kapitána mi počas celého textu nepríde ako salámista, alebo niekto, koho robota nebaví, prišlo mi to tam umelo dosadené.
10.03.2024
Dlho som rozmýšľal, ako ohodnotiť túto poviedku. Niektoré veci sa mi páčili, iné zase pomenej.
Je tu vcelku dosť chýb, týkajúcich sa čiarok, bodiek, zdá sa mi, že som tam niekde aj zazrel priamu reč, ktorá začínala vetu malým písmenom. Sám dobre poznám autorskú slepotu, ale tu toho bolo už trochu viac.
V akom časovom období sa odohráva poviedka? Prelom 19teho a 20teho storočia? Na začiatku je Teréziino mesto, potom hneď zase mesto Františka Jozefa. Sú to mená pre Prešporok, alebo iné mesto? Kto, alebo čo sú vlastne zač Asterkovia? Viem len že sú chlpatí, inak tam nemajú opis zdá sa mi. Druhý tvor by mal byť podľa mňa napísaný ako Lanf, či to je Ianf? V čo presne veril Béra, alebo čo bolo jadrom jeho viery, prečo sa ho museli zbaviť?
A hlavná postava kapitána mi počas celého textu nepríde ako salámista, alebo niekto, koho robota nebaví, prišlo mi to tam umelo dosadené.
10.03.2024
Lucika
Z tejto poviedky mám trochu zmiešané pocity. Páčila sa mi detektívna dejová línia, ale veľa vecí tam bolo logicky nedotiahnutých, len okrajovo spomenutých a viac nerozvinutých. Názvy miest boli ako zo súčastnosti, ale bol tam Prešporok. Ďalej nevieme čo za tvory tam okrem ľudí žijú. Asterkovia, lanfovia. Bolo to málo na predstavu o tom, kde sa to odohráva.
Čo sa týka Béru, bola som trochu zmätená, ako to bolo s jeho smrťou a tými tromi mužmi. Len oni traja boli pri tom? Jeden sa priznal, že ho zabil a tí dvaja čo? Nejak mi to ušlo. Aj to, prečo Katona poslal hlavného hrdinu za Velickým. Vraj ho tam poslal preto, lebo tam kedysi býval. Ale veď ani on nevedel, kde Velický býva, musel sa pýtať miestnych.
Veľakrát tam bolo zlé vykanie... (prečo ste pred týždňom zisťoval u mužstva; Mohol ste poslať hocikoho, ale poslal ste mňa...) Viem, že je to v priamej reči, mohol akože on zle rozprávať, ale viac by mi sedelo, keby to bolo spisovne :)
12.03.2024
Z tejto poviedky mám trochu zmiešané pocity. Páčila sa mi detektívna dejová línia, ale veľa vecí tam bolo logicky nedotiahnutých, len okrajovo spomenutých a viac nerozvinutých. Názvy miest boli ako zo súčastnosti, ale bol tam Prešporok. Ďalej nevieme čo za tvory tam okrem ľudí žijú. Asterkovia, lanfovia. Bolo to málo na predstavu o tom, kde sa to odohráva.
Čo sa týka Béru, bola som trochu zmätená, ako to bolo s jeho smrťou a tými tromi mužmi. Len oni traja boli pri tom? Jeden sa priznal, že ho zabil a tí dvaja čo? Nejak mi to ušlo. Aj to, prečo Katona poslal hlavného hrdinu za Velickým. Vraj ho tam poslal preto, lebo tam kedysi býval. Ale veď ani on nevedel, kde Velický býva, musel sa pýtať miestnych.
Veľakrát tam bolo zlé vykanie... (prečo ste pred týždňom zisťoval u mužstva; Mohol ste poslať hocikoho, ale poslal ste mňa...) Viem, že je to v priamej reči, mohol akože on zle rozprávať, ale viac by mi sedelo, keby to bolo spisovne :)
12.03.2024
Ray Janonoff
Najprv som slintal.
Potom plakal.
Logicky by som sa mal na konci smiať, ale mal som problém prehrýzť sa na koniec.
Prostredie skvelé, vodník a delový čln na Dunaji (vzhľadom na to by do Malaciek a Senca skôr telefonoval/telegrafoval, než posielal jazdcov). Ďalšie rasy už vysvetlené menej, čo je možno ešte dobre, pretože už tam bolo pár infodumpov vysvetľujúcich históriu postáv.
Nelogické mi prišlo - nikto nevedel, kde býva. Poslali ma lebo som odtiaľ a domáci mi hneď povedali - čiže všetci domáci ho poznali, preto mu povedali, inak cudziemu ani muk? Celé to utajovanie pobytu mi prišlo zbytočné, aj tak všetci vedeli, kde býva.
Čo mi vadilo asi najviac a ak si dobre spomínam, už som ti to komentoval pri viacerých poviedkach, čiže asi to bude vec štýlu, je veľa slovies činností, aj počas akčných scén. Určite by to šlo zjednodušiť/znížiť počet slovies (napr Rýchlo som sa otočil a vystrelil bez mierenia = Bez mierenia som z otočky vystrelil).
Zbraňový detail - trochu som sa musel zamýšľať uprostred prestrelky, čo to má za revolver, že vysype len tri výstrelené nábojnice a nevystrelený náboj nie, ale povedzme, že je to steampunk (alebo som sa s týmto dizajnom ešte nestretol).
24.03.2024
Najprv som slintal.
Potom plakal.
Logicky by som sa mal na konci smiať, ale mal som problém prehrýzť sa na koniec.
Prostredie skvelé, vodník a delový čln na Dunaji (vzhľadom na to by do Malaciek a Senca skôr telefonoval/telegrafoval, než posielal jazdcov). Ďalšie rasy už vysvetlené menej, čo je možno ešte dobre, pretože už tam bolo pár infodumpov vysvetľujúcich históriu postáv.
Nelogické mi prišlo - nikto nevedel, kde býva. Poslali ma lebo som odtiaľ a domáci mi hneď povedali - čiže všetci domáci ho poznali, preto mu povedali, inak cudziemu ani muk? Celé to utajovanie pobytu mi prišlo zbytočné, aj tak všetci vedeli, kde býva.
Čo mi vadilo asi najviac a ak si dobre spomínam, už som ti to komentoval pri viacerých poviedkach, čiže asi to bude vec štýlu, je veľa slovies činností, aj počas akčných scén. Určite by to šlo zjednodušiť/znížiť počet slovies (napr Rýchlo som sa otočil a vystrelil bez mierenia = Bez mierenia som z otočky vystrelil).
Zbraňový detail - trochu som sa musel zamýšľať uprostred prestrelky, čo to má za revolver, že vysype len tri výstrelené nábojnice a nevystrelený náboj nie, ale povedzme, že je to steampunk (alebo som sa s týmto dizajnom ešte nestretol).
24.03.2024
Martin Hlavňa
Poviedka ako taká sa mi páčila, ale tiež mi to zopár logických kiksov pokazilo. Vodník na začiatku bol super, len škoda, že už nebol nikde ďalej využitý. Viem, že motor sa pokazil kvôli sabotáži, ale v momente, keď som čítal, že sa pokazil, tak som rozmýšľal nad tým, prečo za mesiac neboli schopný spraviť žiadne testy. V rámci toho, že ide "stále o parný pohon" som rozmýšľal, či poznajú už aj nejaký iný. Rozhodovacia paralýza vojakov pred domov bola tiež trošku úsmevná, skôr by som čakal, že sa o velenie pohádajú. S tými synmi a dvojičkami to bolo kus komplikovanejšie a stratil som sa v tom. V zásade tam ale žiadna zámena nemusela byť a príbeh by to asi nezmenilo.
26.03.2024
Poviedka ako taká sa mi páčila, ale tiež mi to zopár logických kiksov pokazilo. Vodník na začiatku bol super, len škoda, že už nebol nikde ďalej využitý. Viem, že motor sa pokazil kvôli sabotáži, ale v momente, keď som čítal, že sa pokazil, tak som rozmýšľal nad tým, prečo za mesiac neboli schopný spraviť žiadne testy. V rámci toho, že ide "stále o parný pohon" som rozmýšľal, či poznajú už aj nejaký iný. Rozhodovacia paralýza vojakov pred domov bola tiež trošku úsmevná, skôr by som čakal, že sa o velenie pohádajú. S tými synmi a dvojičkami to bolo kus komplikovanejšie a stratil som sa v tom. V zásade tam ale žiadna zámena nemusela byť a príbeh by to asi nezmenilo.
26.03.2024