Daj nám trochu času

Neponáhľaj sa tak.
Podporte scifi.sk
Hľadela do tichej púštnej noci. Snažila sa načúvať jej zvukom. Chcela započuť šum vetra, tichý pohyb jašterice. Počula však jedine svoj zrýchlený pulz.
Ľahla si do chladivého piesku a zahľadela sa na tmavú nočnú oblohu. Sledovala súhvezdia, ktorých mená nepoznala. Ach, ako rada by sa ich ešte naučila.
No už jej na to neostáva čas.
Vytiahla z vrecka miniatúrne presýpacie hodiny s fosforeskujúcim pieskom. Žiarilo v nich osamotené posledné zrnko.
Keď bola malé dievčatko, hodiny boli takmer plné. No vždy vnímala, že sú menšie ako hodiny iných deti. Mama jej prezradila, že takmer umrela pri pôrode. No šamanka sa nad ňou zľutovala a vyprosila pre ňu piesok od púštnych duchov.
A dnes, dnes pretečie posledné zrnko.
Bola ešte mladá, nechcela umrieť.
Mala strach.
Šamanka ju pripravovala, rozprávala jej príbehy o duchoch púšte. Prezradila jej ich mená a príbehy.
No jej sa za nimi nechcelo, mala rada svoj život.
Ležala v piesku nehybne a po líci jej stekala slza.
Srdce jej divoko bilo, nebolo zmierené s koncom. Možno to bol vzdor, možno nádej, ktorá ho divo hnala.
Armen povedal, že spraví nemožné, aby získal zopár zŕn piesku pre ňu. Aby mohli byť spolu.
Ach, slnko, nevychádzaj, prosila v duchu. Dopraj Armenovi ešte čas.
Zavrela očí. Vo svojej predstave videla Armena, ako beží studenou nočnou púšťou. Potkýňa sa, padá a znovu vstáva. Uteká ako o život - nie svoj, ale jej. Na páse sa mu hompáľa vrecúško, ktoré žiari.
Našiel piesok, ktorý jej daruje.
Už ho vidí, už je celkom blízko pri nej.
“Ula! Mám ho! Zachránim ťa” kričí na ňu a máva jej.
Usmieva sa. Dokázal to.
Slza jej steká po tvári, srdce radostne poskakuje. Divoko bije. A zastaví sa.
*
Nad púštnou krajinou vychádza slnko. Lenivo obmýva celú krajinu, rozťahuje svoje lúče.
Objíma zem, zohrieva piesok.
Doplazí sa až k ležiacej žene. Snaží sa ju zohriať, no nejde to. Jej telo je chladné, nehýbe sa.
Slnko chce potešiť aspoň druhého návštevníka púšte. Objíma jeho zvesené, trasúce sa plecia.
Muž zdvihne hlavu a zahromží: “Prekliate slnko!” a zahodí vrecúško, ktoré stratilo svoju žiaru.

ama_rilla

ama_rilla
*

Diskusia

Veles
Čakal som, ako to zakončís, a musím povedať že nie som sklamanĥ, super :)
30.12.2023
WriterInTheDark
Pozerám, že nám viacerým utvkel v hlave podobný nápad so zrnkom piesku a časom. Táto poviedka je krátka, čo mi trochu vadilo, pretože som sa ledva dozvedela ženino meno a už zomrela. Ale pekne vykresluješ jej život. Vedela som si predstaviť všetko, čo sa deje, len mi to prišlo trochu prirýchle.
A jediné čo by som vytkla by bolo, že jeho meno sa opakovalo v krátkom úseku viackrát. To by som změnila, napríklad na "chlapec, mladý muž, atď..
Ale inak pekné :)
30.12.2023
Nebuzardar
Ako vidím, nie som jediný, kto vo svojom texte použil úryvok z nejakej populárnej piesne 😃 "Slnko, nevychádzaj" (zvuky Metalindy). Palec hore za to! A super opisy, veľmi plasticky som si vedel predstavovať dej. A oceňujem dĺžku, teda krátkosť. Veď PNPčiek je tu na prečítanie ešte dosť.
30.12.2023
YaYa
Pekný nápad s vymeraným časom. Možno ma trochu sklamal ten koniec, prišiel tak pnpčkovsky narýchlo.
31.12.2023
Hieronymus
Je to atmosférické, je to smutné, páčilo sa mi to.
31.12.2023
Lucika
Smutná atmosféra, ktorá sa mi páčila :) pripomenulo mi to film Vymedzený čas
31.12.2023
ama_rilla
Ďakujem za spätné väzby, koniec mi až tak nevyšiel, uznávam:D
31.12.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.