Slnko vyšlo na západe

Vojna krutá je, Koniec v nedohľadne. Tu snáď zomrieme.
Filmová história scifi
„Stáť! Kto je tam?“ skríkol čatár Aide, umiestnený na strážnom stanovisku a tak rýchlo, ako mu to staré kosti dovolili, sa načiahol za svojou plazmovou puškou, ktorú mal opretú vedľa stoličky. Len čo však zbadal uniformu Rammschtinskej Republiky, zmiernil tón aj vystupovanie. „Čo tu buntošíš? Nedá sa ti spať?“ spýtal sa mladého slobodníka Zettara, ktorý ku nemu pomaly kráčal, ruky stále zdvihnuté nad hlavou.
„Prepáčte, nechcel som vás vystrašiť,“ ospravedlňoval sa. „Uhádli ste, spať sa mi nedá. Stále ma nočné mory kvária. Nemohol by som tu s vami na chvíľu pobudnúť? Vydýchaný vzduch v kasárňach mi tiež neveľmi pomáha,“ povedal a túžobne vyzrel cez priezor hliadkovacieho stanovišťa. Na tvári sa mu na okamih usadil úsmev, no rýchlo si uvedomil, kde je a zosmutnel.
„Čo už s tebou, keď si tu,“ povzdychol Aide a rukou mu ukázal, nech si sadne na stoličku. „Aspoň mi pomôžeš dávať pozor, čo ty na to?“
„Vykonám!“ zasalutoval Zettar.
„Potichu dočerta!“ karhal ho čatár. „Čo chceš aby nás odhalili?“
„P-prepáčte, j-ja...“
„Dobre, nemusíš nič vysvetľovať. Ale žiadne hlasné zvuky, ani prudké pohyby tu nestrpím, jasné?“
„Roz... rozkaz pane,“ zahanbene odpovedal slobodník.
„Nepozeraj sa do zeme, ale von, rozumieš?“
Zettar opäť zasalutoval a otočil sa na stoličke, pozerajúc sa von, na otvorenú krajinu.
Kedysi bola nepochybne krásna, to však muselo byť už dávno. Teraz pred sebou videl len nekonečné línie zákopov, množstvá väčších či menších kráterov od výbuchov. Kde-tu ešte trčali spod zeme ako zlomené kosti pozostatky niekdajších železobetónových bunkrov. Posledné pozostatky, priam pomníky generácie, ktorá začala túto vojnu.
Zettar si nepamätal obdobie svojho života, počas ktorého by nad ním ako tieň nesedel postrach vojny. Vyrastal s vedomím, že skôr či neskôr sa aj on dostane na jeden z mnohých frontov. Aj tak bol však prekvapený, keď mu bol doručený povolávací list. Musel prerušiť štúdium literatúry a okamžite sa hlásiť v najbližšej náborovej kancelárii. Tam po prvý krát videl, ako propaganda manipuluje verejnú mienku.
Miesto mladých mužov a žien, ochotných pomôcť ako sa len dá, tam pracovali vyhorené ľudské trosky. Nik z nich nemal všetky končatiny, nie málo z nich bolo tak zohavených, že sa im nedalo pozrieť do tváre. Nové systémy liečby a biotechnických implantátov ľudského tela, ktorými sa hrdo vystavovala armáda, boli zrejme vyhradené len hŕstke vyvolených, ktorí slúžili propagande.
„Trávy nieto viac.
Miesto nej blato a smrť,
šíri sa zemou,“ potichu sám pre seba povedal a oľutoval, že si so sebou nevzal zápisník. Chvíľu rozmýšľal, že si ho pôjde zobrať, kým má báseň ešte v pamäti, no vtedy ho vyrušil čatár.
„Čo to bolo? Báseň?“
„Prepáčte pane, krajiny zjav ma inšpiroval, už sa to viac nestane,“ rýchlo sa ospravedlňoval Zettar. Aide však len mávol rukou.
„Tak som to nemyslel,“ povedal čatár a otočil sa ku nemu. „Chcel som povedať, že som už dlho nepočul nič podobného. Čo tu vlastne robíš?“
„Teraz myslíte?“ neisto sa spýtal slobodník.
„Si básnik, nemal by si byť niekde v zázemí u propagandistov? Úprimne povedané, na front sa mi moc nehodíš. Nevyzeráš veru na vojaka.“
„Schránka slabá je,
myseľ nesúca na boj.
Osud krutý bol,“ odpovedal Zettar. „Máte pravdu, nebol som ja stvorený na boj. V dnešných dňoch však potrebujú viac vojakov, ako básnikov,“ povedal smutne.
„To si dobre povedal,“ ťažko povzdychol Aide. „Už ani neviem, koľko mladých ľudí som tu videl zomierať. Hrôza na to vôbec pomyslieť,“ povedal a zapálil si cigaretu. Ponúkol aj Zettara, ten však slušne odmietol. „Kedysi som mal na to podobný názor. Teraz je to však jedna z mála vecí, čo ma dokáže ako-tak upokojiť,“ povedal. Slobodník len mlčky prikývol a obaja sa ponorili do ticha, pozerajúc na krajinu pred sebou.
Po asi hodine čatár prudko vyskočil a hekticky hľadal ďalekohľad, ktorý mu počas toho padol na zem. Zettar mu ho okamžite podal. Čatár si ho bez slova vzal priložil si ho ku očiam, zatiaľ čo mu druhou rukou ukazoval, nech sa ani nepohne.
Tak prešlo asi desať minút. Nakoniec si čatár opäť sadol naspäť, na tvári mal nahnevaný výraz.
„Videli ste niečo?“ spýtal sa Zettar.
„Čo? Ale, len nejaká líška to bola asi,“ odpovedal čatár a opäť si zapálil.
„Tu ešte nejaká zver žije?“
„By si sa čudoval,“ odpovedal čatár. „Nie len človek je tvrdohlavý panghart, čo prežije všade, prispôsobili sa aj oni,“ a rukou ukázal na krajinu pred nimi.
„Prispôsobili? Ako?“
„No,“ povedal Aide a potiahol z cigarety, „z väčšiny zvierat sa stali mrchožrúti. A dúfam, že ti nemusím vysvetľovať, akými mrcinami sa živia.“
„Oni jedia...“
„Ľudí,“ dokončil čatár. „Viem, neznie to najlepšie, no robia nám tým službu. Ver mi,“ povedal, keď videl, že Zettar otvára ústa, „lepšie nech sa zvery nažerú, než by tu tie telá mali zase smradiť celé týždne.“
„Vy ste zažili také niečo?“
„Že či zažil,“ neveselo sa zasmial čatár, „bol som jeden z tých, čo museli pochovávať tie telá! A keď sme z nich museli brať tie implantáty...“ starec pokrútil hlavou. „Dobrého pol roka potom som musel ešte jesť so zapchatým nosom, inak by som sa povracal. Taký to bol smrad,“ povedal a odpľul si, na čo sa medzi nimi opäť rozhostilo ticho.
***
Zettar už takmer spal, keď v tom ho prebudil tichý čatárov spev
„Ej dievky mladé,
nečakajte na nás.
Naše kostry holé,
zovrie už len mráz.
Zostali ste samé,
nemá vás kto pomilovať.
Tak berte do ruky zbrane,
a hor sa na front bojovať,“ nôtil potichu Aide.
„Pieseň spievate?“ spýtal sa Zettar, zatiaľ čo sa snažil potlačiť zívnutie.
„Zobudil som ťa?“
„To nevadí, nemusíte sa ospravedlňovať,“
„Nemal som to ani len v pláne,“ odvetil čatár pobavene. „Veru spieval som si. Človeku to dá zabrať, aby nezaspal, tak si občas zaspievam.“
„O čom je tá pieseň?“ vyzvedal Zettar.
„O čom by už len mohla byť, v tejto dobe? Len o vojne, smrti, zabíjaní... Všetko veselé témy, veď to poznáš.“
„Žiaľ, pravdu máte. Zabíjanie poznám,“ potichu odpovedal Zettar a pohľad sa mu zmenil.
„No toto,“ povedal uznanlivo Aide, „ty už si niekoho zabil? Kde to bolo? A kedy?“ vyzvedal, zatiaľ čo si pripaľoval cigaretu.
„Nie sú to spomienky príjemné, viete,“ vyhýbavo odpovedal Zettar. „Pamätáte si na poslednú ofenzívu?“ spýtal sa.
„Myslíš Broethov geniálny plán, podkopať sa do zákopov tých hajzlov?“
„Áno, plán poľného maršála Broetha. Zúčastnil som sa ho. Aj vy?“
„Veru nie, mňa posielajú už len na stráž,“ odpovedal čatár. „Nemali ale všetci z prvého útoku zomrieť?“
„Nebol som v prvom útoku,“ duto odpovedal slobodník.
„Tak potom čo si robil?“
„Na starosti mal som plameňomet. Poslali nás v druhej vlne. Vtedy mali byť už všetky tunely zabezpečené. Lež neboli.“
„Plameňomet,“ zhrozene zopakoval čatár, z tváre sa mu stratila všetka farba. „Prepáč, že som sa ťa na to pýtal. Ak chceš, nemusíš pokračovať.“
„Nie, dobre padne duši, ak sa o to podelím. Teda, ak na to máte žalúdok,“ povedal Zettar a pozrel sa na čatára. Ten sa ho chystal utešiť, no poslednou poznámkou ho iba rozčertil.
„O mňa sa báť nemusíš, to mi ver,“ rozhodne povedal čatár. „Rozprávaj.“
„Ako chcete,“ odpovedal Zettar a na moment sa odmlčal, aby si usporiadal myšlienky. Po chvíli sám pre seba prikývol a spustil. „Zo začiatku to nebolo také strašné. Tunel bol čistý i stabilný, kde-tu fungovala elektrika ešte, videli sme i bez bateriek. Neskôr sme však postupovali v takmer úplnej tme. Vtedy sme i na prvého vojaka narazili. Zranený nebol, avšak v bezvedomí sa nachádzal.“
„Čo ste s ním urobili?“
„Veliteľ sa skontaktoval s velením. Tí odvetili: „Každého, koho nájdete, spáľte!“. A to sme aj robili. Každé telo v prach sme obrátili, do jedného.“
„Tak to ti teda nezávidím, musel to byť strašný smrad,“ odpovedal čatár a mimovoľne sa striasol.
„Zápach nebol najhorší,“
„A čo teda?“ zmätene sa spýtal Aide.
„Ako sme postupovali, nachádzali sme čoraz viac tiel. Až sme nenachádzali len mŕtvych, no i živých. Z oboch strán.“
„Chceš mi povedať, že ste...“ čatár nechal vetu nedokončenú. Zettar pomaly, takmer ako zle namazaný robot prikývol.
„Ako velenie povedalo, tak sme i robili. Každého spálili sme. Živých či mŕtvych, našich i nepriateľov.“
„Kurva,“ hlesol čatár, na viac sa nezmohol.
Odrazu sa na slobodníka pozeral úplne inak. Ten si to však nevšímal, miesto toho sa otočil naspäť ku krajine. Len podľa jemného trhania v pleciach Aide vedel, že slobodník plače. Inokedy by si ho za to doberal, toto však nebol jeden z tých príkladov. Skusmo za ním natiahol ruku, no bol si vedomý, že jeho schopnosti utešovania zranených vojakov, či už telesne alebo duševne, začínajú a končia pri cigaretách. A tak si radšej zapálil a sledoval krajinu.
***
„Máš niekoho doma? Kto ťa čaká? Rodičov? Súrodencov? Milú?“ spýtal sa čatár asi po pol hodine, keď úchytkom oka uvidel, ako si Zettar nenápadne utieral oči. Ten len zavrtel hlavou.
„Otec ani matka mi nežijú už, navyše som jedináčik,“ odvetil. „Jediné čo môže ma čakať, je prerušené štúdium. Ak sa teda návratu dožijem,“ smutne vzdychol.
„Hlavu hore, nejako to už len vydržíme,“
„Ako poviete,“ odvetil Zettar. „Vás čaká doma niekto?“
„Myslím, že som na tom podobne ako ty. Nemám nikoho, všetci buď slúžia, sú mŕtvi, alebo zomreli v službe. Vlastne si ani nepamätám, kedy som mal naposledy opušťák. Muselo to byť ale už dávno.“
„Vari vás to domov neláka, pozrieť sa?“
„Ha, že vraj domov. To by som najprv musel nejaký mať, nemyslíš?“
„Prepáčte, ja nevedel som, že...“ ospravedlňoval sa Zettar, čatár však len mávol rukou.
„Nič sa nedeje, nemal si to odkiaľ vedieť. Toto tu je môj domov,“ povedal a rukou ukázal vôkol seba na strážnicu, kilometre zákopov i pustú zem, ktorá sa pred nimi rozprestierala. „A tu pravdepodobne aj zomriem.“
„To ale snáď ďaleko je ešte, či?“
„To už ti neviem povedať. Hocikedy ťa môže lapiť smrtka.“
„Pravdu asi máte,“ skľúčene povedal Zettar.
„Tým sa ale ty netráp. Som si istý, že ty máš pred sebou ešte veľa rokov. Ktovie, možno sa dožiješ aj konca vojny.“
„Hm, to by bolo skvelé,“ priznal slobodník.
„Treba v to veriť a stane sa to. Keď chceš, pospi si ešte, nejaké dve-tri hodiny zostávajú do ranného nástupu. Ja to tu už nejako zvládnem.“
„A nebude vám to prekážať?“ spýtal sa Zettar, zatiaľ čo sa snažil pohodlnejšie sa uložiť na tvrdej stoličke.
„Veru nebude, beztak mi to dnes vďaka tebe rýchlejšie ubehlo. Keď chceš, zastav sa aj zajtra,“ odpovedal čatár, no to už slobodník tuho spal. „Len si pospi,“ povedal potichu, „nikdy nevieš, či to nie je naposledy,“ a potichu sa vrátil ku svojej službe.
***
Zettar mal pocit, že len čo zatvoril oči, už bol opäť hore. S ťažkosťami otvoril oči a pretrel si ich. Bol prekvapený, že okolitú krajinu zalievali prvé nesmelé lúče svetla. Myslel si, že ešte zopár hodín chýba do úsvitu. Ponaťahoval sa ako mačka a vstal zo stoličky.
„Vari už svitá?“ spýtal sa čatára, zatiaľ čo sa snažil potlačiť zívnutie. Ten akoby ho najprv ani nepočul. Až po hodnej chvíli mu odpovedal.
„Veru, slnko vyšlo...“
„Už by som mal asi ísť, nech ma niekto nehľ-“ hovoril Zettar, Aide ho však nenechal dohovoriť.
„... ale na západe,“ dokončil vetu a trasľavými rukami vytiahol poslednú cigaretu z krabičky.
„Ďakujem vám, že ste ma tu uchýlili,“ pokračoval Zettar ďalej.
Až o minútu či dve si uvedomil, čo povedal čatár.
„Slnko... vyšlo na západe?“ spýtal sa neisto. Čatár neodpovedal, miesto toho mlčky fajčil. Vtedy sa slobodník pozrel na západný obzor. Z toho, čo uvidel, mu prebehol ľadový mráz po chrbte.
Na horizonte sa črtal mrak, ktorý sa rýchlo rozrastal. Hneď ako ho uvidel, vedel čo znamená
„O-oni p-použili...?“
„Atómovky,“ odpovedal prosto starý čatár a konečne sa pozrel na Zettara, po lícach mu stekali slzy. „Tak sa mi zdá,“ povedal zachrípnuto, „že sme sa predsa len dočkali konca vojny.“
Nad hlavami im náhle zahučali stovky leteckých motorov. Čatár aj v ich hluku rozoznal svišťanie padajúcich bômb.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

MartinB
Nebolo to zlé. Trocha mi vadilo to básnické/yodovské skladanie viet Zettara, ale asi to tam muselo tak byť, keď bol básnik. A čakal som nejaký taký záver, že sa ukáže, že je vlastne prepnutý z toho, že zabíjal nepriateľov a najmä svojich, namiesto toho prišlo slnko zo západu. Nie zlý koniec, ale keby ten zo začiatku nevinný zahanbený slobodník na konci prepol na psychopata poznačeného tým, že zabíjal aj svojich, mal by napr. nahrdelnik z ludskych uší, kostí alebo take niečo, bolo by to údernejšie. Ale beriem, ze si si vybral temu slnko vyšlo na zapade z diskusie na discorde a tam bol tento koniec nutný :D
08.03.2023
MartinB
keby na konci zabíjal čatára a recitoval by si pri tom nejakú nevinnú básničku, bolo by to mega kontrastné. A kľudne by potom mohlo príst slnko od západu
08.03.2023
Veles
Bolo mi povedané, že ten koniec mohol byť krvavejší počas betareadingu :D Inokedy by som to možno aj urobil, ale tu mi to až tak nepasovalo, chcel som skôr tento koniec. Zettar hovoril trochu jak Yoda, ale v prvej verzii to bolo oveľa horšie, aj to sa zlepšilo aspoň trochu.
Ďakujem za komentáre, hádam sa ti to aspoň trochu páčilo :D
08.03.2023
MartinB
Ono by to yodovanie nevadilo, keby vlastne išlo o ten kontrast, ze je to basnik, posobi citlivo, zakríknuto a na konci by sa ukazalo, ze mu preplo a ešte by to tam znasobil, keby vymyslal napr. basen pocas toho jak zabija. ani by si nemusel popisovat zabijanie, iba by recitoval tu báseň. ale takto to vlastne bolo zbytocne rusive, keby neni basnik, pribeh by to nijak neovplyvnilo. Ale pisem, nebolo to zle, ty uz si akasi zaruka kvality, co som mal tu cest par poviedok precitat od teba, cize je to vzdy uz len o detailoch alebo vkuse.
08.03.2023
Veles
Keby som bol zručnejší, tak by som tam viac naznačil ten kontrast, to som sa aj snažil trochu tam načrtnúť ale moc sa mi to asi nepodarilo :D
08.03.2023
Hieronymus
Bolo to veľmi dobré, melancholické, trocha som tam cítil Starship troopers, trocha dieselpunk, trocha Na západe nič nové. Čítalo sa to dobre, atmosféru podporovali básne, ktoré sa mi tam hodili. Mal som problém s básnikom a tou jeho vetnou skladbou, mohol si pokojne ubrať ešte viac, ale chápem, že si šiel po kontraste. Ďalšia vec je, že koniec mi prišiel prehnaný, vzhľadom na to, čo sa dovtedy v poviedke stalo a čo v nej bolo naznačené. Nechcem tým povedať, že je zlý, ale aj násilie v poviedke by malo byť gradované a tento koniec mi prišiel ako priveľký skok, ktorý prišiel tak trocha z ničoho.
V každom prípade sa mi to páčilo.
08.03.2023
Veles
Rozmýšľal som aj nad tým, že bude úplne normálne hovoriť, ale chcel som tam nechať trochu toho kontrastu. Mohlo to postupne gradovať, to máš pravdu. To už ale nezmením, môžem sa len poučiť :) A ďakujem za komentár.
08.03.2023
BaconBacon
Ach! Už som mal dopísaný celý komentár a posielal som ho chvíľku pred tým, ako som vošiel vlakom do tunela. Samozrejme neodoslalo, tak ideme repete:
Poviedka mi padla do noty. Príjemná konverzačka, také mám ja rád. Koniec sa mi extrémne páčil, ako sa prepojil s fakt výborným názvom. Veľmi atmosferické.
Mám pár dotazov, napríklad hneď prvá veta poviedky je zbytočne dlhá. Určite by sa dala rozdeliť do kratších. (Zbytočne upúta pozornosť), potom som nepochopil prečo sa čatár zľakol Zettara keď zistil, že má uniformu Rammschtinskej Republiky, to myslím v texte ďalej spomenuté nebolo. A najprv sa ho zľakol, potom ho spucoval jak decko :D Ale to sú len detaily, čo sa mi ale vyslovene nepáčilo bola vrava Zettara. Prečo musel hovoriť ako básnik? Veď mohol mať také črevo, to bez debaty, ale nemusel tak aj konverzovať. Keby mu dáš reč podobnú čatárovi, nemalo by to chybu. Miestami mi jeho reč prišla fakt smiešna, nehodila sa mi tam. Zato pôjde nejaký ten bod dolu, ale stále ti ich dám požehnane :) Dobrá práca!
09.03.2023
Veles
To poteší, keď ti vymaže komentár, poznám to :D
Myslel som to tak, že sa čatár ľakol toho, že niekto ku nemu ide, len som to asi menapísal dobre :D Tá Zettarova reč, viem že je to krkolomné občas. Ajbsom premýšľal že to zmením, ale nakoniec som sa rozhodol to tam nechať. Počítal som ale s tým, že málokomu to sadne.
Som rád, že sa ti koniec páčil a vďaka za komentár :)
09.03.2023
Ray Janonoff
Zettarovo rozprávanie mi ani tak nevadilo, aby rozprával divne nemusí byť ani básnik. Skôr ma zarazilo štúdium literatúry - ak vojna už nejaký čas trvá a sme na tom zle, ako sa relatívne mladý ročník vôbec dostal ku štúdiu, keďže by bol povolaný akonáhle by spĺňal vekovú hranicu. Naopak, ak nebola hranica tak nízko, že mohol začať študovať, ako to, že vyrastal s vedomím, že ho povolajú? To predsa znamená, že sa vojna vlečie najmenej pár rokov a teda sa povolávajú ďalšie ročníky... a možno sa len príliš zamýšľam:)
Zvyšok sa mi páčil, vrátane toho, že sa Zettar so zážitkom vyrovnal, hoci predpoklad by bol, že "normálnemu" človeku prepne.
Na konci len jedna drobnosť - tie stovky motorov majú všetky atómovky? Nedáva mi celkom zmysel aby ich hádzali tak blízko seba, že počujú stovky naraz, ale to mal byť asi len efekt.
09.03.2023
Veles
Vidíš Ray, nad tým štúdiom som sa príliš nezamýšľal, musím sa z toho poučiť :D Ale v podstate by sa to dalo tak vysvetliť, že je to skôr niečo na spôsob zákopovej, stagnujúcej vojny, kde síce povolávajú dosť ľudí, ale nie všetkých. A to štúdium literatúry mohlo teorericky viesť ku práci propagandistu, keby som si to viac premyslel :)
A ten koniec s tými motoromi: Osobne som to v duchu vždy videl ako každé jedno bojaschopné lietadlo letí na poslednú misiu, z oboch strán. Ale aj pre efekt som ich tom toľko dal :D
09.03.2023
Ray Janonoff
Efektu rozumiem:)
Síce asi nepoznám žiadny reálny alebo vymyslený príklad zákopovej vojny, ktorá by nebola v konečnom dôsledku opotrebovávacia, ale ak to berieš napr ako kórejskú hranicu, potom chápem tiež.
Tak dodatočne mi ešte napadlo - štát, ktorý má zvládnutú plazmovú technológiu na úroveň ručnej zbrane by mohol mať aj niečo desivejšie, než atómovú bombu - hoci pre čitateľa našej doby robí pocit práve to. Inými slovami, to slovo plazmová môžeš vyhodiť a nič sa nestane:)
09.03.2023
Veles
Aj nad tým som premýšľal, ako to je s technológiou, ale nakoniec som si povedal, že to nie je až tak do očí bijúce. Plus som to tam zaradil, aby som mal aspoň o jeden scifi prvok viac :D
09.03.2023
kadas97
v prvom rade ma brutálne štval Zettar a jeho vyhrotené básnické črevo...myslím si, že príbehu by viac prospelo ak by si povedali ešte jednu historku z "akcie" namiesto básničiek a pesničiek. Našťastie na konci sa dostavil "wow-efekt" v podaní bomby. Neber to ako hejt, len mi táto poviedka nesadla do noty :)
10.03.2023
Kasiopejka
Aj keď nie som veľmi cieľovka takýchto bojových a vojnových scén, táto poviedka ma vtiahla do deja, mala dobrú atmosféru a takisto postava básnika bol zaujímavý nápad.
13.03.2023
ama_rilla
Tvoja poviedka sa mi páčila, resp. páčil sa mi štýl rozprávania, ktorý si zvolil. Malo to atmosféru, emóciu... no len potom keď sa začalo niečo diať, tak to hneď aj skončilo:D chyba mi v poviedke zápletka, trochu viac deja, trochu viac času do konca. Škoda.
13.03.2023
Lucika
Poviedka sa mi páčila, plynulo to tak jednoducho, ale atmosféra a koniec boli super :) štýl rozprávania básnika by sa mi viac hodil pre starého, ale rušivé to nebolo.
14.03.2023
Olex
Ahoj,
poviedka sa dobre čítala, páčila sa mi. Ak by som nepochádzala z juhu, kde ľudia hovoria tak, že slovosled je pozmenený, to básnické pojatie dialógov by mi asi vadilo. Pokiaľ by mala byť v poviedke poetika, neriešila by som to formou dialógov, ale napr. bla bla verše, Zavrel zošit, už ho oziabali prsty, premýšľal, ako strávi zbytok večera. A ešte do popisu priestoru a pocitov by som ju dala.
16.03.2023
Arcey
Bohužiaľ, mne táto tvoja poviedka nesadla, ale všimol som si, že si urobil pár zmien, ktoré som ti poradil, hlavne čo sa týka dialógov. Slobodník mi liezo strašne na nervy, fakt nemusel hovoriť ako básnik, pretože ten, kto má rád poéziu nemusí tak hovoriť stále. Takto mi prišiel, ako keby nebol úplne v poriadku a mal to v hlave pomiešané. Štylisticky je to výborné, čítalo sa fajn. Vzhľadom na pocit som dal ale málo bodov. Moje hodnotenie: 6/10
28.03.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.