R.P.Z.

Tomio je chlapec, ktorý po smrti matky potrebuje precitnúť a postaviť sa problémom. Jedného dňa narazí na niekoho, kto mu s tým pomôže.
Podporte scifi.sk
Po listoch lenivo stekali kvapky a padali dolu na premočenú zem. Les voňal po daždi, vo vzduchu sa niesol pach húb a plesní. V húštinách a v korunách stromov koncertovali vtáky, v kríkoch sa mihol diviačí chvost a pomedzi kmene sa preplietali slnečné lúče. Vietor šumel v povetrí, dvíhala sa hmla.
Na cestičke zašuchotali ľudské nohy. Čvirikanie okamžite stíchlo. Človek sa rýchlo blížil. Čoskoro sa za ním ozvali ďalšie zvuky, ďalšie šuchotanie nôh. Týchto bolo viac a pohybovali sa rýchlejšie, prvého narušiteľa každým metrom dobiehali.
Medzi dubmi sa objavil štíhly chlapec v okuliaroch, červený v tvári, ktorý lapal po dychu a odvahe. Na okamih sa oprel o kmeň a snažil sa nadýchnuť, ale dlho si prestávku nemohol dopriať. Banda ôsmakov mu bola v pätách. Dva-tri krát sa nadýchol, pozrel sa cez plece za seba a zbadal ich.
Blížili sa.
Tomio, tak sa chlapec volal, sa znovu rozbehol. Nevedel, kam beží, v tomto lese ešte nikdy nebol, ale bolo mu to jedno. Nechcel, aby ho chytili, tento týždeň už od nich bitku dostal. Bohužiaľ, cestu domov mu odrezali a tak jedinou možnosťou bol blízky les. Vždy sa do neho chcel pozrieť, no hoci sa do mestečka prisťahovali už pred mesiacom, do dnes sa nenaskytla príležitosť na prechádzku. Až teraz, aj keď z donútenia. Možno sa mu podarí striasť sa ich.
V momente, ako si začal namýšľať, že sa ich hlasy vzďaľujú, o niečo zakopol a tvrdo dopadol na zem. Rozpleštil sa ako chrobák. Chvíľu tam nehybne ležal a keď sa začal s ťažkosťami zdvíhať, pocítil na chrbte úder a znovu spadol. Bradou zaryl do mokrého lístia.
„Za toto nám zaplatíš!“ zafunel tvrdý hlas.
Po tých slovách na neho sadol vodca bandy a ostatní ho chytili za ruky a nohy, na každú končatinu po dvaja. Tomio sa snažil zmietať a bojovať, ale nemal najmenšiu šancu. Bolo ich na neho priveľa.
„Takže ty si myslíš, že nám budeš utekať? Počkaj, my ťa naučíme, ako sa máš k nám správať...“
„Hej, chalani, pozrite sa. Čo sa to deje?“
Okolo chlapcov sa objavila sivomodrá para a všetkých ich zahalila. Všetci členovia bandy ihneď nechali Tomia ležať na zemi a odskočili od neho preč. Nevedeli, odkiaľ sa ten dym nabral, bol veľmi nezvyčajný a neustále sa rozširoval. V jednej chvíli videli Tomia, potom už iba jeho nohy a o dva údery srdce im z očí zmizol úplne. Para rástla ďalej a výrastkovia zo strachom ustupovali. Až potom, ako sa vzdialili o pár metrov, sa zdalo, že dym už nenaberá väčšie rozmery.
Vodca nabral stratenú odvahu a zakričal do oblaku hmly. „Kde si, ty malý bastard? Chcel by si svoju tašku naspäť? Vylez a možno ti ju dáme. Počuješ?“
Tomio im neodpovedal. Hlasy prenasledovateľov sa ozývali ako keby z veľkej diaľky, hoci v skutočnosti boli od neho iba na pár metrov. Les okolo neho zmizol, kmene stromov sa črtali v parnom oblaku ako nejaké svätyne z čias samurajov. Keď sa mu podarilo postaviť sa, objavili na zemi záhadné koľajnice, ktoré si pred tým ani nevšimol. Zrejme to o ne sa potkol, keď utekal. Nechápal, ako sa uprostred lesa a úplne z ničoho nič objavil na železnici, no ako sa pozrel bližšie pochopil, že vlak tadiaľto už dávno nemohol premávať. Podvaly boli prehnité, koľaje obrastené machom a kvetmi hrdze a aj keby boli funkčné, nemal poňatie o tom, že by poza mestečko viedla železnica.
Z nejakého popudu zdvihol pohľad a z hmly sa vynorilo čelo rušňa z jantárovými očami. Najprv sa preľakol, ale potom mal pocit, ako keby sa na neho tie oči usmievali. Keď oblak pary ustúpil ešte viac, hlasy mimo neho zmizli úplne a na rušni sa otvorili malé zelené dvierka.
Vedel, že ho niekto, alebo niečo pozývalo dnu.
Tomio sa ešte stále nespamätal z divokého úteku, ale srdce sa mu z nejasného dôvodu upokojovalo. Podvedome vedel, že by sa má skôr báť, ako radovať, no napriek tomu urobil pár krokov k lokomotíve a na perách sa mu rozlial úsmev. Došiel ku schodíkom a chytil sa zlatého zábradlia.
Potom sa vyšvihol hore do kabíny a dvierka sa za ním lačne zavreli.
"Volám sa Kibō-nokishi," privítal ho čarovný hlas. „Prišiel som ťa zachrániť.“
Tomio sklopil oči. Nebál sa, ale zrazu na neho všetko akosi doľahlo. Útek, les, koľajnice, rušeň, ktorý rozpráva. Začal posmrkávať, už mal všetkého dosť. Keby mama žila, poláskala by ho a zaspievala mu.
"Už je dobre, chlapče. Pri mne si v bezpečí, nik nevie, kde si. Nenájdu ťa."
"Kto, alebo čo vlastne si?“ spýtal sa Tomio.
"Som Rónin poslednej záchrany, R.P.Z a objavím sa všade tam, kde sa niekto ocitne v tiesni. Zachránim každého, kto potrebuje a bežím na dobrú vôľu. Je to moja služba, potom ako som sklamal môjho pána. Bežím všade tam, kam by si chcel ísť. K jazerám na severe, do hôr, k moru či na ostrovy..."
„Aj na cintorín, kde odpočíva moja mama?“ spýtal sa chlapec.
Tomio sa rýchlo nechal ponoriť do fantázie, ktorej stále akosi nemohol uveriť. Určite sa mu to sníva a on sa zrazu prebudí a ocitne sa zas v nebezpečenstve. Ak to má využiť, tak naplno. Mamin hrob sa nachádzal veľmi ďaleko, ale ak by mohol tak by sa tam veľmi rád išiel pozrieť.
„Môžem ísť kamkoľvek,“ odvetil rušeň.
„Zaveď ma tam.“
Tomio sa usadil a všetko sa premenilo na šmuhu, tak rýchlo sa vlak rozbehol. Navôkol vládla temnota, pretože slnko už dávno zapadlo za hory a krajina sa ponorila do noci. Mihali sa okolo nich svetlá dedín, áut, v diaľke sa rysoval belavý kužeľ sopky Fuji. Prebehli priamo cez šinkansen, ktorý sa rútil závratnou rýchlosťou na trati do Tokya. Chlapec všetko pozoroval s otvorenými ústami a zdalo sa, akoby od napätia a radosti ani nedýchal.
Keď zbadal ako sa k ním blíži známa silueta dediny, v ktorej kedysi žili, rušeň začal spomaľovať a Tomiovi sa do očí nahrnuli slzy. Tak ako mu sľúbil, doviezol ho Kibō-nokishi k cintorínu.
„Sme na mieste.“
Chlapec dlho neváhal a vystúpil. V tme žiarili svetlá lámp so strieškou. Osvetľovali náhrobky, mohutnú čerešňu a aj červené stĺpy vstupnej torii brány so zvitkami pribitými na vrchole. Tomio vedel, že sú tam uvedené mená dobrých duchov, aby chránili pokoj mŕtvych. Úctivo sa k nim pomodlil a pokľakol pred bránou.
K náhrobku sa ale nevydal. Bol natoľko dojatý, že mu úplne stačilo, keď sa objavil v rodnej dedine a blízko posledného odpočinku jeho mamy. Vedel, prečo odišli do mestečka, ale stále sa mu veľmi cnelo. Mame pálil sviečku takmer každý deň, ale je iné robiť to niekde ďaleko, ako priamo tu.
Keď sa opäť vrátil do lokomotívy, slzy mu už vyschli. Zašepkal tiché ďakujem a dlho rušňu rozprával o tom, ako mu veľmi mama chýba a ako by ju chcel ešte raz vidieť, ak by sa dalo. Krátko nato sa na dlhú chvíľu rozhostilo ticho.
"Pozri, Tomio, viem, že si smutný, lebo mamka zomrela. Do neba ťa vziať nemôžem, ale zato môžem ti vytvoriť svet, v ktorom budú spomienky ako živé."
„Ty by si to dokázal?“ neveril chlapec a do očí sa mu vkradla nádej. „Aj otec mi hovoril, že budeme každý deň na ňu spomínať a už na to dávno zabudol.“
Kibō-nokishi si vzdychol. "Krivdíš mu, teraz je predsa na všetko sám. Stará sa o teba, o tvojho brata, aby ste mali všetko, po čom túžite. Aj preto ste museli odísť, lebo v dedine si nedokázal nájsť prácu, aby ste mohli žiť, tak ako sa patrí. Nepozeraj tak na mňa, viem o tebe všetko."
„Čo ty o mne môžeš vedieť?," vykríkol Tomio.
„Odkedy si sem prišiel, tak som ťa počúval a čakal kedy sa objavíš. Pre teba som toto všetko vybudoval. Počúval som ťa a čakal. Až napokon si prišiel."
„Čo mi ponúkaš?“
"Mama stále žije v tvojich spomienkach. Ja som záchranca a kedykoľvek budeš chcieť, prídeš za mnou a ja ťa vezmem k nej. Síce iba do minulosti, ale aj tá dokáže pomôcť prijať smútok a zahojiť ranu. Taktiež ti pomôžem v tom, aby si našiel priateľov a nemusel si stále pred hrozbou utekať."
„Ako?“
„Kedysi som bol samuraj. Naučím ťa nebáť sa a odolať nepriateľom. A vždy budeš mať možnosť vidieť mamu.“
Tomio pochyboval. "Kedykoľvek budem chcieť?"
"Áno," povedal Kibō-nokishi. „Vezmi si tento strieborný prívesok katany, pomocou neho ma privoláš."
Na modrej dlani sa objavil malý, ale zato ťažký predmet – miniatúra samurajského meča zavesená na koženom povraze. Tomio potiahol nosom. Už sa vôbec nepozastavoval nad tým, čo sa deje. Chcel si to vyskúšať.
"Môžeš ma vziať k nej aj teraz?"
"Áno!"
Rušeň sa rozbehol. Krajina sa rýchlo menila, lesy striedali jaskyne, údolia, štíty hôr, ihriská, teplo izieb, smiech a radosť, či sviečky a svetielka. Raz Tomio pocítil na líci nežný bozk, raz ho po hlave pohladila nežná ruka a všade cítil tak charakteristickú vôňu, až sa od šťastia plakal i smial sa zároveň.
"Tomio, môj Tomio," hovorila mama nežne.
Leto v chráme na horách, ktorý preležal v horúčke, lebo deň predtým po kúpaní v jazierku ochorel, ale mama odmietla ísť domov. Radšej sa starala o neho a Festival ohňostrojov v doline všetci štyria sledovali zababušení pod perinou.
Keď sa vrátil zo školského výletu a privítala ho s plyšovým Kočkobusom z Totora o ktorom sníval celé mesiace. Vtedy žiaril tak, ako hádam nikdy predtým.
Narodeninový koláč, ktorý zhodil, keď do nej nechtiac narazil počas naháňačky a namiesto toho si objednali ryžové koláčiky.
Pirátska loď v lunaparku na ktorú sa oco neodvážil a mamka bojovala vo výške s tým, aby nevzlietla. Išla len, aby mu urobila radosť. Bolo úplne jedno, že na nich všetci pozerali.
Objatie potom, keď sa s bratom pobili. Úsmev keď doniesol zlú známku zo školy. Keď spoločne pozerali každý nový diel One Piece. Pohladenie potom, ako sa nahnevala. Ruky, keď ho hladkala pri zaspávaní.
Vlak skákal medzi obrazmi a Tomio bol šťastný. Odvšadiaľ počul maminku ako ho volá, ako sa snaží, aby ju počul.
"Tomioooo..."
Pripadalo mu to ako sen, z ktorého sa nechce zobudiť. Bol vďačný zato, že spoznal Kibō-nokishiho, priateľa v núdzi, ktorý mu pomohol znovu vidieť, počuť a cítiť mamičku.
"Tomio! Tu si, chvalabohu," ozvalo sa chlapcovi priamo pri uchu a keď precitol ocitol sa v teplom otcovom náručí. "Hľadali sme ťa celú noc, syn môj. Myslel som, že som stratil aj teba.“
Chlapec iba nemo prikývol, zavrel oči a tuho stisol otca. V to ráno okolo nich stálo desiatok postáv, policajtov, susedov, spolužiakov, ba dokonca aj učiteľ, ktorý držal Tomiovho malého brata. Ten sa mu vytrhol a rozbehol sa k nim, objímaniu a slzám či smiechu nebolo konca.
Pátranie skončilo úspešne, rodina bola pokope. Nie celá, ale ako hovoril Kibō-nokishi, vždy keď bude chcieť, môže prísť a opäť vidieť mamu. Hoci iba v spomienkach, ale lepšie ako vôbec.
„Budem čakať,“ zašepkal hlas v chlapcove hlave. „Príď kedykoľvek a nevzdávaj sa. Všetko sa na dobré obráti.“
Tomio odišiel z lesa v jednej ruke s otcom a v druhej s bratom. Vo vrecku mal prívesok katany – dar od Rónina poslednej záchran a kľúč do krajinu, kde môže opäť vídať mamu.

Arcey

Arcey
Som planetárny bojovník a ťažký knihožrút, ktorý sa v slabých chvíľkach snaží písať.

Diskusia

MartinB
Príbeh mi prišiel taký jednoduchý, objavil sa ronin, zachranil ho pred bitkou a ukazal mu mamu. Napísané to bolo samozrejme zručne, ale na to, ze to bolo o mladom chlapcovi a ze mu zomrela mama, to vo mne nezanechalo emociu. mozno to chcelo sa viac pohrat s tym, ako ho nahanaju a on ma flashbacky na časy s mamou a tak.. aby som mal cas si s nim do konca vybudovat vztah a potom by to malo vacsi ucinok na mna. Ale napísané fajn, čítalo sa to prakticky samé.
05.03.2023
Hieronymus
Príjemná rozprávka. Dokonale priamočiara a pekne napísaná. Tiež musím priznať, že to bohvieakú emóciu zo mňa nevytiahlo, ale toto je presne ten typ príbehu, ktorý je objektívne dobrý, ale neviem ho doceniť, lebo nie som cieľovka. Musím však oceniť to, že takýto text vie spadnúť bahna afektovanosti, ale tu sa to držalo tak akurát na hrane a tiež je fajn, že autor dbal na detaily a Kibō-nokishi nie je random meno, ale znamená to Rytier nádeje, čo všetko pekne dokresľuje.
05.03.2023
Veles
Väčšinu vecí som ti povedal počas betareadu, tak to len zopakujem v skratke :D príbeh sa mi páčil, napriek tomu že Japonsko a ich kultúru moc nemusím. Napísané to bolo dobre, tam nie je čo vytknúť. Nejaké nedostaky tam boli. Kočkobus by som skôr pomenoval Mačkobus. A tá veta, v ktorej sa dozvedáme chlapcovo meno, mi stále príde trochu krkolomná. Inak veľmi pekná rozprávka :)
06.03.2023
BaconBacon
Mne sa páčilo prostredie Japonska aj názvy, ktoré boli k veci. Príbeh jednoduchý, ale nevadilo. Asi by sa mi tiež páčili viac spomienky na mamu pri naháňačke, presne ako spomínal MartinB, rovnako by som možno pritlačil na chlapcov zloduchov a zavesil by som ich, napríklad na strom za trenky. Zaslúžili by si. :)
Inak príjemná rozprávka.
09.03.2023
Kasiopejka
Vo mne naopak príbeh chlapca dokázal vzbudiť emócie. Veľmi príjemne sa mi poviedka čítala.
11.03.2023
Ray Janonoff
Šú šú Tomy... počkať, iná rozprávka:D
Bolo to fajn, aj keď sa prikláňam k tej strane, u ktorej to až tak veľa nevyvolalo - na rozdiel od tej PNP s Kubom.
Len nechápem, prečo to bol rušeň - akože jasné, rozprávka - ale ak bol predtým človek, prečo skončil ako stroj? Mohol ostať ako človek, duch, ešte aj zviera by mi vzhľadom na Japonsko prišlo okej - ale ten rušeň mi nijako nepasuje:D
13.03.2023
Lucika
Mne sa to tiež veľmi páčilo, bolo to milé, malo to peknú atmosféru :) Pozastavila som sa len nad tým, keď prišli na cintorín, že nešiel k hrobu svojej mamy. Čakala som, že tam pôjde.
14.03.2023
Olex
Ahoj,
príbeh ide ako po masle, aj napriek tým tragickým okolnostiam. Chýbajú mi ďalšie vrstvy. Ale to sú moje preferencie, iným môže takto spracovaný príbeh vyhovovať.
23.03.2023
Arcey
Všetkým ďakujem za komentáre. Malo ísť o jednoduchý príbeh, možno akúsi rozprávku, ktorá aj napriek pochmurným okolnostiam skončí dobre a plné nádejou, že sa dajú všetky príkoria prekonať. Prostredie bolo pôvodné slovenské a malo sa odohrávať v lese za sídliskom, kde bývam, nakoniec som to zamenil za Japonsko, lebo sa mi to tak viac hodilo. S emóciami je to rôzne u každého, čo jedného chytí za srdce, druhému nemusí nič hovoriť. Záleží aj od prežitých a aktuálnych nálad či nastavenie duše. Teší ma že poviedka sa vám čítal príjemné a dá sa povedať bez zádrheľov. Tak isto sa mi páči, že ste si niektorí všimli zakomponované detaily, ktoré neboli iba tak ale snažil som sa ich premysllieť, ako sa len dalo.
28.03.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.