Dýcham prerývane. Ťažko. Na hrudi cítim tlak, ktorý sa zväčšuje každou sekundou. Za zavretými očami sa mi čosi mihne. Začujem ako mi praskajú rebrá. Zacítim pach rozkladu. Vydesený otváram oči. Dvakrát zažmurkám, chcem zakričať, no hrdlo mi zovrie strach. Na prsiach mi sedí čierny cap s jasnou žiarou okolo hlavy. Z rozďavenej papule mu trčí neprimerane dlhý jazyk. Hompáľa sa mu zo strany na stranu ako tykadlo starodávnych hodín. Studené sliny zvieraťa mi dopadajú na tričko. Jeho hlava sa dá do pohybu. Sleduje ma čiernymi očami a skláňa sa ku mne. Hnilobný zápach je intenzívnejší. Napne ma.

„Tááti! Tááti, kde je tááti?“

Až teraz naozaj precitám. Pohotovo si sadám a rukami šmátram po hrudi.

„Do riti, do riti!“ zašomrem a pretriem si oči. „Bol to len sen. Obyčajný sen.“

V spálni padne ešte pár ustráchaných otázok a ozve sa dcérin plač nasledovaný pochorobným kašľom.

„Kde je tatík?! Kde jéé?!“ súka zo seba Elka slová zmiešané so vzlykmi.

„Tu som zlato, v obývke na gauči.“ opatrne vyslovím a opäť si skontrolujem hruď. Vzápätí potichu odfrknem nad vlastnou paranojou.

Začína ma bolieť hlava. Mám pocit, akoby ma prešiel niektorý z kamionistov, ktorým rozdeľujem prácu. Minimálne traja by určite neváhali. Rozmliaždiť špeditérsku hnidu, to by bola paráda. Jedna báseň.

Aspoň jeden zo spomínaných by šliapol na plyn aj zadarmo. Naslepo nahmatám telefón. Za päť minút sedem. Tri zmeškané hovory od Šimona. Dva od šéfa. Jedna neprečítaná správa.

To bude zase deň, pomyslím si a otvorím esemesku. Píše Šimon – „Majo kde je PN254CJ? V škodovke už zastavujú linku. Celá skurvená Boleslav je na nohách! VOLAJ MI!“

Nahlas odfúknem. V myšlienkach zablúdim ku včerajšiemu popoludniu. Vodič, už od pohľadu cudzinec. Bulhar alebo rumun mal prísť na tretiu hodinu. Meškal a nemal ani gurtne, ani dokumenty. Samozrejme slovensky nevedel. Domnienka sa mi potvrdila, keď sme ho nechali dlhšie čakať. Mali sme ho v pláne vytrestať ešte viac, no dostal nervový záchvat a začal vykrikovať nejaké nezmysly v rodnom jazyku. Dokola opakoval sapca cu stralucire, sapca cu stralucire...

Vytáčam Šimona. Dvíha mi na prvé zazvonenie. Vysvetľujem mu, že karosérie z Mladej Boleslavi má na starosti Andrej, nie ja. Nech volá jemu. On mi vysvetľuje, že Andrejovi sa snaží dovolať od včera večera.

„On jebe nato kámo! Keby mi dvíha neotravujem ťa!“ kričí čoraz viac. „Jebe nato a keď to nedoriešime, padne to na teba! Ty si hlavný špeditér nie henten trulo!“

Slová sa mi zaryjú až do mozgu, viem že má pravdu. Ja som hlavný a nakoniec Andrejovi bolo včera zle. Vypýtal sa domov skôr, ktovie ako mu je.

Šimonovi sľúbim, že sa ešte ozvem a skladám mu.

Hlava ma bolí čim ďalej viac. Aj nepatrný pohyb mi spôsobuje mozgové zemetrasenie s magnitúdou konca sveta. Rozmýšľam kedy som sa tak cítil naposledy? Váham medzi ránom po hodovej diskotéke pred desiatimi rokmi a zapíjaním na zdravie mojej dcérky pred tromi.

Postavím sa a prejdem do kuchyne. O chvíľku za mnou docupká dcéra. Pri hľadaní ibalginu jej vysvetlím, že na gauči spím, lebo ma odtiaľ vytlačila ona a jej zlatá mamička.

„Aha takže m...m... mamička, hovoríš. Elka možno to je sk...skôr preto že tatik má ve... ve... veľké bruško!“

Vo dverách do kuchyne sa objaví Nina. Usmeje sa na mňa aj na dcéru. Chystám sa úsmev opätovať, no hlavou mi opäť prejde kŕč bolesti. Koktá jak hlupaňa! Napadne mi z ničoho nič. Podvedome o krok ustúpim a porozhliadnem sa vôkol seba. Slová akoby nevychádzali z mojej mysle. Akoby sa objavovali náhodne, bez vyzvania.

Nina si všimne moje čudné správanie. Zamračí sa, otvorí pusu: „Je ti do... do...?

„D... D... čo D?! Sa vykoktaj už konečne krista! Kto to má od rána počúvať?!“ Zakričím na ňu a v momente si prikryjem ústa pravou rukou.

„Bože Ninka, prepáč, ja...“ Chcem sa rozbehnúť za ženou, no Ela mi stojí v ceste. Posraté decko čo furt zavadzá!

„Zmizni!“ skríknem a odsotím dcéru. Nohy sa jej podlomia a hlávkou narazí na okraj stola. Kuchyňu zaplaví zmes ženského kriku a detského plaču. Zarazene hľadím na scénu, ktorú som spôsobil mojimi rozhodnutiami.

„Preskočilo ti?! Pozri sa čo si jej spravil ty... ty....!“

Tentoraz sa nezakokce. Síce opakuje jedno slovo, ale nie pre svoju slabú stránku. Len nevie nájsť správne slovo. Som si istý. Keď je Nina nahnevaná, nikdy nekoktá. V návale stresu a nervov akoby zabudne na svoj hendikep.

„Ty debil! Ak máš problémy s tými tvojimi idiotmi v robote tak si ich rieš tam! Nevylievaj si zlosť na nás!“

„Nina, ja...“ natiahnem k nej ruku.

Udri ju! Udri tú suku!

Ruka sa mi automaticky pokrčí do päste. Nine môj tik neujde. V nemom úžase vyvalí oči a uhne sa. Päsť mi preletí vzduchom.

„Čo to?!“ zašomrem s hrôzou.

„Zlato...“

Žena schytí dcéru a začne utekať. Z tranzu ma preberie až hlasné buchnutie spálňových dvier.

„Peter vypadni z bytu! Naozaj vypadni lebo zavolám po...políciu!“ hlas sa jej láme. Viem, že sa jej do tváre tlačia slzy. Jej strach je cítiť na sto honov.

Zahmlieva sa mi pred očami. Neviem čo sa to so mnou deje. Prejdem ku dverám, chcem na ne zabúchať a ospravedlniť sa, keď ma vyruší telefón. S hukotom dopadne na zem. Obrazovka sa rozsvieti a odhalí volajúceho. Kolegyňa z práce.

Opäť pichnutie do hlavy. Dcérin plač sa mení na zavíjanie. Silno buchnem do dverí a zakričím: „Povedz tej malej nech drží kurva hubu Nina! Počuješ?!“

Dvere mi odpovedajú hlasom mojej posratej ženy: „Pros...prosím odíď!“

Zaženiem sa a buchnem do dverí. Ešte raz a objaví sa tenká prasklina.

„O chvíľku sa vidíme lásky!“ zakričím a zodvihnem telefón.

„Si tam?! Majo si tam?!“

„Nemäžem teraz!“

„Majo počúvaj ma, stalo sa niečo zlé! Andrej... on... Andrej zabil celú svoju rodinu preboha!“

Vyrieknuté slová ma prebúdzajú ako studená sprcha.

„Č..Čo?“ zakoktám pre zmenu ja.

„Áno, že... že... neviem susedia zavolali políciu do ich bytu, že odtiaľ išiel strašný hluk a keď prišli...“ v telefóne sa rozhostí ticho.

„Čo sa stalo?! Čo?!“ skríknem.

„Andrej sedel na stole a šomral niečo o čiernom capovi so žiarou. Stále opakoval to isté cap so žiarou... potom nejakú skomoleninu, zase cap so žiarou.“

„Akú skomoleninu?“

„Čo?“ z telefónu sa ozve nechápavý ženský hlas.

„Akú skomoleninu?!“ zopakujem a v zrkadle si všimnem jas prichádzajúci z dverí komory.

„Neviem... niečo o sapce, sapca strule, alebo tak... Prečo, čo budeme robiť?“

„Sapca cu stralucire“ zopakujem a zložím.

Z komory započujem klopkanie kopýt.

Neotáčam sa.

Viem, čo za mnou ide.

Viem, čo sa bude diať.

Zapozerám sa na rozpukané dvere do spálne a udriem. Už poznám, čo treba spraviť. Som si istý.