„Ak nás chytia – zavrú nás.“ Ruky s diaľkovým ovládaním sa mi máličko chveli. Automatický manipulátor si na môj pokyn pripravoval nadstavbu na obsluhu vo výškach. Dozeral som naň a druhým okom sledoval Anabelle prekladajúcu závažia vyvezené z podpalubia.

„A?“ Odvetila mi, naoko bez záujmu. Iba oči sa jej smiali.

Každý blok vážil viac ako päťsto kíl. Zaliali sme do nich všetko, čo sme mohli oželieť. Kusy kovu, dreva, skla sme obklopili plastovým obalom, aby držali pohromade. Hocičo, čo nemalo využitie v našej malej komunite plávajúcej na ohromnom oceáne novej planéty skončilo tam. Z vesmírnej lode sme vyrobili plavidlo. Jediný domov, ktorý sme teraz mali.

Anabelle pomocou samohybného nakladača jednu po druhej premiestňovala kocky z miesta na miesto a prezerala si ich. Dôkladne. Jeden kusisko ju zaujal viac ako iné, šupla ho do nádoby, v ktorých sme ich vytvárali a spustila reverzný proces. Po slabej polhodinke sa plast začal topiť. Počkala, kým dosiahne potrebnú riedkosť a otvorila dolný uzáver. Substancia odtiekla do zásobníka, sprevádzaná občasným klopnutím alebo cinknutím vnútri zásobníka.

„A si si istá, že si vybrala ten správny blok?“

Anna mi neodpovedala. Namiesto toho do nádoby nazrela, a potom do nej skočila. Rameno nakladača sa vplazilo dovnútra za ňou. Kovové úchytky však len poslúchali jej príkazy, nechystali sa ju vytrestať za porušenie pravidiel.

„Každé poškodenie stromu je trestné.“ Zakričal som na ňu, ale nie priveľmi hlasno. Nechcel som byť príčinou, pre ktorú nás chytia.

„Poškodzuje ho to, ako je tu zasadený. Poškodzuje ho jeho vek a poškodzuje ho to šialené podnebie, ktoré tu máme.“ Potom sa usmiala. „Mám pre teba prekvapenie.“

„Aké.“

„Až potom. Najprv mi pomôžeš.“

Trvalo nám viac ako dve hodiny, kým sme prinútili naše mašiny porozmiestňovať všetky doplnky tak, ako si to predstavovala.

Obdivoval som jej vkus, výsledok bol naozaj očarujúci. Hviezdy na nebi boli iba slabá konkurencia nádhere, ktorú vyrobila. Z nášho zeleného stromu sa stal strom vianočný. Tisíce drobností, ktoré pôvodne skončili ako nepotrebné a poslúžili iba na zabezpečenie stability nášho korábu teraz zbdobili konáre a vetvičky. Ozdobné gule, boli ich stovky. Žlté a červené reťaze. Zlaté trblietky a snehové vločky. Girlandy sa rozsvietili, pripojené k energetickej sieti. Bolo to neskutočné. Dávno sme prestali sláviť pozemské sviatky. Toto iste poteší všetkých.

„Pekné prekvapenie.“ Pochválil som ju.

„To nie je ono.“ Anabelle sklopila oči, potom sa na chvíľu stratil a vrátila sa s biologickým kontajnerom. „Toto je ono!“

Otvorila ho. Uvidel som sadenicu ihličnanu, vysokú tak tridsať centimetrov a plnú života.

„To je prvá. Ale mám ich plný skleník. Uchytili sa. Tunajšia pôda nie je taká prázdna ako sa nám zdalo. A podnebie sa pomaličky mení. Budeme môcť výjsť na povrch. Už čoskoro.“

Okná v šedom opláštení okolo stromu začali blednúť. Kolonistov prekvapila farebná záľahu, na ktorú sa mohli pozrieť. Určite si už domysleli, že znamená novú nádej. Pre všetkých.