Na konci

PNP
Filmová história scifi
„Je jedna vec horšia ako smrť. Supy. Po tom, čo si svet myslí, že si môže vydýchnuť, že život je už načisto porazený a že sa jeho biele kosti môžu konečne v pokoji rozpadnúť v prachu, prídu sa na jeho zvyškoch nakŕmiť supy. Aby vzali všetko, čo ostalo. Aby dokázali, že smrť je koniec.“
Takéto príbehy rozprával Maui, keď mal trudnú náladu. Keď sme boli všetci skleslí. keď jeden z nás prekročil prah veľkých, okovaných drevených dverí a nevrátil sa späť. Teraz sa rozhovoril, lebo som sa ho opýtal, ako sa medzi gladiátorov vôbec dostal. Zaujala ma jeho takmer trpaslíčo nízka, ale obrovitánsky široká postava, vyzeral ako beznádejné dieťa, akého by sme sa v našom kraji hrdých dobre stavaných atlétov zbavili hneď po narodení. Alebo ako niekto, koho by v rodisku Eraniho uctievali ako posla bohov. No na Mauim toho bolo oveľa viac, čím priťahoval pozornosť. Možno preto sa mu v aréne tak darilo. Zakaždým našiel nejakého sponzora. Alebo skôr sponzorku. Havranie vlasy, kučeravé, takmer po pás a pohanské symboly vyryté do jeho ohnivej pokožky prilákali kdektorú bohatú šľachtičnú. Šľachetné dary sponzorov často kupovali náklonnosť davu, náklonnosť davu mohlo viesť k milosrdnosti cisára. A milosrdenstvo cisára viedlo kroky bojovníkov smerom, ktorému sa smrť vyhýbala.
„Vyplienili nás bezmenné hordy, ktoré za sebou v okovách viedli šamanov z veľkého národu Horza. Šamani prskali síru a prekliali svojich uchvatiteľov. Za každý život, ktorí vzali, mal umrieť jeden z ich rodu. Napadli našu dedinu, vzali ma ako otroka, no do niekoľkých dní po jednom zgegli. Chvíľu som si myslel, že som voľný. No aby nám bohovia dokázali, že život je len jeden veľký žart, prišli supy,“ naznačil rukou nad hlavou tvar klobúka, aký v týchto končinách nosili obchodníci s ľuďmi. „Pozbierali, čo z otrokov ostalo, a doviedli nás sem. Odviedli je meno šampióna Maui,“ udrel sa do potetovaných pŕs, „a Maui sa smrti len smeje.“
„Bodaj by si sa nesmial, keď najskôr aj tak nechápeš, čo ti hovorí,“ štuchol do neho Erani a uchechtol sa.
Sedeli sme v zbrojnici, kam nás počas zápasov odvádzali z našich ciel, aby nás potom po jednom po jednom vyvolávali do arény. Cez veľké kované dvere sme videli tiene mocných paží rozdávajúcich údery a knísajúcich sa tiel, ktoré ich utŕžili. Vdychovali sme pach krvi, počúvali krik davu a umierajúcich a rozprávali sme si príbehy, Erani dokonca prehodil zopár vtipov, lebo taká je ľudská nátura, keď dôjde k najhoršiemu, nesnaží sa zachrániť si len telo, ale hlavne zdravý rozum.
„Nie, Erani, ty hromotĺk, ale na tvojom mieste by som sa zase neozýval, lebo už zase znieš, akoby ti niekto odhryzol z ľavého vajca,“ objal ho Maui okolo pliec. Ja som sa len pohodlne oprel o kopiju, ktorú som si nachystal na dnešný boj. Chcel som tým zamaskovať svoj nepokoj. „Vôbec nie. Ja a smrť sme starý známy. Vieš prečo? Lebo obaja chápeme, ako to všetko skončí. U nás doma sa hovorí, že na sklonku vekov zožerie slnko starý havran, ten čo videl a počul všetko, až ho ľudský rod natoľko unaví, že ho viac nebude môcť zniesť. Keď sa tak stane, svet umrzne a uhynie ako suchá bylina. Všetka moc zo slnka havrana omladí, no ten, mladý a hlúpy, už nebude môcť poňať jeho silu a vyvráti ju späť. A svet začne nanovo. Bez nás. Možno s nami. Ktovie, či sa vrátime. No nakoniec je to jedno. Nie je to na nás.“
„Takže tu všetci sedíme a čakáme na rozhodnutie nejakého hlúpeho vtáka?“ opýtal som sa.
„A nie?“ ukázal Erani na dvere smerom, kde bola cisárova lóža.
Všetci sme sa potichu zasmiali, okrem Mauiho, z ktorého vyšlo takmer zvieracie vytie, vstal, potľapkal sa po veľkom bruchu a vykročil pred dvere. Podľa ticha nasledovaného pokrikmi komentátora pochopil, že je čas.
„Takže, páni,“ oslovil nás s predstieraným prízvukom tunajšej šľachty, „nemám najmenšiu chuť čakať na vtáka, smrť mi je milšou spoločníčkou.“
Z jeho slov ma zamrazilo. Maiuho väčšinou melanchólia pred vstupom do arény opúšťala, dnes však znel, akoby sa lúčil.
„Aj ty!“ pocítil som zrazu palicu jedného našich strážcov. Nachápavo som sa obzrel. „Povedali dvoch!“ štuchol ma podráždene, akoby som mohol komentátorovi pomedzi ten revúci dav niečo rozumieť.
Nebránil som sa. Dvakrát som ešte stihol udrieť kopijou do zeme, aby som si rytmickými údermi dodal odvahu a odhodlanie, a krídla kovaných dverí sa otvorili.
Ohlušili ma výkriky bojovníkov a ich stoviek obdivovateľov a slnko ma v momente dočista oslepilo. Trikrát som ho preklial a poprial havranovi, aby ho zožral čo najskôr. Schytal som ranu do lýtka, nepriateľ kdesi blízko mňa ma potkol a zhodil do piesku. Chvíľu som sa naslepo uhýbal, kým si moje oči po dňoch strávených v podzemnej cele ako tak privykli na svetlo.
Svet prestal byť žiarivo neviditeľný a ostal bezfarebne šedý.
Konečne som rozoznal siluety. Podarilo sa mi postaviť na nohy a po niekoľkých úderoch konečne prišlo to, na čom som čakal – radosť z boja.
„Nemusíš sa ponáhľať, havran,“ pomyslel som si, kým som sa vrhal na zástup protivníkov bojujúcich o holý život. V diaľke som kútikom oka uvidel Mauiho, ako na druhom konci arény robí to isté. „Ale ak by si sa náhodou poponáhľal, ja na teba čakať nebudem.“

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

Veles
Musím povedať, že je to lepšie ako minulá poviedka, teda minimálne mne sa viac páči :D Nejaké chybičky tam boli, ale s tým sa ráta v PnPčkach. Inak celkom solídne.
20.08.2022
ama_rilla
Vcelku sa mi to páčilo, len škoda, že sme sa tak málo (teda skoro nič) dozvedeli o hlavnej postave. Najviac sa mi asi páčili úvodné vety :)
20.08.2022
xius
Na PNP netypicky pomaly, opisny text a to sa pocita. Mauiho pribehy, havranie odkazy a premyslanie hrdinu budovalo atmosferu, aka sa zvycajne dari az v ovela vacsom rozsahu.
Na gladiatorska tema je riadne fresh. Sikovne detaily ako buchot kopijou o zem kvoli dodaniu odvahy ci vtip o vtakovi/cisarovi!
Zaver nam hovori, ze hrdina si to uziva, napriek hrozam a nepohodliu. Zaujimave otvorene konce daju zabrat. Tu sa to, myslim, podarilo. :)
20.08.2022
YaYa
Nebude to z mojich obľúbených od teba. Ale je to pekne pospájané, najmä legenda a to, ako je spojená s koncom.
21.08.2022
Milan "Miňo" Tichý
Na PnP super rozsah a dala si tam toho požehnane. Od legendy po Muiho príbeh, normálne to vnímam ako text zameraný práve na neho z pohľadu druhej osoby. Veľmi pekné
21.08.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.