Rád bieleho krídla: Prekvapenie

Príbeh priamo vychádza z jednej mojej predošlej poviedky. Nie je preto dokonale samostatný(aj keď snaha tu bola) a ide skôr o taký úsmevný sviatočný špeciál. Dve kadetky rádu, Katarína a Ester, si len vyšli na trhy, aby svojej obľúbenej učiteľke, slečne Tingdelovej, nachystali prekvapenie. Veď čo už sa len môže stať?
Filmová história scifi
Útržok zimy, vnikajúci dnu cez krátko otvorené dvere, sa rozplynul vo vyhriatej miestnosti rovnako, ako biely poprašok na útlych ramenách dvoch malých osôb, zakrytých v skromných cestovných plášťoch. Dívala sa na tieto osôbky s neskrývaným údivom a aj keď vítanie hostí bolo súčasťou jej práce, chvíľu jej trvalo, kým si na to spomenula.
„Vitajte u Lietajúcej kobyly! Ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa so žiarivým úsmevom.
Jedna osôbka si stiahla z hlavy kapucňu a ráznym pohybom rozhodila svoje kučeravé zlaté kadere, aby im konečne dopriala viac slobody.
„Váš čeľadník nám povedal, že tu môžeme na deň ustajniť naše kone,“ povedalo dievča vznešene nadneseným tónom.
„To nie je čeľadník, ale môj zať,“ zabručal robustný muž, hrbiaci sa pri kotle zavesenom nad ohňom rozmerného kozubu.
„Och, prepáčte mi to!“ spanikárilo dievča a tvár sa jej začervenala nielen od hrejivého tepla miestnosti. „Ja... Jednala som s ním ako s posluhovačom. Veľmi ma to mrzí.“
„To nemusí,“ upokojovala ju mladá žena prívetivým úsmevom. „Môj muž sa odjakživa rád staral o kone a ostatné ho netrápilo“
„Ale malo by,“ ozval sa opäť statný muž. „Mal by si do stajní konečne zaopatriť šikovného pomocníka a starať sa viac o chod hostinca. Tvoj brat išiel na skusy do sveta len kvôli tomu, aby ten tvoj holobriadok nemal iba holú riť!“
„Otec!“
„Čo? Mamiča by ruky zalamovala, keby sa tohto dožila.“
„Mama mala Petra rada.“
„Ako pomocníka pri koňoch, nie ako...“
„E-hm!“ prerušilo ich rozpravu zlatovlasé dievča, ktorému sa nie tak celkom podarilo využiť silu svojho hlásku.
„Ach, prepáčte nám to!“ chopila sa opäť svojej zodpovednosti mladá žena. „Vraveli ste, že potrebujete na deň ustajniť kone?“
„Áno,“ odvetilo dievča, spokojné, že odvrátilo nepríjemnú rodinnú šarvátku. „Chceli by sme ísť do mesta na trhy a počuli sme, že by bolo jednoduchšie, keby sme šli bez koní.“
„Isteže. Na sviatočných trhoch je vždy veľa ľudí a niektoré ulice sú počas nich vyhradené výlučne pre peších. O vaše kone bude u nás veľmi dobre postarané. Dokonca aj členky rádu patria medzi našich pravidelných zákazníkov.“
Dievčatá sa po dohodnutí o ustajnení už obracali na odchod, ale zastavil ich, tentoraz už dobre naladený, hostinský.
„Nechcete sa pred odchodom ešte posilniť? O chvíľu bude hotový môj chýrny burz-guláš.“
„Otec, dievčatá by si určite dali radšej niečo sladké. Môžem vám ponúknuť čaj na zohriatie a lahodný bagurový koláč.“
„Bagurový...?“ hleslo dievča potichu znechutením a ozdobilo svoju tvár núteným úsmevom. „Je to od vás veľmi milé, ale vážne by sme sa nemali dlho zdržiavať. Potrebujeme sa čo najrýchlejšie vrátiť, takže, dovidenia,“ zdrapila za ruku svoju spoločníčku a razom sa za obidvoma zabuchli dvere.
***
„Slečna un Terben, nebolo by lepšie, keby sme sa predsa len boli posilnili v hostinci? Ešte nám to nejakú chvíľu potrvá, kým sa dostaneme na trhy.“
„Morgarská kuchyňa je veľmi negustiózna. Ten ich sviatočný guláš je len hromada mastného mäsa a korenín nahádzaných do jedného kotla. A bagure...?“ stiahla sa dievčenská tvárička pod kapucňou do nevkusnej grimasy pod vplyvom nepríjemnej spomienky. „Pamätám si na tú hnusnú medicínu, čo som musela užívať, keď som prechladla. Neviem, ako môže niekto tie odporne trpké bobule dať do koláča.“
„Ale ona hovorila, že je to lahodný koláč, slečna un Terben,“ namietalo nesmelo dievča, kráčajúce poslušne za svojou rovnako mladou paňou.
„Neexistuje sladidlo, ktoré by dokázalo tú pachuť prebiť. A nehovorila som ti, aby si ma neoslovovala tak formálne?“ otočila sa prudko zlatovlasá mladá dáma a v momente prekvapenia zobrala svoju rovesníčku za ruku. Skromné biele tuniky im presvitali spod tieňov pochabých cestovných plášťov. „Pri koreňoch svetostromu!“ zvolala nemilým prekvapením urodzená dievčina. „Veď si ako ľad!“
„Ja len...“ sklopilo dievča previnilo hlavu a spod kapucne jej tak vybehli pramene čiernych vlasov, ktoré zakrývali polovicu jej tváre. „Chcem zabrániť vášmu nepohodliu, slečna un Terben.“
„Tak a dosť!“ okríkla ju mladá šľachtičná. „Je ušľachtilé pomáhať druhým, ale musíš sa naučiť myslieť viac na seba. Svojím trápením trápiš aj mňa,“ prihovorila sa jej starostlivo a pohladila jej nezakrytú časť premrznutej tváre.
„Veľmi ma to mrzí, pani moja,“ odvetilo dievča previnilo a stretlo sa s káravým pohľadom. „Slečna Katarína...“
„Faeldomu,“ povzdychlo si porazene dievča urodzeného pôvodu a potom vyzdobilo svoju tvár priateľským úsmevom. „Malými krôčikmi sa tam raz dostaneme. A teraz vymyslíme, ako sa zahrejeme obe,“ riekla povzbudzujúco a v ruke sa jej objavil objemný mešec.
***
Malé biele chumáče tancovali v nezbednom vetre, predierajúcom sa pomedzi tehlové domy, ktoré sa ťahali občas aj do výšky štyroch poschodí. Šikmé strechy pokrývala trblietavá biela perina a zo stoviek komínov sa ťahali sivé stĺpy dymu.
Ulice prístavného mesta boli počas celého roka plné rušného života, no iba počas niekoľkých dní v roku tu bol ruch skutočne nevídaný. A práve posledné týždne roka starého a prvý týždeň roka nového patrili medzi tie najvychýrenejšie.
Týždeň pred Gudžaburzom, známym aj ako Dlhá Noc, najvýznamnejším sviatkom morgarskej viery, sa trhy prebrali do svojej najokúzľujúcejšej krásy. Tie najpodivnejšie potraviny, ovocné plody nevídané a mäsové údeniny neslýchané, zaplavili stánky v inak nezvyčajnom počte a odvšadiaľ bolo počuť zvučné hlasy predajcov, ktorí sa mohli týmito vzácnosťami pýšiť.
Od každého rohu sa ušiam návštevníkov zaliečali veselé melódie pouličných hudobníkov a popod nosy sa ťahali vône varených nápojov a pečených pokrmov. Takmer v každej ulici bolo počuť detský smiech a takmer na každej tvári sa zračila bujará radosť. A uprostred tejto sviatočnej atmosféry sa dve malé postavy v obnosených plášťoch predierali týmito prúdmi veselia pomedzi farebné stánky.
„Slečna Katarína, možno by sme nemali takto ľahkovážne rozhadzovať peniaze od vášho cteného pána otca,“ rieklo previnilo čiernovlasé dievčatko, obzerajúc si huňaté chlapčenské šaty, zakrývajúce ich biele rovnošaty a chrániace ich pred chladom.
„Nezmysel, Ester,“ odvetila rázne Katarína a v tanečnej otočke nasadila svojej kamarátke na hlavu pletenú čapicu z blízkeho malého stánku. „Gudžaburz je sviatok radosti a veselia. Takže každý dukátik utratený za týmto účelom je dobrá investícia,“ riekla svetlovlasá dievčina poučným tónom a obrátila svoj záujem späť na spleť tovarov, rozložených pred sympatickou starenou.
„Ale neprišli sme sem, lebo sme chceli kúpiť darček pre slečnu Tingdelovú? Navyše, určite budeme mať z toho problémy, keď veľmajsterka zistí, že sme sa vytratili bez toho, aby sme to niekomu povedali,“ namietala znepokojene Ester, slušne ukladajúc červenú pletenú čapicu, zdobenú bielym vzorom medzi ostatné.
„Až k tomu dôjde, tak použijeme svoj dievčenský šarm, aby sme sa z toho vykrútili.“
„To zaberie možno na pani kňažku. Veľmajsterka si potrpí na disciplínu.“
„Pokiaľ budeš na porážku myslieť ešte pred bojom, tak nezvíťazíš.“
„To nám zvykne hovoriť slečna Tingdelová, ale nemyslím si, že by s tým teraz súhlasila.“
„Tá je teraz ktovie kde. Povedala, že sa vráti až po sviatkoch. Navyše, viem s čím by určite súhlasila,“ riekla so šibalským úškrnom Katarína a v ruke sa jej objavila ozdobne vyrezávaná drevená čelenka. Boli na nej figúry okrídlených koní a tie v rýchlom slede udalostí pozdvihli pramene dlhých čiernych vlasov, odhaliac tak utrápené hnedé oči.
Lenže spoločne s lesklým pohľadom vyšla na svetlo aj doteraz skrytá polovička tváre, znetvorená starou popáleninou a drobnými jazvičkami. Ester si všimla, ako sa okoloidúci od nej zhrozene odvracajú alebo zvedavo zízajú. To ju však netrápilo. Cez končeky Kataríniných prstov, ktoré ako keby primrzli k jej spánkom, pocítila, ako sa mladej šľachtičnej rozbúšilo v panike srdce. Pri pohľade na jej tvár bolo Ester zrejmé, že mladá dáma zvádza ťažký boj vo svojom vnútri, v márnej snahe udržať si povzbudzujúci úsmev. Namiesto toho sa jej líčka chveli v morbídnej grimase.
„Netrápte sa pre mňa toľko, slečna Katarína. Nie je to vaša vina,“ prihovárala sa k roztrasenej dievčine milo Ester a nežne uchopila jej dlane do svojich.
„Ale je,“ odvetila plačlivo Katarína a potiahla neelegantne sopeľ späť do nosa, zatiaľ čo vietor štípal jej vlhké líca. Iba jej slušná výchova ju odrádzala od toho, aby si utrela tvár do vlastného rukávu. „Nikdy som jej nemala dovoliť, aby ti ublížila.“
„Nemohli ste s tým nič urobiť. Boli sme ešte len malé deti,“ vytiahla Ester vreckovku, ktorú si prezieravo zadovážila počas nákupov a začala nežne utierať Kataríninu tvár.
„Bála som sa o teba. Liečiteľ povedal, že si ušla smrti len o vlások,“ sklonila previnilo svoju tvár Katarína. „Za všetko môžem ja.“
„To nehovorte, slečna Katarína!“ v okamihu prakticky vyštekla Ester, no veľmi rýchlo dokázala schovať svoje emócie, tak ako aj svoju znetvorenú tváričku, pod prameňmi dlhých čiernych vlasov. „Nikto za to nemohol. Bola to nehoda. Navyše to nakoniec dobre dopadlo. Mali by ste si to prestať klásť za vinu.“ prihovárala sa jej upokojujúco, zatiaľ čo odkladala vyrezávanú čelenku na svoje pôvodné miesto.
„Dobre dopadlo...?“ vzdychla prázdnym hlasom urodzená mladá dáma, no ďalšie slová sa jej na jazyk už nedrali. Bála sa toho. Bolo to niečo, čo potlačila, aby mohla byť vzornou šľachtičnou. Tak ako to chcela jej matka.
Pri tejto myšlienke sa jej zatočila hlava. Napriek hrejivému oblečeniu jej telom prešla chladivá triaška a v krku sa jej nahromadila kyslastá pachuť. Vreckovku od Ester si pridržala pri ústach v snahe zastaviť nevoľnosť a v dôsledku chvíľkovej slabosti ukročila, aby znova nabrala rovnováhu. Aj keď cítila, ako ju opustila sila, snažila sa udržať si zvyšok svojej dôstojnosti. Nedokázala však zodvihnúť svoj pohľad. Akoby jej hlavu ťažil obrovský balvan. Zo všetkého najviac si vyčítala, že sa nemohla za celé tie roky pozrieť svojej služobníčke, nie, kamarátke úprimne do očí.
Úzkosť postupne ustúpila pod modrú pletenú čapicu, zakrývajúcu jej svetlé vlasy. Váha výčitiek ochabla a keď pohliadla pred seba, zbadala ten dôverne známy a neúprimný úsmev. Bol to úsmev, mraziaci pri srdci ako ľadový cencúľ, postupne sa zabodávajúci hlbšie a hlbšie. Jeho nositeľka si to však neuvedomovala.
„Mali by sme sa už vrátiť. Dni sú čoraz kratšie a bolo by dobré, keby sme prišli naspäť ešte pred súmrakom. Zoberieme jednu aj pre slečnu Tingdelovú. Určite ju poteší aj takýto jednoduchý darček,“ povedala Ester preberajúc pletené čapice. Vytiahla jednu zelenú s bielym vzorom a podávala ju Kataríne. „Táto sa hodí k jej očiam. Teda... vlastne... nechcela som... ja...“ zazmätkovalo dievča, uvedomujúc si svoju chybu, ktorá sa dala považovať za neslušnú.
Mladej šľachtičnej sa opäť vrátil úsmev pri spomienke na prísnu tvár ich milovanej učiteľky.
„Jej káravý pohľad je tak ostrý, akoby mala obe oči,“ riekla Katarína držiac v rukách zelenú čapicu. „Asi máš pravdu, Ester. Ale tajne som dúfala, že medzi týmito pestrými stánkami nájdeme niečo, čo by jej skutočne zobralo dych. Spôsobili sme jej toľko starostí, že som sa jej chcela...“ zarazila sa Katarína, uvedomujúc si razom nepríjemnosti, ktoré isto spôsobovali mlčanlivej starene svojím malým výstupom. „Prepáčte, ja... nemyslela som to tak. Máte veľmi krásny tovar. Ja len...“ zalovila náhlivo v mešci a vytiahla mincu, ktorú podávala starej žene. „Dúfam, že to bude stačiť za tie problémy, ktoré sme vám isto spôsobili.“
Starenkine oči sa upierali na okrúhly strieborný pliešok medzi prstami mladej dievčiny. Starecká pokožka ovísala na jej tvári, no tieto záhyby ešte väčšmi zvýrazňovali jej dobrosrdečnú ochotu.
„Vôbec nie. Pripomínate mi moju malú vnučku. Tiež sa jej tak ľahko pustia slzy, keď sa cíti previnilo. Od tak milých dievčat nemôžem prijať taký peniaz.“
„Trvám na tom,“ odvetila rozpačito Katarína s tvárou červenou nielen od zimy.
„Dobre teda. Ale niečo vám za to ešte dám. Vy dve ste z pevnosti, všakže?“
„Áno,“ svorne obe prikývli.
„A tá vaša slečna Tingdelová, je členkou rádu?“
„Je tou najlepšou bojovníčkou!“ prisvedčila s nadšením Katarína.
„A starostlivá učiteľka,“ dodala umiernenejšie Ester.
„Poznám niekoho, kto by vám mohol pomôcť. Keď pôjdete dole touto ulicou a na tretej odbočke zahnete doľava, prejdete ešte kúsok ďalej a narazíte na stánok môjho starého priateľa, Nikolasa. Určite ho neprehliadnete,“ povedala a z kapsy vytiahla malý predmet, ktorý sa strieborne leskol v jej dlani. „Ukážte mu toto a on už bude vedieť, kto vás za ním poslal.“
„To nemôžeme od vás prijať. Vyzerá to hodnotnejšie ako minca, ktorou som vám zaplatila.“
„Je to len jedna náušnica z páru. Bez tej druhej nemá hodnotu žiadnu. Ale keby sa vám podarilo nájsť jej dvojičku, tak by som bola nesmierne rada, keby ste mi ju priviedli.“
***
Stánok starého pána Nikolasa sa skutočne nedal prehliadnuť. Ľudia okolo neho prechádzali s neskrývaným údivom a detský smiech sa prelínal pomedzi klinkanie a cinkanie podivuhodných kovových výtvorov. Vtáky z pestrofarebných plieškov rozťahovali svoje krídla a spievali zvonivé melódie, chlapci na blízkom stolíku roztáčali malé kovové kužele a dievčatá si obzerali prstene s farebnými kamienkami.
Uprostred toho všetkého sedel starý pán so snehovo-bielou bradou až po svoj obšírny pás. Aj keď bol dosť nízky, jeho ramená boli neobvykle široké a jeho ruky hrubé. Jeho pokožka vyzerala ako starý fľakatý pergamen a tu a tam sa na nej leskli akési kryštáliky. Deti za ním chodili, aby im poradil a vždy keď sa ich očká radostne rozžiarili, zaznel jeho dunivý smiech.
Katarína a Ester boli týmto výjavom mierne zmätené. Nevedeli, ako im predajca hračiek môže pomôcť s darom pre nebojácnu bojovníčku. Rozhodli sa ale dôverovať úsudku starej ženy a keď doznel starcov hromový smiech, pristúpili k nemu.
„Prajeme vám pekný deň, ctihodný pán Nikolas,“ uklonili sa slušne obe dievčiny.
„Pekný deň aj vám,“ odvetil im s úsmevom, prezerajúc ich skúmavým pohľadom. „Ale odkiaľ poznajú dve mladé dámy vášho razenia moje meno? Nech už vás za mnou poslal ktokoľvek, zabudol vám povedať, že zbraniam sa už poriadne dlhú dobu nevenujem,“ riekol starec odmerane.
Katarína bola zaskočená starcovou odpoveďou. O to viac, že okrem pozdravu mu ešte nestihla nič iné povedať. Vytiahla striebornú náušnicu od milej starenky a podala mu ju. V tej chvíli ju zahanbila skutočnosť, že nepozná ani len meno tej dobrosrdečnej osoby.
„Jedna milá pani nám povedala, že by ste nám mohli pomôcť nájsť nejaký dar pre našu drahú učiteľku.“
Muž vytiahol kdesi spod jeho bielej brady malú tubičku so sklíčkami a dôkladne si prezeral červený kamienok osadený do striebristej náušnice. „Hmm...“ zabručal hodnotiac. „Tá vaša učiteľka... nie je náhodou členkou rádu sídliaceho v tunajšej pevnosti?“
„Áno, ale ako...?“
„Povedal by som, že mám neobvykle silnú intuíciu,“ zastavil ju starý pán Nikolas a vrátil jej náušnicu. „Skutočnosť je však taká, že ľudia sa čím ďalej tým viac spoliehajú na informácie, ktoré im povie niekto druhý, než aby viac dôverovali vlastným zmyslom. Myslím, že by som mal niečo, čo by vás mohlo zaujať,“ riekol a z prsteňov vybral jeden s nádherným modrým kryštálom a podal ho Kataríne. „Skús fúknuť do toho kameňa,“ vyzval ju s nadvihnutím svojho obočia.
Katarína, ešte mierne zmätená, si priložila opracovaný kamienok k ústam a jemne doň fúkla. Tvár jej pohladil studený vzduch a zvončeky zavesené nad ňou sa rozozvučali v slabom víre. Okrem ich cinkania však začula aj nežnú melódiu, ktorá ako keby vychádzala priamo z modrého kamienka.
„Je to úžasné,“ hlesla prekvapením Katarína. „Ale... neviem, či je to vhodný dar pre dospelú ženu.“
„Navyše železo odpudzuje mágiu Fae,“ priložila Ester ďalšiu výčitku.
„O tom samozrejme viem,“ odvetil starec a odložil železnú obrúčku s modrým kameňom na svoje miesto. Zohol sa pod pult a vytiahol malú skrinku. Z nej vybral prsteň s rovnakým kameňom, ale obrúčka bola tentoraz z rovnakého kovu ako náušnica od milej stareny. „Praktikanti mágie Fae najradšej používajú mitril. Je to zliatina, ktorá najlepšie dokáže viesť manu od víl a zároveň dokáže pod jej vplyvom meniť svoje vlastnosti ako pružnosť či tvrdosť. Toto je však mesačné striebro. Nedokáže pod vplyvom mágie meniť svoje vlastnosti tak ako mitril, no zato je veľmi dobrým vodičom many. Zručný užívateľ tak dokáže znásobiť prúd many, ktorý ním preteká. No a tento modrý šuter je manový kryštál s veternou podstatou. Počul som ,že členky vášho rádu využívajú pomoc veterných víl, takže tento prstienok by mohol byť veľmi nápomocný.“
„To musí byť drahé,“ hlesla ohromene Katarína, aj keď pre ňu akokoľvek vysoká cena nepredstavovala žiaden problém.
„Na voľnom trhu možno. Ja si však dokážem potrebné suroviny zadovážiť lacno. Ale je pravda, že takéto moje výtvory nedám len tak hocikomu. Tento prsteň by mohol aj v neskúsených rukách narobiť veľa škody. Aj pre svojho nositeľa. Pri príliš silnom namáhaní sa však ľahko a nenávratne zničí,“ riekol starec s varovným tónom a podával prsteň zaskočenej Ester. „Normálne by mohol mať tento prsteň hodnotu až dvoch zlatých erbarských dukátov, ale mne postačia tri hocijaké strieborné mince z tvojho mešca, maličká,“ vystrel ku Kataríne otvorenú dlaň.
„Ochotne zaplatím aj viac,“ riekla s odhodlaním mladá šľachtičná. „Keby ste nám mohli pomôcť nájsť k tejto náušnici ďalšiu do páru.“
„To nebude možné,“ odvetil rezolútne starý pán. „Tie kryštály párujem pri ich výrobe. Sú celkom unikátne a dokážu reagovať iba na svoju dvojičku.“
„Ďalšie podivné čary,“ povzdychla si sklamane Katarína a podala náušnicu Ester. „Uschovaj ju aj s prsteňom. Ty máš pre tieto veci lepší cit,“ povedala jej a potom vybrala z mešca tri strieborné mince, aby ich podala bradatému obchodníkovi.
Náhle do nej niekto narazil zozadu, keď odkladala mešec späť na svoje miesto. Videla ako okolo nej prebehol malý chlapec, ktorý sa následne snažil vmiesiť do davu. Zamrazil ju nepríjemný pocit. Márne sa však snažila nahmatať objemný mešec.
„Hej! Stoj!“ skríkla podráždene a rozbehla sa za malým zlodejom.
Ester sa rýchlym úklonom rozlúčila s bielobradým mužom a rozbehla sa za ňou.
Nebolo to jednoduché predierať sa pomedzi hustý dav a sledovať malý a obratný cieľ. Dokonca neboli v blízkosti ani žiadne mestské stráže. Našťastie však v tejto chvíli prišiel vhod ich tvrdý tréning a dokázali kľučkovať pomedzi spleť tiel rovnako dobre, ak nie aj lepšie, ako malý zlodej. Výdrže mali tiež dostatok, a tak ho pomaly doháňali, keď ten zrazu zahol do úzkej uličky.
Vbehli za ním a keď zbadali, že ho zahnali k múru, mohli konečne nabrať dych.
„Vráť mi ten, huff, mešec, huff, a nič sa ti nestane,“ blížila sa k chlapcovi Katarína, lapajúc po dychu.
„Ale-ale... Čo to tu máme?“
Kým stihla zareagovať na mužský hlas za sebou, už jej mohutná ruka tlačila k tvári divne páchnuci kus látky. Vzpierala sa zo všetkých síl, ale malá dievčina ako ona nedokázala prekonať silné zovretie. Zrak sa jej zahmlieval a pomaly strácala vedomie. Predtým však ešte zbadala Ester v rukách druhého útočníka, ako podľahla rovnakému osudu.
***
Podivný šum vyplnil temnotu. Postupne sa z neho oddeľovali rozličné hlasy a ich slová naberali jasnejšiu podobu. Vracala sa jej sila a konečne sa mohla pokúsiť otvoriť oči. Aj keď to ešte stále bolo namáhavé, ako keby sa náhle prebudila z hlbokého sna. Ruka v drsnej rukavici zvierala jej bradu a keď sa jej konečne podarilo zaostriť zrak, škerila sa na ňu čierna tvár v morbídnej grimase, s ukrutným pohľadom.
V šoku sa snažila odtiahnuť, ale ruka ju silno zovrela, a tak len vypľula na čudesnú bytosť spŕšku slín.
„Do šľaka!“ odvrhla ju ruka a pretrela tvár, ktorá sa ukázala byť len železnou maskou na tvári nízkeho muža s hustou čiernou bradou a helmou s pokrútenými rohami. Zbroj z rovnakého čierneho železa a vybíjanej kože zahaľovala jeho postavu. Bez helmy by bola vyššia od neho, ale čo mužovi chýbalo na výške, to dopĺňal hrubou silou.
„Ešte raz sa pýtam,“ obrátil sa čierny muž na ostatných, ničím viditeľne výnimočných „Čo ste to sem, vy tupci, dovliekli? Kto vám to prikázal?“
„Tá stará nám dala typ. Vraj je to nejaká bohatá slečinka a mohli by sme za ňu pýtať výkupné,“ snažil sa obhájiť jeden z mužov.
„A od koho?!“ vybehol na nich nízky muž v čiernej zbroji. „Ako môžete pýtať výkupné, keď ani neviete, o koho ide?“
„Stará niečo spomínala. Telen? Delven?“ rozoznel sa medzi mužmi mrmlavý ruch.
„Un Terben!“ zaznel rázne dievčenský hlas a pozornosť všetkých sa strhla na druhú zajatkyňu, ktorá sa práve prebrala k vedomiu. „Volá sa Katarína un Terben a je dcéra markíza un Terben. Pokiaľ jej neublížite, tak bude určite ochotný zaplatiť poriadne mastné výkupné.“
„Ester!“ zvolala radostne Katarína. Chytro priskočila k svojej kamarátke a zo všetkej sily, ktorou práve oplývala, ju objala. „Vďaka Fae, že si v poriadku, ale čo to robíš?“ kárala ju šeptom svetlovlasá šľachtičná.
„To, čo sa v tejto situácii robiť dá,“ odvetila jej s falošne odvážnym úsmevom Ester.
„Terben,“ hladil si zamyslene svoju čiernu bradu nízky muž. „Nech vás Kaduu prehltne! Tá marka je v druhej riti severných zemí! Čo robia tie krpane tak ďaleko od domova?“
Muž podišiel k nim a potom zdrapil Ester pod oblečením za krkom. Prudko trhol. Zapínanie našťastie povolilo, no dievča sa od priškrtenia rozkašlalo. Vyzdvihol ten kus látky do výšky a potom ho hodil o zem. V záhyboch malého zeleného plášťa sa nesmelo schovával erb s bielym krídlom.
„Vy palice dubové! Zavesili ste nám na krk terč! Mali ste zostať pri drobných krádežiach, ako som vám vravel!“
„Ale veď sme aj deti unášali,“ namietal nesmelo jeden z mužov, no odpoveďou mu bol nevraživý pohľad.
„To sme robili, aby sme tu získali na našu stranu nejakých miestnych! Strach je spoľahlivejšie platidlo než peniaze!“
„Čo teraz, Krampus?“ prišla otázka z davu.
„Teraz, keď si ma oslovil menom, by bolo najrozumnejšie ich zabiť,“ odvrkol nízky muž a obrátil sa na dvojicu zajatkýň. Katarína držala Ester v objatí a v očiach sa jej zračilo odhodlanie. „Ale skúsime z toho ešte niečo vytrieskať. Počul som, že markíz má nemalý majetok. Odchádzame z ostrova! Zahlaďte všetky stopy a potom doveďte všetkých zajatcov na naše obvyklé miesto. O polnoci tam bude čakať loď.“
„A kam ideš ty, Krampus?“
„Do Kaduuho skalnatej riti! Predsa upozorniť kapitána o náhlej zmene našich plánov.“
***
Ťažké drevené dvere sa zabuchli a chvíľu na to bolo počuť zapadnutie závory. Cestou sem si Katarína a Ester uvedomili, že sú v starých kanalizačných tuneloch pod mestom a malá miestnosť, v ktorej sa práve nachádzali, pravdepodobne slúžila ako skladisko.
Nech už však táto miestnosť v minulosti skladovala čokoľvek, teraz ju obývala skupina malých detí. Dievčatá aj chlapci sa tu spoločne chúlili v zatuchnutých dekách a úroveň hygieny bola ako v temnici nejakého krutého vladára.
„Čo ste zač?“ pristúpili k novej dvojici traja mladší chlapci s nedôverčivou ostražitosťou. Štvorica dievčat sa zatiaľ krčila pri zadnej stene malej miestnosti. Jedno z nich neúspešne dusilo svoj plač.
„Sme kadetky rádu bieleho krídla a prišli sme vás zachrániť,“ odvetila hrdo Katarína no následne porazene zvesila plecia, „je čo by som chcela povedať, ale momentálne sme rovnako bezradné ako vy.“
„Takže rád už o nás vie? Príde nám niekto na pomoc?“ zavalili ich naliehavé otázky chlapcov.
„To žiaľ netuším. Zatiaľ nám ostáva len čakať v nádeji, že nás nájdu.“
Katarína sa pôvodne chcela pozrieť na trhy bez toho, aby na to hlava rádu prišla. No v tejto situácii by bola radšej, keby ich už hľadali. Aj keď si bola vedomá, že ich za to isto postihne krutý trest.
Ester zatiaľ prešla okolo chlapcov s rukou vo vrecku a pristúpila k dievčatám. Zohla sa k najmenšej, ktorú sa ostatné snažili neúspešne utešiť. Vytiahla ruku a v otvorenej dlani sa pred ich zrakmi zatrblietal malý červený kryštál osadený v ligotavom striebre. Malé dievča prestalo plakať a rozprestrela svoju drobunkú dlaň vedľa Esterinej. Trblietala sa v ňom rovnaká ozdoba.
„Babička...“ hleslo potichu uslzené dievčatko.
„Všetko dobre dopadne,“ prihovorila sa jej Ester a voľnou rukou nežne pohladila jej vlásky.
Na uslzenej tváričke sa po dlhej dobe opäť zračil drobný úsmev.
***
Spleť tunelov podzemných kanálov bola ako labyrint. Keby aj chceli utiecť svojím únoscom, nevedeli by, kam. No pre tlupu ľahko ozbrojených mužov nepredstavovala navigácia v podzemných chodbách žiaden problém. Keby aj nepoznali celý komplex, vedeli aspoň, kam majú odviesť skupinu malých detí.
Katarínine myšlienky sa strácali v zurčaní tečúcej vody, keď sa snažila vymyslieť spôsob, ako uniknúť ich dozorcom. Traja kráčali vpredu a traja vzadu. Pri sebe mali len prosté kyje a zopár ich malo za opaskom dýku. Nepôsobili ako skúsení bojovníci. Keby našla vhodnú chvíľu, určite by im dokázala vykĺznuť. Lenže okrem nej a Ester musela ešte myslieť na sedem bezbranných detí. Keby sa jej podarilo nejakým zázrakom všetkých zachrániť, museli by potom ešte nájsť cestu von.
Trápenie jej mysle prerušil nečakaný vietor na lícach. Oči sa jej rozšírili prekvapením, keď zacítila svieži závan mora.
V stene bol vybúraný otvor a za ním sa tiahla nie príliš dávno vyhĺbená dlhočizná chodba. Ako ňou prechádzali, zurčanie kanála sa vytrácalo za ich chrbtami a pred nimi bolo čoraz jasnejšie počuť šum rozbúrenej vody.
Hrubo opracovaný tunel vyústil do malej jaskyne, v ktorej boli schované dva člny. Deti usadili do hlúčiku hneď vedľa nich a zadná trojica mužov ich ostala strážiť. Dvaja sa postavili ku vchodu jaskyne a jeden vyšiel na pláž.
Kataríne sa začala črtať jej veľká šanca. Veslá pri člnoch boli voľne pohodené, takže ich mohli spolu s Ester použiť ako zbrane. Dlhé mesiace trénovali aj boj s palicou a to im teraz môže prísť vhod. Už jej len stačilo vystihnúť vhodnú chvíľu.
„Ester,“ oslovila svoju spoločníčku najtichšie ako sa dalo. „Na môj povel sa chopíš jedného vesla a pomôžeš ostatným utiecť. Ja postrážim náš útek zozadu.“
„Slečna Katarína, bolo by lepšie, keby som bola vzadu ja.“
„V žiadnom prípade!“ sykla odporujúco mladá šľachtičná. „Bojím sa, že by si urobila nejakú hlúposť.“
„Čo si to tam šepkáte?“ zohol sa ku nim jeden z trojice, ktorá ich strážila.
„To...! Ja len... nič. My sme len...“
Mužova priama pozornosť ju privádzala do rozpakov. Dokonalý plán sa jej v hlave rozpadal ako domček z kariet.
„Do psej matere!“ vytrhlo ju nečakane z paniky naštvané zvolanie, odrážajúce sa v ozvene. Do jaskyne vošiel muž, ktorý predtým odišiel na pláž. Namosúrene prešiel okolo všetkých až dozadu a tam celou silou udrel kyjom do skalnej steny. Pozornosť ostatných sa upriamila naňho.
„Čo sa stalo?“
„Tá čierna krysa nás podrazila. To sa stalo!“
„Ako to myslíš?“
„Tak, že je už dávno po dohodnutom čase a v okolí nie je ani stopy po inej lodi než strážnej! Vyzerá to, že sú všetci kvôli nám na nohách. Ten prašivec Krampus určite zdrhol aj s ostatnými a nás tu nechali napospas!“
„Čo budeme teraz robiť?“
„Pokúsime sa vkradnúť do nejakej lode v prístave a zdrhnúť odtiaľto. Napred sa ale musíme postarať o tie decká. Bodaj to- Kde sú tí sopliaci?!“
Pohľady mužov sa párkrát odrazili od stien jaskyne, kým pristáli na vchode kde sa v bolestiach zvíjali dvaja z nich a svetlé kadere, vytŕčajúce spod modrej čapice, sa strácali v tme noci.
„Za nimi!!“
Katarínu prenasledovali zlostné výkriky, no musela sa sústrediť aj na dianie pred sebou. Biela prikrývka čerstvo napadaného snehu zakrývala klzký povrch kamenistej pláže. Beh v tejto situácii nebol bezpečný, ale muži za nimi predstavovali oveľa horšie riziko.
Prešla okolo voľne pohodeného vesla. Jedno z dievčat pravdepodobne padlo a Ester zahodila svoju zbraň, aby ju zobrala na ruky.
Zlostné výkriky za jej chrbtom neustávali. Podarilo sa im získať slušný náskok. Ten sa však ako keby s každým výdychom skracoval. Otočila sa práve včas, aby zaskočila najrýchlejšieho prenasledovateľa hranou vesla do tváre a keď sa v zlomkovom okamihu ubezpečila o jeho zneškodnení, pokračovala vo svojom odvážnom úteku.
Hviezdy a mesiac sa schovávali za mračnami haliacimi noc závojom bielych vločiek. Len tu a tam sa pomedzi ne predral slabý svit. Z nočnej tmy sa pred ňou odrazu vynorilo jedno z dievčat. Pošmyklo sa a nikto z ostatných si to nevšimol.
Katarína nemala na výber. V rýchlej otočke hodila za prenasledovateľmi veslo. Pravdepodobne nikoho netrafila, ale na to teraz nebol čas. Pomohla dievčine vstať a podopierala ju pri spomalenom behu za skupinou ostatných detí.
Mesiac na chvíľku vykukol spoza snehových mračien, aby Kataríne odhalil nepríjemný obraz. Pláž bola totiž obkolesená strmým skalnatým svahom. Ona a Ester by azda vedeli túto prekážku zdolať, no musela myslieť aj na deti, ktoré v ich momentálne zúboženom stave nemali takmer žiadnu šancu.
Prišli až k Ester stojacou pred strmou stenou a posadila dievčinu na neďaleký balvan.
„Čo teraz?“ obrátila sa spýtavo na svoju kamarátku, ako keby pri zízaní na strmý zráz dokázala nájsť cestu von.
Ester jej vložila do rúk malé dievčatko, ktoré doposiaľ niesla a potom sa obrátila k ich blížiacim sa prenasledovateľom. Pohľad jej bývalej služobnej ju pritom bodol ostro do srdca, ako studená čepeľ dýky a zlá predtucha sa naplnila, keď si všimla strieborného lesku blížiaceho sa k jej perám.
„Ester, nie!“ chcela sa vrhnúť za ňou, no neviditeľná veterná stena ju posadila na studenú zem.
Ľúbezná melódia silnela spolu s ľadovým víchrom a snehový závoj sa strhol v prudký vír. Výkriky mužov sa celkom stratili v hudobnom tornáde ľadovej smršti.
Pozornosť ohromenej Kataríny sa náhle strhla k malému dievčatku v jej rukách. Vyzeralo, že má problémy s dýchaním a horí spaľujúcou bolesťou. Pästičky silno zatínalo a z jednej vychádzala slabá červená žiara.
Položila ju na studenú zem a zovrela jej rúčku. Snažila sa, najšetrnejšie ako len mohla, vybrať zdroj toho záhadného svetla z jej kŕčovitého zovretia. Víchrica pred jej kamarátkou zatiaľ nekontrolovateľne naberala na sile. Slzy zúfalosti a viny jej vhŕkli do očí, keď v návale paniky vykrútila niekoľko drobných prštekov, no konečne sa jej podarilo odhaliť zdroj toho utrpenia.
Malá strieborná náušnica s červeným kryštálom. Rovnaká, akú jej dala starena a ona ju potom zverila Ester. Zovrela ju vo svojej dlani. Malému dievčatku sa okamžite viditeľne uľavilo a následne upadlo do bezvedomia.
„Bola si statočná,“ precedila s námahou cez zaťaté zuby Katarína. Bolesť sa naliala do jej útrob. Ako keby sa nejaká neznáma sila snažila násilne vytrhnúť dušu z jej tela. Najhoršie to bolo na hrudi. Nedokázala sa poriadne ani nadýchnuť. Tá neznáma sila bránila vzduchu, aby sa dostal čo i len do hrdla.
Pre malé dievčatko to muselo byť neskonalé utrpenie. Ona však tomu dokázala vzdorovať o čosi lepšie. Uvedomila si, odkiaľ to pochádza. Čarovný prsteň, ktorý Ester použila v snahe zachrániť ich, si začal sám brať viac, než mu mladá kadetka mohla poskytnúť a to sa prenieslo aj do strieborných náušníc. A teraz sa nad nimi týčila hrozivá moc v podobe burácajúcej snehovej búrky, sprevádzanej ohlušujúcou hudbou, ktorá v tejto chvíli nemohla nikomu prinášať radosť.
S náušnicou v hrsti sa Katarína snažila s vypätím síl predrať cez stenu prudkého vetra. Nevedela presne, čo má robiť, ale nechcela ani ponechať svoju drahú kamarátku napospas osudu.
Bol to boj, ktorý nemohla vyhrať. Za každý ťažko vydobytý krok vpred ju neľútostný vietor posunul o dva vzad. Preklínala by seba za svoju bezmocnosť, lenže to jej ani na um neprišlo. Jediné, čo okupovalo jej myseľ, bola nezlomná túžba zachrániť jej milovanú kamarátku. Na nič iné nemyslela. Chcela len zachrániť Ester.
Dva lúče jasného červeného svetla vystrelili náhle k oblakom, prepletajúc sa medzi sebou ako vlákna lana. Hrom prehlušil burácajúci hurhaj a roztrhal mračná na malé obláčiky. Veterná stena sa rozplynula a Katarínine nohy sa podlomili. V padajúcom momente sa dokázala prekonať a urobiť zopár krokov vpred, aby ešte zachytila Ester, ktorá tak padla priamo do jej náručia.
Esterina bledá tvár vyzerala, ako keby patrila porcelánovej bábike a nie živému človeku. Katarína vzala jej chladnú ruku a všimla si, ako sa obrúčka na jej prste rozpadá na ligotavý prach. Otvorila dlaň s náušnicou. Tú postihol rovnaký osud, ne ešte kým sa rozpadol aj červený kryštál, Katarína na chvíľu pocítila plamienok Esterinej duše, hoc bol veľmi slabý.
„Vy prašivé štence!“ začula nepriateľské vrčanie.
Pláž bola pokrytá nevládnymi telami ich prenasledovateľov. Jeden z nich sa však s námahou snažil postaviť na nohy, nespúšťajúc svoj nenávistný pohľad z dvojice mladých kadetiek.
„Zarežem vás ako dobytok,“ vrčal na nich vyhrážky a spoza opasku vytiahol nabrúsenú dýku.
Katarína kľačala pred prichádzajúcou hrozbou. V rukách držala svoju partnerku, držiacu sa posledného stebla života a za jej chrbtom sa krčili v strachu deti, za ktoré sa cítila byť zodpovedná. Nemala žiadnu zbraň a jej sila by jej vystačila už iba na to, aby sa mohla postaviť.
Osamelá slza, ktorá sa dokázala prebiť cez masku odvahy sa skĺzla dolu po jej tváričke. Myslela si o sebe, že môže byť plnohodnotnou členkou vznešeného rádu. Ona však bola len slabé dievčatko. Chcela prekvapiť osobu, ktorú uznávala a idealizovala. Neuposlúchla preto nariadenia dospelých a to ju dostalo do tejto situácie. Svojím ľahkovážnym konaním ohrozila seba aj druhých. Opäť držala v rukách nevládne telo svojej najmilšej kamarátky a opäť nedokázala urobiť nič, aby jej pomohla.
Náhly závan vetra sa prehnal ponad ich hlavy a statná silueta farby čerstvo napadaného snehu rozprestrela pred ňou majestátne krídla. Pohľad na toto nádherné stvorenie vytiahlo Katarínu z bahna skľučujúcich myšlienok a v očiach jej opäť zažiaril lesk nádeje.
Mladý žrebec pristál medzi deťmi a nebezpečným mužom. Staval sa na zadné a zaháňal zloducha bubnovaním svojich kopýt do vzduchu. Vystrašený muž padol dozadu na zem, dýka vypadla z jeho ruky a chaotickým mávaním končatín sa snažil od zvieraťa odplaziť.
„Belko,“ hlesla s neskrývanou radosťou v hlase zoslabnutá dievčina. „Ale ako...?“
Ako odpoveď na nedopovedanú otázku, druhá silueta pristávala za mužom v spomalenom páde. Krátky čierny plášť sa trepal v tanci s veternými vílami a keď osamelé zelené oko zaostrilo na svoju korisť, hrot drevenej kopije sa zastavil pri zarastenom krku.
„Milosť! Milosť!“ volal nedôstojne uslzený muž.
„Prečo by som ju mala udeliť práve tebe,“ odvrkla chladno žena a pozdvihla svoju zbraň do výšky. Muž zavrel svoje oči zo strachu z toho, čo príde, no cestou dolu sa dlhá drevená zbraň pretočila a tupý koniec mu vybil dych.
Katarína bola rýchlym sledom udalostí priam ohromená. Kľačala tam ako socha z kameňa a sledovala, ako k nej kráča žena s atletickou postavou, v jazdeckých čižmách a bielej tunike dôstojného rádu. Prísny pohľad jediného zeleného oka ich prebodával skrz. Sklonila sa k dvojici dievčat a položila svoju dlaň na slabo sa nadvihujúcu drobnú hruď, aby zistila jej zdravotný stav.
„Slečna Tingdelová...“ vydralo sa nakoniec ohromenej svetlovlasej dievčine z úst.
Jediné hlasité plesknutie sa odrážalo od skalných stien pláže v neutíchajúcej ozvene.
***
Nebola to zima, ba dokonca ani dobre zasadená facka. Len pocit viny ešte stále štípal začervenanú tvár mladej šľachtičnej.
Katarína sedela na statnom hnedákovi a pohľad upierala do tmavej hrivy. Suelle Tingdelová viedla svojho koňa a počas celej doby neprehovorila so svojou zverenkyňou ani pol slova. Za tichou dvojicou už potom šiel v rovnakom tichu len mladý okrídlený kôň, opatrne nesúci svoju nevládnu jazdkyňu.
Bola to dlhá noc a keby bolo leto, možno by už slnko vychádzalo spoza pokojného horizontu. Ale keďže to bola posledná noc pred najdlhšou nocou v roku, tak bola ešte tma, keď prišli pred známe pohostinstvo.
Mladá žena ich už vyzerala pri stajniach a hneď ako sa zastavili, chytila oba kone za opraty so spokojným úsmevom a slzami radosti v očiach.
„Vďaka Fae, že ste v poriadku! Vitajte späť! O kone sa už postaráme. Zober malú za kňažkou. Netrpezlivo už čakajú vnútri.“
„Ďakujem,“ prehovorila Suelle jediné slovo a potom ako zobrala do náručia spiacu Ester, stratila sa vo dverách hostinca. Katarína ich len mlčky sledovala so smutným pohľadom.
„Bála sa o vás.“
„Ako prosím?“ precitla Katarína zo svojej letargie a pohliadla na ženu, ktorá sa ju snažila svojím prívetivým úsmevom povzbudiť.
„Sue sa dnes večer vrátila zo svojej cesty. Ponáhľala sa, lebo sa tešila na svoje roztomilé zverenkyne. Zastavila sa tu, ako to zvykla voľakedy robiť a keď zbadala vaše kone, okamžite sa snažila zo mňa vytriasť, čo s vami je.“
„Vy poznáte slečnu Tingdelovú?“ spýtala sa Katarína, keď jej žena pomáhala zosadnúť z vysokého žrebca.
„Bola to milovaná priateľka mojej vzdialenej sesternice. Vždy sa tu zastavili, keď odchádzali alebo prichádzali do pevnosti. Samozrejme, že sa tu ukázali aj pri iných príležitostiach.“
„Vaša sesternica...?“ začala Katarína, no pri jednej nepríjemnej spomienke sa zarazila a opäť zvesila smutne hlavu. „Je mi to ľúto.“
„Nemusí. Prežila šťastný život a verím tomu, že by sa zakaždým zachovala rovnako. Prisahám, to si od Sue prebrala tie najhoršie vlastnosti,“ odvetila odľahčene mladá žena a s úsmevom vyštípala zlatovlasej dievčine líčka. Prestala s tým, až keď sa jej znova dokázala pozrieť do očí. „A teraz už poďme dovnútra, aby sme tu nezmrzli. Môj muž sa o kone postará.“
„Ja...“ začala nesmelo Katarína, no žena ju zastavila.
„Ničoho sa neboj. Budem stáť pri tebe,“ povedala a položila jej ruku na chrbát, aby jej dodala trochu svojej odvahy.
Žena otvorila dvere hostinca a príjemné teplo ich svojím objatím pozývalo dnu. Katarína sa bála toho, čo ju čaká, ale nežný tlak priateľskej ruky jej pripomenul, že v živote musí stále kráčať vpred.
Pri vstupe do tej opantávajúcej atmosféry sa jej odhalila nie tak celkom nečakaná scenéria. Pri stoloch sedeli starí aj mladí patróni s ospalými hlavami podopretými alebo rovno položenými na stole. Medzi nimi bola tu a tam biela tunika medzi miestnymi dobre známeho rádu. A za tým najväčším stolom videla dokonca aj ťažký červený plášť, lemovaný bielou kožušinou a zdobený modrým erbom, na ktorom sa krížila strieborná a zlatá kopija pod bielym krídlom. Jeho majiteľka mala časť z neho zložený pod hlavou a obklopovalo ju zopár prázdnych fliaš.
Pri tom istom stole kľačala žena od pohľadu vznešená. Pramene striebornej many obmývali pár špicatých uší a voľne spadali na jej útle ramená. Jej telo zahaľovala róba z kvalitného hodvábu a mihotavá žiara vychádzajúca z jej rúk jej dodávala nadpozemský šarm.
Pred ňou sedelo na stoličke dievča s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré jej zakrývali polovičku tváre a spokojne jedlo voňavý koláč.
Kataríne sa podlomilo odhodlanie a urobila by krok späť, no ruka na jej chrbte jej v tom zabránila. Poriadne sa nadýchla, hoc jej to spôsobovalo bolesť a s novonadobudnutou odvahou vykročila vpred. Prišla k čiernovlasej dievčine a ich pohľady sa stretli.
„Ester,“ povedala s trasúcim sa hlasom. Nebola si istá, a tak pohliadla do strieborných očí kňažky. Tá sa usmiala a nežne prikývla hlavou. Nič viac od nej nepotrebovala. „Esteeeer!“ vrhla sa dievčaťu okolo krku a s neutíchajúcim prúdom sĺz začala rumázgať jej meno. „Hrozne som sa o teba bála! Mám ťa veľmi rada! Nechcem ťa stratiť!“
Plakala svetlovlasá dievčina svojej drahocennej kamarátke na ramene a prerušil ju v tom až hlas mladej pani hostinskej.
„Tak už vieš, ako sa musela cítiť Sue?“
Facka, ktorú Katarína dostala na pláži, ju zaštípala v tejto chvíli ešte viacej. V tejto bolesti však našla nové odhodlanie. Odhodlanie postaviť sa svojmu zlyhaniu čelom. Obrátila sa na svoju učiteľku a čelila jej prísnemu pohľadu svojím vlastným.
„Za všetko nesiem plnú zodpovednosť. Sebecky som neuposlúchla rozkazy a zatiahla som do toho ešte aj Ester, čím som ju priamo ohrozila. Chcela som vám pripraviť prekvapenie, ale namiesto toho som vám len narobila kopu starostí. Za to všetko sa ospravedlňujem a bez protestov prijímam akýkoľvek trest, ktorý mi udelíte, slečna Tingdelová.“
Suelle Tingdelová si už nedokázal dlhšie udržať prísny postoj voči úprimnosti svojej zverenkyne a z úst jej unikol porazený povzdych.
„Myslela som, že ťa prerazím,“ začala úprimne svoju reč Sue. „Vyslovene som vám kázala, aby ste na mňa čakali a nespôsobovali nikomu žiadne problémy. Prekvapenie ste mi pripravili, to teda hej. Ani si neviete predstaviť, aké to bolo, keď som sa konečne po mesiacoch vrátila a po vás dvoch nebolo ani stopy. Keď som potom ešte po vyčerpávajúcom pátraní zbadala tú víchricu, myslela som, že vás roztrhám na kusy, pokiaľ to už nespravila tá smršť.“
Suelle zodvihla svoju ruku nad Kataríninu hlavu a tá inštinktívne privrela oči očakávajúc tvrdú ranu. Vzápätí ich však otvorila prekvapením, keď drsná dlaň nežne hladila jej svetlé vlasy.
„Vaše nerozvážne činy však zastavili jednu zločineckú skupinu a sedem detí môže vďaka vám stráviť sviatky so svojou rodinou. Nateraz odložím váš trest, ale po sviatkoch vám vtlčiem do hlavy trocha viac zodpovednosti. Ste síce členkami rádu bojovníčok, no chcela by som vás ešte trocha lepšie pripraviť na nebezpečenstvá, ktorým budete musieť skôr či neskôr čeliť.“
„Áno, slečna Tingdelová!“ odvetila Katarína s novonadobudnutou energiou a potom spolu s Ester skončili vo vrúcnom objatí.
„Len mi už, pri všetkých bytostiach Fae, nikdy nepripravujte žiadne prekvapenie. Kúzlo sviatkov sa neschováva v drahých daroch, ale v radostných chvíľach strávených s tými, na ktorých nám záleží.“

Smrtislav Pierko

Smrtislav Pierko
Psychicky narušený jedinec, ktorý trpí realitu len preto, aby sa na konci dňa mohol strácať vo fiktívnych svetoch.

Diskusia

Terry Chrapúňzel
Obsahovo je to taký milý young adult. Čo sa týka štylistiky, je to trochu prezdobené - veľa prídavných mien (len slovo mladá je tam 23 krát!), veľa prísloviek, veľa príčastí, veľa prechodníkov. To sú veci, ktoré je sranda písať, ale nie je ich sranda čítať. Menej zdatným čitateľom (t.j. mne) sťažujú porozumenie textu a spomaľujú tempo čítania.
Celkovo zvykne lepšie odsýpať text, v ktorom je veľa slovies, takže pri editovaní poviedky je fajn sa cielene zamerať na slovné druhy a tvary, na ktorých sa text zbytočne zadrháva, a trochu ich preškrtať.
Tiež tam dosť nadužívaš slovo riecť. Neviem čím to je, ale "riekol/riekla" v slovenčine upadli do nemilosti a v novších knihách a nových prekladoch starých diel ho v uvádzacích vetách priamej reči už nenájdeš. Miesto toho sa používa obyčajné slovo povedať - netreba sa ho báť, je v texte pomerne neviditeľné, takže sa môže aj opakovať.
26.03.2022

Terry Chrapúňzel
A ešte si na môj vkus príliš kreatívny v pomenovávaní postáv - keď dáš raz nejakej postave meno, tak sa ho drž, netreba jej v každom odstavci vymyslieť nové označenie. Trebárs Katarínu označuješ ako mladú pani, zlatovlasú mladú dámu, mladú šľachtičnú, dievča urodzeného pôvodu a podobne. Čitateľ musí pri každom označení spomaliť a preložiť si v hlave o koho sa jedná, zvlášť keď v úvode je aj postava, ktorú nazývaš "mladá žena" (tú by bolo kvôli prehľadnosti vhodné premenovať na "hostinskú"). Vymysli každej postave jedno meno, jedno priezvisko
a nejaký jedinečný titul/hodnosť/prívlastok a tých troch označení sa konzistentne drž naprieč celým príbehom - napríklad Katarína - markíza - plavovláska. Nejednoznačnému označeniu "dievča" sa pri tejto postave radšej vyhni, keďže v texte je viacero dievčat a čitateľ má z toho toho mišung (keby šlo o poviedku, kde sú samí chlapi a jedno dievča, tak je to naopak dosť dobrý identifikátor postavy).
Ďalšia vec je, že nie v každej replike dialógu musí byť uvádzacia veta. Ak sa rozprávajú len dve postavy, alebo sa v priamo v replike objaví oslovenie, netreba neustále udávať, kto hovorí. Napríklad tuto:
„Ester,“ oslovila svoju spoločníčku najtichšie ako sa dalo. „Na môj povel sa chopíš jedného vesla a pomôžeš ostatným utiecť. Ja postrážim náš útek zozadu.“
„Slečna Katarína, bolo by lepšie, keby som bola vzadu ja.“
„V žiadnom prípade!“ sykla odporujúco mladá šľachtičná. „Bojím sa, že by si urobila nejakú hlúposť.“
To sa dá zjednodušiť takto:
„Ester,“ šepla najtichšie, ako sa dalo. „Na môj povel sa chopíš jedného vesla a pomôžeš ostatným utiecť. Ja postrážim náš útek zozadu.“
„Slečna, bolo by lepšie, keby som bola vzadu ja.“
„V žiadnom prípade! Bojím sa, že by si urobila nejakú hlúposť.“
26.03.2022

Terry Chrapúňzel
A ešte si skontroluj, koľko krát tam máš slovo "svoj" :3
26.03.2022

Goran
Toto bolo naozaj také skvelé počteníčko pre mládež, čiže aj pre mňa :D Prišiel som si na svoje. Som rád, že som sa opäť stretol s hrdinkami, ktoré som si obľúbil, tu už čelili skoro svojpomocne prvému poriadnemu dobrodružstvu a vôbec by som sa nenahneval, ak by sa v dobrodružstvovaní i pokračovalo :) Rád Bieleho krídla sa mi nesmierne páčil (poviedka) a považujem priam za trestuhodné, že sa vtedy príbeh neumiestnil lepšie... Ale takto: aj keď som si čitateľsky pochutnal, s dievčatami prežíval všetky ich patálie a peripetie, nie je poviedka nijako šikovne napísaná a stráca najmä, keď ju porovnám s Tvojimi dvoma poslednými. Ale za také hodnotenie 6 z 10, ktoré je, podľa mňa adekvátne sa neskryje to, že poviedka je riadne cítiť človečinou, takže ma to navyše aj dojalo a pohladilo. A to nie je málo! Bodaj by viac textov bolo takto pekne ľudských.
30.03.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.