Perzistujúci singultus

Hik. Hik. Hik. Hik. Lesom sa ozýval znepokojujúci, ale zároveň komický zvuk. Toto nebolo vzdychanie, vzlykanie, kýchanie, kašľanie, kvílenie či šepot, bol to... čo to, sakra, bolo? Neviem si vybaviť, ako sa to presne volalo, no čosi mi vraví, že sa to nedalo jednoducho potlačiť.
Filmová história scifi
Hik. Hik. Hik. Hik. Lesom sa ozýval znepokojujúci, ale zároveň komický zvuk.
Toto nebolo vzdychanie, vzlykanie, kýchanie, kašľanie, kvílenie či šepot, bol to... čo to, sakra, bolo? Neviem si vybaviť, ako sa to presne volalo, no čosi mi vraví, že sa to nedalo jednoducho potlačiť.
Pamätám si, že existovalo množstvo rád na jeho zastavenie, ale ani jedna nefungovala.
Pitie studenej vody. Zadržiavanie dychu. Stojky na hlave. Strach.
Strach! Aká hovadina! Ľudská samička musela byť posratá od strachu a predsa to neustávalo.
Ach, už viem! Čkanie. Čkalo sa jej a nevedela s tým prestať.
Úbožiačka. Mala to spočítané.
„Čo je to za zvuk? Znie tak... ľudsky,“ nadviazal rozhovor kolega z obvodu 5, nie bez istej známky znechutenia v hlase.
„Nie je to syn človeka,“ zavrčal som. Koniec debaty.
Moji nadriadení mali v obľube takéto teatrálne vyjadrovanie sa. A každopádne, neklamal som – išlo o dcéru. Taký argument by uznal aj majster slova, Tolkien.
Nemyslite si, že som pravdu zamlčal z altruistických dôvodov. Nobelovku za mier si nezaslúžim a nekandidujem ani za pápeža. Jednoducho som nemal náladu na rozhovory s NÍM.
Môj spoločník mi nikdy neprestal vyčítať, že som vo svojej genetickej výbave zdedil viac človečiny ako ostatní: bol som československý vlčiak podstrčený tlupe vlkov. Oňuchali mi konečník a hneď vedeli, že nezapadám.
Život vo vlčej kompánii rozhodne mal svoje pozitíva, ale vzájomnému ovoniavaniu ritných otvorov som ešte stále akosi neprišiel na chuť... najmä ak polovicu svorky trápili problémy s parazitmi.
Nevedeli mi to odpustiť. Vraj: „Ide z teba niečo nekalé. I don’t know why, but it is like that, sorry, mate.“
No museli mi tým skaziť meeting nadprirodzených bytostí v Londýne? Angličania by si to neboli všimli, oni sú na miešanie druhov zvyknutí, nie sú úzkoprsí ako Slováci! Leprikón si vezme banší, čo na tom? Raz za čas ich bulvár zverejní článok typu: „Shocking paparazzi pictures of Bigfoot captured in the company of an adult female Homo sapiens sapiens“, ale tým to hasne, nikto si z toho ťažkú hlavu nerobí!
U takého záletníka ako Bigfoot to nie je nič nové pod slnkom, veď už bol trikrát rozvedený. Predstavte si! Vraj ženy letia na jeho chlpatú hruď.
No keď išlo o mňa, celá krčma spozornela, drgali sa navzájom, aha, aha, hele hele, tady tady (dodnes nechápem, ako sa na zraze fantastických bytostí vyskytol aj Krtek, kto ho, kurva, pozval?), look, look a human-werewolf mix! Those are quite rare.
No neposerte sa!
Po zvyšok pracovnej cesty som na znak submisivity chodil s chvostom zveseným medzi nohami. Ponižujúce! S ľuďmi som nechcel mať nič spoločné.
Čo čert nechcel, hik hik nabralo na intenzite.
Môj kolega sa nedal vykoľajiť: „Si si istý? Páchne človečinou. Ty by si to mal vedieť najlepšie, sám si z väčšej polovice ľudský.“
Ty neprestaneš?
Musel som sa nejako obhájiť: „Neviem, či si chýbal, keď sa v škole preberali zlomky, ale jedna štvrtina nie je viac ako jedna polovica. Mám to bližšie k vlkom ako k ľuďom.“
Nedal sa zahanbiť, vraj za neznalosť matiky sa nestrieľa. Alfa samci sú už raz takí. „To máš za to, že si chodil do ľudskej školy. V lese nás s počtami netrápili. Vidíš, kvôli podobným somarinám si o tebe všetci myslia, že si exot. Kvôli blbým kecom a ľudskému smradu, pfuj!“
„Hej, lebo pri vyplňovaní žiadosti o získanie trvalého pobytu v magickom lese ti nikto nedá robiť IQ testy,“ pomyslel som si s rozhorčením.
To je, aspoň podľa môjho skromného názoru, veľká chyba. Všetci tí trollovia s mizernými hygienickými návykmi mi už poriadne lezú na nervy. Je nechutné, že zakaždým, keď nejakého stretnem, prichytím ho pri tom, ako sa špára v nose alebo si škrabe polky. Ak by sa zaviedli prijímacie testy, podobní magori by sa jednoducho vyselektovali.
Späť k veci. Môj kolega si so všetkými tými narážkami na môj ľudský pôvod koledoval o výprask, ale to som si v mojom postavení (omega) jednoducho nemohol dovoliť. A aj keby – len čo by členovia svorky zistili, ako ľahko sa nechám vyprovokovať, nikdy by s doberaním neprestali.
Zmohol som sa len na protestný škripot tesákmi. Keby ma bol videl môj zubár, asi by mi jednu strelil. Nezhotovoval mi nočné dlahy proti bruxizmu len tak, pre nič, za nič.
A znova! Hik hik hik.
„Počuješ to, človieča? No čo, preložíš mi reč svojho kmeňa? Má to byť pokus o zavýjanie? Nikdy som nič patetickejšie nepočul.“
Pre istotu som to nekomentoval, ale on len trepal ďalej.
„Tak dávno som nič slušné nejedol a teraz nás samotná obeť pozýva k večeri! Človečinu nemám v láske, ale roky hladovania ma odnaučili prieberčivosti. Chutí len o trochu horšie ako týždeň stará zdochlina.“
Videl som na ňom, že blafuje. Z tlamy mu vytiekla slinka, čo bol dosť usvedčujúci dôkaz.
Uvedomil som si, že nemám veľa času nazvyš. Obvykle ľuďmi opovrhujem, ale ľudská samička si nezaslúžila istú smrť kvôli vôľou neovplyvniteľným kontrakciám bránice.
Hik. Hik. Hik. Hik hik.
Sama si musela rýchlo uvedomiť, v sračkách akých rozmerov sa nachádza, pretože zvuk bol tento raz čímsi tlmený. Zrejme si ústa prekryla dlaňou alebo šatkou.
Napriek nespornému faktu, že jej zmysly boli evolučne podriadené (povedzme si na rovinu, to mohla byť rovno hluchá a slepá), zrejme vycítila náš príchod a nemala z neho dobrý pocit.
V našom lese ľudia nie sú vítaní, to je známa vec. Na čo sem potom, sakra, liezla? Kradnúť houbičky z čarodejných kruhov?
Nebola by prvá. Elfovia sa takej krádeži nepotešia, na svoje starostlivo pestované kruhy si potrpia a hubárstvo prísne trestajú. Už dávno neplatí, že pes je najlepší priateľ človeka, ale za to platí o to viac, že najväčší nepriateľ elfa je mykológ. Neoplatí sa kradnúť dubáky do praženice z čarovného lesa, to mi verte. Ľahko sa stane, že v horúcom oleji usmažia vás. Teraz sa už len natíska odveká otázka: ten hot-human si dáte s horčicou alebo s kečupom?
Môj spoločník si ma neprestal doberať: „No tak, Feri. Neodpovieš jej? Dobre viem, že so svojou matkou si sa zvykol zhovárať ľudskou rečou. Zakrič jej niečo pekné na pozdrav!“
No pekne, a zrazu na mňa vyťahoval nedeľné telefonáty domov!
Teraz už išlo o otvorenú provokáciu – oslovovať člena svorky jeho ľudským menom sa považovalo za dehonestujúce. Vo vlčích kruhoch som išiel pod menom Tesák, kvôli spomínanému zlozvyku zatínania zubov v stresových situáciách. Bože, môj zubár musí byť fakt šťastný človek. Ešteže sú podobné náklady aspoň čiastočne hradené zdravotným poistením.
Dobre som vedel, že Ňufák, po ľudsky Adam, by sa sám v civilizácii nestratil. Pekný pokrytec! Minule som ho načapal pri tom, ako si pochutnáva na špagetách Bolognese až mal celý pysk zajebaný od omáčky. Špeciality talianskej kuchyne by uprostred lesa len tak jednoducho nesplašil, ale samozrejme, ja som najväčším tŕňom v oku celej svorky!
A to radšej pomlčím o incidente, keď som mu pod vankúšom našiel lístky do kina na film Twilight: New Moon. Vraj na vine je mladícka šteňacia nerozvážnosť! Keby taký suvenír zo sveta ľudí našli u mňa, hneď by ma bez pardonu vykopli bez času vyhradeného na zbalenie kufrov.
To je neskutočné! Nech som robil, čo som chcel, nikdy som pre nich nebol dosť dobrý.
Popravde, už si ani presne nepamätám, prečo som sa rozhodol zanevrieť na život v civilizácii. Taký bidet, sonická zubná kefka a hriankovač vôbec nie sú na zahodenie!
Matne si vybavujem, že to bolo na naliehanie matky. Svet ľudí považovala za hostilné miesto.
„Synak, pamätaj si, človek je človeku vlkom. Medzi seberovnými sa ti bude žiť lepšie.“
S odstupom času si myslím presný opak. Samozrejme, ani v ľudských kruhoch by som so svojím vlkolačím rodokmeňom nebodoval na večierkoch, ale aspoň by som nemusel tolerovať fyzické násilie: byť opakovane uhryznutý do ušnice na prejav dominancie je bolestivá záležitosť. Najmä ak ide o chrup, ktorý dokáže drviť kosti. Počuli ste už niekedy pojem „karfiolové uši“?
Au. Keď na ulici vidím ľudské samičky s prepichnutými ušami, po chrbte mi behá mráz. Vari je kúsok vzácneho kovu visiaci z ušných lalôčikov dostatočnou kompenzáciou za bolesť?
Rozhodol som sa neopodstatnené podpichovanie oplatiť rovnakou mierou. „Adam, ty si už fakt koleduješ! Máš so mnou nejaký problém?“
„Dobre vieš, že sa volám Ňufák! Nezaťahuj do veci hanebnosti uvedené v rodnom liste.“
Neviem, neviem, či nie je väčšia hanba titulovať sa Ňufák ako Adam, tu však išlo o otázku cti.
„To ti nezabránilo v tom, aby si mi posledný mesiac nepovedal ináč ako Feri. Ty si s tým začal!“
„Páchneš ľudským, tým pádom si človek, Feri! Vari sa ti bridí ľudské mäsko? Jesť človečinu rovná sa kanibalizmus? Tak dobre, nech je po tvojom. Nemusíme ju žrať."
Klamal by som, keby som tvrdil, že sa mi uľavilo. Poznal som ho. Bastardi ako on sa len tak jednoducho nevzdávajú.
Nemýlil som sa.
"Vraj sa s jedlom nehrá, ale ja som kreatívny, môžem sa s ňou zabaviť aj ináč. Len aby po tom, čo s ňou skončím, po svete nepobehovalo viac faganov ako ty, chápeš, na čo narážam, však? Hoci máloktorá ľudská žena je podobná cundra ako tvoja matka – nie každá ochotne dá vlkolakovi. Ale keď nie je po ruke muž, stačí aj pes, že?“
Celý čas, ako rozprával, sa na mňa prihlúplo škeril. Mal som to nechať bez reakcie? Vari sa dá vypočuť si niečo také a nechať to plávať bez vycerenia tesákov?
Nedá!
„Tak a už dosť! Svoje komplexy menejcennosti si vybíjaj na niekom inom, moju matku si do huby neber!“
Mal som ho po krk, tak som urobil jedinú logickú vec, ktorá v takejto situácii prichádzala do úvahy: zahryzol som sa mu do krku a už nepustil.
V záplave adrenalínu mi boli záležitosti svorky ako hierarchia a úcta k členom klanu ukradnuté, potreboval som si na niekom vybiť rokmi nahromadenú zlosť. A kto by bol lepší fackovací panák ako parazit, ktorý mi posledné týždne sal krv? Škoda, že sa narodil ako vlkolak, osvedčil by sa aj ako upír alebo kliešť obyčajný.
Bránil sa, jasné, že sa bránil. Aj lososy sa zmietajú, keď vletia grizzlymu do otvorenej tlamy, ale pomôže im to?
Akokoľvek zúfalo sa snažil oplatiť mi útok, darmo mi chniapal po krku – bol som mimo dosahu jeho zubných oblúkov. Amatér.
Robilo mi nesmiernu radosť, pozorovať pestrú škálu emócií na jeho tvári. Najprv sa z jeho očí zračila zlosť, neskrývaná zúrivosť nad vlastnou bezmocnosťou. Rozumel som mu aj bez slov.
Ako som si to v mojom postavení len mohol dovoliť? Ak nechcem skončiť ako mäso do guláša, mal by som s tým hlúpym žartom okamžite prestať!
Zlosť vystriedalo úprimné prekvapenie.
Vari som jeho podpichovanie nezobral vážne, snáď som ho kvôli takej drobnej malichernosti nepripravil o život?
Celý život pohŕdal mojím vzdelaním. Vraj je moja znalosť anatómie totálne zbytočná, ale kto sa smeje naposledy? Tie štyri semestre strávené na veterine mi padli vhod. Vedel som, kde presne mám zahryznúť, aby to bolo fatálne.
Ten jeho šteňací pohľad, tá úprimná skromnosť, keď mu konečne doplo, že umiera! Možno sú to silné slová od niekoho, kto bol v kostole naposledy ako dieťa pred prvým svätým prijímaním, ale Adam mal dokonalý výzor katolíckeho mučeníka – chýbala mu už len svätožiara a chór anjelov. Vari sa Svätý Šebastián tváril rovnako, keď mu hrudník prevŕtali šípy?
Nikdy by som si nebol pomyslel, že z tváre skrivenej bolesťou môže vyžarovať toľká pokora. Bol to posledný nemý výkrik o pomoc, prosba o zmilovanie. Božie či moje, to netuším.
Nedostalo sa mu ani jedného, ani druhého.
Musím uznať, môj zubár má zlaté ruky. Ten dentálny implantát sa mi oplatil, mäkké tkanivá trhal na nerozoznanie od skutočného zuba. Ako som bezvládne telo porcioval na márne kúsky, uvedomil som si, s akým zadubencom som mal dočinenia.
Aj psovitým šelmám sa štikúta. Nie tak často ako ľuďom a ide skôr o záležitosť šteniat, ale predsa. Keby mal trochu rozumu, dovtípi sa, že ten záhadný zvuk, čo počul, bolo praobyčajné, prasprosté čkanie.
Vskutku, nebol najostrejšia ceruzka v peračníku. Čosi mi našepkávalo, že možno preto, lebo písacie potreby jakživ nepotreboval. Pochybujem, že by vedel napísať aj niečo iné, ako svoj podpis. Tvory ako on nefrekventujú papierníctva.
To ja som sa mal narodiť ako upír! Tí aspoň vedia, čo to znamená, kultúrne žiť – všetci do jedného majú permanentky do divadla. Čo na tom, že pri La Traviate obdivujú namiesto árií vonkajšiu hrdlovú žilu speváka (po latinsky vena jugularis externa) a pri Labuťom jazere striehnu na pracovný úraz! Aspoň majú prehľad.
Len čo som konečne dal voľný priechod svojím emóciám (a pulzácia na Adamových karotídach prestala byť hmatná), rozhodol som sa, že vyhľadám tú nešťastnicu a vyvediem ju z lesa, predtým, než ju nájde niekto iný.
Nádejal som sa, že mi na oplátku pomôže asimilovať sa do civilizácie. Ako prejav vďaky za to, že som ju ako dobrý samaritán zachránil pred hroziacou smrťou, chápete.
Roky prebývania v lese si vypýtali svoju daň. Už som nadobro zabudol, ako sa stravuje príborom alebo ako sa používa trojvrstvový toaleťák. Spredu dozadu alebo zozadu dopredu? Plus... je mi to trochu trápne, ale bol vskutku najvyšší čas vrátiť sa do sveta ľudí. Súrne som potreboval navštíviť najbližší zverimex a kúpiť si odblšovací šampón. Tie malé mrchy mi posledné týždne nedali spávať.
Mohlo mi však napadnúť, že pred osudovým stretnutím by bodlo trochu sa poumývať.
Aj keď som sa zjavil v ľudskej podobe (premával som sa v nej podľa ľubovôle – narozdiel od stredovekých mýtov sa vlkolaci neriadia fázami mesiaca), zabudol som, že ani Homo sapiens sapiens nevyzerá dvakrát dôveryhodne, keď je jeho telo od hlavy po päty pokryté čerstvou krvou a vnútornosťami.
Nepomohla ani výhovorka, že môj priateľ z dlhej chvíle usporiadal uprostred lesa zabíjačku.
Na moju otázku, či má rada jaternice, ani nestihla odpovedať. Zamdlela.
Ale aspoň už poznám efektívny spôsob, ako zastaviť čkanie.
Mŕtve dievča neklame. Žena v bezvedomí neštikúta.

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

Terry Chrapúňzel
Tak tu bolo to ja-rozprávanie zvládnuté úplne dokonale. Podľa toho jazyka by jeden normálne uveril, že text písal kríženec vlkodlaka a človeka, ktorý naozaj strávil štyri semestre na veterine.
02.01.2022

Aleš Horváth
Rë Akkütlix! Pomalu zvedám sví sluneční brýle, aby tě neobtežoval svým tëighrü, když mi proklouzne můj jízlivý pohled na tvé vlčí oči a ty spratríš kroutící duhovku mých jantarových očí. Myslí mi obchází myšlenka, že či tohle myslíš vážne. Konečky mých slonich uši se kroutí, po okrajích jsou bělavé, určitě ti prozrazují, že ve svém nitru jenom kroutí hlavou nad tvojom nutkavou potřebou být vtipný. Jenomže tvy opisy a žvásty jsou jak trenky, jsou sice na nic, takové harampádí kolem, a přesto v protonaci jsem zahlédl růžovou auru tvého bázlivého psání, která to nenápadně okrašluje a vysílá do Vesmíru k Věčným Lodím prosbu, aby si pořádně přečetl. Göaerghüelürr!
02.01.2022

Veles
No... Nebolo to zlé. To vôbec. Páčil sa mi ten konflikt s Ňufákom, aj záver, ale tam to asi končí. Pre mňa to bolo až príliš prehnané, povedal by som. Bláznivosť a rôzne odkazy ma skôr odradzovali, ale nebolo to najhoršie.
02.01.2022

ama_rilla
Mám z toho rozpačité pocity. Úvod sa mi páčil, bola som zvedavá, čo sa udeje. Ale po čase ma to začalo nudiť, podľa mňa najväčšou chybou je takmer absencia deju a fakt, že takmer celý text tvorí monológ hlavného hrdinu. Ako nápad na postavu sa mi to páči - vlkodlak, trochu cynik, trochu správny chlapík, ale chýba tomu skrátka nejaký dej, zápletka.
02.01.2022

Goran
Tiež mám z toho rozporuplné dojmy. Na jednej strane je to veľmi, veľmi dobre napísané. Nápad je jednoduchý, ale aj jednoducho skvelý, záver milý. Nevadila mi nedejovosť, je to špecifikum poviedky, aj keď táto jej jednostrannosť jej možno nepomôže v boji s poviedkami, ktoré excelujú nielen v dialógoch, ale aj v akcii, uvidíme, čo ešte súťaž prinesie. Poviedku som hodnotil dosť vysoko, napriek tomu, a to je druhá strana mince, mne sa príliš nepáčila. Vyložene ma totiž otravovala jej snaha byť za každú cenu vtipný. Niekedy sa to podarilo, inokedy vôbec. Je vidno, že autor je intelektuál, ktorý sa pokúsil svoje vzdelanie a svoj talent prepojiť s takou krčmovou "coolness" (mimochodom, anglikanizmy ma tiež otravovali), ale vie to pôsobiť skôr strojene a silene. Miestami mi to až pripomínalo komentáre na čsfd, kde sa každý snaží dokázať a ukázať, aký je len nad vecou, ako trefne, briskne, jadrne, s nadhľadom a vtipným cynizmom dokáže všetko ohodnotiť. Je to divná móda a úplne ma to míňa. Áno, niekde sa to hodí (zrejme viem, kto je autor a v jeho predošlých dvoch poviedkach to náramne sadlo, ale tu, podľa mňa, ani nie). Ale poviedka je napísaná naozaj dobre.
02.01.2022

Zlodejisnov
Tento text mi extrémne pripomína Tomaša Staviteľa. Vety skvelé aj s metaforami, nad ktorými som si niekoľkokrát povedal: „Super práca.“ No je tu dej, ktorý tu ani nie je. Ak mám pravdu v tom, kto je autorom, tak je to veľmi podobné jeho poslednej FP poviedke. Hádka dvoch, len v tejto poviedke provokatér umiera. Čiže za mňa taký diktát napísaný na 1, no nič viac.
PS: zakomponovanie anglických slov a celých viet ma vždy vytáča. Hlavne, ak je použitá len v časti textu. Vyzerá to potom tak, že autor sa chcel len pochváliť angličtinou, no postava sama o sebe nepoužíva anglické výrazy v bežnej komunikácii.
02.01.2022

WriterInTheDark
Súhlasím s ostatnými, je to veľmi dobre napísané. Trochu mi však vadila tá angličtina, niektoré veci sú tam spomínané zbytočne a humor .... nikedy fakt dobrý, niekedy silený...
Dej trochu slabší, ale celkovo sa mi to páčilo.
02.01.2022

WriterInTheDark
A čo má znamenať vlastne ten názov?!?
02.01.2022

Goran
Ehm, s názvom prestrelil rovnako ako ja pri svojej poslednej - mačacej poviedke :D A, Tomáš, :D síce ja mám radšej fantasy než sci-fi, a teda ma teší, že si sa vybral do týchto vôd, ale scifká Ti asi idú lepšie. Nech ťa to ale neodradí, možno jedného dňa sa pretransformuješ na slovenského Pratchetta. Zaujímavé je, že čo Ti vyšlo v minulej poviedke (tá robotická dystópia), tu to trochu minulo cieľ. Ale tak či onak, je to dobre napísané a baví to čítať.
02.01.2022

Pospíšilová.luca
Stejně jako většina jsem z této povídky trochu rozpačitá. Napsaná je velice dobře, ale ten děj. Z povídky na mě dýchala trocha arogance a to moc nemusím. Ale je to jen můj názor. Writer, myslím že název znamená něco jako přetrvávající škytavka???
02.01.2022

Terry Chrapúňzel
Mne na tom práva tá arogancia príde najautentickejšia :D Teda, neviem ako študenti veteriny, ale medici sú presne takí. A čím menej semestrov medicíny majú, tým sa v cudzích výrazoch viac vyžívajú. Ja po desiatich rokoch v obore začínam objavovať krásu slovenčiny a konečne mám gule napísať celú lekársku správu bez zbytočných latinských a anglických výrazov. Niektorí kolegovia nad tým síce začudovane krútia hlavou, ale však aj pacient má právo vedieť, čo mu je.
02.01.2022

Terry Chrapúňzel
Edit... odbore, nie obore :D
02.01.2022

Pospíšilová.luca
Terry, myslím, že je to podobné. Jsem jediný vystudovaný zootechnik mezi čtyřmi nedostudovanými veterináři 😀 takové to: "kde je ta rána?,, "kraniálně od sterna.,, "dooobře.,, :D Ale musím uznat, že moji kolegové jsou zrovna ta skupina, která dobrovolně přizná, že veterina byla nad jejich síly, obléknout si montérky a jdou se vesele brodit hnojem mezi kravičky :D
02.01.2022

Terry Chrapúňzel
:D
02.01.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.