V tieni reflektorov

O tom, aký ťažký vie byť život v zlatej klietke počas dystopickej a nepohostinnej budúcnosti by mladá Kórejka Kim Sun-Hi vedela hovoriť svoje. Pohodlne sa usaďte a vypočujte si príbeh tejto slávnej speváčky.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Sun-Hi uvidela svoju podobizeň na billboarde a naplo ju. Nočná cigaretka na balkóne sa razom zmenila z tichého rozjímania a triedenia si myšlienok na mimoriadne nepríjemný panicky záchvat. Zatackala sa a s tichým žuchnutím neobratne dopadla na zadok. Vystrela pred seba dlhé, bledé nohy, poslednýkrát si potiahla z elektronickej cigarety a úpenlivo sa rozplakala.
„Kim Sun-Hi, nový album Summer Party, vychádza 24. Apríla 2073” hlásal blikajúci neónový billboard, z ktorého na ľudí z výšky dvoch stovák metrov koketne žmurkala obrovská vysmiata tvár mladej Kórejky.
„Teším sa na ďalšie stretnutie s vami!” neónovej speváčke vyšla z úst s tichým bzučaním veľká komiksová bublina. Žmurkla.
Pár desiatok metrov pod neónovou podobizňou Sun-Hi sedel jej reálny predobraz. Objímala si kolená a triasla sa. Takmer si nevšimla, že tenký holofón, ležiaci na dlážke, začal potichu vibrovať.
„Á-áno?” ohlásila sa.
Pretrela si oči a zaostrila na prebleskujúci hologram mohutného chlapíka s potetovanou sánkou a červenými očami.
„Pozerám, že sa vieš zabaviť aj bez nás,” posmešne sa uškrnul obor.
Sun-Hi si poslednýkrát potiahla z cigarety a bez pozdravu kývla bradou smerom k hologramu.
„Škoda, že tam nemôžem byť s tebou, zlatko.”
„Prejdi k veci, ty hajzel,” odvrkla roztraseným hlasom.
„OK, OK. Klasika… mám pre teba robotu.”
„Ďakujem, skutočne žiadnu ďalšiu robotu nepotrebujem.”
Chlapík sa zazubil od ucha k uchu.
„A ty zas veľmi dobre vieš… že nemôžeš odmietnuť.”
A to bola, bohužiaľ, pravda.
Mala pocit, že muž si priam vychutnáva to, akú má nad ňou moc. Napriek tomu však nenechala vo svojom hlase poznať strach. To, ako sa naozaj cítila, naznačoval len drobný tik v spodnej pere.
„Neurobím to. Je mi jedno kto to je.”
Chlap sa prestal usmievať a posmešne nadvihol obočie.
„Drahá moja... ale to nepôjde. Chcú ťa totižto tí zhora.”
Sun-Hi naprázdno preglgla. Strana pracujúceho ľudu. Jediné legálne fungujúce politické zoskupenie, ktorá vládlo v celej zjednotenej Kórei už vyše dvadsať rokov. Povedať nie týmto ľuďom sa rovnalo istej guľke do hlavy.
„Neurobím to.”
„Zabijú ťa.”
„Nech, už mám toho všetkého aj tak plné zuby.”
Zdalo sa, akoby aj samotný muž z hologramu zvážnel a začal speváčku prehovárať.
„Neublížia len tebe. Ako prvej ublížia… veď vieš komu.”
Mala pocit akoby jej srdce vynechalo jeden úder.
Seol-hee, milovaná mladšia sestrička.
„Ty bastard.”
„Vieš dobre, že tieto veci nedokážem ovplyvniť.”
Seol-hee bola ešte len štrnásťročné dievča. Navštevovala základnú školu a po smrti ich rodičov sa Sun-Hi stala jej zákonnou zástupkyňou. Snažila sa tráviť so svojou sestrou každú jednu voľnú chvíľu, pokiaľ teda nebola, tak ako teraz, práve na turné. Vtedy sa o ňu staralo najmä poriadne preplatené služobníctvo.
„Ak ste jej niečo spravili… ak…”
„Decko je v poriadku, neboj sa.”
„… vyškriabem vám všetkým oči.”
Nastala neprirodzená chvíľka ticha.
„Neboj chica, sú u nej naši chalani.”
Sun-Hi oblial studený pot.
„To nie… nie…”
„Koncert je zajtra. Nechceme od teba veľa. Stačia tri pesničky a zopár vetičiek o tom, že budeš určite voliť Stranu. Potom sa znovu uvidíte. Chápeme sa?”
Neodpovedala.
„OK, beriem to ako áno”
Hologram blikol, zabzučal a zmizol.
Pozrela sa na špičky nôh, potom naspäť na obrovský, vyškerený billboard s jej tvárou.
S hlasným zvriesknutím hodila holofón z celej sily rovno na dlážku a ten sa rozletel na kopu drobných úlomkov.
***
Sedela na zadnom sedadle auta, okolo krku omotané tmavomodré boa, na očiach výrazné neónovožlté zrkadlovky. Špúliac pery sa tvárila, že nevidí dvoch mužov, sediacich oproti.
„Rozumieme si? Zaspievaš. Žiadne problémy.”
Odpovedala upierajúc pohľad kdesi do bodu nad mužovým plecom.
„Áno, žiadne problémy. Presne v to dúfam. Takže ma teraz okamžite zaveziete za mojou sestrou, alebo tie problémy... skrátka nastanú.”
Muž čosi pošuškal svojmu kolegovi a vytiahol z vrecka holofón.
„To ti, bohužiaľ, nemôžem sľúbiť.”
Sun-Hi sa uškrnula a ďalej predstierala skúmanie manikúry.
„Tak teda, pekne krásne zavolaj dakomu kompetentnému. Dakomu, kto mi to sľúbiť bude vedieť.”
Videla ako mužovi navrela na krku žila od potláčaného hnevu.
„V poriadku,” precedil pomedzi zuby a vyťukal akési číslo.
Sun-Hi si vyzývavo preložila nohu cez nohu a ďalej mužov ostentatívne ignorovala.
„Šéfe, tá speváčka si vyskakuje… Ja… neviem… áno, chce vidieť sestru… Môžeme? Dobre… Poviem jej… OK rozumiem… Dovi.”
Pozrel sa na mladú Kórejku. “OK… tak teda povolili…”
„Rozumela som,” chladne mu skočila do reči. “Teraz ma za ňou konečne zavezte.”
Muž prikývol a dvakrát zaťukal na okienko, za ktorým sedel šofér.
***
Sun-Hi si nastokla na nohy extravagantné topánky, vystúpila a prehrabla si vlasy. Konečne bola na sviežom vzduchu a nemusela trpieť telesný zápach tých dvoch odporných straníckych goríl.
„Odprevadíme ťa…” povedal jeden z mužov, ale mladá Kórejka ho zarazila jediným zdvihnutým prstom.
„Neopovážte sa ísť za mnou. Dajte mi pokoj, za pätnásť minút som tu.”
„Desať.”
„Pätnásť. Zbohom,” povedala a štrikujúc nohami ako tá najlepšia topmodelka sa vybrala smerom k bráne svojej luxusnej vily. Už z diaľky ju vítala pani Parková, jej služobníčka. S úsmevom jej odmávala a keď sa stretli, jemne sa objali.
„Kde je Seol-Hee?” opýtala sa.
„Mladá dáma je u seba, akurát si robí domáce úlohy.”
„V poriadku. Prosím, nevolajte jej, chcem ju prekvapiť.”
Obe ženy sa na seba usmiali.
Sun-Hi vošla do domu, vyzula sa a vybehla na tretie poschodie. Zaťukala na dvere izby svojej sestry a po tichom “áno?” vošla dnu.
Hiya! Sestrička moja!” zvolalo mladé dievča a vrhlo sa jej okolo pása.
Sun-Hi ju tiež pevne stisla a usmievajúc sa ju hladila po vlasoch.
„Prišla si skôr, než som čakala,” povedala Seol-Hee.
„No… ešte sa nevraciam, som tu len na skok.”
Seol-Hee sa odtiahla a venovala svojej sestre vážny pohľad.
„A kedy budeš musieť znovu ísť?”
„No… asi za desať minút?”
Seol-Hee zamrzol úsmev na tvári.
„Ale som tu preto, lebo mám jeden super nápad,” pokračovala ihneď Sun-Hi a chytila malú sestričku okolo pliec.
„Aký?”
„Zajtra hrám na jednom koncerte. Pre Stranu…”
Videla, ako sa Seol-Hee takmer nebadane mykla.
„Prinútili ťa?”
Mladá speváčka odpovedala len širokým úsmevom.
„Poď so mnou. Spravíme si malý výlet.”
Seol-Hee sa zatvárila prekvapene, ale po chvíli nadšene prikývla.
„Daj mi chvíľku, dobre? Pobalím si zopár vecí.”
„Máš času koľko len chceš.”
„Nehovorila si, že máš len desať minút?”
Sun-Hi si napravila výrazné boa a pokrútila hlavou. “Neponáhľaj sa. A zober aj maminu brošňu, prosím. Pre šťastie.”
***
Keď sa dievčatá zjavili pri aute po takmer štyridsiatich minútach, ochrankári začali vyvádzať. Sun-Hi pokynula sestre, aby si nastúpila, a pošepla jej, nech mužov tiež ignoruje. Tá potriasla hlavou.
„Čo ti tam toľko trvalo? A čo tu robí tá malá? Tak dohoda naozaj neznela.”
Speváčka sa od neho ešte viac odvrátila a chytila sestru za ruku.
„Ideme na letisko. Koncert bude na opačnom konci krajiny.”
Seol-Hee prikývla a vytiahla z malého ruksačiku hernú konzolu.
Ochrankár ale už začínal byť skutočne frustrovaný z toho, ako sa Sun-Hi neustále tvárila, že neexistuje.
„Rozprávam sa s tebou, kráska. Trvalo ti to pridlho a priviedla si tú malú. Ani jedno si nemala povolené.”
„Hej? A kto mi to teda nepovolil?”
Muž zaškrípal zubami.
„Ak budem mať kvôli tebe bordel v práci…”
„Tak čo?” posmešne mu šplechla Sun-Hi do očí.
Na chvíľu nastalo nepríjemné ticho.
„Nechci, aby sa niečo stalo tej malej,” ukázal ochrankár na Seol-Hee, ktorá so slúchadlami na ušiach hrala nejakú videohru a nevnímala svet okolo seba.
„Poď mi to pošepkať do ucha,” vyzvala ho Sun-Hi a zložila si okuliare.
Muž sa bezradne pozrel na kolegu, ktorý len pokrčil plecami a ďalej sa tváril, že v aute vôbec nesedí.
„Tak poď, ak si chlap. Poď!”
Ochrankár vyzeral, že mu oči vyskočia z jamiek, celý červený v tvári. Postavil sa podišiel k Sun-Hi.
„Tak počúvaj, zlatko. Začni sa správať, lebo nedopadneš dobre.”
„Hej?”
„Veru hej. Byť tebou, dobre si rozmyslím, s kým sa ako rozprávaš. Chápeme sa?”
Sun-Hi koketne prikývla. „Chápeme,” zašepkala.
Muž napol svaly a víťazoslávne sa usmial. Už-už sa išiel vrátiť na svoje sedadlo, keď mu Sun-Hi položila dlaň na chrbát.
„Počkaj. Rozopol sa mi remienok na sandále. Prosím, zapni mi ho, ja sa nemôžem zohýbať.”
Muž sa prekvapene otočil.
„Nemôžeš?”
„Roztrhli by sa mi šaty.”
Prikývol. Napravil si oblečenie a zohol sa k Sun-Hiným bledým nohám.
„Veď máš obe zapnut…”
Nestihol dopovedať, pretože v tom okamihu mu Sun-Hi vrazila priamo do krku zlatú brošňu svojej matky.
Muž zachrčal a dopadol aj na druhé koleno. Sun-Hi neprestávala. Brošňu mu z krku vytiahla a vrazila do krku aj druhýkrát.
Potom muža, ktorý slabol s každou stratenou kvapkou krvi, odsotila, vstala a jedným skokom bola pri druhom z ochrankárov, ktorý už stál a siahal po zbrani.
Spúšť napokon stlačiť nestihol. Zakrvavená brošňa mu skončila najprv v ľavom, potom pravom oku. Zbraň mu vypadla z rúk, zvrieskol a pocítil ostrú bolesť v krku.
Sun-Hi bodala a bodala, nevšímajúc si nič vôkol seba. Keď jej šialený amok pominul, pustila brošňu na zem a pozrela sa na zakrvavené dlane.
„Čo si to… čo si to urobila?” šepla roztrasená Seol-Hee, vydesená z vlastnej sestry.
Sun-Hi s buchnutím dopadla na kolená a rozplakala sa.
„Nedalo sa inak, prepáč,” hlesla a utrela si krvavé ruky o stehná. „Prepáč.”
„Zabijú ťa.“
„To nemôžu, som pre nich príliš dôležitá.“
Sestry si vymenili zdesené pohľady.
„Neutečieme, nepustia ťa cez hranice.“
Sun-Hi prikývla. „Možno. Ale riskneme to.“
Seol-Hee naprázdno preglgla. „Preto si chcela, nech sa zbalím? Ty si to... plánovala celý ten čas?“
Sun-Hi neodpovedala.
„Sú tam vzadu nejaké problémy?“ ozval sa z reproduktoru šoférov plechovo znejúci hlas.
„N-nie. Všetko v poriadku,“ vykoktala Sun-Hi.
„To rád počujem. Za päť minút sme na mieste.“ Reproduktor zachrapčal a stíchol.
„Ak nás chytia, zabijú nás,“ vyhabkala Seol-Hee.
„To by bola asi tá lepšia možnosť.“
Zo záňadria vytiahla hrubý zväzok bankoviek. „To budeme mať na začiatok. Malo by to vystačiť na zopár mesiacov. Teraz ma dobre počúvaj, OK?“
Malé dievča prikývlo.
„Keď auto zastane, vyskočíme a bežíme ako o život. Na dráhe číslo sedemnásť nás už čaká lietadlo. Všetko je dohodnuté, pilotovi som zaplatila,“ povedala Sun-Hi vyzúvajúc si topánky.
Seol-Hee prikývla. „Kam ideme?“
„Amerika, aspoň na začiatok. Tak znie dohoda.“
Mladšia zo sestier mocne stisla pery a objala si kolená. Celá sa triasla.
Zrazu automobil spomalil a napokon úplne zastal. Znovu sa ozvalo tiché zachrapčanie a z reproduktora sa ozval šoférov nepríjemný hlas. „Sme na mieste.“
Sun-Hi sa pozrela svojej sestričke priamo do očí a kývla. Teraz.
Obom bolo jasné čo majú robiť. Roztvorili obrovské dvere a rozbehli sa ako o život. Celý svet sa premenil na nejasnú tmavú šmuhu, ktorú sem-tam prebíjalo pichľavé svetlo obrovských lámp. Bežali a bežali, neobzerajúc sa naspäť. A to bola osudová chyba. Vtom sa ozval ohlušujúci výstrel a Sun-Hi s prekvapeným vydýchnutím dopadla na zem.
„Čo sa to...“
„Už ani krok!“ zvolal šofér, držiaci v rukách malý strieborný revolver.
Sun-Hi si chytila bok, z ktorého sa jej rinula hustými cícerkami krv. Druhú ruku zdvihla nad hlavu na znak vzdania sa. Šofér k nim dobehol, neustále mieriac zbraňou speváčke na hlavu.
„Myslíte si, že som nepočul, čo sa tam vzadu stalo? Tušil som nejaké problémy... ale že ich tam takto zamordujete by mi veru nenapadlo.“
Sun-Hi sa svet začínal motať pred očami.
„Potrebuje doktora!“ zvolala Seol-Hee, utierajúc si slzy.
Šofér prikývol. „Zavolám lekárov... ale nesmiete utiecť.“
Sun-Hi sa zúfalo zasmiala a z kútiku úst jej vytiekol ďalší pramienok krvi.
„Ako by som... ako by som mohla?“
„Ak neprivoláme doktora, umrie!“ zvolala Seol-Hee.
Vtedy jej Sun-Hi chytila drobnú rúčku pevne do svojej dlane a potom sa pozrela na šoféra. Nebol to zlý chlap. Plnil len rozkazy a bál sa o svoj vlastný život. Ak by ušla alebo ak by sa jej čokoľvek stalo, tí hore by ho nechali popraviť. Rovnako na tom boli aj tí dvaja chlapíci v aute. Prvýkrát pocítila výčitky svedomia za to, že ich zabila.
„Au...“ zadychčala. „Zavolajte mi prosím doktora. Neujdem. Sľu... sľubujem.“
Šofér preglgol a chvíľu váhal, potom ale zložil zbraň a vytiahol z vrecka holofón. „Sľubujete?“
Sun-Hi prikývla. „Mám ale jednu prosbu.“
„Akú?“
„Nechajte odísť moju sestru. Prosím“
Šofér prekvapene zažmurkal. Pozrel sa Sun-Hi priamo do očí.
„Prosím.“
Šofér rezignovane vydýchol a napokon prikývol.
„V poriadku.“ Vytočil číslo rýchlej záchrannej služby.
„Bez teba neodídem...“ šepla Seol-Hee.
Staršia zo sestier sa znovu ubolene usmiala a kývla jej bradou smerom k letiskovým dráham. „Utekaj. Teraz alebo nikdy.“
„Ja...“
„Prosím, choď. Prosím.“
Seol-Hee klesla na kolená a rumázgajúc objala svoju krvácajúcu sestru.
Šofér odložil holofón opäť do vrecka a podišiel k nim. „Sú tu za minútu. Byť tebou, mladá dáma, utekal by som.“
Seol-Hee sa vyplašene pozrela vôkol seba a potom venovala Sun-Hi zmätený spýtavý pohľad.
„Prosím, utekaj.“
A tak utekala.
***
Žena sedela v levitujúcom hojdacom kresle a v náručí jej spalo asi polročné dieťatko. Starostlivosť o takéto malé bábätko bola náročná, ale jediný jeho úsmev jej vždy stačil na to, aby zabudla na všetky prebdené noci a ďalšie trápenia.
Pozrela sa na hodiny na stene. Za dve minúty bude deväť hodín večer. Skvelé! O deviatej mal začať v televízií program, na ktorý sa tešila celý deň.
Opäť sa pozrela na svoje dieťa a usmiala sa. Malá Chung-Ae bola veru krásne bábätko.
Pohladila ju po líci a potom zapla televíziu.
Miestnosť naplnila neónová žiara.
„Dámy a páni, vítame vás na priamom prenose prvého koncertu najnovšieho turné svetoznámej popstar Kim Sun-Hi! Pohodlne sa usaďte, show začne už za chvíľu!“
Žena ešte pevnejšie objala svoje malé dieťa a usmiala sa. Staršia sestra jej chýbala každý jeden deň už takmer osem rokov, ale bola rada, keď ju mohla vidieť aspoň takto.

8HitBoy

8HitBoy
私の最大の趣味はアジアのポップカルチャーとチェスです。

Diskusia

Smrtislav Pierko
Relatívne minimalistická poviedka, ale z rozhovorov bola dosť dobre vykreslená situácia. Celkovo to bolo osviežujúce, že tam nebolo veľa zbytočných opisov a malo to dobrý spád. Vyzerá to však ako taká kostra, ktorá by sa dala ešte trošku obaliť. Okolnosti cesty na slobodu mohli byť trošku inak realizované. Možno práve tam mi chýba to rozvinutie/dramatizácia. Takto mi prišlo(ako to bolo v texte spomenuté), že Sun-Hi je ten zloduch čo zabila dvoch nevinných mužov, pretože sa nesprávali príliš profesionálne a pôsobili ako takí dobráci. Rozhodne dobrý základ, na ktorom sa dá aj ďalej stavať.
09.05.2021
Goran
Ále, v dobrom ma to prekvapilo! Nieže by som Ťa podceňoval, to vôbec nie, ale anotácia na mňa zapôsobila trošku rozpačito, to ale preto, lebo som nevedel, čo od toho čakať. Hneď ma to však vtiahlo. Páčil sa mi príbeh, páčilo sa mi situovanie do času i priestoru; pre našinca to je určite príťažlivé a niečo neotrepané. Na môj vkus mi tam ale chýbala zložitejšia zápletka a nejaký zvrat, no pritom prekvapenie sa dostavilo. Naozaj som nečakal, že sa hl. hrdinka takto zachová a ohromne u mňa stúpla :) veľmi som jej fandil a bola mi mimoriadne sympatická... neviem nakoľko realistické to bolo, no na druhej strane išlo práve o toto - človek zahnaný do úzkych vie spraviť skutočne nevídané veci, najmä pre niekoho, koho miluje... to bolo krásne posolstvo. A aj keď to bolo dosť priame, tak spoločenský rozmer a antitotalitný komentár, ktorý bol v texte zakomponovaný, to vyvážili. Je to komorné, a áno, možno minimalistické, ale to nie je na škodu, bolo to naopak kompaktné, pekne ucelené a malo to všetko, čo by mal dobrý príbeh obsahovať. Spracovanie bolo tiež na úrovni. Koniec ma pohladil na duši, za to tiež veľké plus. Ale jedno ma zamrzelo, aspoň mňa osobne - bolo tu príliš málo žánrových prvkov, tie technické "vychytávky" síce potešili, ale to bolo len tak ako rekvizita, nebyť toho, že sa to odohráva v budúcnosti, je to vlastne schopný thriller - síce fiction, to iste, ale príliš málo "science" fiction. Ale dosť už môjho hundrania. Je to dobrá poviedka a spravila mi radosť!
11.05.2021
Amaterius
Kultúru východnej Ázie mám rád a veľmi sa mi páčilo zasadenie príbehu, do budúcnosti, kde komunisti ovládli obe Kórei. Samotná totalita mi, ale neprišla vykreslená veľmi dobre. Je tu priveľa vyhrážok a primálo činov, čo nakoniec zabíja ten pocit strachu, ktorý by to malo vyvolávať. Totality nie sú desivé pretože by sa v nich vládcovia neustále vyhrážali svojim "poddaným", však oficiálne diktátori svoj ľud zachraňujú. To desivé je to, že ak sa stanete nepohodlným môžte zmiznúť, alebo byť potrestaný aj inak než len zabitím (pracovné tábori etc.) Čiže asi jediná vec, čo mi vadila, je to priveľké množstvo vyhrážok a pritom málo činov. Povedal by som, že by to vyzeralo lepšie, keby aj na tých strážcoch bolo badať strach z nadriadených a namiesto vyhrážok, by volili iné donucovacie metódy.
12.05.2021
Tomáš Staviteľ
Musím sa priznať, že na tvoje poviedky mám slabosť :). Výborne sa to čítalo, dialógy sú super a hlavnej hrdinke som celý čas fandil! Do deja som bol od začiatku vtiahnutý, rýchlo to odsýpalo a skvelo fungovalo aj napätie. Celkovo mala poviedka veľmi dobrú atmosféru, ktorá mi nedovolila prestať čítať. V samotnom príbehu by sa samozrejme dalo rýpať, ako to už spravili priatelia vyššie, ale ja túto potrebu vôbec nemám. Tvoja futuristická Kórea mi bola veľmi sympatická a reálii tam bolo na môj vkus tak akurát. Z môjho pohľadu bol v centre pozornosti príbeh hlavnej hrdinky, snažiacej sa dostať z pasce systému, ktorého sa nedobrovoľne stala súčasťou. Systému, ktorý ju potreboval kvôli nejakej propagande/manipulácii a uväznil ju do umelej klietky, ktorá ju zužovala ako klaustrofobika výťah. A to zafungovalo výborne!
Záver bol možno takým "klišé" a dalo by sa vymyslieť aj niečo sviežejšie (to ti ale samozrejme nevytýkam ako chybu), ale znova musím povedať, že sa k poviedke hodil (taká vyváženosť medzi Happyendom a katastrofou, ktorá vzbudí veľmi zaujímavé zmiešané emócie). Pocit možno trošku stereotypnej zápletky ale na plnej čiare porazilo výborne spracovanie a svojský background :).
Súhlasím každopádne s Goranom, že tých fantastických prvkov bolo na hrane. V tomto by si to asi zaslúžilo aspoň trošku pridať.
V tomto kole je V tieni reflektorov asi môj favorit :). Na tvoje poviedky si tu vždy rád zgustnem :).
12.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.