Jazero

Mal to byť najšťastnejší deň jej života. Videla šťastné tváre rodičov, ktorých tiež obliekli do slávnostných šiat a nechali stál v prvom rade, tesne pod kráľovským trónom. (PNP)
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Stála na brehu jazera a pozorovala temnú hladinu, na ktorej sa odrážali matné hviezdy. Opierala sa o skrvavený meč a hoci sa jej dych už upokojil, srdce jej stále zbesilo bilo.
Posledný úsek cesty. Zostával posledný úsek cesty.
Obzrela sa. Cesta za ňou bola prázdna, ale obloha nad lesom žiarila oranžovou žiarou horiaceho hradu. Les pohltil hluk boja, ale ona ho aj tak stále počula, nevedela ho utíšiť.
Klesla na kolená, voda jej zmáčala špinavú a roztrhanú sukňu, no ruky stále zvierali rukoväť meča. Nesmie ho stratiť, nesmie, posledná pamiatka... posledná zbraň.
Pred očami sa jej neustále premietali udalosti posledných hodín. Kráľovská sieň, slávnostná nálada, ťažké brokátové šaty. Vlečka sa ťahala ďaleko za ňou, ale ani ťarcha šiat ani stovky pohľadov cudzích šľachticov nemohli ohnúť jej hrdo narovnaný chrbát a vysoko zdvihnutú hlavu.
Mal to byť najšťastnejší deň jej života. Videla šťastné tváre rodičov, ktorých tiež obliekli do slávnostných šiat a nechali stál v prvom rade, tesne pod kráľovským trónom.
Ma to byť najšťastnejší deň...
Zavrela oči, ale stále to videla, rozrazené dvere, vojaci valiaci sa do siene a šíp, strašne pomaly letiaci šíp, ktorý sa zabodol kráľovi do brucha. Vybehla po schodoch, bola pri ňom prvá, skôr ako sa všetci spamätali, vybehla po schodoch, ale už bolo neskoro. Obrátila sa chrbtom k sieni, vlastným telom ho zaštítila. Strhla si z hlavy závoj, aby ním zastavila krvácanie, ale kráľ jej chytil ruku a pritiahol si ju k sebe. S hrôzou pozorovala, ako mu z tváre odchádza farba a namáhavo dýcha.
V druhej ruke zvieral meč. Pomaly ním pohol, až kým sa nedotýkal jej boku. Vyššie ho zdvihnúť nedokázal.
„Pasujem ťa... za rytierku,“ vydralo sa mu z pier potichu. Takmer ho nepočula. „Za to, že si zabila draka... ktorý sužoval vašu dedinu.“ S námahou jej postrčil rukoväť meča, kov ju chladil na koži, ale nedokázala si ho vziať.
„Zober si ho!“ pokúsil sa vykríknuť a na pery mu vyprskli kvapky krvi, „Zober si ho... a bež zabiť draka, ktorý sužuje moje kráľovstvo...“
Konečne pevne zovrela prsty okolo rukoväte. Po tváre sa jej kotúľali slzy, nemala silu prehovoriť, poďakovať sa, rozlúčiť sa...
„Ak padne hrad, bež k jazeru... Nájdi pani... odovzdaj prsteň...“ pokynul k svojej dlani, „a vypýtaj si pomoc.“
Zovrela jeho dlaň, chcela sa ešte spýtať, čo to znamená, aké jazero, ale kráľova láskavá tvár znehybnela a z ruky sa vytratila sila.
Do chrbta jej niečo narazilo a sotilo ju dopredu, na telo mŕtveho kráľa. Šíp pretrhol látku, ale cez brnenie pod šatami sa nedostal. Rýchlo sa narovnala a obzrela sa. V sieni vládol chaos, bojovalo sa už pod schodmi, rodičov nikde nevidela. Strhla z kráľovej ruky prsteň a zovrela meč. Potom sa s výkrikom vrhla dole schodmi.
Netušila, ako mohla prežiť. Vlečka a šaty sa jej plietli okolo nôh a ťažkli krvou a potom, brnenie našťastie držalo, aj keď bolo určené iba na slávnostný obrad. Párkrát mala pocit, že ju rany nepriateľov zasiahli, ale pod roztrhanou látkou nevidela ani škrabance.
Keď si uvedomila, že nepriateľov je príliš veľa, niekto ju schytil za rameno a odtiahol za vyvýšený trón. Bol to jeden z kráľových osobných strážcov.
„Tadeto,“ strkal ju pred sebou. „Skrč sa, pozor na hlavu!“ Otvoril kus kamenej steny a strčil ju do tmy. Od strachu nemohla dýchať, zrazu úplne zabudla, že bojovala s drakom a vyhrala. Obzrela sa a videla jeho tvár lemovanú svetlom siene.
„Bež stále ďalej. Chodba ťa dovedie do lesa. Nájdi prievozníka a daj mu kráľov prsteň. Odkáž pani...“ náhle sa otočil a vykríkol. Zacvendžali meče.
„Bež!“ skríkol a zabuchol dvere.
Ocitla sa v strašnej tme. Vlastný dych sa jej miešal s hlukom boja, ale nevyzeralo to, že by sa niekto dobíjal do tajnej chodby. Uvedomila si, že prsteň stále zviera v ruke a tisne si ju k hrudi. Uvoľnila kŕčovito zovreté prsty a prsteň si opatrne navliekla na palec. Keď sa uistila, že neskĺzne, zhlboka sa nadýchla a pripomenula si odvahu, akú cítila pri boji s drakom. Nebolo to tak dávno.
Dotkla sa prstami vlhkej steny a pomaly vykročila.
V tme nedokázala sledovať čas, ale na brehu jazera sa zdalo, že noc už dosť pokročila. Čerstvý vzduch jej trochu prečistil hlavu a hoci jej útržkovité informácie nedávala veľa zmyslu, boli to body, ktorých sa mohla zachytil.
Prievozník, prsteň, pani...
Rázne sa postavila a rozhliadla sa. Breh bol prázdny, široká hladila jazera nehybná. Keď však urobila krok a vošla do vody, kruhy od jej nôh sa začali šíriť dopredu po jazere a potom sa začali vracať. Sledovala, odkiaľ vlnenie vychádza a v strede jazera zbadala postavu, vynárajúcu sa spod vody. Najskôr to bola len palica, potom tieň hlavy, plášť a loďka, ktorej po bokoch stekala voda.
Prievozník vytiahol z vody dlhočiznú palicu, ponoril ju a odrazil sa smerom k brehu. Trvalo to strašne dlho, aj keď spočiatku nevyzeral až tak ďaleko.
„Prečo si narušila tiché vody tohto jazera?“ zahrmel hlas spod temnej kapucne. Tvár nevidela.
Nevedela, čo presne má povedať, preto najskôr ukázala za seba na horiaci hrad a potom na dlani prievozníkovi ponúkla zlatý prsteň.
„Hrad napadli vojaci. Kráľ ma poslal za vami a za...“ zaváhala, nepovedal jej meno pani, ktorú mala vyhľadať, „... za pani.“
Prievozník sa opieral o palicu a dlho hľadel na blčiaci obzor. Potom sa sklonil, vlhkými prstami si zobral prsteň, zaklonil hlavu a vložil si ho tam, kde by mal ústa, ak by mal tvár. Potom poodstúpil a pokynul jej, aby nastúpila.
Bez slova odrazil od brehu, prova len zľahla čerila vodu, ktorá sa zdala hustá ako smola a smeroval k miestu, odkiaľ sa vynoril. Loďka sa po jej povrchu kĺzala zľahka, keď zatvorila oči, neverila, že sa pohybujú. S napätím čakala, kedy sa dostanú do stredu a loďka sa potopí a podvedome zadržovala dych.
„Dýchaj,“ ozval sa jej tesne pri uchu hlboký hlas. Pocítila chlad, prudko otvorila oči, ale nezdalo sa, že sa niečo zmenilo. Hviezdy na oblohe, hviezdy na hladine. Nič sa nezmenilo a predsa...
Zdvihla hlavu a videla, že obloha vysoko nad nimi sa čerí ako hladina jazera a oni po oblohe kĺžu k zelenému brehu iného jazera.
Prova prudko narazila na pevninu a prievozník ukázal na cestu. „Bež tadiaľ, vojdi do jaskyne. Pani ťa už čaká.“
Nepohol sa, kým vystupovala a keď sa z brehu obzrela, jazero bolo prázdne. Vykročila po ceste.
Kráčala, rovnako ako v tme tunela stratila pojem o čase, ale nakoniec sa krajina zmenila a pred ňou vyrástla vysoká hora. V úpätí sa černel obrovský vchod do jaskyne. Vstúpila, opatrne sa rozhliadajúc a zvykajúc si na tmu. Tá však nebola vôbec taká temná, ako sa zdalo zvonka, steny jaskyne matne žiarili a ukazovali jej cestu.
Napokon vkročila do obrovskej siene, nádherne osvetlenej ohňami a trblietajúcimi sa žilami zlata a drahokamov v skale.
Uprostred bol vytesaný trón z čierneho kameňa, na ktorom sedela vysoká žena v tmavých šatách, ktoré splývali s trónom. Oči jej zaiskrili, keď si ju všimla.
Rytierka prišla až tesne k nej, pokľakla na jedno koleno a na vystretých rukách jej podávala meč, ktorý dostala od kráľa.
„Je mŕtvy,“ prehovorila žena, hlasom temným ako podzemné jaskyne a sladkým ako hustý med. Nezachvel sa, ale aj tak sa v ňom ozval osteň smútku. „Rozprávaj mi, čo sa stalo.“

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

xius
Necakane intenzivne dianie! Pacilo sa mi brnenie pod satami, pekny prvok. Aj prievoznikovo hltanie prstena. :) Sympaticky artusovske to cele bolo.
17.04.2021
Zlodejisnov
Skvelá atmosféra, no chcem vedieť viac. Mohol si aspoň niečo vysvetliť, no aj tak ma to bavilo.
17.04.2021
YaYa
Aj mne to pripomínalo Artuša a aj svätú Margitu drakobijku. Vyzerá to síce ako úryvok z niečoho väčšieho, ale z niečoho väčšieho, čo si fakt chcem prečítať. Budeš pokračovať?
17.04.2021
Nebuzardar
Pôsobivé, kompaktné, epické
17.04.2021
Magda Medvecká
Nie je to ani tak pokračovanie niečoho väčšieho, skôr je to z takého "sveta"? Už nejakú dobu rozmýšľam nad rozprávkami o princeznách vo vežiach a drakoch a drakobijcoch a drakobijkách. Takže to tak nejak zapadlo k tomu. :)
Ja by som tiež rada vedela viac, ale trochu ztuha išlo dolaďovanie detailov. :/ Ak mi napadne, kto a prečo zaútočil na kráľa a aký vzťah bol medzi Pani a kráľom, tak sa možno pokúsim o dokončenie. :)
17.04.2021
BocianSara
Veľmi sa mi páčila atmosféra a tiež pozmenený príbeh o Jazernej pani, ktorý mám rada :) Na prípadné pokračovanie sa určite teším :)
18.04.2021
Tomáš Staviteľ
Popravde, akosi som si uz zvykol, ze vzdy ked tu od teba nieco vidim, rad na to kliknem :). A opat som sa nesklamal. Zhrniem svoje pocity a dojmy na: Super! :) :)
18.04.2021
nenasytnik
Velmi pekna atmosfera. Ziadny zhon, pekne, trpezlive budovanie deja. Ziadny dovod na necakane zvraty a prekvapenia. Motiv zvlastne znamy, az neprekvapivy, a prave tym mam pocit, ze ma to velmi prijemne vtiahlo do deja. A aby to nebolo len vazne, tak v prvych odsekoch som rozmyslal ci ti nie je kill bill v stredoveku :)
18.04.2021
8HitBoy
Veľmi pekne napísané, páčia sa mi tieto tvoje fantasy príbehy založené na rôznych starých legendách, sedí ti to. Opäť raz kvalitný text so zaujímavou pointou.
18.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.