Trinásta komnata

V prvých dvanástich komnatách sa zabávaj, ako chceš, ale do tej trinástej sa neopováž strčiť nos. Veď to poznáte...
Podporte scifi.sk
Zázraky dvanástich komnát nemohli Anne vynahradiť, že väčšinu času trávila sama.
Netvor každé ráno odchádzal ozbrojený a s čarodejníckym vybavením, ani nevedela kam. Zámok široko ďaleko obklopoval len les, plný divej zveri a zradných cestičiek. „V prvých dvanástich komnatách sa zabávaj, ako chceš,“ lúčil sa s ňou pravidelne, „ale do tej trinástej sa neopováž strčiť nos!“
Nemala v úmysle ho neposlúchnuť. Hoci inokedy sa k nej pokúšal podľa možnosti správať vľúdne, slová o trinástej komnate zneli ako hrozba. Ostré tesáky a dlhé pazúry tento pocit len umocňovali.
Ako čas plynul, míňali sa čarovné hračky, ktoré ešte mohla objaviť, maškrty, ktoré ešte mohla ochutnať, a začínala sa nudiť. Čoraz viac času začala tráviť v knižnici, aspoň v spoločnosti ľudských slov, keď už nie ľudí samotných.
Knižnica sa nachádzala v dvanástej komnate. A niekedy, keď bola Anna úplne tichučko alebo nebodaj na chvíľku zadriemala, zdalo sa jej, že z trinástej, zakázanej izbice počuje šepot na hranici počuteľnosti. Spočiatku si myslela, že sa jej to iba zdá. Potom ale prišli sny.
Vlastne len jeden sen. Vracal sa takmer každú noc. Bosá v ňom prechádzala dvanástimi komnatami, no inými ako ich poznala. Namiesto kúziel a farieb tam vládla temnota a prach. V kútoch pavučiny, všade úlomky nábytku a rozbité sklo. Zámok vyzeral mŕtvo, až na dvere do trinástej komnaty. Medzerami okolo zárubne prenikali do tmy pásy striebristého sveta. Z druhej strany znel známy šepot, teraz hlasnejší než cez deň. Hlasy, desiatky hlasov, hovorili: „Pomôž nám! Pomôž nám, Anna, a my ťa oslobodíme.“
Konať sa rozhodla, až keď raz večer videla Netvora vychádzať z trinástej komnaty. Práve sa vrátil zo svojich potuliek, ešte si ani nevyzliekol plášť. Keď zbadal Annu, dvere rýchlo zabuchol, strieborný kľúčik si zavesil na krk a veselo, až príliš nahlas, ju pozdravil. Nemohol však zabrániť tomu, aby spoza dverí začula zúfalý výkrik.
A tak ho opila. Celý večer sa mu líškala a dolievala mu víno. Svojho sa ani nedotkla, potajme ho vylievala do kvetináča. Túlila sa k zverovi na pohovke, kým nezačal chrápať. Potom mu, najopatrnejšie ako dokázala, odopla retiazku s kľúčom.
Dvere trinástej komnaty sa otvárali ťažko. Tma sa len neochotne ustupovala pred svetlom sviece v Anninej trasúcej sa ruke.
Posledná izba netvorovho zámku nemala okná ani dvere. Steny od vrchu po spodok pokrývali police plné zaváraninových pohárov rôznych veľkostí. Namiesto kyslých uhoriek či broskýň v mede v nich boli víly. Víly v zelenom náleve, živé, s výrazom nekonečného utrpenia na drobučkých tváričkách.
Z Anninho hrdla sa vydal tichý výkrik. Na chvíľku zamrzla, no z diaľky k nej stále doliehalo len netvorovo chrápanie.
„Pomôž nám!“ odčítala z úst jednej z víl.
Anna zložila sviečku a pustila sa poháre otvárať. Tak, aby pritom narobila čo najmenej hluku. Víly z nich vyliezali, viac či menej omráčené a oslabené. Stačila ale len chvíľka na vzduchu, aby opäť rozprestreli krídla a pomáhali jej s vyslobodzovaním svojich súkmeňovcov. O chvíľku to okolo nej bzučalo ako v úli.
„Anna! Čo si to urobila?“ ozvalo sa jej za chrbtom. Netvor. Z tváre mu nevyčítala hnev. Len sklamanie. Prekvapilo ju to a ani nevedela prečo, aj zabolelo. Skôr ako stihla čokoľvek povedať, víly sa naňho vrhli. A potom aj na ňu. Škrabali ju, trhali jej vlasy, strašne pritom škrečali. Nemala čas premýšľať, len si rukami chrániť hlavu a čakať, kým sa to skončí.
Záblesk. Závan vetra, až ju hodilo na zem a s ňou aj niekoľko pohárov plných zeleného slizu. Ticho.
Zdvihla hlavu. Víly boli preč. Netvor dychčal, opieral sa o zárubňu. Vyzeral slabo. Na viacerých miestach krvácal. „Odpudzujúce zaklínadlo,“ vysvetlil a sklátil sa na zem.
Netvor zomrel nadránom. Anna pri ňom prebdela celú noc. Z útržkov viet, ktoré z posledných síl povedal, si poskladala celý príbeh. Netvorovo kráľovstvo žilo v mieri až do vpádu zlovoľných víl. Zabili mu rodinu, spôsobili jeho prekliatie i prekliatie celého kraja. Bojoval proti nim, aby sa nerozšírili ďalej do sveta. Sám, až kým k nemu vtedy v noci nezablúdil Annin otec a neuzavrel s hradným pánom nepremyslenú stávku.
S posledným výdychom sa príšera premenila na princa, o akom Anna od detstva snívala. Nepáčil sa jej. Mŕtveho tvár jej na rozdiel od tej zvieracej bola cudzia.
Úsvit Annu zastihol pripravenú na cestu. Luk na chrbte, namiesto netvorovho priťažkého meča dlhšia dýka, v batohu kniha kúziel. Pri bráne zastala a odlomila z kríka jedinú bielu ružu. Tŕň jej pritom prepichol prst a lupene zafarbila krv.
Usmiala sa. Krvná prísaha sa jej zdala namieste.
„Pôjdem po vás! Až do posledného dychu.“

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, organizuje Poviedky na počkanie a najnovšie zostavuje rubriku Týždeň na scifi.sk.

Diskusia

cyberstorm
Parada, velmi sa mi to pacilo. Badass rozpravka o lovkyne vil. A chcem pokracovanie!!!
20.03.2021

Monika Kandriková
Toto je vážne rozkošné :D :D
20.03.2021

xius
Woo! Yaya sa tusim vyjadrila, ze ma prazdny suflik s poviedkami, tak jej PNPcka ho veselo zase plnia! :) Prepekna variacia na klasiku. Zasluzila by si o cosi viac priestoru, ale umne slovami zviazana. :)
20.03.2021

Zlodejisnov
Super. Skvelo napísane, chytľavý dej a dobrá pointa.
20.03.2021

B.T. Niromwell
Super využitá celá plejáda rozprávkových svetov, opäť twist na twiste, riadne profi veci sa nám tu akosi rodia :)
20.03.2021

Nebuzardar
Pekný origin story lovkyne víl, páčila sa mi inšpirácia z rozprávkového sveta
20.03.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.