Cena jedinečnosti

Kam zájsť, keď chceme byť naozaj jedineční?
Panteón majstrov hrôzy
Cena jedinečnosti
Môj sused Maximilán bol zvláštny človek. Zo všetkého najviac miloval originalitu. Nikdy sa nezabudol popýšiť, že vlastní nábytok vyrobený na mieru a nekonečne pohŕdal nami ostatnými, ktorí sme sa uspokojili výrobkami z továrne v ďalekej Škandinávii. V jeho šatníku by ste nenašli jediný kúsok oblečenia podobný tomu druhému. Aby nás nenechal na pochybách, svoje zvršky mal oddelené farebne a my sme mu mohli veriť, že sa naozaj neopakujú.
Maximilián bol vášnivým zberateľom komiksov a fanúšikovských predmetov. Samozrejme, jeho zbierka nebola zameraná na fádne zmenšeniny Batmana či Supermana – tie mal koniec koncov každý druhý. Ale taká vreckovka, ktorú použil Leonard Nimoy pri návšteve newyorskej kaviarne, alebo hrebienok, ktorým si fúzy česal nikto iný ako Stan Lee...
Pohŕdali by sme ním, ale bol pomerne majetný a v našom Meste poriadal okázalé večierky. Veru nebolo tu veľa príležitosti na spoločenské vyžitie.
Nikto neveril, že taká vyhranená osobnosť ako Maximilián si raz môže nájsť svoju družku, no stalo sa. Celestína bola naozaj výnimočná a tak prešla prísnym Maximiliánovym sitom. Nebola to prvoplánová kráska, s blond hrivou, modrým očami a nadýchaným dekoltom. Napriek tomu si podmanila každého v spoločnosti, mužov a ženy nevynímajúc.
Svadba bola mimoriadna a celé Mesto im prialo, aby čoskoro počali potomka. Mladomanželia úspešné zmiešali svoju DNA na svadobnej ceste a o trištvrte roka sa im narodili Hilda a Gertrúda. Na Maximiliánovo zdesenie to boli identické dvojičky.
Keď sa prechádzal ulicami, mohol cítiť zákerne pohľady všetkých Mešťanov, ktorý si isto v duchu vraveli: „Tu máš, ty, čo si zasvätil celý život hľadaniu jedinečnosti. Vieš, čo nie je originál? Dvojičky! Dve praobyčajné kópie!“
Maximilián sa nechal najprv uchlácholiť manželkou, ktorá ho presviedčala, že všetky bábätká sa na seba podobajú. No roky išli a obe dievčatá boli na nerozoznanie. Maximilián chradol a jeho spoločenský status v Meste pomaly upadal.
Za všetko vinil Celestínu a nikdy jej neodpustil, čože mu to vlastne porodila. Raz to už nevydržal a všetky tri ich vyhnal z domu. Celestína sa s dcérkami smela vrátiť len vtedy, keď zjedná nápravu.
V zúfalosti vymýšľala jeden nezmysel za druhým. Napadla jej plastická operácia, no Mešťania jej pomohli. Radana jej poradila ísť niekoľko kilometrov za Mesto, pešo po lesnej cestičke. Zoberie aj dievky a za jedno dopoludnie isto dorazia do chatrče, ktorú obýva Madam Sonia. Mnohí sa domnievajú, že je bosorka, ale nech sa nenechá odradiť. Nejednej miestnej žene v ťaživej situácii pomohla.
Celestína, Hilda a Gertrúda stáli vo dverách chalúpky.
„Nuže poďte, poďte!“ pozývala ich dnu podsaditá žena s krivým nosom a bradavicou a celý čas sa zlovestne smiala. Nemuseli jej nič vravieť, dobre vedela, prečo ju navštívili. Obom dievčatám striebornou dýkou odrezala pramienky vlasov a hodila ich do bublajúceho kotla.
Babizňa im poradila, aby noc strávili v neďalekej Dedine. Po úsvite sa môžu spokojne vrátiť za hlavou rodiny. Celestína bola plná nedôvery, ale miestnemu hostinskému zaplatila pár drobných a dcérky uložila na spánok.
Ráno nemohla veriť vlastným očiam. Nemožno povedať, že by obe sa dievčatá nejako zmenili. Stále mali obe hnedé vlasy, lieskové oči a výrazné špicaté brady. No nepochybovala o tom, že sú obe jedinečné!
Oveľa viac sa však potešil Maximilián, keď uvidel toto majstrovské dielo. Po meste si vykračoval tak hrdo, ako keď mu vtedy poštou prišiel ten Nimoyov chrcheľ. Konečne tvoril so svojim tromi dievčatami šťastnú rodinu. Treba povedať, že mu to ostatní priali, no nad Mestom sa začalo zmrákať.
Keď boli ešte dievčatá malé, dalo sa to prehliadať. No keď vychodili základnú a napokon aj strednú školu, nikto nebol na pochybách, že je so všetkými zle. Obe sa vydávali v tom istom roku, ako veľmi mladé. Maximilián si hovel, lebo obaja ženísi boli jedineční. Nikdy však neopustili mesto.
Každým rokom boli obaja muži čoraz vráskavejší a šedivejší. Nikto nevedel, čo s nimi ich manželky stvárajú. Bola to však skaza aj pre ostatných mužov. Iné ženy sa videli v Hilde a Gertrúde. Naše Mesto bolo zatratené.
Až keď Maximilián ležal na smrteľnej posteli, Mešťania sa odvážili k nemu prehovoriť. Za všetkých vyslali plachého Jonáša.
„Milý Maximilián. Po všetkých tých rokoch, stálo ti to za to?“ hovoril so slzami v očiach. „Tvoja Hilda vysávala zo svojho muža všetok majetok a Gertrúda zas životný elán. Ba čo viac, všetky ženy v Meste sa na ne podali a tiež sa z nich stali ježibaby!“.
Maximilián sa však stále usmieval.
„Aspoň boli moje dievčatá jedinečné!“ povedal a posledný krát vydýchol.

jakeerko

jakeerko
Predovšetkým filmový fanúšik. Láka ma napísanie vlastného scenára, rozmýšľam skôr vo filmovom jazyku. (No keďže filmy rád konzumujem v kine - či už artovom alebo popcornovom - to mi teraz počas pandémie chýba a tak som sa upol na literatúru). Po blogovaní, recenzovaní, novinárčine či copywriterstve som sa pred šiestimi rokmi odhodlal aj na literárny text. Skúsil som hneď šťastie v MCF a nie neúspešne. Práve táto súťaž ma priviedla k fantastike a tie neobmedzené možnosti ma už nepustili.

Diskusia

B.T. Niromwell
Skvelý námet, fakt originálna vec na takúto tému. Oveľa viac sa mi ale páčila prvá polovica ako rozuzlenie, neviem celkom prečo, asi mi nerezalo, prečo bol Maximilan spokojný hned, kde prišli, hoci este nemohol vidiet zmenu.
20.03.2021

JJ37
Oceňujem výber slov aj originálny nápad. Ten mix žánrov potešil, veľmi dobre využitá hodinka :)
20.03.2021

xius
Postavit na slovnej teme rozpravku by som si netrufol. Ako pise hore B. T., skoda chybajuceho zdovodnenia cim sa lisili? Ci prave tym, co vysavali? Ale to je drobnost. Suhlas s JJ37!
20.03.2021

Nebuzardar
Pekná rozprávka, aj celkom dlhá, začiatok sa mi veľmi páčil s tým zbieraním predmetov
20.03.2021

8HitBoy
Damn, toto sa čítalo fakt fajnovo! Pekny a originálny nápad, pripomenulo mi to tou prestrelenou absurdnostou taky pricetnejsi roman Carltona Mellicka. Veľmi fajn :)
22.03.2021

jakeerko
Ďakujem vám veľmi pekne. Ja som sa vyhýbal PNP-čkam, lebo je to presný opak toho, ako fungujem. Najprv si poviedku niekoľko dní (či až týždňov) nosím v hlave, upravujem ju, potom si napíšem kompozíciu vo worde, tam to učešem a až potom idem písať (čo už trvá paradoxne krátko). No PNP som zobral ako výzvu a naozaj som si vopred nič nepripravil (a u ostatných nemám ten pocit - ak sa mýlim, klobuk dole pred tým rozsahom a komplexnosťou príbehu). Keď som videl to kľúčové slovo "Sklamanie", načrel som do svojich námetov a tam hneď prvý: "1. Nerd je posadnutý originalitou a z ničoho nechce mať po dva kusy. Zrazu sa mu narodia dvojičky a on je z toho mimo". Naozaj som nič iné vopred nemal a sám som bol prekvapený, kam sa za tú hodinku (resp. 75 minút) príbeh uberal a najmä, aký slovník som použil. A vyšla teda z toho "rozprávka" :) Určite každému PNP odporúčam - hoc z toho nevzíde majstrovské dielo, ale je to super zážitok (je to neskutočne krátka hodinka) a naozaj to pomôže prekonať autorský blok.
23.03.2021

xius
@jakeerko: Presne tak, je to adrenalinovy sport, ktory treba aspon raz zazit. :) ...ale mocne odporucam viackrat! Prax vyrazne pomaha, ale klucovy byva napad. Bud ta nieco chyti, inspiruje a pisanie ide samo od seba (ako tuto u teba) alebo sa s textom hodinu trapis a znicene ho odosles, totalne nespokojny. (stalo sa mi viackrat nez by mi bolo mile) Oboje v sebe ma kopec cenneho. Vidime sa nabuduce! :)
23.03.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.