Od tej soboty so sebou nosím pollitrovú fľašu s vodou a niečo pod zub. Zistila som totiž, že ani v prípade, že máte vlastný dopravný prostriedok, nie vždy ste jeho pánom. Príbeh začal ešte ráno, v hlavnom meste.

Sobota, 9:00, telocvičňa v Bratislave

– Baterka je menená pred mesiacom, všetko prešlo kontrolou, certifikát mám tu. Má už síce pár tisíc najazdených kilometrov, je to vlastne taký veterán, ale na občasné cesty a zamachrovanie stačí. Beriete? – spýtal sa ma vysoký tmavovlasý pánko, ktorého som poznala z jednej internetovej šou. Išla som na istotu, po troch rokoch odkladania a prémiách z minulého mesiaca som si konečne mohla dovoliť vlastnú motorku. Ekologickú, inteligentnú, jeden z prvých modelov, ktoré boli na našom trhu. Vraj má špeciálne vlastnosti, ale to mi bolo dosť jedno. Potrebovala som len občas vypadnúť na víkend na hory a popri tom si s niekým pokecať. A zmerať tep a hodnoty cukru a cholesterolu, aj toto vraj tieto motorky dokážu. Možno vtipné, ale… Kto má dnes čas chodiť po doktoroch?

– Cena je férová, beriem! – odpovedala som, ťapli sme si, peniaze som previedla na účet a ponáhľala som sa na moje prvé kilometre. Pán predajca mi ešte vysvetľoval, že sa môžem kedykoľvek ozvať, však je dôveryhodný influencer… ale ja už som bola hlavou v oblakoch… a na diaľnici. Vlastne, hlavou v oblakoch som bola už pár dní, keď som sa dozvedela o možnosti splniť si sen. Až natoľko, že som v tú sobotu zabudla aj mobil...

Veci sa začali kaziť v momente, keď sa na diaľnici objavila odbočka na Trnavu. Miesto jazdy po meste si moja motorka prevzala riadenie a nech som sa snažila ako som chcela, stočiť na správnu odbočku som nestihla. Na displeji sa začali miesto mapy a názvov dedín zjavovať čudné štvorčeky. Vtedy som na prilbe spustila online konverzátor so strojom.

– Dobrý sobotný deň slečna. Teší ma, že mám príležitosť zoznámiť sa s mojou novou majiteľkou... – prehovoril hlasom známeho komika priamo do mojej prilby.

– Dofrasa, kam ma to vezieš? Zadala som cieľ Trnavu! - vybrechla som bez okolkov.

– Slečna, máte rada výlety? – odpovedala motorka otázkou.

– Nie a láskavo zmeň cieľ cesty! –

– Zamietam. Výlety ľudia milujú. Ideme do sveta. Je to nutné! – povedal môj stroj KR05 pokojne.

– Tak ma aspoň vylož na nejakej benzínke. Som hladná a smädná! – pokúsila som sa zmeniť taktiku a zachrániť si život. Teda, myslela som si, že som sa stala prvou lastovičkou vojny strojov s ľuďmi. Vezie ma toto železné čudo na nejaké šrotovisko, stretnutie Transformerov či za Terminátorom?

– Zamietam. Vaše životné funkcie sú v poriadku, jedli ste ani nie pred hodinou. Smäd môžete uhasiť ľadovým čajom, ostal v kapsičke za sedadlom. –

– Čo sa to deje? – spýtala som sa, hoci mi bolo jasné, že otázka je čisto rečnícka.

– Ideme na výlet. Jedno milé stretnutie po rokoch. Navrhujem spánok, je to ešte dlhá cesta. Monitoring životných funkcií mi ukazuje, že máte nedostatok odpočinku, šup-šup. – povedal stroj a kdesi spoza sedadla vysunul operadlo. Chvíľku zmätenia vystriedala chvíľka hnevu, po niekoľkých ďalších pokusoch vydolovať z motorky informácie o ceste som rezignovala. Zaspala som, ani neviem ako. Motorka mi nasadila akési bezpečnostné pásy a uháňala po diaľnici smerom na východ. A ja, ako nedobrovoľná rukojemníčka, tiež. Volať som nemohla, mávať na okoloidúcich vodičov nemalo zmysel tiež…

Sobota, 17:15, akýsi dvor v Kalnej Roztoke

Prebudila som sa. Musím uznať, že som sa dávno tak dobre nevyspala. Škrečkovať peniaze a brať šichty navyše sa podpísali na spánkovom deficite. Než som sa spamätala, KR05 začal hučať a motor mu vrčal, akoby sa pripravoval na býčí súboj. Po pár sekundách z domu vybehol starší pánko.

– No, tak to si zo mňa robíš. Jujha! Toto by som nepovedal, že ešte uvidím. Však takto vrčí len môj miláčik! – potešil sa pán vo vyťahaných teplákoch, mikine a potrhanej šiltovke. Rozbehol sa ku mne a motorka sa mu s prudkým trhnutím vydala naproti. Keby som nevedela, že ide len o stroj, povedala by som, že som sa nedobrovoľne ocitla na nejakom rodinnom stretnutí, možno dedka s vnúčikom, ktorí sa roky nevideli.

– Dobrý deň, pán inžinier! Som to ja, KR05. Prosím vás, máte ešte náhradné súčiastky? – vydala motorka súvislé vety a ja som nechápala. Starý pánko ju potľapkal a prikývol.

– Viete, tie žiarovky, ktoré v sebe mám ja a mojich 9 kolegov, tie už sa nedajú splašiť. No a tá prvá mi už odchádza, pozriete sa na to? – spýtala sa motorka a starý pánko už bežal do kôlne. Konečne som zoskočila zo stroja, ponaprávala som si krk a rozbehla sa za ním.

Kôlnička bola v skutočnosti akési laboratórium. Na stenách svietili certifikáty a desiatky fotiek starého pána, keď bol ešte mladý pán so slávnymi osobnosťami. Slovenskými aj svetovými. Vedľa nich vždy s nejakou motorkou.

– Slečna, dobre, že ste prišli! Takú žiarovku inde nesplašíte. Viete čo, z týchto KR motoriek som vyrobil len 10 kúskov, myslel som, že sú všetky v šrote. Mal som ich rád, dal som im kúsok seba. Aj názov sú iniciály mojej rodnej dedinky, viete… Je to, ako by som stretol starého kamaráta. Ja viem, je to len stroj. Ale dal som mu veľa svojho času, on mi priniesol slávu. Oj, prepáčte, ja som sa ani nepredstavil! – povedal pán, hodil šiltovku na stolík a podával mi ruku. Jeho meno bolo známe z učebníc, každý študent technického smeru na strednej a vysokej škole ho poznal. A ja som si ho nespojila. Zostarol. Teraz žil v úzadí, občas čosi zostrojil, občas čosi opravil, inak chcel mať pokoj. Sám mi to povedal. A potom som sa pýtala aj ja. Vyrozprávala som mu príbeh o podivnom únose. On sa len smial.

– Typické, to je celý KR05. Nehnevajte sa naňho, je to taký tínedžer medzi robomotorkami. Ako odškodné… Vám darujem ešte jednu náhradnú žiarovku. Zadarmo, sú dosť drahé! – povedal a už-už mi do rúk pchal jeden zo svojich vynálezov.

Nedeľa, 1:45, Trnava

Motorku som zaparkovala pred bytovkou. Je pravda, že toto bol najčudnejší zážitok s technikou. Ale aj jeden z tých najzaujímavejších. Spoznala som slávneho vedca, získala cenné rady, novú motorku, ktorá ma odvtedy na slovo počúvala a žiarovku, akú by som inde nesplašila. A zistila som, kde je Kalná Roztoka.