Môj syn

Bol pokojný decembrový večer a môj syn si užíval posledné chvíľky hry predtým, než pôjde do postele. Konečne si začal zvykať na to, že musí ísť každý deň do škôlky. Aj tú noc kričal zo spánku. Niečoho sa bál. Každé dieťa sa ale niečoho bojí.
Podporte scifi.sk
„Jestvuje krajina života a smrti a mostom medzi nimi je láska.“
Thornton Niven WIlder
Bol pokojný decembrový večer a môj syn si užíval posledné chvíľky hry predtým, než pôjde do postele. Konečne si začal zvykať na to, že musí ísť každý deň do škôlky.
Aj tú noc kričal zo spánku. Niečoho sa bál. Každé dieťa sa ale niečoho bojí.
„Vstávaj ospalček!” budila som ho.
„A musím ísť aj dnes do škôlky?”
„Áno, dnes je utorok, aj dnes sa ide do škôlky.”
„A teraz?”
„Áno. Teraz za chvíľu, keď sa vychystáme, pôjdeme.”
„No dobre, tak ja nebudem plakať. Ale potom mi prinesieš niečo sladké.”
„Jasné, prinesiem,” uisťovala som ho.
Keď som ho prišla poobede vyzdvihnúť, pyšne mi ukazoval, aký obrázok nakreslil. Bol to duch. Každý deň kreslil ducha. Vždy mu trvalo, kým sa osmelil medzi detičkami, a keď sa s nikým nehral, aspoň kreslil.
Ďalší deň poobede mi pani učiteľka strčila do rúk celý štós papierov. Trochu karhavo mi povedala: „Mal by sa naučiť nechať trocha papiera aj pre ostatné deti!”
Keď som ju ubezpečila, že papiere na ďalší deň donesiem, bola už ticho. Desať duchov, jeden ako druhý. Mala by som sa znepokojovať? Nie. Všetky deti sa predsa radi boja.
Syna som pohladila po plavých vláskoch a ako každý deň aj dnes som sa ho po ceste domov pýtala: „No čo, už máš nejakých kamarátov?”
„Áno, moju Mary.”
„Tvoju Mary? Takže máš kamarátku?” tešila som sa.
„Áno, dávam na ňu pozor.”
„To je super, že sa máš s kým hrať.”
Od tej doby som mala pocit, že je synovi v škôlke čoraz lepšie.
V noci ma zobudil vydesený jakot. Syn ziapal na plné hrdlo a ja som pribehla tak rýchlo, ako sa dalo, aby sa nepobudili susedia. Keď som k nemu prišla, utíšil sa, ako keby sa nič nestalo. Zhasla som mu lampičku a pomaly som sa vracala cez dlhú tmavú chodbu do spálne. Náhle sa rozsvietila lampa v obývačke. Okrem nás dvoch v byte nikto nebýval. Môj manžel zomrel pred dvoma rokmi na stavbe. Nadýchla som sa, podišla som k lampe a vypla ju.
„Dnes sa mi s tebou nechce rozprávať, som unavená.”
Ľahla som si do postele a v momente som zaspala. Už ma ani neprekvapilo, keď som ráno našla stolný kalendár otočený na februári, aj keď bol december. Vo februári umrel môj manžel. Najprv som si myslela, že to robí môj syn, keď sa s ním hrá, ale na kalendári neboli žiadne obrázky, ktoré by ho primäli otáčať ho na túto konkrétnu stranu. Čítať nevedel a stalo sa to už toľkokrát, že to nemohla byť náhoda. Alebo som to urobila ja?
Dnes kreslili v škôlke srdiečka a mali si ich vymeniť s niekým, koho majú radi. Keď som po neho prišla do škôlky, pyšne mi ukazoval srdce, ktoré dostal od Mary. Poslala som ho do šatne a pýtala sa učiteľky: „No čo, poslúchal?”
„Ale áno, ale vôbec sa nezapája do skupinových aktivít.”
„Je trochu hanblivý. Aspoň že už má kamarátku.”
„Kamarátku? Hráva sa sám.”
„A čo jeho kamarátka Mary?”
„Žiadnu Mary v triede nemáme.”
„Možno sa s ňou hráva na dvore. Nie je z inej triedy?”
„Pokiaľ viem, tak ani v iných triedach nemajú Mary. Nemá nejakú vymyslenú kamarátku? Ja som si zatiaľ nič nevšimla, ale viete, máme toľko detí v triede. Ak má nejaké psychické problémy, mali by ste vyhľadať pomoc.“
„Ďakujem, porozprávam sa s ním.“
Neporozprávala. Nemala som náladu, ani som na to nenabrala odvahu.
„Pripnem si to srdce na chladničku, dobre?“ oznamoval mi synátor.
„Nakreslil si si ho sám?“ skúšala som to na neho.
„Nie, mám ho od Mary, veď som ti to vravel,“ odsekol podráždene.
Vyzliekla som si sveter a dala ho na stoličku v spálni. Hádať sa s ním nemalo cenu. Na poličke som si všimla sošku anjela, ktorú som dostala od manžela. Tvár mala otočenú do steny. Začalo mi byť zle od žalúdka.
„Ty si sa mi hral s vecami na poličke?“
„Nie, vieš že tam nedočiahnem,“ ukrivdene na mňa zazeral syn.
„Tak si si zobral stoličku?“ začínala som už kričať.
„Nie, ja som v spálni vôbec nebol,“ kričal aj on.
Musela som sa ukľudniť. Zavolala som pani Tomanovej, starej pani, ktorá mi zvykla strážiť malého. Mojim plánom bolo, že zamierim do najbližšieho nákupného centra a budem sa opíjať pohľadom na vianočnú výzdobu a obchody so všetkým, čo si nemôžem dovoliť.
Na autobus som však nikdy nenasadla. Na druhej strane cesty, blízko synovej škôlky som začula: „Mary, ideme domov!“
Dobre oblečená mamička ťahala dcéru, ktorá nazerala do prázdnej zmrzlinárne opačným smerom. Nenápadne som ich sledovala. Išla som úplne ako opitá. Vôbec mi nepripadalo, že je to nevhodné. Veď ako by som prišla na to, že to dievčatko je synova kamarátka, ak by som sa priamo nespýtala? Všimla som si, že mama s dcérou nasadli do auta, ktoré malo ŠPZ-tku až zo susedného kraja. Bola to hlúposť myslieť si, že tu bývajú. Snažila som sa sústrediť. Kam som až zašla? Pripadalo mi to tam povedomé, ale do tejto časti mesta som vôbec nechodila. A predsa. Veď som tu niekedy bývala. Ako malá som bývala v byte, na ktorý som teraz hľadela. A vtedy mi to napadlo. Doma ma všetci volali Mary. Úplne som na to zabudla. Mala som už toľko prezývok, že mi táto vôbec nenapadla. Raz som išla tadeto so synom a ukazovala mu, že som tam vyrastala. On mi začal rozprávať, že keď pôjde nabudúce okolo a budem na balkóne, tak mi zakýva. Ako keby čas pre neho nehral žiadnu rolu. Začala som rozmýšľať, či som ako malá nemala imaginárneho kamaráta. Ale ako sa volal? A ako sa volá môj syn? Spomeň si, spomeň si!
Vrátila som sa domov. Pani Tomanová tam nebola. Syn, na ktorého meno som si nevedela spomenúť, spal. V obývačke sa svietilo. V kresle niekto sedel a čítal knihu. Bol to môj muž.
„Potrebujem si dať nejakú tabletku, zase ma bolí hlava,“ povedala som mu.
„Niečo ti prinesiem. Sľúb mi, že sa už nebudeš túlať nocou. Bál som sa o teba. A nemôžeš chodiť do škôlky. Zase mi volali, že sa tam prechádzaš,“ pokrútil hlavou a vzdychol. „Už sú to dva roky, čo zomrel. Musíš sa s tým už naučiť žiť a akceptovať to. Musí sa to s tebou začať zlepšovať. Verím, že sa to malo stať. Muselo. Malo to tak byť a je to tak. Už tu nie je.“
„Nezlepšuje sa to,“ odvetila som v záplave sĺz. Hlas sa mi zlomil. „Už si ani nepamätám, ako sa volal.“ Manžel ma vzal do náručia. Stratila som sa v jeho objatí aj vo svojich myšlienkach. Môj syn na mňa dával pozor, keď som bola malá. Bol tu so mnou vtedy a je tu so mnou aj teraz.

Anitram

Anitram
"Predstavivosť je dôležitejšia, než poznanie. Znalosti sú obmedzené, fantázia je nekonečná." Albert Einstein

Diskusia

Myrmarach
Tomanová bola moja slovenčinárka na osemročnom gymnáziu. Keď vošla do triedy a tresla za sebou dverami, tak ešte aj kriedy stáli v pozore :D
Inak veľmi dobrý plottwist a celkom fajn spracovanie. Vzhľadom k danému rozsahu je to ale príliš široký časový úsek. Príde mi to ako námet, ktorému by viac svedčalo väčšie dielo, ako mikropoviedka. 6/10
30.01.2021

Marek Páperíčko Brenišin
Námetom sa mi to podobá na Šiesty zmysel, akurát sa tu trochu pomenili strany. Chcelo by to možno trochu rozviesť, dalo by sa pohrať s atmosférou. Na rozsah pnp veľmi dobré
7 bodov
30.01.2021

Martin-san
Potešil som sa, keď som zbadal niečo, čo obsahuje ducharčinu a zároveň psychicky chorého človeka, ale dobre napísaná zápletka nevyzerala dobre na tak krátkom formáte.
7/10
30.01.2021

B.T. Niromwell
Jééj, nespoľahlivý rozprávač! V podstate je to krásny čah, teraz mám ale potrebu dozvedieť sa, ako sa veci napríklad v škôlke skutočne odohrali z pohľadu učiteľky, aby som bola spokojná.
30.01.2021

HB
Juj, premilene napísané. Fajnová zápletka, dobré spracovanie, v podstate súhlasím, že dlhší formát by tomu asi sedel viac, ale aj takto je to funkčné.
Ale chceme viac! Istotne zváž, či sa ti to nechce náhodou rozpísať na takých pár desiatok strán. Bolo by to mega! :)
30.01.2021

Kei
Nápad je fajn, a vzhľadom na to, že je to rýchlovka a prvopis, je to viac než fajn, ale ako celok ma text necháva dezorientovanú, pretože vidím tam viac možností, minimálne tri, že ako to vlastne celé je. Ak by to bola plnohodnotná poviedka, poviem, že autor odrbáva čitateľa, len aby mu vyšiel twist.
Ale fakt je, že táto poviedka by stála za prepracovanie, lebo by mohla byť naozaj mrazivá.
Len by som sa vyhla vetám ako: "Neporozprávala. Nemala som náladu, ani som na to nenabrala odvahu." - ak to bola aspoň trocha starostlivá matka, tak ju ani nenapadne, že nemá na rozprávanie náladu. Tá odvaha je viac uveriteľná, ale nemyslím, že by to matku odradilo od opatrného vyzvedania
01.02.2021

xius
Podarene a ozaj strasidelne. PNP nezvyknu desit, rozsah spravidla nestaci, tuto ma to akosi zasiahlo. Pripajam sa k ostatnym, ze vacsi priestor by z toho mohol spravit paradny horor, ktory by ziadny rodic nemal citat. :)
10.02.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.