Aurora

Všetko sa zmenilo a Aurora bola vrhnutá do úplne iného sveta. Sveta mágie, nadprirodzených schopností a tajomstiev. Ako vedieť lietať, keď vás to nikdo nenaučil, len vás vrhli zo strechy? Enjoy.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Prológ
Cítila som ako mi krv tepe žilami. Cítila som ako mi srdce búši pod jej nátlakom. Cítila som náraz svojich nôh na tvrdú zem a bolesť mojich svalov. Videla som ako bežím a ako mi vlasy zbesilo povievajú okolo tváre. Videla som ako utekám a utekám, preč od veci, ktoré som videla. Preč od vecí, ktoré som urobila. A neurobila.
* **
Myslím, že keby ľudia mali definovať, čo je dobro a čo je zlo, ich odpovede by sa dosť podobali. Ale čo by asi povedali, keby ste sa ich spýtali, či sú dobrí a či zlí oni? Áno, jednoduchá otázka. Tak prečo je odpoveď tak strašne zložitá. A čo by som povedala ja? Ha. Dobrá otázka.
Zavrtela som hlavou a zakrútila sa hlbšie do tmavého kabáta. Na tvár mi padla prvá kvapka prichádzajúceho dažďa. Zahla som z hlavnej ulice do tmavej uličky a rýchlo prešla ku špinavým dverám ešte špinavšieho baru, ktorý sa skrýval za nimi. Kedysi, v živote, ktorý mi teraz pripadal zrazu tak veľmi vzdialený, som sa tu ocitla iba raz, úplnou náhodou a hneď aj zhnusene odišla. A teraz, v časoch svojho najväčšieho úpadku, som si na neho zrazu spomenula.
Vnútro bolo tmavé, okná stratené za hrubou vrstvou špiny a interiér zariadený veľmi starým nábytkom so zvláštnymi škvrnami. Ale všetko toto mi bolo ukradnuté. Chcela som samotu a anonymitu. Ľudí tu bolo len pár a aj tí skoro ani nezdvihli hlavy, keď som vošla.
Podišla som k baru a kapucňu si stále nechávala na hlave.
"Dvojitý absint," zachripela som.
Barman, zavalitý muž s výraznými jazvami na tvári, si ma premeral a nalial do mútneho pohára zelenú tekutinu.
"Zapáliť?" spýtal sa drsne.
"Nie," odvetila som, vzala si pohár a usadila sa do rohu baru.
V rukách som držala pohár, ale myseľ mi unikala ďaleko do zelených hlbín jeho vnútra, lebo len tam som našla útočisko, len tam som nič necítila. Len tam som na všetko zabudla.
A poháre sa hromadili a moja myseľ odchádzala stále ďalej a ďalej od osamelého dievčaťa na bare v zamračenom Londýne.
"Pokúšaš sa zistiť, pri ktorom poháriku stratíš vedomie?" Začula som odrazu.
Zmätene som sa obzrela za hlasom. Patril nejakému mužovi vedľa mňa, ale nedokázala som na neho zaostriť. Zrazu sa mi strašne začalo krútiť v hlave. Pokúsila som sa postaviť, ale nohy sa mi podlomili a ledva som sa zachytila o stoličku. Pocítila som dotyk na pleci.
"Nechaj ma.. Nechaj ma na pokoji," mrmlala som a chcela sa pohnúť smerom von, ale celá miestnosť sa viac a viac točila. A srdce mi zrazu začalo šialene biť. Rozrazila som dvere na ulicu, padla na kolená a zmizla vo víre černoty.
***
Prudko som zalapala po dychu a posadila sa. Hlava mi išla explodovať a bolo mi neskutočne zle od žalúdka. Nevedela som si spomenúť, čo sa stalo a kde som. Rýchlo som sa obzerala po miestnosti. Podľa všetkého som sa nachádzala v niekoho obývačke. Zo stropu viseli rôzne amulety, sušené kvety, náhrdelníky a lampy z farebných sklíčok. Zem bola prekrytá hrubým perzským kobercom. Podľa nábytku som hneď vedela rozoznať, že ten komu patril, žiadnu biedu netrel.
Musím odísť, blyslo mi hlavou. Náhlivo som vstala, čo bolo zjavne chybou, pretože bolesť v hlave sa sto násobila.
"Och," zavzdychala som a chytila sa za hlavu. Na toto nemám čas, pomyslel som si a pohla sa smerom k veľkým dvojkrídlovým dverám. Už som sa chystala chytiť kľučku, keď som si zrazu všimla dreveného stolíka s kryštálovými pohármi a fľašou whisky. Pomaly som sa za ňou natiahla a naliala si.
"Nestačilo ti?" ozval sa za mnou nejaký mužský hlas. Otočila som sa, stále s pohárom v ruke.
"Klin sa klinom vybíja. Aspoň tak som počula," povedala som a zahľadela sa na muža pred sebou.
Bol vysoký a niečo z neho vyžarovalo. Ako keby ho obklopovala striebristá hmla. Možno to bolo tým, že jeho pokožka sama bola až žiarivo svetlá. Bol oblečený celý v bielom, až na sivý prešívaný plášť, ktorý mal cez seba prehodený. Keď som sa mu zahľadela do tváre, hľadeli na mňa pobavene jasné striebristé oči.
"Táto teória ma vždy fascinovala," podotkol a pohodil hlavou, pričom mu do tváre padli snehobiele pramienky vlasov.
Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Vyzeral ako nejaký anjel, ktorý padol na zem a napriek tejto žiare som mala pocit , že je oveľa starší ako sa zdá byť.
Prudko som zažmurkala očami a zamračila sa na neho. "Kto si?"
"Och, prepáč, zabudol som sa predstaviť, " povedal nonšalantne a podával mi ruku, "volám sa Caliban."
Prekrížila som si ruky a nedôverčivo na neho hľadela. "A kde to som?"
"V mojom apartmáne. Pomyslel som sa, že to tak bude najlepšie, keďže si nebola veľmi v stave mi povedať, kde bývaš ty," odvetil Caliban a pozorne si ma premeriaval.
"Ehm, tak vďaka, " povedala som trochu zmätene a zrazu si uvedomila, že v ruke ešte stále držím pohár. Rýchlo som ho do seba kopla a následne položila na stôl. "Ja už teda pôjdem."
Otočila som sa už bola v prahu dvier.
"Môžem ti pomôcť," ozval sa zrazu Caliban potichu.
Zamrzla som a pomaly sa otočila. "Pomôcť s čím?"
"Myslím, že vieš."
Na čele sa mi zrazu zjavili kropaje potu a srdce mi išlo vyskočiť z hrude.
"Ja..ja naozaj neviem, o čom to hovoríš. Už musím ísť," splietala som a vyšla z dverí.
V mysli sa mi vynárali obrazce posledných dní, jeden za druhým. Prišlo mi zle a zrýchlila som. Nič nevie, nič nevie, opakovala som si horúčkovito. Ako by mohol?
Nevnímajúc som prechádzala chodbami a schodiskami budovy, kým som nevybehla na ulicu. Z oblohy silno pršalo a všade bola hustá hmla.
"Oni ťa nikdy nepochopia. Ty nie si ako oni. A nikdy nebudeš," ozvalo sa za mnou.
Otočila som sa. Caliban stál opretý o vchodové dvere.
"Kto ? Kto oni?!" kričala som už hystericky. Pritom som odpoveď vedela dávno predtým ako ju vyslovil.
"Ľudia."
"Aj ja som človek!" zakričala som a po tvári mi tiekli slzy miešajúce sa s kvapkami dažďa.
"Naozaj?" opýtal sa pobavene a vyšiel do dažďa," naposledy, čo som to kontroloval, ľudia ešte stále nevedia robiť toto."
Vystrel sa, zdvihol ruky dohora a z nich na nás začali padať žiarivé kvapky. Lenže tieto mi nestekali po tvári, ale prenikali cez ňu a ako teplo sa rozlievali do celého tela.

Tea

Tea
Poď so mnou do inej reality

Diskusia

HB
Čau!
Hodnotím to ako young adult, čo nie je zrovna moja šálka kávy, ale aj to sa dá napísať dobre a rafinovane, preto tomu dávam šancu. Vidím v tebe určite potenciál, píš, píš a ešte raz píš a určite budeme všetci radi za každú ďalšiu poviedku, prípadne pokračovanie tejto série.
Má to ale svoje momenty, ktoré sú trošku zív. Najmä tie filozofické kecy na začiatku, ktoré pôsobia strojene, nenadväzujú príliš na dej a prídu mi trošku zbytočné. Pojmi to ako YA, ako zábavu, príjemný príbeh, nemusíš tomu dávať silou-mocou nejaký hlbší meaning, niekedy to ozaj netreba.
Ďalej to, že hrdinka je vlastne výnimočná ale sama o tom nevie... to bolo u prevarené toľkokrát, že skúsenejší fanúšik fantastiky ihneď spozornie a zaujme obranný postoj, ale netvrdím, že to nespracuješ dobre, na to si musíme počkať. Navyše, je to začiatok. Začiatky bývajú často pomerne šablónovité.
Dávam ti ale nesmelý palec hore. Číta sa to príjemne a moje pindanie má z časti pôvod v tom, že absolútne nie som cieľovka tvojho textu. Vidím v ňom ale potenciál a opakujem, čítalo sa to naozaj príjemne, čo vždy čítateľa poteší. Tak, snáď sa čoskoro dočkáme pokračovania!
21.11.2020

Tea
Ahoj, ďakujem veľmi pekne za spätnú odozvu! Presne pre to to tu zverejňujem. :)
22.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.