Hodinár

Ako si pre seba nájsť zo dve hodiny.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Starý otec Alfréd bol hodinár a musel to opakovať sebe aj svojim zákazníkom, lebo pri svojej tvorivosti si občas uletel viac než chcel. Hoci túžil maľovať či tesať, pod starostlivým dohľadom otca automechanika a vyslúžilého nadpráporčíka mohol tak akurát spaľovať a česať. Teda aspoň tak si to pre seba preonačil – čiže kontrolovať spaľovanie bezolovnatých motorov a česať si vlasy na poslušne cestičku, keď už odmietal otcov celoživotný vykosený štýl. Ale je potrebné uznať, že nadmieru usporiadaný otec ho v tejto nútenej disciplíne, ktorej sa Alfréd zo začiatku tak priečil, naučil nájsť si vždy svoju cestu. Poslúchnuť, ale nezaprieť sám seba. Preto (keď ustala búrka vyvolaná príliš odvážnym rozhodnutím nastúpiť na umeleckú školu) otca vlastne potešilo, keď syn zahlásil, že sa vyučí hodinárskemu remeslu.
„Dobre,“ skonštatoval. „To bude ako automechanik, len v mierke 100:1.“
„Asi 250:1,“ povedal syn a hoci naňho otec najprv zazrel, že odvráva, vzápätí naňho ukázal a pochvalným tónom sa obrátil k mame. „Vidíš, ako som ho vyučil? Dobrý bude!“
Tým sa utrpenie stroj-majstrovania takpovediac skončilo. Stalo sa totiž súčasťou umeleckej činnosti, ktorej sa Alfréd ako hodinár začal venovať. Strojčeky z ozubených koliesok sa stali len hnacou silou, ktorá oživovala jeho najprv skromné, no neskôr stále odvážnejšie diela.
Zákazníci chodili do hodinárstva ako do ZOO, či do cirkusu. Obdivovali pohybujúce sa rybky, čo sa vynárali a ponárali do drevených vĺn v sekundovom rytme, baletku, ktorá sa vo vitrínových hodinách otáčala rýchlosťou desaťkrát za minútu, či portét Fridy Cahlo, vyskladaný z kusov rôznofarebného dreva, ktorá svojimi veľkými ohnivými očami neustále pozorovala celú izbu zľava doprava a sprava doľava. Nikto si ju však dlho nechcel kúpiť, lebo vraj jej spaľujúci pohľad vyvolával v ľuďoch nesmierny nepokoj.
Zákon schválnosti chcel, že som sa ako malý nevedel naučiť hodiny. Vraj som bol dosť veľký na to, aby som to už vedel, ale ja som ich stále nevedel. „Čítať už vie a hodiny nepozná! Kto toto videl? To je ale hanba!“ počúval som občas, ale nič som si z toho nerobil. Chvíľu si z toho nič nerobil ani starý otec Alfréd, ale napokon sa rozhodol, že to už počúvať nechce a vyrobil mi hodinky v tvare knihy, ktorá mala dvanásť strán. Boli to vlastne malilinké drevené doštičky. Každú hodinu sa jedna z nich preklopila. Každú pol hodinu sa ľavá strana zafarbila.
„Starý otec, ako to, že to drevo mení farbu? To je nejaké kúzlo?“ pýtal som sa. No starý otec si len priložil prst na našpúlené pery a kým za-ššš-kal, stihol na mňa aj žmurknúť.
A potom starý otec vyrobil najväčšie drevené hodiny, aké som kedy videl. Zabrali mu polovicu dielne a vlastne to bola taká malá izba. Drevená kocka. Jej predné dvojkrídlové dvere, s hodinami veľkými ako na veži , ukazovali čas. Všetci pred nimi obdivne stáli, pritákávali a ochkali, no podaktorí si pofrflali: „Dvojdvere s mliečnym sklom a obrovskými hodinami? Pripomína to čakáreň u zubára, kam nechcete vojsť.“ Decentný smiech okolia bol zaručený a zaručoval tiež odchod návštevníkov.
Iba my so starým otcom sme vedeli, že do hodín sa dá aj vojsť. Isteže, kde by inak umiestnil hodinový strojček, keď nie do hodín? A ako by ho tam umiestnil, keby sa do nich nedalo vojsť? Ale starý otec ma jedného večera zobral so sebou do dielne a dal mi do ruky ozubené koliesko, veľké asi ako vlašský orech.
„Vidíš túto štrbinu? Vlož ho sem a otoč ním,“ inštruoval ma. Vsunul som koliesko do úzkeho otvoru. Vošlo len do polovice.
„Viac to nejde,“ povedal som. Starý otec vzal môj prst, položil ho na najvyššie zúbky kolieska a spoločne sme ním otočili smerom dolu. Vo dverách čosi cvaklo a hneď sa otvorili. Vošli sme do hodín. „Toto je pre teba, Sebastián,“ povedal starý otec. Vo vnútri nebol strojček, stál som medzi troma stenami. Na čelnej bol z dreva vytesaný kozub s drevenou imitáciou plamienkov, nad ním náš obraz a jednoduché nástenné hodiny. Najjednoduchšie, aké starý otec kedy vytvoril. Dve bočné steny tvorili drevené police plné kníh. Plné mojich obľúbených kníh. Uprostred boli dve malé kresielka, kam sme sa so starým otcom usadili.
„Podaj mi to koliesko,“ požiadal ma. Až teraz som si všimol, že vytŕča k nám, dovnútra. Vytiahol som ho. Starý otec naň priviazal šnúrku a zavesil mi ho na krk. „Je to tvoje tajné miesto. Tu sa môžeš stratiť, kedy len budeš chcieť. Myslím, že aj ja sa tu s tebou rád stratím. Tak ma k tomu prosím ťa vždy zavolaj, dobre?“ Opäť na mňa žmurkol. Ako vtedy.
Keď sme po dvoch hodinách čítania z hodín vyšli, počul som mamu plakať. Bežal som za ňou. Starý otec za mnou zaostal, lebo som bol rýchlejší. Mama vychádzala z izby starého otca a zadržala ma.
„Nechoď tam, Sebastián,“ držala si moju hlavu privinutú k sebe. Potom si kľakla, aby mi videla do očí.
„Starý otec Alfréd odišiel na večnosť.“ Nerozumel som tomu. Môže hodinár odísť na večnosť?
Bežal som dole do dielne, ale starého otca som nikde nevidel. Vložil som koliesko do hodín a otvoril ich. Starý otec tam pokojne sedel a čítal si.
„Starý otec, tu si! Musíš mame povedať, že si v poriadku!“
„Nie, Sebastián. To jej musíš povedať ty.“
Mama nechcela ísť so mnou k hodinám, plakala pri dverách izby. Starý otec povedal, že to je v poriadku a že teraz mám byť pri nej, lebo ma potrebuje.
„Ale... ty sa nestratíš však?“ spýtal som sa.
Starý otec sa na mňa usmial a pokrútil hlavou, ako jeho Frida očami.
„Neboj sa,“ žmurkol na mňa.

siliante

siliante

Diskusia

xius
Mierne prevarena idea, ale zaujimave zapojenie doboveho sveta. Nie vzdy to slo hladko, stylistika akoby tlacila na pilu v snahe vyvolat efekt "takto sa hovorilo kedysi", ale stihnut to za hodinu je nelahke. Bolo by kuzelnejsie, keby sme nahliadli viac do fungovania umenia stareho otca, nielen citat o jeho vytvoroch ako vyzerali, ale to je uz dan za PNP.
26.09.2020

HB
Veľmi pekný text. Jasné, pointa sa dala predvídať, ale podaná je na úrovni. Číta sa to dobre a tvoje opisy sú jemné a plné obrazov, čo je veľké plus. Pozor ale na tú Fridu! Písala sa s K-čkom :)
26.09.2020

B.T. Niromwell
Mne sa najviac páčila atmosféra vykreslená na začiatku cez starkého vynálezy a vzťah k otcovi, malo to veľmi peknú atmosféru.
26.09.2020

Radovan
Veľmi sa mi páčil spôsob akým bol písaný text. Vnímal som v tom veľký rozhľad a znalosť prostredia a dobrú prácu s atmosférou. Chýbal mi však nejaký pohon dopredu, zdalo sa mi, že ma tám nič nevedie, neťahá.
26.09.2020

Milan "Miňo" Tichý
Celkom dobrý text. I keď to celé miestami trochu stagnovalo na opisoch. Napísané to nebolo zle, skôr trochu rozvláčne, čo nemusí byť nutne chybou, ale tu to spôsobilo trochu horšiu čitateľnosť. Nápad sa mi páčil, i keď som čakal sprvoti niečo iné (že čas vo veľkých hodinách bude plynúť pomalšie a tak si tam vždy budú môcť nájsť čas..). A len taký detali, mierka sa zapisuje opačne, nie 250:1 ale 1:250 :D
27.09.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.