V tmavej jaskyni

PNP
Podporte scifi.sk
Vonku ešte vládol deň, jaskyňa ale zostávala pred tvárou slnka vždy skrytá. Šaman nenáhlivo načrtával na skalnú stenu čiary, dával si záležať na najmenších podrobnostiach. Z času na čas štekol na svojho pomocníka, aby podržal fakľu vyššie. Vedel, že po tých hodinách chlapca už musí bolieť ruka, ale bolo to nevyhnutné. Pre celý kmeň, pre jeho prežitie.
Nakoniec odstúpil od steny, aby sa pozrel na svoje dielo, opravil nejakú čiarku tu-inú tam, a keď už bol konečne spokojný, zamrmlal čarovnú formulku.
„Tak, Agg,“ prihovoril sa chlapcovi. „Teraz je už jaskyňa pod ochranou duchov.“
Chlapec sa s bázňou rozhliadol okolo. Možno to bolo mihotavým svetlom ohňa, ale zdalo sa mu, akoby sa zvieratá na šamanových kresbách pomrvili.
* * *
„A teraz páni,“ vyhlásil Alfred čo najslávnostnejšie, hoci šaty i tvár mu pokrývala súvislá vrstva hliny a prachu, „sa chystáme vstúpiť na miesto, kde ľudská noha nevkročila už štyridsaťtisíc rokov.“ Jeho dvaja asistenti si vymenili nedočkavé pohľady. Ťažká práca konečne priniesla ovocie.
Jeden po druhom sa preplazili úzkym otvorom, ktorého odkrývaním strávili posledný mesiac. Bol to klaustrofobický pocit, skala na nich tlačila zo všetkých strán, akoby sa ich sama zem snažila zovrieť v smrtiacom objatí. Netrvalo však dlho a ocitli sa v otvorenom priestore skalnej dutiny. Vzduch tu bol suchý, zvláštne páchol.
Svetlo baterky sa zarezalo do tmy a odkrylo maľby. Všade po stenách sa preháňali mamuty, antilopy, šabľozubé tigre, na praveké kresby nakreslené s ohromnou precíznosťou. Muži pozreli na seba, všetci traja so širokým úsmevom na tváril. Keď jaskyňu objavili, dúfali aspoň v pár kostí, možno opracovaných kameňov. Až prvé sondy naznačili, že ide o niečo väčšie, významnejšie, nálezisko porovnateľné s Lascaux.
„Hej, pozrite!“ vypadlo z Alfreda.
„Profesor?“
„Ten mamut. Akoby sa pohol… Hm, asi sa mi čosi zazdalo. Som príliš rozrušený.“
V tej chvíli sa na stene kresba mamuta priamo pred ich očami rozbehla po stene. Postupne sa zväčšovala, akoby sa stále viac a viac blížila, a zrazu už nebola na stene, ale v samotnej jaskyni. Skala sa pod váhou zvieraťa otriasala a všade navôkol ostatné prastaré kresby zoskakovali zo stien a ožívali. Doteraz prázdny priestor zrazu vypĺňala neprehľadná spleť klov, tesákov a pazúrov. Tisícročia úplného ticha vystriedalo vrčanie, ručanie a krik vydesených mužov, ktorý sa jeden cez druhého snažili preliezť k východu. Márne. Cestu im zastal majestátny šabľozubý tiger. Nebolo kam ujsť.
* * *
„Takže tu ich našli?“ opýtal sa jeden z mužov oblečených v ochranných oblekoch, keď vliezli do jaskyne. Nebol to príjemný pocit, vstupovať na miesto tak tragických udalostí, hoci z oboch za dlhé roky štúdia vedecký prístup už takmer vykorenil povery.
„Áno, šéfe. Včera som sa rozprával s niekoľkými kopáčmi tu z dediny. Tvrdia, že zvnútra počuli strašné zvuky. Ľudské i zvieracie. Vraj tu ručal tiger a niečo veľmi ťažké dupalo ako slon. Naši archeológovia podľa nich vyrušili prastarých duchov, ochrancov jaskyne. Dedinčania sa sem odvtedy nechcú ani priblížiť, aby ich démoni neroztrhali na kúsky.“
„Nikto ich neroztrhal. Podľa pitvy umreli na zlyhanie srdca. Zvláštne je, že všetci traja takmer naraz. Akoby od šoku.“
„Musí to mať nejaké prirodzené vysvetlenie.“
Obaja muži sa začali rozhliadať po jaskyni.
„Aha,“ zvolal ten starší po chvíli. „Tu máme vinníka. Pozrite sa!“
„Á, Fungus deceptionem.“
„Správne. Zriedkavá huba, takmer vyhynutá. A s vysoko halucinogénnymi výparmi. Po tých rokoch, čo sa tu hromadili, museli tí traja dostať riadnu dávku. Poďme teda.“
Kým sa starší a nie úplne chudý vedec prepasíroval otvorom naspäť na svetlo, jeho kolega sa ešte raz zadíval na nádherné praveké maľby po stenách. Napriek tomu, čo sa tu odohralo, cítil úžas nad takým významným novým objavom. A možno trošku závisť, hoci závidieť úspech mŕtvemu bolo vrcholne nelogické.
Vtedy sa mu v kútiku oka čosi mihlo. Rýchlo sa natočil tým smerom. Kresby boli nehybné. Ibaže… Tá antilopa mala ešte pred chvíľkou natočenú hlavu doboku a teraz sa pozerá priamo naňho. Pohľadom prebehol na šabľozubého tigra v rohu a ten si slastne oblízal papuľu, akoby sa ho niekto opýtal, či chce maškrtu.
Huba, pokoj, to je len tá huba, snažil sa upokojiť vedec. Ale maska na jeho obleku predsa filtruje vzduch, nie výpary by naňho nemali mať vplyv. Doriti. Rýchlo sa pohol k východu. Keď sa mu za chrbtom ozvalo vrčanie, radšej sa ani neobzrel.

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.

Diskusia

xius
A do Peruna! paradne vymakane! Tempo, pointa aj jazyk. Poklona, nemam, co vytknut.
25.07.2020
Monika Kandriková
detto
25.07.2020
Marek Páperíčko Brenišin
Dobre napísané. Párkrát som sa zamotal v zložitejšej vete, ale našiel som len asi dve-tri. Dal som 9 bodov.
25.07.2020
8HitBoy
Neodpustím si môj tradičný komentár - zase raz naj poviedka kola.
26.07.2020
KLG
Super! Ak si mám v tomto kole vybrať favorita, tak asi táto poviedka :)
27.07.2020
Aleš Horváth
vedel by som si to predstaviť ako film s detektivnym hľadaním vinníka, trochu náročnejším ako je tu opísané.
27.07.2020
YaYa
Ďakujem za pochvaly. Prekvapili, nebola som si istá, či bude ten text až tak dobre fungovať ;)
28.07.2020
Milan "Miňo" Tichý
Zafungovalo to výborne :) Gradácia, zvraty, dialógy, opisy...všetko zapadlo ako malo a fungovalo výborne... :)
29.07.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.