Mor

Vesmírna stanica sa neozvala. Velenie poslalo prieskumný tím, aby zistili, čo sa deje. Chris sa vydáva do jej temných chodieb odhaliť pravdu.
Fantastická poviedka
4.
kolo
Kotúč svetla sa presunul smerom, odkiaľ zaznelo cinknutie. Chodba bez svetla však bola prázdna. Ako v nejakom horore, pomyslel si Chris a pokračoval ďalej.
Všetko okolo neho sa rozpadávalo, pomaly, možno by to ani nepostrehol, ak by o tomto jave nebol vopred informovaný. Rozmýšľal, čo sa tu, dopekla, stalo. Posvietil na káble nad jeho hlavou, vlastne na to, čo z nich ostalo. Ich čierny povrch bol akoby poškodený ohromnými hlodavcami, vo svetle baterky videl bronzovú meď a strieborný nikel.
Ľahkým ťuknutím ukazováka sklopil okuliare, ktoré mu umožnili vidieť ako sa hmota rozpadá na malinké kúsočky, nie väčšie ako prach. Bolo to ako mor, čo postihoval gumu, kov, plech, čokoľvek, k čomu sa dostal.
Skontroloval hodiny. Nejaké múdre hlavy, ktoré ho sem poslali, odhadovali, že má tak maximálne dvadsať minút, aby si to tam obzrel a zistil čo najviac. Z tých mu ostalo len šestnásť.
Opäť si skontroloval, či mu oblek poriadne prilieha, nerád by, ak by sa mu to, nech to bolo čokoľvek, malo dostať na kožu. Potom baterku namieril do chodby. Rozpadávajúci nápis na stene sa dal ešte ako-tak prečítať. Riadiace centrum. Tam by možno mohol čo-to zistiť.
Rýchlymi krokmi si to mieril k svojmu cieľu. Neustále mal pocit, že ho čosi sleduje, no zakaždým, keď sa obrátil, videl len prázdnu chodbu a svoje stopy v prachu. Toho tam bolo do aleluja. Pousmial sa nad myšlienkou, čo by tomu tak povedala jeho prehnane poriadkumilovná mama.
Neznámy mor mu ušetril čas s otváraním dverí do riadiaceho centra. Žiadne tam už totiž neboli, len hromada čierneho prachu. Naprázdno prehltol, keď prekročil prah. Začínal mať neblahé tušenie.
Vážne? Tušenie? Bože, spamätaj sa, Christopher! vynadal si kontrolujúc rad-radom počítače a ostatnú techniku. Aj tu bolo všetko polorozpadnuté, káble takmer neexistovali, boli to len akési nitky vedúce nikam. Pochopil, že to bude dôvod, pre ktorý nejde zapnúť svetlo.
„Chris,“ zachrapčalo mu vo vysielačke, „ako to tam vyzerá?“
Odpovedal až po chvíli, keď sa mu podarilo vypáčiť dvierka k záložnému zdroju, ktoré boli za bežných okolností chránené heslom. Chris ho mal v pamäti, no systém nefungoval. Keď si posvietil dovnútra, potvrdila sa jeho domnienka: aj toto zariadenie bolo úplne napadnuté, Chris v tých zopár súčiastkach spoznával generátor, no ten už prakticky ani neexistoval. Dvierka a zámok, čo ich chránil, boli napadrť.
„No,“ povzdychol si s vysielačkou pri ústach a vstal, „nahovno,“ zhrnul celú situáciu.
„Jasné,“ zatiahol Bridges podráždene, „počuj, a to mám ako zapísať do hlásenia pre velenie?“ zvýšil hlas. „Snaž sa to nejak... ja neviem, človeče, priblížiť!“
„Tak sa príď pozrieť,“ zamrmlal si sám pre seba Chris a rozhliadol sa. Dočerta, a čo som nejaký básnik? Veď kamera všetko ukáže, keď sa vrátim.
Rozhliadajúc sa spravil pár krokov v nádeji, že čosi objaví, keď vtom mu pod topánkou čosi zachrapčalo. Sklonil baterku a odsunul ťažkú obuv, aby lepšie videl na... kostru. Áno, bola to kostra človeka, to spoznal aj bez chýbajúcej lebky a dvoch končatín. Musel zomrieť nedávno, lebo žlté kosti sa rozpadali oveľa rýchlejšie, už po minúte bol zvyšok zosnulého rozptýlený vo vákuu.
Chris však našiel odznak a zvyšok uniformy. Jannet Taylor, čítal a nevediac prečo, no veľmi ho zamrzelo, že tá mŕtvola musela byť práve žena. Nejak sa jej však podarilo žiť dosť dlho, hoci podľa poškodenia sa ten vírus rozšíril na stanici už dávnejšie, minimálne teda pred týždňom, kedy ústredie naposledy obdržalo posledné povinné hlásenie.
Vedela, že umrie, pomyslel si Chris a horúčkovito rozmýšľal. Čas sa mu pomaly míňal, len desať minút ostávalo, no možno ani nie. Možno mal v skutočnosti oveľa menej. Snažil sa vcítiť do ženy, veď aj ňou bol, možno mu ostávalo posledných pár minút života. Čo urobíš? počul v hlave hlas svojej mamy.
Pozrel na strácajúcu sa uniformu ležiacu v prachu na zemi.
„Čo si urobila, Jannet? No tak, niečo si musela...,“ vtom mu pohľad padol na jej odznak, ktorý držal na dlani. Aj na ňom sa už javili známky rozpadu, no takmer nebadané.
Je to tá odpoveď, ktorú hľadám? pýtal sa v duchu Chris a obrátil pliešok na druhú stranu. Oh, mykologička? toto zistenie ho prekvapilo. Myslel si, že na stanici vyvíjali nejakú technológiu pre lety do ďalekého vesmíru.
Chris sa rozhodol. Toto rozhodne stojí za preskúmanie. Čas? Osem minút. No, to bude o vlások.
Strčil si odznak do vrecka a svietiac si pod nohy sa rozbehol. Celú cestu sa modlil, aby si to pamätal správne. Tu, popri kajutách, dolu... výťah nefunguje, samozrejme. Schody! Dobre, ošetrovňa,... Tu to je!
Laboratórium, hlásal takmer nečitateľný nápis na polovici dverí.
Chris ohromene zastal. Zistil, že tu baterku potrebovať nebude. Modré svetlo mu ukazovalo cestu a jeho zdrojom bol zvláštny druh húb. Asi mali v sebe nejakú fosforeskujúcu látku, lebo si veselo svietili ani vianočný stromček v Central Parku. Nebesky modré klobúčiky sa leskli na zelených nožičkách.
Bolo by to nádherné, keby to nebolo desivé. Kamkoľvek sa Chris pozrel, videl len tie huby a neporušené. Nenachádzal na nich ani jedinú chybičku krásy, boli celistvé a bolo ich mnoho. Zdalo sa, že sa celej kolónii darilo. Rástli na všetko, na čom sa len dalo – počítače, stoly, stoličky, zem, svetlá, steny.
Chris sa neodvážil ísť úplne medzi ne. Mal pocit, že by ho pohltili, ak by spravil čo i len krok. Ich veľkoleposť bola ako pasca, lákali ho svojou krásou a nevšednosťou. Cítil sa ako nočný motýľ vábený svetlom.
Opäť si nasadil okuliare a odhalil záhadu celej stanice. To ich výtrusy mohli za to, že sa všetko rozpadalo. Videl ich zelené mikroskopické čiastočky poletovať vzduchom, bolo ich tam také množstvo ako hviezd v galaxii. Obzrel sa a videl, ako prechádzajú cez dvere na chodbu a šíria sa ďalej, po celej stanici. Niektoré boli prisaté na zárubňu, iné na stenách a pojedali materiál, z ktorých boli vyrobené.
To preto sa tu všetko rozpadá, majú v sebe čosi toxické, pomyslel si Chris.
„Hej, chlape!“ opäť sa mu ozvala vysielačka a Chris takmer vyletel z kože. Ten hluk ho v tajomnom tichu prekvapil a vystrašil. „Máš už len tri minúty, pakuj sa späť!“
„Už viem, čo to spôsobuje,“ odvetil Chris náhliac sa k dverám, „sú to...“
Bridges započul akési chrapčanie, čosi ich rušilo.
„Opravte to!“ vyštekol napínajúc uši, aby aspoň niečo započul, no chrapčanie postupne prešlo do ticha.
Spojenie sa prerušilo. Čas vypršal.
A Chrisove nehybné ústa sa márne snažili povedať: „...huby.“

Maya

Maya
The future was a beautiful place, once ... I pulled that future out of the north wind at the landfill site, stamped with today’s date, riding the air with other such futures, all unlived in and now fully extinct. --- Simon Armitage: A Vision

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Nuž, ako začať.
Oceňujem pokus o space operu. Brúsilo to do vôd hard sci-fi, žiaľ, nestihlo to. Viem, hodina na písanie. S týmto textom mám ale väčšie problémy.
Zbytočné opisy. Pri písaní existuje jedna zásada "show, don''t tell". Možno, keby si ich ubrala, nahradila ich nejakou akciou, alebo aspoň hutným budovaním atmosféry. Takto ma to zdržiavalo, lámalo to tempo textu a prvá polovica sa vliekla ako melasa.
Začiatočnícke vety - "Chodba bez svetla bola prázdna." alebo niečo, pri čom som aj s prihliadnutím na PnP musel facepalmovať. "Káble prakticky neexistovali.... To bol zrejme dôvod prečo nešlo zapnúť svetlo".
Ďalej, nelogickosti v deji - prečo sa potom dobýjal k záložnému zdroju? Podľa všetkého iba strácal čas. Ak sa niečo v príbehu deje, musí to mať dôvod. Ak hrdina robí chybu (vedome alebo nevedome), musí to byť zdôvodnené. Navyše, počas posledného vysielania má ešte tri minúty a zrazu mu vyprší čas?
Základ ale nie je zlý. Len treba písať, makať a ono to príde.
Za 1 bod.
25.07.2020

Myrmarach
Super atmosféra, chyby idú na vrub prvopisu. Jemne predvídateľný plottwist. 7 bodov
25.07.2020

Maya
Marek: Ja som si písanie užila, mrzí ma, že ty už ten príbeh nie. :P Nuž, písala som to s vedomím, že ide o to zapojiť sa, mať zábavu, nie vyhrať tu Nobelovu cenu za literatúru ^^ Nabudúce na to budem myslieť ;)
PS: akosi nerozumiem pojmu ''začiatočnícke vety'' :D to ako jednoduché vety stroho popisujúce okolie sú pre amatérov? o_O
PPS: svetlo môže na vesmírnej stanici fungovať inak, ako sme zvyknutí, možno nie sú potrebné káble ;) zdalo sa mi potrebné to objasniť ^w^
Myrmarach: Áno, bola som v miernom strese, nevedela som čo s načatým príbehom, takže som ku koncu improvizovala '':D (čítať ako: dala som sa inšpirovať). Každopádne ďakujem ^•^
25.07.2020

HB
Mne sa to čítalo veľmi fajn, zaujímavá poviedka. Chcem sa ti/Vám navyše poďakovať za prvú účasť v PnP a verím, ze sa takto "stretneme" ešte veľakrát!
25.07.2020

Maya
HB: ďakujem ^^ a vykanie nie je potrebné :D tiež dúfam, budem sa tešiť! ^•^
26.07.2020

Marek Páperíčko Brenišin
Maya, rýpem preto, lebo si myslím, že na to máš :-) Ako som písal, páčil sa mi pokus o space operu, aj zaujímavé načrtnutie prostredia. Akurát škoda, lebo toto si vyslovene pýtalo akciu, ktorú spomaľovali opisy. Ja si uvedomujem, že ide o hodinu a de facto hodnotím prvopis. Snažil som sa ale poukázať na veci, ktoré mi vadili najviac a rušili ma. Možno sú to detaily, ale často to stojí a padá práve na nich. Určite dúfam, že tvoja účasť v PnP nebola poslednou.
Poviedku nesú dopredu krátke, úderné vety. Čo neznamená nutne jednoduché.
Opisy týchto vecí vedia ľahko zradiť, buď sú príliš sofistikovane alebo zasa nevyznejú tak, ako by človek zamýšľal. Z jednej z mojich poviedok môžem vybrať poznámku betarídra k riadku "Neustále mal pocit, že mu za chrbtom číha nejaká hrozba" (a aká hrozba to mala byť? Ozbrojený kávovar? Nerob z hrdinu blbca - (c) Draculin).
Pri druhom prečítaní som si všimol v úvode slovo "však", ktoré je typické pre výkladový štýl, ale do rozprávania sa nehodí.
Možno môj komentár vyznel prísnejšie, než mal, ale ak človek poukáže na chyby, vieš sa im v ďalšom písaní vyvarovať. Podobne ladený text som doniesol pred ôsmimi rokmi svojej mamine, hrdý na to, čo som napísal. Omlátila mi ho o hlavu, prečo som to napísal tak zle. :-D Určite píš a písanie si užívaj. Koľko ľudí, toľko chutí. Navyše, kým u teba mám pocit, že sa môžeš zlepšovať, sú tu aj takí, ktorí sa zrejme snažia preraziť dno, nebudem menovať.
26.07.2020

Maya
Marek: vidíš, ak to podáš takto, úplne rozumiem a súhlasím ^^ áno, vyznelo to predtým prísno a nebola som si istá, čo je vlastne účelom tohto projektu. Ak by išlo o dokonalosť, myslím, že by bola potreba viac času ako hodinu :)
Ozbrojený kávovar :DDD a prečo nie? :D
Tvoja mama mi veľmi pripomína moju :) Nič menej ako dokonalosť neuznáva. -_-
Ďakujem, určite sa pokúsim nad tvojimi radami zamyslieť (a to myslím vážne, už teraz mi to bude v hlave ležať tak hodinu :D) a rada sa zúčastním aj nabudúce ^•^
26.07.2020

Jozef Frajkor
Súhlasím, že niektoré vety boli štylisticky... zvláštne, inak sa mi to ale páčilo. Aj atmosféra, a to ja často pri hororoch a mystery poviedkach prevraciam oči :D
26.07.2020

B.T. Niromwell
Veľmi veľa vecí sa mi tu páčilo. Také pekné vety ako "Ľahkým ťuknutím ukazováka sklopil okuliare". Tiež dobrá atmosféra a plastická postava, úplne prirodzené dialogy. To sú tie ukazovatele, že keby na to bola viac ako hodina, mohlo by z toho byť niečo fest dobré a ja dúfam, že od teba uvidím aj niečo mimo PNP. Pozor na tie vysvetľovacie úseky, ktoré psomínal už Marek, hodi ich nie je veľa, na takom krátkom texte sú o to viditeľnejšie. Ešte tomu dať nejakú údernejšiu pointu a prepracovanejší dej a bolo by to mega.
26.07.2020

Maya
Jozef: ďakujem, som rada, že to ''oslovilo'' asi už všetkým ostrieľaného človeka ^•^
Niromwell: ďakujem pekne. Mrzí ma, že mi nedošlo, že to vysvetľovanie bude príliš... No, zbytočné :D Snáď sa do toho zabehnem a zvyknem si na časové obmedzenie ^•^
26.07.2020

Aleš Horváth
Štylisticky to síce vrže, no atmosféra, nápad je perfektný. v prvom momente som predpokladal že poviedka bude písaná na slovo "nepriateľ a teda bude to niečo ako Votrelec, eventuálne Sunshine, no ten záver bol nedotiahnuty. určite si nájdi čas a poriadne sa do toho pusť!
27.07.2020

YaYa
Napriek spomínaným štylistickým a logickým kopancom to určite nie je jednobodová poviedka. C´mon, dokonca je to hodinová práca. Atmosféra výborná, ponorila som sa do deja. Je ale pravda, že koniec je príliš useknutý, proste "bomba" dotikala a Chris bol na mieste mŕtvy. Chcelo by to dostať sa k tomu záveru nejako postupne, aby čitateľ spolu s ním videl známky, že situácia sa postupne zhoršuje, neviem, možno keby sa začal cítiť trošku blbo, zatočila sa mu hlava. Aby to nebolo také náhle.
28.07.2020

Maya
Aleš: neverím, že to niekomu napadlo, ale máš úplnú pravdu :D ono to pôvodne bolo písané na tému nepriateľ :D ďakujem za názor ^^
YaYa: ďakujem pekne za pripomienky, to sú veľmi dobré nápady na vylepšenie! ^w^
28.07.2020

Milan "Miňo" Tichý
Nejdem opakovať čo už bolo spomenuté...z môjho pohľadu sa mi ešte zdala taká dosť účelovosť. V zmysle, že napríklad dvere už boli rozpadnuté na prach ale iné veci ešte nie...bez nejakej logiky ale tak, aby to vyzeralo dobre a účelo v deji...každopádne na hodinu veľmi dobrý základ/prvopis niečoho, z čoho by mohla byť fajn hororová scifi vecička 🙂...
28.07.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.