Výnimočná?

Taká retropoviedka skôr pre pamätníkov.
Fantastická poviedka 3.
kolo
Možno to poznáte, aj keď nie ste žena. Je noc, ste osamote so svojím psom, je to takmer jedno či v meste, alebo na vidieku, kde je ten pocit snáď ešte viac intenzívnejší, nad vami obloha, občas prekrytá mrakmi, svetelným smogom, poprípade, ak máte šťastie, môžete uzrieť aj na hviezdy bohaté nebo. No vy zrazu cítite to isté, čo váš pes. Strach. Nízky to pud prameniaci z ohrozenia, stupňujúci sa zvukmi, šelestom, skuvíňaním vetra pomedzi škáry domov, či koruny stromov. Samozrejme, u psa sa to nezaobíde bez našponovania všetkých svalov a zapojenie tých najrozvinutejších zmyslov, aké len má, vrátene nastavenia svojich ušných radarov v smere zvuku.
Obmedzený svojou nedokonalosťou sa obzriete na psa. Je v strehu? Mám sa niečoho naozaj báť? V tme sa snažíte čítať očami jeho myšlienky. Možno na sekundu aj dych vám tá situácia vyrazí.
Našťastie sa vo väčšine prípadov nastane uvoľnenie, pretože svet je zase jedno bezpečné miesto pre vás aj vášho psa, a obaja spokojne môžete pokračovať vo svojej pravidelnej prechádzke.
No Táňa mala od mala ešte iný strach. Prameniaci z raného detstva. Strach, o ktorom nepovedala snáď takmer nikomu. Však každý by ju vysmial.
Predstavte si neskoré sedemdesiate roky, maličké mestečko na juhu nášho krásneho Slovenska, ktorého dominantou až po revolúciu bol kostol s vysokou vežou, z ktorého ako nad svojím stádom svedomito hliadkoval obrovský plechový kohút. Ďaleko od centra vznikalo sídlisko. Krásne biele hranaté zasadené do poľa, na ktorom raketovou socialistickou rýchlosťou, kedy prekročiť plán o dvesto percent nebolo súdružsky nemožné. Aj prostredie bolo úchvatné. Blato a samé blato. Bez zelene. Existenciu chodníkov suplovali udupané cestičky a široké blatom zamazané dosky. Tak vznikol prvý činžiak, druhý, tretí a za ním sa budovatelia krajšej budúcnosti rozhodli postaviť prvý výškový panelák.
Pracovali vo dne v noci za pomoci úchvatných svetiel a nadšenia prvý obyvateľov sídliska. Dnes by niečo také už nebolo možné, ale vtedy bolo vtedy, nikomu ani nenapadlo sťažovať sa vyššie. Jednoducho čerství panelákoví družstevníci boli nadšení, ak mali vodu, teplo, zopár hranatých stien spoločných s rovnako nadšenými susedmi. Medzi nami, koľkokrát to bolo po úplatku či poriadnej známosti.
Tak sa aj mladá rodinka nasťahovala do bytu prvého činžiaka bloku A, pionierom sídliska v neskorších rokov vynikajúceho oproti iným podobným stavbám svojou dĺžkou. Maličká Táňa, staršia z dcér spomínaného páru mávala roky zlé sny. V noci sa budila s plačom, občas s mokrou posteľou, rodičia s ňou zašli aj k lekárovi, ktorí ju mal vyšetriť. Hoci mala len päť rokov, tak bola sa svoj vek rozumovo vyspelá. Videla trápenie svojich rodičov, a tak sa ich snažila budiť čo najmenej.
Niekedy nadránom po jednom z príliš živých snov sa zobudila. V dvojizbovom byte, pozostávajúcej z obývačky a väčšej izbe premenenej dvomi vyššími skriňami na dve spálne, v tmavšom kúte rodičovskú, pri okne detskú, nebolo veľmi kam sa pred strachom ukryť. Chvíľku len tak ležala, sledovala hru svetiel a pohybujúcich sa žeriavov na stene oproti postele. Bolo to krásne. Až lákavo. Zošuchla sa z postele, bosými nohami do mäkkého plyšového koberca, a vybrala sa len tak v nočnej košieľke k oknu.
Aby videla na robotníkov, ktorí budovali nové poschodie výškového paneláka staveného v podstate takmer oproti, musela postaviť na špičky. Dlho tak nevydržala. Vrátila sa k miniatúrnemu stolíku, aby si odtiaľ pritiahla ešte miniatúrnejšiu stoličku. S ňou mohla obdivovať divadlo. Začalo svitať. Potom to však prišlo.
Z nenazdajky jej periférne zbadalo pohyb v hornej časti skla.
Kedy sa Tánička práve nedržala letne teplého radiátora, asi by na mieste spadla. Na ich okne niečo bolo. Na piatom poschodí! Nejaké zviera? Čudo?
Rýchlo zliezla zo stoličky a ukryla sa do bezpečia svojej postele. Pod paplón. Úplne celá. Chvíľku tam tak zostala. No nedalo jej. Znova vyliezla a zamierila k oknu. Čudo tam stále bolo. Zelené, zo šiestimi nožičkami, či prísavkami, ťažko povedať, vo veľkosti väčšej korytnačky odspodu. Jasne sa to na ňu skúmavo pozeralo. Vôbec sa to nehýbalo. Len sedelo sa na niečo čakalo.
Slnečné lúče čoraz viac prenikali do atmosféry západnej časti Zeme a sľubovali nový deň. Čudo a dievča si na seba zvykli. Pozerali na seba skúmavo a nekonečne dlho. Nakoniec sa mu pošepky, aby nikoho doma nezobudilo, prerušilo ticho ľudské mláďatko.
„Bojím sa ťa. Prosím odíď.“
To niečo sa trochu pohlo.
„Neviem, prečo si sem prišiel a prečo si na mňa zvedavý, ale bola by som rada, kedy si sa išiel pozerať na niekoho iného. Tu nič zaujímavé neuvidíš.“
Divný návštevník s tým asi nesúhlasil, lebo sa nemal k odchodu.
Po chvíľke mlčania a pár slzičkách sa Tánička prihovorila.
„Asi odo mňa niečo chceš.“
Hovoriť s niekým a niečím, čo vás zdanlivo aj skutočne ignoruje nie je jednoduché v žiadnom veku. Na to treba inú silu, ale maličká to nakoniec zvládla. Strach z nej pomaly vypŕchal. Dýchala pokojne, uvoľnene, cítila, že sa toho nemusí báť. Akoby jej to povedalo, že prišlo v mieri. Akoby jej to videlo do vnútra a ona do neho. Tušila, že je z ďaleka, zvedavé okrem žiary svetlometov stavby aj na ňu. Ale nemala mu čo dať, iba svoju čistú dušičku.
„Dobre, ak inak nedáš. Dohodneme sa. Teraz nás necháš na pokoji, a keď budem veľká, tak si ma vyhľadáš a porozprávame sa. Teda, ak stále ešte budeš chcieť,“ povedala a odišlo do kuchyne, kde si veľmi potichu nalialo vodu do skleneného pohára. Keď sa vrátila, tak jej priateľ tam už nebol. Nezostal po ňom na skle ani slizký, ani nejaký iný odtlačok na skle.
A hoci samotnú Táničku prekvapilo, že jej to nakoniec prišlo ľúto, niečo sa v nej zmenilo. Nočné mory po tomto stretnutí sa už nikdy nevrátili.
XXX
A tak milá Táňa čaká, vie, že do jej života ešte tajný hosť príde. Netuší v akej podobe. Nepozná deň, mesiac, ani hodinu, len si tak navráva, že to bude v noci. Vie, že bude v tej chvíli sama. Možno ju jej priateľ stále sleduje, možno ju neviditeľne chráni, možno vedie životom. Či je na opätovné stretnutie pripravená? Asi nie. Možno jej život má byť skúška, ktorú občas zvláda dobre, inokedy s čiernymi bodmi, a má z nej oprávnený strach. Jedno však z istotou vie. Že je spoluzodpovedná. Za ľudstvo. Aj od nej záleží, čo si tam hore o nás pomyslia...

Veronika Valent

Veronika Valent

Diskusia

Myrmarach
V prvej polovici text dosť škrípe, ale inak pekné. 6 bodov
23.05.2020

xius
Prepekne! Zaver ako cliffhanger som vzdy chcel skusit, ale nemal som odvahu, tu tak fajn sedi.
A na takom sidlisku som
vyrastal, mozno jeeemne ovplyvnene. :)
23.05.2020

Marek Páperíčko Brenišin
Mne sa ten cliffhanger nepáčil. Pokojne by to mohlo fungovať aj bez neho. Okrem toho, používaš predlhé vety, ktoré zbytočne spomaľujú tempo poviedky. Najmä v úvode som mal čo robiť, aby som nezačal čítať "diagonálne". 6 bodov.
23.05.2020

HB
Na mňa zas ten záver fungoval, celkovo aj atmosféra poviedky sa mi páčila. Chcem viac! Co bolo potom? Rozviň to, ak budeš mať ďalšie nápady :)
23.05.2020

YaYa
Pridlhý opisný úvod a na príbeh akoby nezostal čas. Veľa priestoru si venovala prostrediu
24.05.2020

YaYa
a hoci chápem, že zrejme bolo inšpiráciou, nakoniec s témou až tak nesúviselo. Taký úvod pristane skôr dlhšej forme, v poviedke by dom začala akciou, postavou a k prostrediu sa možno vrátila. Ale je to PNP, to treba stále zdôrazňovať, na prerábky nebol čas. Inak pekne obrazotvorný, hoci pomalý text.
24.05.2020

Aleš Horváth
páčil sa mi štýl rozprávania. akoby si sedela oproti mne v kresle a pri čaji mi rozprávala zážitok z detstva.
čo sa týka príšery, predstavil som si tú prerostlou chobotnici z filmu Prometheus.
fajn hororova atmosféra, už som čakal že dievčatko otvorí okno a príšera ho vcucne, či nejako inak ovplyvní jeho život.
momentálne očakávam, že napíšeš pokračovanie. a že dokonciš začaté.
24.05.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.