Robota ako každá iná

Ale niee, ja musím byť nejaký extra obľúbený zhora, pretože nikdy sa nič nedeje tak, ako si to naplánujem. Keby som žil v starovekom Grécku (či Ríme? už si nepamätám a nemám čas si to vygoogliť), bol by som takým favoritom bohov, že by ma zo sveta nemohlo zniesť inak, ako po rýchlom zásahu bleskom. Ale odísť zo sveta ako ľudský hromozvod mi príde stále láskavejšie, ako robiť babysittera psovi Baskervillskému. „No, no! Poď obludička! Nemusíš sa ma bojkať! Mám piškotku,“ hovorím do tmy nežným hlasom.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Odjakživa sa naskytá otázka, ako zabiť niečo, čo je mŕtve.
Je to pekný oxymorón: niečo, čo je mŕtve, by proste... malo byť mŕtve!
Ale niee, ja musím byť nejaký extra obľúbený zhora, pretože nikdy sa nič nedeje tak, ako si to naplánujem.
Keby som žil v starovekom Grécku (či Ríme? už si nepamätám a nemám čas si to vygoogliť), bol by som takým favoritom bohov, že by ma zo sveta nemohlo zniesť inak, ako po rýchlom zásahu bleskom. Ale odísť zo sveta ako ľudský hromozvod mi príde stále láskavejšie, ako robiť babysittera psovi Baskervillskému.
„No, no! Poď obludička! Nemusíš sa ma bojkať! Mám piškotku,“ hovorím do tmy nežným hlasom.
Čo je? Raz to zabralo na jedného vlkolaka! Hoci už každému na počkanie nevykladám, že neskôr sa z neho vykľul akýsi Peťo a pozval ma na rande a klobásku. Stráca to čaro.
P.S.: rando ušlo.
Doslova. Ani sa tomu Peťovi nečudujem, sám by som sa nedokázal dlho počúvať bez toho, aby vo mne skrsla myšlienka zutekať cez otvorené okno na mužskej toalete.
Verný heslu človek mieni, pán Boh mení, si už ani nerobím ťažkú hlavu nad svojimi životnými rozhodnutiami. Proste to nemá význam.
Chcem si vybrať kariéru, ktorá ma nebude stáť kľudný spánok? Nechcem žiadne papierovačky a arogantného šéfa. Čísla nemám rád. Za to mám rád psov – no na veterinu si netrúfam, biflím sa nerád. Tak skončím pekne krásne ako kynológ, so zmätenou prognózou do budúcna, lebo však viete... zmeny sa diktujú zhora.
K polícii ma nechcú, aj záchranárske jednotky sú už nabité na prasknutie, ale stále sa môžem ujať ako majiteľ chovnej stanice. Lenže stará pesnička: biznis po troch mesiacoch stroskotá a ja som znova na bode 0. Alebo mínus jedna. Alebo mínus nekonečno, ak niečo také existuje. Ako som spomínal, matika nie je moja silná stránka.
A tak sa dávam na robotu, do ktorej sa nikto nehrnie.
Najprv ako hrobár, ale tie zblúdilé duše mi nedajú spávať. Vraj im mám pomôcť s tým či oným. Nájsť nejakú starú lásku, zabiť nejakého nového nepriateľa, vypnúť žehličku – inak nemôžu prejsť na druhý svet. Neostáva mi nič iné, ako podať výpoveď a hľadať ďalej.
Nakoniec skončím u cvičenie beštií.
„Keď to už raz nemôžeš zabiť, tak sa to snaž aspoň vychovať,“ vravievala o mne matka, keď som dospieval.
V okamihoch ako je tento, nie je jediná, kto ľutuje, že predsa len nešla na tú interrupciu. Radšej odísť zo sveta v rukách lekára, ako v pazúroch krvilačnej beštie.
Ale platia dobre! Napríklad ja platím v naturáliách.
Občas mi vyrazia zub či dva (aspoňže má firma stomatologické benefity), občas prelejem krv (za to mi však nikto nedá Janského plaketu) a snáď raz – jedného pekného dňa na to doplatím úplne.
Lebo verte mi, v tejto branži sa asi nikto nedočká dôchodku s krížovkami a ponožkami v sandáloch.
Ani si nechcem predstaviť, čo by sa stalo, keby som ich nosil teraz! Už aj nemecké ovčiaky vyštartovali pri pohľade na biele ponožky, nechcem si predstaviť, čo by spravila dvesto rokov stará miestna legenda. Neviem, čo tie psy tak provokuje na tom biednom kúsku oblečenia, ale čo sa týka ponožiek, sú otravnejší ako domáci škriatkovia.
Ďalšia z vecí, ktorým sa musím vyhýbať, je jazdenie na bicykloch.
Nemôžem sa poddať novému trendu ekologického a ekonomického transportu, pretože pneumatiky sa dajú prehrýzť raz dva a nič nevyprovokuje psovité šelmy k akcii viac, než obraz točiaceho sa kolesa.
Samozrejme, rovnaká vec platí aj o autách, takže na meetingy so smrťou chodím výhradne pešibusom a to značne limituje moje možnosti úniku.
Na telesnej som nikdy nevynikal v behu. Vždy keď mi tréner kričal: „Predstav si, že ťa naháňa medveď!“, pokrčil som ramenami a v hlave som odpočítaval čas do skončenia hodiny.
Ale verte mi, v reálnom živote som si nedovolil toľkú ležérnosť.
Na španielsky príklad by sa občas maratón mieru mohol aspoň raz za desať rokov zmeniť na maratón zmieru.
Keby na vás vypustili býka, ktorý váži asi desaťnásobok vašej hmotnosti a pri spätnom pohľade sa vám zdá snáď päťdesiatkrát väčší... rýchlo by ste prišli na to, ako sú na tom vaše bežecké schopnosti. Ak by ste boli ako ja, prišli by ste na to, že sú kompletne, ale totálne... na piču. A potom by ste začali vyjednávať.
Však to poznáte - fázy zmierenia sa so smrťou. To jest: popieranie, hnev, hľadanie vinníka, vyjednávanie, depresia, prijatie.
Vinníka nájdem raz-dva, je to tá ozruta za mnou, ktorá mi už dýcha na krk. Úlohu mediátora zastávam ja.
„Kámo, počúvaj, nemohol by si si to premyslieť?“
Repertoár mojich poslucháčov je fakt bohatý. Nemyslite si, že na svete strašia len prekliate psovité šelmy, väčšinou ide o druhy, s ktorými sa dokážem porozprávať. Napríklad upíri sú celkom fajn. Hoci je pravda, že moje kolegyne ich priam neznášajú.
Ja si však ako pravidelne-nekrvácajúci-jedinec myslím, že sú menšie zlo. Väčšina týchto krvilačných potvor si totiž viac ako naháňanie ma po cintorínoch, užíva spoločný rozhovor.
Predsa len, ľudí už zabili až-až, ale kto je dosť drbnutý na to, aby si našiel minútku na to, aby si s nimi pokecal o počasí?
Tak sa rozprávame.
Niekedy im nerozumiem, predsa – čo očakávate od potvory, ktorú zabili ešte za obdobia tatárskych vpádov kolíkom do srdca. V tých časoch bola znalosť anatómie veľmi biedna, takže si srdce často pomýlili s inými orgánmi.
Prepichnuté oči, brucho... uši??? Aj s náušnicou? A existujú aj exoti, ktorí pojali výraz „srdce mi bije priam v krku“ príliš doslovne. Laryngotónia nebola v stredoveku žiadna novinka.
Zostáva len hádať, čo mi mnoho z tých nešťastníkov chce podobať. Aspoň v tomto aspekte si viem predstaviť, aké by to bolo byť na deň zubárom.
„Takže... uhm... chceš mi tým povedať, že ťa feľmi boueo, keť ti zabili šenu. Ach, nič si z toho nerob. Poznám zopár blúdivých duší, možno by jedna alebo dve stáli o rande. Aspoň by namiesto strašenia dobytka mohli nájsť nejaké zmysluplné hobby. Dobre, považuj to za vybavené.“
Ale čo si mám k*rva počať s takým vlkom?
Psy mám rád: dodnes spomínajú na svojich predošlých pánov, len tak neublížia človeku.
Vlci sú však úplne iná kategória – ani im nepoviete „Dobrý, dobrý!“ a už vám chňapú po hrdle! Kamarát, no tak to pŕŕŕ!
Musím za jednu noc napraviť to, kde darwinizmus zlyhal - musím tú chlpatú potvoru mŕtvu-nemŕtvu príšeru (čo sa tak nápadne podobá na môjho československého vlčiaka), presvedčiť o tom, že ja vlastne nie som zlý, že ja som kamarát. Na rozdiel od skutočného vlka mi však v presviedčaní nepomáha ani steak či kuracie stehno – to ja som tá najchutnejšia lahôdka.
Niekedy si myslím, že mám práce nad hlavu (najmä ak mi na čelo kvapkajú spenené vlčie sliny, aby ma o tom presvedčili). No nemenil by som ju ani za svet! Nemám inú možnosť ako vytrvať – ako veterinár by som sa dlho neohrial. Žiaden majiteľ by neocenil, keby som jeho domáceho maznáčika oslepil po tom, čo sa mi snažil odhryznúť ruku.
A verte mi, oči niektorých čiváv žiaria väčšou zlobou ako celá svorka vlčích beštií zviazaná dohromady.

Straka

Straka
Pretože mám rada všetko, čo sa blyští. Vrátane zlatých zapaľovačov. Tie sú proste cool.

Diskusia

Myrmarach
Pekne napísané, ale unikol mi dej. 6 bodov
02.05.2020

Marek Páperíčko Brenišin
He?
Dobré ku taboraku, ale čo sa tam vlastne dialo? Skôr než poviedka mi to prišlo ako úvaha alebo črta.
6
02.05.2020

xius
To bol akyy svizny text! Tolko uhlov, vtipov a mini hraciek so slovami, uf! Bavilo ma tym letiet.
02.05.2020

Aldeberan
Príde mi to, že si mala super nápad a nestihla dopísať (poznám na vlastnej koži, PNP je ťažký žáner).Chyba dej, skôr ide o prúd myšlienok a expozíciu, aká by v normálnej poviedke bola predtým, ako sa začne diať dej. A popravde, celkom rad by som si niečo precital z vesmíru, kde duše zosnulých prosia hrobarov, aby im išli vypnúť žehličku. A kopa dalších dobrých nápadov tam bola! 7/10
03.05.2020

B.T. Niromwell
Pekné, sympatické, trochu ukecané, len na to, koľko sa tá hlavná postava o sebe narozprávala, toho veľa nepovedala:) Preskakovanie z príbehu do príbehu sa mi ale veľmi páčilo a to veru nie je niečo, čo zvládne hocikto.
04.05.2020

Straka
Verte mi, sama som hneď po publikovaní trochu oľutovala, že som nemala viac priestoru sa s tým vyhrať a komentáre mi to len potvrdili :DD Mohlo z toho byť niečo dlhšie, niečo, čo by malo hlavu aj pätu :D Áno, predsa len: poviedka je epický žáner, patrilo by sa, aby mala nejaký dej :DDDDDDD Chudák Čechov a jeho zbraň, hneď som si na nich spomenula :D
"Remove everything that has no relevance to the story. If you say in the first chapter that there is a rifle hanging on the wall, in the second or third chapter it absolutely must go off. If it''s not going to be fired, it shouldn''t be hanging there."
Sama neverím, ako veľmi som vyšla z cviku, čo sa týka poviedok! :D Pár rokov dozadu som dokázala vyprodukovať príbeh, ktorý mal úvod, jadro a záver a trefnú pointu na 500 slov. Mám ich celú zbierku! :D
Preto som si myslela, že napísať poviedku za hodinu je super nápad a že to dám ľavou zadnou, no teraz vidím, ako veľmi som vyšla z cviku :D Keďže som sa frekventovaniu autorov ako Sienkiewicz, Mann, Murakami sama naučila rozkecávať a detailovať... píšem ako keby ma platili podľa počtu slov ako chudák Dickens :DDD Dnes napíšem v dobrý deň napíšem aj 5000 slov za deň, ale stratila som schopnosť "hovoriť k veci" :DDD
Asi sa vrátim k Hemingwayovi a Maupassantovi pre inšpiráciu, oni teda vedeli, ako má vyzerať dobrá poviedka :D Predsa len, vedieť byť stručný a jasný má tiež svoje čaro ;))
Ďakujem za názory, súhlasím, toto je fakt poviedka, v ktorej treba hľadať "potenciál", nedopečený polotovar :D Ale pri písaní som sa fakt pobavila, dúfala som, že pobavím aj niekoho ďalšieho (scifi vyzerá byť priateľský kolektív), takže som sa nehanbila ju poslať do sveta :D Možno sa k nej niekedy ešte vrátim a prerobím ju ;))
07.05.2020

Milan "Miňo" Tichý
Heh, no...rozsah ozaj dobrý, to všetka česť. Za hodinu toľko znakov. Ale menej je niekedy viac. Bolo to až siahodlhé. Nápad tam bol, len prevedenie bolo dosť subjektívne. Popravde som sa vtom strácal jedna radosť. Chcelo by to riadne preškrtať a dať preč všetko, čo narúša čitateľovu pozornosť. Tých informácii tam bolo proste priveľa, keby sa polovica vyškrtla dávalo by to lepší zmysel. A samozrejme to dať do deja a bolo by to fajn. Takto je to len kopa nápadov bez formy.
08.05.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.