Necronomicon

„Tak dobre, dajme tomu, že máš pravdu. Dajme tomu, že to naozaj dokážeme. Ale čo potom?“ Peťo sa celý nervózny prechádzal izbou. Oproti nemu sedela Dáša, jeho priateľka a držala v rukách podivnú knihu viazanú v koži.
Fantastická poviedka 3.
kolo
„Tak dobre, dajme tomu, že máš pravdu. Dajme tomu, že to naozaj dokážeme. Ale čo potom?“ Peťo sa celý nervózny prechádzal izbou. Oproti nemu sedela Dáša, jeho priateľka a držala v rukách podivnú knihu viazanú v koži.
„Peťo neblbni, vieš si predstaviť tie možnosti? Všetkých tých politikov a humanistov a..“
„A Dolfíka jemu podobných,“ vpadol jej do reči jej partner. Samozrejme, aj on po tom túžil, no nie za takúto cenu. Vedel, že jeho priateľka je jediná, kto ovláda starý jazyk a kto môže knihu správne použiť, no práve preto jej v tom musel zabrániť. Vychmatol jej knihy z rúk, hodil ju na zem ku krbu a viac sa o tom nechcel baviť.
S Dášou sa tú noc pohádal a keď s tresnutím dverí odchádzala, zamračene a urazene sedel na stoličke. Ani sa len s ňou nerozlúčil. Sám napokon sadol do auta a z chaty doslova ušiel.
Keď mu o pár hodín zazvonil telefón, bol už doma a spal.
„Halóoo? Áno, to som ja, kto volá? Nemocnica? Čože? Je vporiad... Bože...nie, prosím, to nie...“
Keď ju priviezla záchranka, už sa nedalo nič robiť. Dášu na priechode pre chodcov zrazil akýsi chuj na mercedese. Lekár mohol už len konštatovať smrť.
Najbližšie dva týždne si Peter veľmi nepamätal. Každý večer zaspával s fľaškou vodky a každé ráno sa zobúdzal s opicou. Stala sa z neho troska. Ani na pohreb nedokázal prísť, odmietal sa zmieriť s jej smrťou.
Napokon, asi po troch týždňoch ľútosti sa mu v hlave začal rodiť plán. Najskôr v podobe nesmelej iskry, z ktorej ak chcel stvoriť plameň, musel začať konať. Na chate, tam, kde sa s Dášou tak škaredo pohádal, našiel pri krbu hodené to čo hľadal.
Vzal ju z podlahy a už ufujazdil do najbližšieho útulku. Pár mačiek a nejaké psy by mali stačiť, veď najskôr treba otestovať, či to naozaj funguje, však? Času na realizáciu svojho plánu mal dosť, kúzlo funguje iba na prestupný rok o polnoci medzi posledným februárovým dňom a prvým marcom. Najbližší rok teda robil pokusy na zvieratách nevalnými úspechmi. Čerpal zo svojich poznámok. Ani zďaleka neovládal jazyk mŕtvych tak dokonalo, ako jeho mŕtva milá. Stal sa z neho čudák, susedia ho z diaľky obchádzali a mesto, na okraji ktorého býval, postupne prepustilo niekoľko šarhov z dôvodu neočakávaného poklesu túlavých psov. Zato na Petrovom pozemku sa kopila hŕba všakovakých kostí.
Čas utekal prekvapujúco rýchlo a tých niekoľko mesiacov ubehlo sťa voda. Napokon sa blížil deň D. Uprostred izby Petrovho domu pár sviec. Pri nich Peťo, zmenený na nepoznanie. Neupravená brada takmer až po zem, špinavý a smradľavý somrák, so šialeným pohľadom. Už dávno sa odcudzil civilizácii, už dávno prestal byť súčasťou tohto sveta. Oproti nemu stolík, na ňom otvorená tajomná kniha viazaná v koži.
Pri nohách košík s akýmisi časťami tiel, ťažko rozoznať, či ľudskými alebo zvieracími.
Hodiny blížiace sa k polnoci, tajomný rituál vzývajúci Archonov i Prastarých, bytosti šedých vesmírov, stojacich za hranicou temnoty i svetla. Zopár kvapiek krvi, tajomná zmes bylín, možné zaklínadlá a úder polnoci.
Nič. Dáša nikde. Peter však nestrácal hlavu, vedel že z hrobu sa tak rýchlo nevstáva. Dáša isto potrebuje pomôcť. Bleskovo schmatol rýľ, lopatu, krompáč a poď ho.
Na cintorín dorazil asi o hodinu neskôr. Dášin hrob našiel ľahko. Predsa len, počas tých pár mesiacov ho pravidelne navštevoval, sťa by tajomný páchnuci pološialený bezdomovec.
Bleskovo sa dal do kopania. Isto sa nemôže dostať s truhly. Isto potrebuje pomoc.
„Už som tu drahá, počuješ ma?“ mrmlal. Napokon ju narazil krompáč na niečo tvrdé. Rakva! Vykopať ju mu trvalo vyše štyroch hodín. Už svitalo , keď konečne prerazil krompáčom veko.
„Zlato, už som tu. Si hore?“ horlivo šepkal k mŕtvolne bielemu studenému telu.
„Zlatko, to som ja, veď, veď odpovedz.“ Slzy mu tiekli dole tvárou keď páčil kryt truhly a vyťahoval zapáchajúce zvyšky toho, čo kedysi bolo jeho milou.
„Miláčik,“ snažil sa stále Peter, no mŕtvola sa ani nehla. Nechápal, veď urobil presne to čo kniha požadovala. Alebo nie? Kde spravil chybu?
Keď na neho ráno zavolali políciu, ešte stále sa snažil prebrať svoju lásku z mŕtvych. Úprimne, určite by sa dostal aj na titulné strany novín ako úchylák z cintorína, keby sa ho nepredbehli iné, omnoho viac šokujúce správy. Po celom svete začali vstávať vstávať z hrobov dávno mŕtvi politici. V Afrike hlásili návrat Nelsona Mandelu, v Rusku Lenin a Stalin. V USA si zas prišiel po klobúk Abe Lincoln. A v malom meste v jednej malej izbe na stolíku ležala prastará kniha nazvaná Necropoliticon.

cyberstorm

cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

cyberstorm
možné zaklínadlá = mocné zaklínadlá :D
29.02.2020

HB
Toto bolo veľmi vtipné a dobre napísané, super!
29.02.2020

B.T. Niromwell
Mňa sa to naopak veľmi dotklo, že aký srdcervúci príbeh, čo vtipné? Akože pointa áno, ale ten stred bol dramatický, teda až na bradu po zem :D
29.02.2020

YaYa
Bod dole za rozkladajúcu sa lingvisticky zdatnú priateľku :P
29.02.2020

Magda Medvecká
Ten koniec bol skvelý, fakt som sa smiala na Necropoliticone :D A vlastne som celkom rada, že neprebral priateľku, hoci by boli dosť super dvojka, bezdomovec s bradou dlhou až po zem a zombie priateľka, ale bolo to pekné narušenie klišé o zamilovaných dvojiciach, čo dosť oceňujem :)
29.02.2020

Monika Kandriková
Ak sa už vyberiete oživovať, čítajte pozorne! Pekný vtípek. :D Pobavilo.
01.03.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.