Beštia

Vesmírna stanica čelí útoku. Migel, verný a oddaný strážca, sa pokúša dostať dr. Santonovú do bezpečia. Beštia je však tak veľmi blízko...

Dr. Santonová sa prebudila a nedokázala si spomenúť prečo. Posadila sa na posteli a hľadela na svoj odraz v okne. Dlhé biele vlasy lemovali opálenú zvráskavenú tvár a splývali na plecia zahalené v bielej nočnej košeli. Vek sa jej podpísal na tvári v podobe hlbokých vrások, ale neohol jej telo, ktoré stále držala vzpriamene. V tom sa ozval zvonec pri vchodových dverách do jej apartmánu a jej došlo, že ju zobudilo práve toto. Vstala z postele a blížila s k vchodovým dverám. Zvonec sa ozval opäť, niekoľko krát po sebe. Doktorka pristúpila k ovládaciemu panelu dverí a aktivovala obraz bezpečnostnej kamery. Pred dverami stál Migel, jej osobný strážca a dôverník.

...

„Musíte okamžite odísť!“ vykríkol Migel len čo sa otvorili dvere. „Ihneď! Nemáme vôbec čas! Stanica je pod útokom a od svojho zdroja v bezpečnostnej službe viem, že prvá obranná línia bola rozprášená jediným útočníkom! Všetkým VIP osobám bola nariadená okamžitá núdzová evakuácia!“

Migel dychčal a chrlil zo seba slová. Vybral pri tom zo skrine kabát a prehodil ho doktorke cez plecia.

„Zadrž.“ Zastavila ho doktorka. „Pomaly a poporiadku. Čo sa deje? Kto na koho útočí? Prečo všetkých evakuujú kvôli jednému útočníkovi?“

Migel sa pri pohľade do doktorkiných oceľovosivých očí upokojil, ale v hlase mu stále znela istá obava.

„Na stanici pred 25 minútami pristál vesmírny čln s registráciou nejakej banskej spoločnosti. Hlásil núdzový stav tak dostal povolenie na pristátie v núdzových dokoch. Ihneď po pristáti vypuklo peklo. Útok bol rýchly a prekvapivý, doky zachvátil požiar. Kým sa bezpečáci spamätali a sformovali obrannú líniu a prieskumnú jednotku, dorazil útočník až na ich stanovište. Operatér na koordinačnom centre je môj kamarát, dlhuje mi veľkú láskavosť a okamžite mi zavolal. Útočník bol vraj iba jeden. Bol úplne imúnny voči akýmkoľvek pokusom o zneškodnenie či zastavenie. Obranná línia padla do posledného muža a útočník pokračuje smerom do vnútra stanice. Bezpečáci netušia čo robiť, nevedia ako ho zastaviť, všetky ich zbrane sú neúčinné.“

Migel pozrel na hodinky a začal nervózne prešľapovať. „To sa stalo pred 11 minútami.“

Uprel pohľad na doktorku Santonovú, ktorá v nich teraz neomylne videla strach.

„To ale nie je všetko. V čase útoku niekto hackol staničný systém a hľadal informácie iba o jedinej konkrétnej osobe. O vás.“ Tento krát sa Migelov hlas takmer nebadateľne zachvel a doktorke Santonovej došlo, že tá 130 kilová hora svalov má v skutočnosti strach o ňu.

„Kamarát mi každú chvíľu pošle prístup k bezpečnostným kamerám stanice. Podľa posledných informácií sa práve bojuje v hangároch s hydroponickými nádržami a útok postupuje k obytným častiam stanice. Poplach zatiaľ nebol vyhlásený aby sa predišlo panike, ale situácia je naozaj vážna, mali by ste ihneď odísť.“ Na dôraz svojich slov Migel otvoril apartmánové dvere a gestom jasne naznačil, aby doktorka vyšla na chodbu.

„V poriadku Migelito.“ Povedala s úsmevom na tvári a nežne ho pohladila po líci. „Nakoniec to môžeme celé prečkať v pohodlí a v bezpečí na Ankore.“ Ráznym krokom vykročila do osvetlenej chodby. Migel si z úľavou vydýchol a vykročil za doktorkou.

...

„Doktorka počkajte“, zvolal Migel po pár minútach chôdze po spletitých uličkám obytného komplexu. Doktorka neomylne smerovala do VIP dokov, kde kotvila aj Ankora, medzihviezdna jachta prvej triedy.

„Máme prístup ku kamerám. Práve sa bojuje v sivej zóne. To sú prevažne automatizované výrobné linky, sklady a distribučné centrá. Boj postupuje veľmi rýchlo, mali by sme sa poponáhľať. Ďalšie sekcia sú obytné bloky radového personálu a údržby stanice. Vysoká koncentrácia ľudí na malom území. Keď boje preniknú až tam, bude vyhlásený poplach. Potom vypukne skutočné peklo a panika. Každý sa bude snažiť dostať preč.“

Migel rozprával počas chôdze, pričom nastavoval na holografickom ovládacom paneli výstup bezpečnostných kamier stanice. Ten teraz podal Dr. Santonovej s nastaveným výberom jednotlivých kamier. Doktorka rýchlo listovala medzi jednotlivými zábermi. Migel prešiel pred ňu, aby jej kliesnil cestu medzi čoraz hustnúcim zástupom ľudí z VIP zóny, ktorí takisto smerovali do dokov ku svojim súkromným jachtám. Jedným okom neustále sledoval doktorku, a preto si ihneď všimol že odrazu zastavila s pohľadom upreným na panel. Migel k nej pristúpil a videl, že obraz bol zastavený s detailom na znetvorenú tvár. Bola to tvár muža, ktorej však na ľavej polovici chýbala koža. Spodná čeľusť bola odhalená a protetická, pravdepodobne kovová. Jedno oko mal vylúpnuté a miesto neho mal osadenú protetickú náhradu, ktorá vyzerala ako miniatúrny teleskopický ďalekohľad a vôbec nepripomínala náhradu oka. Nos mu chýbal úplne a zvyšok tváre mal posiaty spleťou hlbokých červených jaziev. Na zábere boli viditeľné brutálne, proporčne úplne uletené trapézové svaly na krku medzi ktorými bola vkliesnená táto znetvorená hlava.

Dr. Santonová prehovorila tichým a chladným hlasom nedvíhajúc zrak od zohavenej tváre.

„V akom štádiu je projekt Lazarus?“

Migel pozrel prekvapene na doktorku. Nechápal ako môže teraz zrazu myslieť na prácu. Bál sa, že sa bude brániť odchodu práve kvôli svojej práci na stanici už od začiatku. Nespomenula to však ani slovkom a išla. A teraz s tým začína uprostred cesty.

„Momentálne máme pokrytie asi 38%. Plus mínus nejaké desatiny. Pani doktorka, teraz však naozaj nemáme čas na ...“

„Okamžite aktivujte červený protokol.“ Dr. Santonová prerušila Migela uprostred vety. Stále hľadela na tú znetvorenú tvár a jemne krútila hlavou, akoby sa niečomu čudovala.

„Pani doktorka, čo to..“, zajachtal prekvapený Migel.

„Okamžite aktivujte červený protokol!“ skríkla doktorka. Konečne zdvihla zrak od zobrazovača a uprela na Migela tvrdý, spaľujúci pohľad. Ten okamžite vzal do ruky ovládací panel, chvíľu do neho ťukal a potom ho podal späť doktorke. Svietilo tam jediné veľké tlačidlo SPUSTIŤ.

„Hotovo. Zvyšok je na Vás, je to Vaše dielo.“

Doktorka schmatla ovládací panel a bez zaváhania sa prstom dotkla tlačidla. Okamžite nabehol odpočet 15 min a začal odpočítavať sekundy. Spýtavo sa pozrela na Migela.

„Spustenie systému a nabehnutie zdroja vo vysielači. Keď odpočet dôjde k nule, protokol bude spustený. Teraz sa to dá zastaviť iba manuálne na palube Ankory.“, vysvetľoval Migel už opäť počas chôdze. V tom sa spustil alarm a svetlá sa prepli do pohotovostného červeného režimu.

„Mali by sme sa poponáhľať.“, zopakoval opäť Migel. Celú zvyšnú cestu do dokov už neprehovorili.

...

Migel stál pred nakladacou rampou Ankory a sledoval odpočet. Ostávalo necelých 5 minút. Už tri minúty bolo zvuky boja jasne počuť a stále sa blížili. Ankora sa stála pripravovala na štart, preto doktorka odmietla nastúpiť a skryť sa vo svojich kajutách.

„Ak nie sme schopný odletieť, chcem byť tu. Pri tebe som aj tak v najväčšom bezpečí.“, odbila jeho prosby a žiadosti aby sa ukryla.

Okolo Ankory stál v polkruhu 150 členov bezpečnostnej služby stanice, ktorých využívali ako osobnú stráž počas masových návštev v robotníckych ubytovniach, kde očkovali ľudí proti chorobám. Stáli v niekoľkých radách strategický rozmiestnený za stĺpmi, rampami a debnami s vybavením. Všetci sledovali priestor VIP dokov. Na pravej strane silové pole oddeľovalo vnútro dokov od vesmíru. Z ľavej strany prúdili ľudia z VIP zóny. Po chodbe pobehoval personál dokov a zaparkovaných lodí. Vtom otriasol dokom výbuch.

Zo steny na ľavej strane vyšľahol plameň a vyvalil sa kúdol dymu. Bolo to asi 300 metrov od Ankory. Ľudia v okolí výbuchu sa pomaly dvíhali zo zeme, aj keď niektorí ostávali stále bez pohnutia ležať. K miestu začali pribiehať bezpečáci z dokov. V tom sa z dymu a plameňa vynorila postava.

„A do riti!“ vydýchol Migel pri pohľade na beštiálnu postavu. Bol to obor, meral aspoň 2,5 metra a bol neskutočne svalnatý. Migel neveril, že by svaly mohli tak veľmi narásť. Každý sval bol zväčšený aspoň dvoj až trojnásobne. Jasne viditeľné červené žily sa rozvetvovali v obrovských uzloch tkanív. Svaly mal tak napuchnuté, až deformovali jeho telo. Chrbtové a trapézové svaly vyčnievali nad hlavu ako chrbát býka. Hlavu zo zohyzdenou tvárou mal posadenú hodne nízko, akoby vôbec nemal krk. Ramená, ruky a stehná mal opuchnuté do obludných rozmerov, takže celý bol dvakrát širší, ako nadpriemerne stavaný Migel. Celé telo rovnako ako tvár mu pokrývali červené jazvy, kovové platničky a pásy, rôzne drôty a spony. Do toho svietili krvavo červené miesta bez kože, kde boli jasne viditeľné všetky cievy a svalové vlákna.

Migel ho sledoval na záznamoch kamery v ovládacom paneli, takže jasne videl všetky jeho znetvorenia a aj to, ako sa okolo seba rozhliada. Po chvíli upriamil svoje teleskopické oko na jedno miesto a vyrazil. Migel zdvihol hlavu. Znetvorená beštia kráčala priamo k nim.

Bezpečnostné sily dokov, ktoré práve dorazili na miesto, spustili okamžite paľbu. Projektily búšili do tela netvora bez viditeľného efektu. Odrážali sa od neho akoby boli z gumy. V tom mu priamo pri hlave explodoval granát. Netvor zareval. Vyskočil do výšky bezmála 5 metrov a dopadol na telo nešťastníka, ktorý ten granát hodil. Ostala z neho len krvavá kaša na podlahe. Netvor vzápätí skočil po ďalšom bezpečákovi, ktorý do neho pálil so samopalu. Jediným úderom obrovskej päste mu takmer rozdrvil hlavu. Bezvládne telo sa zosunulo na podlahu. Netvor schmatol najbližšie stojaceho vojaka a hodil ho. Telo sa mu v neprirodzene obkrútilo okolo oceľového stĺpa a ostalo visieť asi v 3 metrovej výške. Potom už Migel začal strácať prehľad. Netvor skákal od jedného vojaka k druhému, drvil hlavy a hrudné koše, holými rukami trhal končatiny a telá na polovice. Ľudia v panike utekali a netvor zabíjal všetko čo sa mu priplietlo do cesty. Netrvalo dlho a netvor dorazil až k obrannému kordónu doktorkinej osobnej stráže. Chlapi pri pohľade na neskutočné krvavé divadlo už dávno spanikárili a po netvorovi strieľali. Ten preto neváhal a okamžite začal likvidovať jedného za druhým. Zbrane ani výbuchy mu zjavne vôbec neubližovali.

Migel sa strhol, akoby sa prebral z tranzu. Tak bol pohltený tou neskutočnou brutalitou, ktorá sa mu odohrávala pred očami. Rýchlo skontroloval čas. 1 minúta a 20 sekúnd. Obzrel sa na doktorku. Stála tam vo svetle reflektoru nakladacej rampy a vyzerala ako anjel. S úsmevom na perách pozerala ponad Migela na ten masaker. Keď Migel opäť uprel zrak na bojisko, stál tam netvor, beštia, celý od krvi. V ruke držal bezvládne torzo bez nôh. So žuchnutím spadlo na podlahu pokrytú krvavou kašou.

Doktorka prešla popri Migelovi dopredu a jemne mu rukou sklonila zbraň, ktorou už hodnú chvíľu mieril na netvora.

„Ja neverím vlastným očiam.“ Prehovorila doktorka k netvorovi.

„Si úžasný.“ Rozpriahla ruky a poobzerala sa okolo seba. „Veľkolepé!“ Vykríkla. „Ako si ma našiel?“

Netvor nezmyselne niečo zachrčal a zamrmlal. Vyprskol pri tom sliny a zdravým okom sledoval doktorku.

„Naozaj? To je zaujímavý, a nepredpokladaný vývoj. Takýto aspekt som teda vôbec neočakávala. Celkom by ma to zaujímalo.“ Prehovorila doktorka.

Migel nechápavo pozeral. Akoby doktorka dokonale rozumela tej netvorovej hatlanine. Skontroloval čas. 35 sekúnd.

„Prečo si prišiel?“ Doktorka opäť prehovorila tým chladným hlasom. Tón, ktorý pri tom použila, naozaj doslova mrazil. Netvor opäť niečo zamrmlal, zahúkal a zachrčal. Začal prestupovať z nohy na nohu a gestikuloval rukami.

„Ha. Takých tu bolo.“, vyprskla doktorka. „Prečo by si mal byť ty iný? Nezabúdaj, že si môj.“ Doktorka hovorila tvrdo a namierila ukazovák priamo na netvora.

„Bol si, si a vždy budeš v mojej moci“.

Časomiera zapípala, keď dosiahla nulu. Migel kútikom oka zazrel, ako ľudia v dokoch, ktorí prežili vyčíňanie netvora, z ničoho nič popadali na zem ako podťatí. Asi polovica ľudí, ktorá zostala stáť, začala priskakovať tým ostatným na pomoc. Migel to nechápavo sledoval. Čo sa to preboha deje? Mal sa predsa iba zničiť server so zálohovanými dátami výskumu, apartmán a laboratórium doktorky Santonovej.

Mostík Ankory zahlásil do vysielačky, že loď je pripravená na odlet.

Netvor opäť niečo zahučal a namieril rukou na doktorku.

„Dnes nie.“ Povedala doktorka a vystrela ruku. Držala v nej malý podlhovastý predmet a namierila na netvora. Ten zavyl a padol na kolená a následne tvárou na zem. Bol stále pri vedomí, zapieral sa svojimi ohromne svalnatými rukami do zeme a pokúšal sa vstať. Neskutočne pri tom zavýjal. Zdalo sa že trpí bolesťou a nedokáže vstať.

Doktorka vytrhla Migelovi z ruky ovládací panel a niečo rýchlo naťukala. Migel videl ako sa na ovládacom paneli zobrazila tvár netvora z predchádzajúceho záberu. Vzápätí ju orámoval jasný a výrazný červený kruh a nápis CIEĽ.

V hale sa zrazu začali ozývať výkriky a buchot. Migel videl, ako ľudia, ktorí predtým popadali na zem, začali vstávať. Okamžite sa vrhli na tých, ktorý sa im snažili pomáhať. Napádali ich holými rukami. Driapali ich nechtami a hrýzli zubami. Vrčali pri tom a revali ako zvieratá. Jasne videl, ako nejaká pani v kostýmčeku visí zahryznutá do krku nejakého údržbára, zúrivo mece hlavo a škriabe ho po tvári. Po chvíli zápasenia spadli na zem. Žena vyskočila. Končatiny mala zvláštne pokrútené, akoby v kŕči. Tvár stiahnutú v bolestivej grimase a celú od krvi, ktorá je stekala na dotrhanú bielu blúzku. Telom jej neustále šklbalo a trhalo. Pozrela smerom k Ankore. Rozbehla sa. Okamžite sa k nej začali pridávať ďalší. Po pár sekundách sa na nich rútil celý dav vrieskajúcich, krívajúcich a zvíjajúcich sa pokrivených tiel. Cestou trhali na kusy všetkých, ktorí sa v panike rozbehli preč.

„Ideme“.

Doktorka zdrapla neprítomne hľadiaceho Migela za rukáv.

„Ideme!“ Skríkla naňho tento krát.

Migel sa stále snažil pochopiť, čo sa to deje. Vedel, tušil, cítil, že už to vie, ale nedokázal si niečo také pripustiť. Hlavu mal preto úplne vypnutú. Jeho myseľ odmietla prijať predložené fakty a doslova sa mu zablokovala. Nedokázal myslieť ani rozhodovať, preto poslušne nasledoval doktorku do lode.

Naposledy sa obzrel na netvora. Kľačal stále na všetkých štyroch. Práve k nemu dorazili najrýchlejší jedinci z besniaceho davu príšer. Okamžite sa vrhli na netvora. Hrýzli ho, škriabali, kopali, driapali, udierali. Postupne naňho začali skákať ďalší a ďalší. Netvor však len kľačal a nenávistne hľadel na chrbát odchádzajúcej doktorky Santonovej.

Migel si uvedomil, že už nezavýja.

Tesne pred tým, ako sa uzatvorili dvere nakladacej rampy, netvorove pery sformulovali prvé, jasne zrozumiteľné slovo:

„Beštia!“


Ivan

Diskusia

Aleš Horváth
Tomuto sa hovorí filmová poviedka. Scenár ako z filmu Doom, netvor má tvár ako záporný hrdina z jednej časti Batmana a ľudia umierajú ako v Rambovi.
A.. Migel sa tvári že je na káve s doktorkou a nie práve napadnutý príšerou, keď jej hovorí o nebezpečenstve.
Ten zvrat som nepochopil, prečo ho doktorka označila za Cieľ?
a čo sa týka VIP zóny, sleduješ asi veľa amerických filmov, že?
Čítalo sa to inak v pohode, ale tiež akoby len úvodná scéna z nejakého väčšieho celku.
04.11.2019

Iv
Nie vždy je beštia to, čo trhá ľudí na kusy. Námet - pointa fajn, len by to bolo potrebné ešte viac rozpísať, rozpracovať, určite by to poviedke pridalo na hodnote. Zato opisy paniky a vyčíňania netvora sú popísané zručne, aj Tarantino by skoro zbledol závisťou. Už je to len o tom, komu sa čo páči a čo uprednostňuje na sci-fi poviedkach. Každopádne nie zle napísané, poviedka mala spád, len pozor na občasné, zbytočné gramatické chyby.
08.11.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.