Posledné tri hviezdy

Načo sú nám vedomosti o ďalších formách života vo vesmíre?
Podpor scifi.sk 2% dane
„Proxima Centauri s Bernardom sú jednoducho naše a bodka!” čertil sa kapitán a na dôvažok ešte aj buchol do stola. Major sa podvedome prikrčil. Takéhoto ho ešte nikdy nevidel. Mohutný podbradok kapitána sa pod návalmi emócií hrozivo riasil akoby cítil to najhoršie.
„Pán kapitán, ale...“
„Aké ale?“ Osopil sa kapitán na majora. „Ja neprenechám naše dve najdôležitejšie hviezdy nejakým plazovitým krížencom rodu miriad!“
Podbradok mal v podstate pravdu. To najhoršie sa naozaj blížilo.
„Pozrite sa,“ mávol major rukou k oknu z tvrdeného silikárového skla. Za ním sa vo vákuu vesmíru majestátne vznášala obrovská opacha. Už na prvý pohľad bolo jasné, že je vyrobená z poloorganického ramonitu a všetci dobre vedeli, čo to znamená. Táto materská loď je narozdiel od ich prostriedkov takmer nezničiteľná.
Major poznal kapitána až príliš dobre. Ak v celom vesmíre existoval niekto s absolútne nulovou empatiou a toleranciou voči akejkoľvek inej bytosti a navyše tvrdohlavý a neústupčivý ako mulica, bol to jeho nadriadený.
Samozrejme, ak ľudstvo stratí Proximu a Bernarda, príde o dva zásadné zdroje energie. V pretekoch, kde je už aj tak o pár miliárd rokov pozadu, tak nebude môcť ďalej napredovať. Žiadne zdroje nie sú pri cestovaní vesmírom tak efektívne ako hviezdy.
Ak však Proximu a Bernanrda neprenechajú miriadom, môže to viesť k veľmi rýchlej genocíde celého ľudského pokolenia ako ho vesmír pozná.
„Asi ich predsa len budeme musieť prijať, pán kapitán,“ hlesol major. Možno sa mu vojnu ešte podarí oddialiť. Ak by rýchlo zvládol obnoviť spojenie s Marsom, azda by mohol za ľudskú rasu vyjednávať niekto schopnejší...
„Zariaďte to, major,“ prerušil kapitán majorove zbabelé myšlienky. A doneste mi môj kamilkový čaj!“ zrúkol nadôvažok a zamračil sa na obludnú materskú loď, ktorá všetkým nekompromisne pripomínala, že niečo nie je v poriadku.
***
Látka pripomínajúca satén, no už na pohľad prekvapivo ťažká, sa nečujne kĺzala po epoxidovej dlažbe. Jej majiteľ sa pohyboval rovnako potichu. Pohľad veľkých čiernych očí plných prázdnoty sa upieral kamsi za kapitánovu hlavu a chápadlá pod nimi ležérne prehmatkávali vzduch, ktorý miriadský delegát rozrážal pred sebou.
„Vitajte u nás, Delegát 18596,“ venoval mu kapitán jeden zo svojich preslávených kyslých úsmevov.
Mdelegát mal so sebou aj tlmočníka, ktorý každú chvíľu nervózne pokašliaval a jednou rukou si neustálne posúval omínajúcu reťaz okolo krku. Major priniesol tlmočníkovi pohár vody, modifikovanú extrakciu hliníka v tekutom stave pre delegáta a kamilkový čaj pre kapitána. Delegát si komótne sadol za okrúhly stôl oproti kapitánovi a odpovedal.
„Neprišli sme v...“ začal tlmočník, no kapitán mu hneď skočil do reči.
„Viem, že ste neprišli v mieri.“
„Chcel som povedať... neprišli sme vyjednávať,“ opravil tlmočník kapitána. Ak by aj chcel, nemohol sa roztriasť ešte viac.
„Ani my tu nie sme na to, aby sme vyjednávali,“ kapitán sa majetnícky oprel a spokojne sa usmial. Delegátove chápadielka sa začali hmýriť akosi rýchlejšie.
„Tak potom je to vyriešené,“ snažil sa tlmočník simulovať nadšenie rovnako úspešne ako hlas v medziplanetárnej navigácii.
„Tak potom je to vyriešené,“ prikývol kapitán a napil sa zo šálky.
„Ďakujeme za vašu spoluprácu,“ uklonil sa tlmočník.
„Bude vojna,“ príkývol kapitán a zaodŕhal. Potom zakašlal. Pokrútil hlavou a poškriabal sa na podbradku. Zaodŕhal ešte raz a v masívnom nápore vyvrátil svoje vzdorujúce vnútornosti priamo na okrúhly stôl.
Delegát sa ani nepohol a áno, tlmočník sa roztriasol ešte viac. Vydesene pozrel na delegáta zvažujúc, či neslávne známe telepatické schopnosti tohto rodu siahajú až takto ďaleko.
„Ospravedlňujem sa za malú nepríjemnosť, Delegát 18596,“ ozval sa major a odtisol mŕtve telo kapitána nabok, čo, na jeho nemilé prekvapenie nevyzeralo až tak elegantne, ako si predtým predstavoval. Kvôli zapáchajúcim vnútornostiam sa dokonca nemohol ani teatrálne oprieť o stôl pred sebou. Napokon teda zvolil klasický postoj s rukami za chrbtom a tvrdo pozrel Delegátovi do očí.
„Samozrejme, že vám prenecháme naše dve hviezdy, pán delegát.“
Načo ešte skúmať, čo žije vo vesmíre? Jedno stretnutie s miriadmi predsa ľudstvu bohato stačí.

Dzany

Dzany
Do nekonečna a ešte ďalej?

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Poviedka má celkom slušný rozbeh, ale do záveru sme sa už len doplazili. Zvrat je celkom zaujímavý, trošku ruší prebytok uvádzacích viet. Za 5.
28.09.2019

hayd
Aj ja chcem byť kapitán na svojej hviezdnej lodi a zgúňať niečo vo vesmíre
28.09.2019

Milan "Miňo" Tichý
Ale celkom dobré. Uveril som tomu textu z pár výhradami. Príliš veľa krát za sebou označuješ postavy hodnosťami ako kapitán, čo delegáat, tlmočník a podobne... daj im mená, trochu ich opíš a striedaj to v texte. Napriklad starý Kapitán Peter O´Hara, a hneď o ňom môžeš hovoriť ako o kapitánovi, Petrovi či starom O´Harovi...
03.10.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.