Baran

PNP

Stmievalo sa a po kopcoch sa ozýval brechot psov zaháňajúcich ovce do košiara. Valasi sa ustarostene prizerali a postávali okolo. Neďaleký les zahaľovala hmla a vzduch bol naplnený nervozitou. Dnes nebude dobrá noc. O tri dni je spln, ale už minulý noc vlci vyli ako najatí a valasi sa obávali, že sa čoskoro odvážia aj bližšie, ku košiarom, k ovečkám.

„Hej, Dunčo, rýchlejšie zavracaj!“ zakričal jeden na psa, ktorý sa mohol ubrechať, ale ovce ho akosi nechceli počúvať.

„Čo po ňom reveš, radšej mu bež pomôcť!“ ozval sa starší valach a nervózne si odpľul, „Už aby bolo ráno, doparoma,“ zanadával si popod nos a otočil sa k chalupe, aby zkontroval okenice. Ak sa ešte k tomu priženie búrka, to bude noc! Zamarilo sa mu, že začul prvé zavytie. Ale skoro všetky ovce už boli našťastie v košiari a ešte ostávalo trochu svetla.

„Všetky?“ vykríkol na mladíka, ktorý stál pri bráne a počítal ich. „84, ale nie som si istý. Asi štyrikrát sa pokúšali prekĺznuť von. Sú nervózne.“

Starší valach mávol rukou. Zhruba dobre, a to pre dnešnú noc stačí. Ak im šťastena nebude priať, tak prídu o viac ako jednu-dve zatúlané ovce.

„A teraz všetci do chalupy. Vincko, máš prvú hliadku. Dve hodiny.“

Vincek bez slova prikývol, posunul si širák do čela, aby šiel z neho strach. Počkal, kým za sebou zatvoria dvere, až potom odbehol do neďalekej vyhliadky. Usadil sa v malej miestnôstke, nie príliš pohodlne, hoci sa nebál, že zaspí. Len čo padne noc, vlci začnú vyť o dušu a pri tom človek len ťažko zaspí. Rozmýšľal, prečo sú posledné dni takí zúriví. Je len začiatok jesene, noci sa ešte len začínajú ochladzovať, potravy musia mať dosť. A oni vyvádzajú, ako keby sa všetci čerti ženili. Veď aj sviatok všetkých svätých je ešte ďaleko, nemá ich čo strašiť.

***

Striaslo ho. Určite nezaspal, ale akosi sa stratil v myšlienkach. Zababušil sa do kožucha a odpil si ostrého z čutory. „Ej, ale sa ochladilo,“ zamrmlal si popod nos, ale nespúšťal oči z ovčích chrbtov osvietených mesiacom. Vlna sa im leskla ako popretkávaná striebrom.

Vlčie vytie sa teraz ozývalo hlasnejšie. Napadlo ho, či ho už nemali prísť vystriedať. Ale mesiac sotva vyšiel ponad stromy, ešte je čas.

Vlčie vytie sa ozvalo bližšie.

„Čo do pekla...!“ začal, keď zbadal tesne pri košiari chlpatý chvost a rozďavenú papuľu s lesklými zubami. „Potvora akási!“

Hneď mu prestalo byť zima. Ani sa neobzrel, jednou rukou schytil pušku, druhou nahmatal šnúru od zvona, ktorým mal pobudiť ostatných. Zazvonil raz, druhý raz, tretí raz.

Ostrý zvuk znova sa stratil v divokom vytí vlkov. Povzbudení tým, že sa jeden z nich dostal až ku košiaru, vybehli z lesa ďalší. Nebodaj celá svorka!

Zbesilo zatiahol za šnúru ešte niekoľkokrát, ale mal pocit, že nič nepočuje. V ušiach mu bilo vlastné srdce a dych sa mu zrážal pred tvárou.

Triasli sa mu ruky, ledva dostal hlaveň do okna, takmer sa mu nepodarilo zamieriť. Ale než stačil vystreliť, pohľad mu pritiahlo niečo iné.

More vlny ohraničené košiarom sa zavlnilo. Ovce stíchli a znehybneli. V strede sa vynímal baran, oveľa väčší ako ostatné ovečky, s urastenými rohami. Vinckovi sa zdalo, že sa mu pred očami zväčšuje, ale to predsa nie je možné, no nie? Nemohol vypiť tak veľa, aby nevedel, čo vidí.

Ale naozaj. Teraz už bol baran skoro raz tak väčší, okolité ovečky sa začali tlačiť na susedné, aby mu uvoľnili miesto.

Hlava, ramenná sa mu dvíhali, staval sa na zadné. A stále rástol, predné nohy sa mu predlžovali, chrbát mohutnel, od zakrútených rohov sa odrážal mesiac. Musel byť už vyšší ako urastený chlap, možno už aj ako dvaja.

Ovce tlačiace sa okolo ostávali v desivom tichu, všetky otočené tvárou k nemu.

I vlci stíchli.

A vtedy beštia zarevala. Bolo to hlboké, desivé bečanie, aké mohol vydávať len starobylý boh, pradávny boh-pastier divokých oviec, vytvorený zo strachu z vlkov, tmy a smrti.

Obrovský baran vykročil, kráčal pomedzi biele chrbty k okraju ohrady, neublížil ani jedinej ovečke, hoci sa mu nemali kam uhnúť.

Len čo vykročil na lúku, vlci sa doňho pustili ako besní, neberúc ohľad na to, že ich mohol bez povšimnutia pošľapať. Skákali mu po nohách, chňapali po chvoste. Ale boh-baran ich poľahky striasol, odkopol, uškrtil... Nevšímal si doráňané nohy, bil do spenených papúl, odkopával ležiace telá k lesu. Postupoval dookola košiara, aby ani jedna z vlčích potvor nemohla využiť okolitý chaos a uchmatnúť si bezbrannú ovečku.

Až kým nepadol posledný.

Vincek dovtedy ani nedýchal, ale keď počul, ako posledné zviera uťalo zavytie v polovici a obrovský baran sa narovnal na zadné, puška mu vypadla zo zmeravených rúk a s hlasným buchotom dopadla na podlahu.

Baran sa otočil za zvukom. Obrovskými krokmi prikráčal k pozorovateľni. Jediným pohybom odrazil strechu a pozrel dole na Vincka trasúceho sa v rohu. Siahol dovnútra...

Než Vincka zahalila tma, všimol si, že baranova ruka bola zakončená rozoklaným ovčím kopytom.

***

Prebral sa, až keď ním začal niekto hrozne triasť. Naplo ho a takmer mu povracal nohy. Ale valach sa naňho aj tak hodil a šťastne ho objal. „Žiješ!“ radoval sa a kričal na ostatných, aby im oznámil tú radostnú správu.

Keď sa mu podarilo vyhliadnuť von, zistiť, prečo je kamarát taký nadšený. Okolie ohrady bolo úplne spustošené, tráva rozrytá kopytami, drevená strecha pozorovateľne ležala rozbitá niekde v nedohľadne. A po okolí až k lesu boli porozhadzované roztrhané telá vlkov.

„Čo sa tu stalo? Musela to byť hrozná noc!“ domáhal sa vysvetlenia valach, ktorý ho prebral, ale Vincek ešte nebol v stave, aby o niečom hovoril.

„Si v poriadku?“

„Áno, myslím, že áno,“ odpovedal pomaly, ešte nie úplne pri zmyslom. Bolelo ho rameno, kde sa ho kamarát dotýkal, tak mu odstrčil ruku a nazrel pod kabát. Mal tam obrovskú modrinu. Zdalo sa mu, že mala tvar rozoklaného kopyta, ale to sa mu muselo určite len zdať. Pravdepodobne sa udrel o lavicu, keď omdlel. Určite.

„Nejaké straty?“

„Áno. Prišli sme o jedného barana. Ale nikto nechápe, ako sa to mohlo stať. Uprostred ohrady sme našli kôpku baranej vlny a zakrvavené rohy a kopytá. A všetky ovce ticho stáli v kruhu okolo toho, akoby to... uctievali. Bolo to strašidelnejšie ako tí mŕtvi vlci.“

„Och, bratku, keby si len vedel,“ zamrmlal Vincek s pohľadom upretým do ohrady.


Magda Medvecká

Diskusia

Milan "Miňo" Tichý
Vĺčkovia mali smolu! Natrafili na baranodlaka! :D Mne sa to páčilo. Text dobre odsýpal, nijaké logické nezrovnalosti nerušili dojem z poviedky, nemám čo vytknúť. Dobrá práca! Jediná úplná drobnosť...miesto pušky by som použil flintu... neviem prečo, ale pri čítaní som mal pocit, že sme kdesi na liptove v 18. storočí...proste slovo puška sa mi v hlave nehodilo k dobe, kde som si príbeh umiestnil...viem, nikde to nie je spomenuté, že kedy sa to odohráva, ale tak nejak podvedome som si to tam dal :)
25.08.2019

Magda Medvecká
baranodlak to mal byť najskôr, aj preto nakoniec skončil valach s otlačeným kopytom na ramene - ako prenos "prekliatia". Ale celkom sa mi v procese písania zapáčila myšlienka boha oviec a zvieracej obety (veľmi som tam chcela tú scénu s kopou vlny a krvavými rohami a ovcami dookola :D ), čiže ten odtlačok tam už tak celkom nesedí. ale to sú tie úskalia needitovania :)
flinta je pekné slovo, ďakujem! tiež som rozmýšľala nad tou puškou, ale jediné, čo mi v tej rýchlosti napadlo ako alternatíva, bol prak s kameňom, a to sa mi zdalo až trápne neefektívne v boji s vlkmi. Obdobie si vlastne celkom dobre trafil, aj keď ja som si predstavovala skôr len takú všeobecnú staršiu dobu, nie presne 18. storočie. každopádne som rada, že to z toho textu bolo cítiť, aj keď to nebolo nijako špecifikované :)
26.08.2019

YaYa
Super nápad a originálna príšerka :) Musím sa priznať, že som sa tiež pozastavila nad slovom puška. A celkovo by sa mi k valachom hodil ešte trošku taký archaickejší, možno hovorovejší jazyk. Napríklad mi napadlo: "do všechsvätých ešte ďaleko" namiesto "do sviatku všetkých svätých je ešte ďaleko". Ale to sa v tom už rýpem, akoby to nebolo písané za hodinu, ale bežným tempom ;) Tvoje veci sa mi inak celkovo páčia - nepošleš niečo do nového kola Fantastickej poviedky, čo nám teraz beží?
26.08.2019

Magda Medvecká
ďakujem, som rada, že sa páči. nad tým sviatkom som rozmýšľala viac z toho "dátumového" hľadiska, tak mi ani nenapadlo to nejako jazykovo prispôsobiť. ale takých vecí by sa tam našlo asi viac. :)
rozmýšľam nad tou súťažou už asi mesiac, len mám dosť rozbehané leto, takže som tak nejak nič nepísala ani neviem, či niečo stíham ešte upraviť, zajtra odchádzam zase preč, mimo počítača :( ale dúfam, že bude ešte ďalšie kolo, rada by som sa zapojila.
26.08.2019

Kei
V tejto várke patrí Baran k môjmu súkromnému Top. (A o chlp za ňou je Vedecká metóda). A ani označkovanie pastiera mi nepríde až tak zbytočné, ved prečo by aj boh si nemohol označiť svojich vyvolených.
Čo oceňujem je, že má dobrú atmosféru, je vyvážená a pôsobí veľmi celistvo. Nevyvoláva ďalšie otázky, ktoré by bolo potrebné zodpovedať pre dej tejto konkrétnej príhody. A zároveň je to dosť pútavé, že ak by bol ďalší príbeh s Vinckom, tak by som ho určite prečítala.
Tým nechcem povedať, že sa už nedá, či nemá zmysel text vylepšiť a skorigovať, či ešte viac zatraktívniť, len proste na danú zápletku a dĺžku, som spokojná. Keby všetky hodinovky boli takéto.. :)
02.09.2019

Aleš Horváth
Napadol mi Maťko a Kubko v takom tom dospeláckom prevedení. Spolu s Vedeckou metódou naj poviedka kola.
Putavé a hlavne zo slovenského prostredia za čo je u mňa obrovské plus.
09.09.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.