Zvýšený nájom

Nočné návštevy chladničky nemusia mať na svedomí len vaši spolubývajúci.

Arnold nahnevane pochodoval po izbe, v pravidelných intervaloch zastavujúc a čítajúc si list, ktorý pred pol hodinou našiel položený na kuchynskom stole. K pochodovaniu potom pridával nahnevané brblanie: „Zvýšenie nájomného... vraj rušenie nočného pokoja... pokuta... chladnička? Čo s tým má chladnička?... V živote som si ani rajčinu nepoložil mimo svojej poličky... pche...“ a znova sa sklonil nad list, aby si po stopäťdesiateôsme overil, či čítal dobre.

Nakoniec odkaz nahnevane skrkval a hodil pod posteľ. Tam nikdy neupratoval, list tam upadne do zabudnutia. Prial si, aby tam mohol zahodiť aj časť svojej mysle, ktorá mu stále pripomínala určité vety, najmä výšku nájomného a začínala prepočítavať jeho plat, celkové výdaje, nečakané výdaje, ale než sa stačila dostať do najväčšej ráže a tri razy podčiarkovať výsledné červené čísla, spod postele sa vysunul papier a Arnold na okamih zahliadol aj ruku, ktorá ho vysunula – bola chlpatá a opazúrovaná a všeobecne neskutočná.

Arnoldove myšlienky v momente zabehli do ďalekých krajín detstva, keď objavil hrdinské filmy, menovite Conana v hlavnej úlohe s Arnoldom Schwarzeneggrom. Dospelý Arnold mladému Arnoldovi učaroval. Keď si vylepil na stenu prvý plagát v živote, zobrazujúci Arnolda á la Conana odetého do svalov a niekoľkých prúžkov kože, jeho rodičia začali uvažovať, či by si s malým Arnoldom nemali pohovoriť o určitých veciach.

Keď však začal zháňať meče, totálne ignorujúc kožené postroje, ktoré by ich mali teoreticky udržať na tele, rodičia si vydýchli a dovolili mu zavesiť si nad posteľ kompletnú Conanovskú zbrojnú výbavu. Ale žiadnu kožu. Ani náznak.

Staršiemu Arnoldovi to teraz všetko prebehlo hlavou, najmä tá časť s mečom a odtínaním končatín a hláv, ktoré viedli k tomu, že hlavný hrdina zoči-voči veľkej príšere prežil. Bohužiaľ, tento Arnold ani v najmenšom nebol hrdina, meč ostal na povale rodičovského domu (predsa len, slečna, ktorá mala na starosti byt, bola dosť útlocitná, mala problémy už v väčším porcovacím nožom, čo by povedala na takmer dvojmetrový obojručný meč?) a svaly ostali v tajných zásuvkách tajných snov.

Arnold nervózne prehltol, nadýchol sa na guráž a pristúpil k posteli. V izbe bolo ticho ako v hrobe, čo teraz nebolo veľmi upokojujúce. Pomaly natiahol ruku ku kusu papiera, bleskovo po ňom chmatol a uskočil o tri kroky dozadu.

V izbe ostalo rovnaké ticho, rušené akurát jeho zrýchleným dychom.

Keď sa ani po piatich minútach nič nepohlo, odvážil sa odtrhnúť pohľad od tieňa pod posteľou a pozrieť na papier v rukách.

Bol to list, na ktorý v predchádzajúcich minútach nadával, pozorne vyrovnaný, a preložený napoly. Vnútri bolo vložených niekoľko bankoviek. Letmý pohľad mu potvrdil, že je to polovica nového nájmu.

Ticho bolo ubíjajúce.

„Haló?“ naklonil sa smerom k priestoru pod posteľou, ale nikto sa neozval. Pristúpil o krok bližšie, potom ešte o pol a znova zavolal: „Haló?“

Z tmy sa vymrštila končatina, chytila Arnolda za členok a bleskovo ho vtiahla do pätnásť centimetrovej medzere. Náš hrdina ani nestihol vykríknuť, nieto, aby sa lúčil zo životom a spytoval si svedomie.

Keď napokon otvoril oči, prekvapilo ho svetlo. Vlastne dve svetlá. Jedno jasné denné svetlo, ktoré k nemu prichádzalo z ľavej strany cez medzeru medzi posteľou a zemou, ktorá mala teraz snáď päť metrov. To by vysvetľovalo, prečo sa náhle cítil naozaj maličký. Hranica svetla končila kúsok od jeho ruky.

Druhý zdroj svetla prichádzal odniekiaľ spredu a bolo to príjemné tlmené svetlo ohniska.

„Prepáčte mi ten náhly chmat, ale obával som sa, že by ste boli utiekli skôr, ako by som sa s vami stihol porozprávať.“

Arnoldovo vedomie si ešte stále poriadne neuvedomovalo, kde sa nachádza, ale jeho podvedomie už začínalo analyzovať zozbierané dáta a rozkazovať žľazám, aby sa pripravili na vypustenie väčšej dávky adrenalínu.

„Dáte si čaj?“ pokračoval pokojne hutný, hlboký hlas, ktorý by mohol patriť niečomu, čo sa po nociach pohybovalo po horách a požieralo medvede, „Alebo kúsok syra? Myslím, že by som tu niekde mal mať taký s tou modrou plesňou,“ nedal pokoj hlas, zmätené hormóny nevedeli, čo robiť, preto sa zatiaľ rozhodli zotrvať v nečinnosti a Arnold sa cítil podivne neskutočne. Mal pocit, že by mal nehorázne panikáriť, ale namiesto toho sa začal úplne pokojne stavať.

„Ach nie, toto nie je ten správny druh plesne,“ hlas znel sklamane, potom sa jeho pozornosť obrátila k niečomu inému, „Vstávajte opatrne, prosím, aby sa vám nezatočila hlava. Najskôr sa len posaďte, áno? Neudrel som vás do hlavy? Viete, musím sa veľmi snažiť, aby som tieto ruky donútil správať sa jemne,“ Arnoldovi sa v polosede podarilo zaostriť na „ruky“ – boli to ohromné tlapy veľkosťou pripomínajúce sviatočné taniere s pazúrmi ako sada nožov. Pazúrmi, ktoré by na normálnej ľudskej ruke považoval za palec a ukazovák, zvieral ucho čajníka ozdobeného veselými červenými bodkami. Bizarný obraz dotváral tanierik s maličkými keksíkmi v tvare medveďov.

„Viete, oni si ma kamaráti veľmi radi doberajú, že mám v sebe medvediu krv, aj keď mi mamka vždy tvrdila, že som čistokrvný lev, len mám trošku zakrpatené uši,“ povedal takmer ospravedlňujúco, keď si všimol, že sa Arnoldovi podarilo vstať a teraz neveriacky pozerá na stôl.

„Koľko cukru si dávate?“

„Dve...“ zamrmlali ústa, zatiaľ čo sa mozog snažil zamestnať všeličím možným, len aby sa mu podarilo z hlavy vytesniť tú neskutočnú bytosť, ktorá mu práve opatrne miešala čaj, a napriek presvedčeniu o vlastnej neohrabanosti nevyprskla ani kvapku.

„Prosím, sadnite si,“ vyzval ho zdvorilo tvor, keď sa Arnold dotackal k stolu. Sadol si na tú vzdialenejšiu stoličku. Boli tu vlastne len dve, takže príliš na výber nemal.

Pazúr k nemu prisunul šálku aj s podšálkou z rovnakej bodkovanej série ako čajník a tanierik s keksíkmi.

„Dajte si, sú dobré.“

Arnoldova ruka sa automaticky natiahla za keksom. Stále nezdvihol pohľad od šálky.

„Ach bože, aký som ja nezdvorilý, ani som sa nepredstavil! Volám sa Leobard, bubák 4. triedy. Práve ma povýšili,“ dodal s hrdosťou v hlase, „a dosadili na nové miesto,“ to už tak nadšene neznelo. Dva pazúry zvierali lyžičku a zamyslene miešali čaj.

Arnold rozmýšľal, či sa od neho očakáva, aby niečo povedal?

„Nové miesto?“ podarilo sa mu zopakovať posledné slová predchádzajúcej vety.

Periférnym videním si všimol, že bubák pokýval veľkou zlatohnedou hrivou, ktorá mu obklopovala hlavu. „Som tu len necelý mesiac. Najbližšieho známeho mám o 6 ulíc ďalej, viete si predstaviť, ako je to ďaleko?“ Arnold nemal tušenie, ale získal dojem, že v bubákovských mierach sa to rovná priam neprekonateľnej vzdialenosti.

„Kedysi som mal kamarátov vo vedľajšom byte, raz dokonca pod vedľajšou posteľou,“ bubák náhle stíchol, ako sa stratil v spomienkach na staré dobré časy. V poslednom spomenutom prípade prebývali v izbe dvojičiek a to bolo srandy, keď sa im s Vladom podarilo vystrašiť obe naraz, páni, to bolo kriku!

„Prepáčte. Ja som Arnold,“ predstavil sa Arnold, keď sa mu do vedomia prebojovala ďalšia bubákova veta. Konečne sa odvážil zdvihnúť pohľad.

Vlastne to nebolo také zlé.

Bubák vyzeral ako kopa srsti, i keď veľmi veľká kopa srsti so štyrmi obrovskými končatinami. Dokonca ani papuľa plná veľkých ostrých zubov nebola niečo, na čo by sa nedalo zvyknúť.

Ale oči.

Tie oči...

Arnold klesol pohľadom na vycerené zuby. Oveľa lepšie.

„Teší má, pán Arnold,“ dokončil prerušované predstavenie Leobard a usrkol si čaju. Arnold, neschopný vymyslieť inú činnosť, ho napodobnil.

„Ste nejaký bledý. Nechcete kúsok čokolády?“ Leobard sa s hrmotom postavil a priniesol k stolu jednu z početných dóz uložených na poličkách vedľa krbu. „Viete, ja som alergický na čokoládu, my všetci sme. Ale tá vôňa!“ pristrčil dózu k hosťovi, toho zahalil opar čokoládovej arómy, tak si kúsok vzal.

„Tak, už je lepšie, však?“ zazubil sa Leobard.

Arnold prikývol, presvedčený, že v čokoláde musela byť riadna dávna marihuany, inak si nevedel vysvetliť svoj momentálny pokoj. Dokonca sa odvážil zdvihnúť pohľad na bubákov ňufák.

„Ale teraz už k veci, o ktorej som s vami chcel hovoriť,“ zvážnel zrazu Leobard, „Nemohol som si nevšimnúť vášho nervózneho prechádzania poslednú polhodinu a veľmi ma zarmútilo, keď som zistil dôvod vášho hnevu. Najmä preto, že tým dôvodom som ja.“

Arnolda to tak úprimne šokovalo, že sa na chvíľu zabudol a pozrel bubákovi do očí. Rýchlo sklopil pohľad a pár krát naprázdno prehltol, „Ako to myslíte?“

„Rušenie nočného pokoja, vŕzgavé kroky po chodbe, pootvárané dvere, ktoré boli predtým zamknuté, to je všetko moja práca. Doslova, som za to platený. Aj keď nočné návštevy chladničky sú len a len z mojej iniciatívy.“

„Ach. Vaša práca. Strašenie,“ začínalo sa rozjasňovať Arnoldovi, „Ale prečo som si to ja nikdy nevšimol?“

„Pretože pod vašou posteľou som si zriadil byt. To je také naše pravidlo – ak je v byte alebo dome viacero nezávislých osôb, ktoré môžeme strašiť, vyhýbame sa strašeniu majiteľa postele, pod ktorou prebývame. Výnimku tvoria len deti do 12 rokov, kedy sa od nás priamo vyžaduje, aby sme bývali pod posteľou osoby, ktorú máme strašiť,“ znelo to ako vyhláška z knihy Zákony strašenia a Arnold to vedel oceniť. Pravidlá sú dobré, pravidlá držia pokope svet. Aj keby to mal byť svet strašidiel spod postele.

Pohodlne sa oprel, držiac šálku v pravej ruke, podšálku v ľavej. Všimol si, že bubákov malíčkový pazúr pri pití vytŕča do strany, preto ho tiež vystrčil.

„To znie logicky,“ uznal.

„A keďže vám to, ako majiteľovi postele, spôsobuje problémy, rozhodol som sa kompenzovať vám to tým, že budem prispievať na nájom. Predsa len, nejaký čas sa budeme deliť o spoločnú izbu, preto by sme sa mali deliť aj o poplatky s ňou spojené.“

Arnold uznanlivo prikyvoval. Aj to znelo logicky. A veľmi vzdelane. Človek, teda bubák, sa zjavne bubákom 4. triedy nestane len tak. Určite si musí prejsť všelijakými prednáškami, skúškami, určite aj praktickými cvičeniami (pri tom sa trochu zarazil, preto si pre istotu odhryzol z čokolády), a aj podľa vyjadrovania pôsobil ako inteligentný tvor.

Rovnaká časť mysle ako predtým začala prepočítavať výdaje a príjmy. Čísla, ktoré vychádzali teraz, boli viac lichotivé.

Veru, nebolo by zlé dohodnúť sa s ním. Vôbec by nebolo.

Dojedol kus čokolády a spokojnosť sa mu rozliala do celého tela.

„Áno, to je veľmi dobrý nápad,“ odobril to aj nahlas. Leobard sa potešene usmial, ale Arnold ešte nebol tak spokojný, aby si overil, či sa usmievajú aj jeho oči.

Dohodli sa, že každý piaty deň v mesiaci mu Leobard nechá peniaze na nočnom stolíku, aby ich mohol ráno vyplatiť správkyni. Dokonca si na to podali ruku (Arnoldova bola nemilosrdne pohltená kopou srsti, ale vyšla von bez akejkoľvek ujmy).

Potom Arnold dopil čaj, odmietol ďalší, ale zato si vzal na cestu tri keksíky z tanierika a s dôverne zatvorenými očami sa nechal transportovať späť do svojho ľudského sveta.

Keď neskôr v noci ležal v posteli, so široko otvorenými očami upretými do stropu, všetko mu pripadalo ako sen. Napriek tomu štyrikrát zliezol z postele, aby preveril medzeru medzi posteľou a zemou a skontroloval, či pod ňou neuvidí mihotavé svetlo ohňa.

Nakoniec zaspal až nad ránom, zamotaný do troch diek, upotený ako prasa, ale presvedčený, že mu žiadny bubák nemôže ublížiť, keď mu spod prikrývok nebude trčať ani vlások.


Magda Medvecká

Diskusia

Lea
Trošíčku skoro useknuté... Chcelo by to ešte jeden odstavec kde Arnold prežíva zbytok týždňa a snaží si všímať akékoľvek čudné veci, ale všetko mu príde normálne. Potom v piatok nájde na stolíku polovicu nájmu. Potom by to bolo perfektné. I keď samozrejme by sa to i dalej písalo samo. Mohol by sa z toho zblázniť až by sám začal robiť podiviny a nakoniec by ho zavreli do blázinca. Pretože väčšina ľudí by na potvoru pod posteľou nereagovala takto stoicky kľudne 😄. Ale páči sa mi ako si autorka tie potvory predstavuje. Slušné, rozumné a empatické. Keď pil čaj predstavovala som si že mal vytrčený malíček. Niečo mi hovorí, že má týchto poviedok viac. Už sa teším na ďalšiu.
27.04.2019

Alexandra.x
Poviedka sa mi pacila. Milá, bez zbytočného násilia. Taká zo života 😀
28.04.2019

Kei
Pekné, pobavila som sa, len ten záver mi príde trochu jednoduchý. Chýba tam nejaká tá perlička, čosi, čo by príbeh "zaklincovalo".
Možno preto, že potom, čo HP v hlave odobril príspevok do nájmu a dokonca bol ochotný podať si so strašidlom ruku, teda akoby sa zmieril so situáciou, prichádza krok späť. Tá posledná veta posúva stretnutie na úroveň imaginácie HP - môžeme to považovať za jeho sen, akoby sa to nestalo, lebo nedochádza k posunu HP. Oveľa lepšie by bolo, keby to stretnutie spôsobilo nejakú nečakanú zmenu. HP sa môže sa báť aj naďalej, lebo hlboký strach sa nedá len tak zrušiť, ale už by sa tam mohla prejaviť aj nejaká ďalšia vlastnosť Arnolda, môže začať uvažovať o spolupráci alebo o pomste alebo niečo v tomto smere.
A ak sú ďalšie duchárske poviedky na sklade, rada si prečítam.
01.05.2019

Marek Papcun
Velmi dobre :D paci sa mi ten kontrast :D skoda fakt ze je pribeh tak kratky, mohoo by to byt zaujimave :)
01.05.2019

B.T. Niromwell
Dostala som odkaz, že v tejto poviedke je veľa dlhých viet, tak som tu :D Dlhé vety nie sú sami o sebe problém – problém je, keď sa v nich čitateľ začne strácať a prúser je, keď sa stratí aj autor. Čiže ide len a len o to neupliesť na seba ani na čitateľa búdu. Napr. táto veta sa rozbila – ak vyberieš zátvorku, posledná vedľajšia veta je v inom čase ako ostatné a pôsobí od veci: „Určite si musí prejsť všelijakými prednáškami, skúškami, určite aj praktickými cvičeniami (pri tom sa trochu zarazil, preto si pre istotu odhryzol z čokolády), a aj podľa vyjadrovania pôsobil ako inteligentný tvor.“ „Staršiemu Arnoldovi to teraz všetko prebehlo hlavou, najmä tá časť s mečom a odtínaním končatín a hláv, ktoré viedli k tomu, že hlavný hrdina zoči-voči veľkej príšere prežil.“ (akumulovanie podraďovacích spojok ktorý-že a ukazovacích zámien to-tá-tomu).
06.05.2019

B.T. Niromwell
S opakovaním ukazovacích zámen sa tu stretáme viackrát: „Tam nikdy neupratoval, list tam upadne do zabudnutia. Prial si, aby tam mohol zahodiť aj časť svojej mysle“ (3x tam), ale aj s opakovaním slov vo všeobecnosti (na inom mieste vysunul-vysunula blízko seba) či ktoré-ktorá: „ktoré k nemu prichádzalo z ľavej strany cez medzeru medzi posteľou a zemou, ktorá mala teraz snáď päť metrov.“ Občas ti v tejto poviedke ujde skloňovanie. A vo fráze „nadýchol sa na guráž“ si nie som istá či to je slovná hračka aka paródia na „na zdravie“. Potom nechápem tomu, prečo sa pri prvom stretnutí spomínajú hormóny – hlas nemutoval, bol stále hlboký, tak hormóny hovoriaceho to asi neboli, a Arnold nerobil nič také, pri čom by mu mali hormóny pracovať. Neber to ako buzeráciu, prosím, ale tvoje poviedky by mohli bodovať v súťažiach, možno aj bodujú, čo ja viem, ale ako sa hovorí, devil dwells in details.
06.05.2019

B.T. Niromwell
Chcela by som vyzdvihnúť pekné momenty: „tajné zásuvky tajných snov“ a tiež, keď našiel peniaze v liste, to som sa smiala. Bolo tam vlastne veľmi veľa dobrého, vystrčený malíček, úvaha o dôležitosti pravidiel atď. Inak, SPOILER alert, nejako som čakala, že pod posteľou nájde Arnolda... Inak sa ti podaril husársky kúsok, totižto tvoja pointa bola celá kompletne vyzradená v momente, keď dostal Arnold svoju polku nájmu. Tu to mohlo v pohode seknúť a bola by to mikropoviedka ako vyšitá. Ale našťastie je to tak pekne napísané, že si to v podstate nikto nevšimol a veselo sme čítali ďalej a ešte sme boli aj spokojní.
06.05.2019

Magda Medvecká
Lea: No mohli by sme povedať, že bol v šoku? Predsa len, keď človek zistí, že príšery spod postele existujú, je to viac než dobrý dôvod na to byť v šoku (+ čokoláda tlmila nejaké horšie účinky strachu /aka tak trochu narážka na dementorov/). Iba toto jedno stretnutie bolo schválne, už sa mi tam nehodilo ďalšie pokračovanie. Práveže to by mi prišlo skôr ako zbytočné predlžovanie.
Čo sa týka Arnolda a jeho psychického stavu, nerada píšem/čítam o takýchto veciach, čiže týmto smerom sa nechcem uberať a vlastne ma viac zaujímajú tie príšerky. Chcela by som rozvíjať skôr ich svet ako ten ľudský. No a jedna poviedka o bubákoch tu už je a ďalšia čaká na redigovanie, takže možno časom bude ešte nejaká :)
09.05.2019

Magda Medvecká
Kei: Na toto celkom neviem reagovať, ale budem o tom rozmýšľať. Možno v nadväznosti na predchádzajúci komentár – keď vyliezol spod postele, tak nejak naňho doľahol ten strach a on si naozaj plne uvedomil, že sa práve stretol s príšerou spod postele?
09.05.2019

Magda Medvecká
Alexandra: Taká zo života. To sa mi páči :D
09.05.2019

Magda Medvecká
B.T. Niromwell: Ja som to pred uverejnením ešte raz čítala s tým, že idem tie dlhé vety seriózne upraviť/rozdeliť/prepísať, ale potom mi to tak nejak... nešlo. Možno to vidím len ja, ale prídu mi ako súčasť humornosti tej poviedky? Väčšinou dlhé vety neakumulujem v takomto množstve, čiže to bol trochu aj taký experiment, pri ktorom som sa bavila práve zložitosťou tých viet. Ale je pravda, že kvôli tomu sa tam potom zbierajú aj rovnaké slová a spojky, a môže ujsť aj skloňovanie. Aj keď na to si dávam špeciálne pozor, lebo z praxe viem, že v tom ľudia veľmi často robia chyby :D
Hmm, pozerám tie hormóny a naozaj to nie je celkom jasné. Ale nadväzuje to na odsek predtým, keď sa „žľazy pripravovali na vypustenie adrenalínu“. Čiže tu mi trošku ušla biológia, nie hormóny ostali v nečinnosti, ale žľazy.
09.05.2019

Magda Medvecká
Ohľadne časti s Veľkým Arnoldom som rozmýšľala, či ju celú nevymazať, lebo vlastne nemá so zvyškom poviedky nič spoločné, len je vtipná. Ale ako vidím, nikomu to nevadilo :D Ale vlastne to, že by spod postele vyšiel taký Švarcík namiesto chlpatého bubáka, je dosť dobrý nápad! S dovolením si tento nápad odložím na neskoršie preskúmanie. ;)
A je celkom sranda, že jedným sa to zdá ukončené príliš skoro a iným že to mohlo byť oveľa kratšie :D Pravda však je, že som to nemohla ukončiť po tom „prezradení pointy“, keď mu spod postele bubák podal peniaze. To bol začiatok príbehu, ktorý som chcela ďalej rozvinúť, pre mňa to nebola pointa – skôr taký „conversation starter“ :)
09.05.2019

Kei
Magda: "keď vyliezol spod postele, tak nejak naňho doľahol ten strach a on si naozaj plne uvedomil, že sa práve stretol s príšerou spod postele?"
hm, problém bude v tom, že som koniec takto nevnímala, a to kvôli dvom vetám v závere:
1. všetko mu pripadalo ako sen
2. presvedčený, že mu žiadny bubák nemôže ublížiť, keď mu spod prikrývok nebude trčať ani vlások.
1 - ak vníma ako sen, tak to nie je doľahnutie strachu, tj plné uvedomenie toho, že naozaj má pod posteľou strašidlo. Práve naopak, akoby sa od reality odtotožnil - nie je to skutočné, len sen - a keďže som mala pocit, že pod posteľou už to svetielko nevidel (či videl?) tak nemá ako na neho doľahnúť realita.
10.05.2019

Kei
2 - posledná veta je taký typický detský únik pred niečím čo neexistuje. Neverím, že podobný únik, či ochrana by stačila dospelému človeku, ak by sa bál niečoho hmatateľného, reálneho. Skôr to vyzerá, že má strach z niečoho čomu stále až tak veľmi neverí, teda možno sa bojí o čosi viacej, ale stále si plne neuvedomuje/nepripúšťa čo sa stalo.
"ukončené príliš skoro či príliš neskoro" - takýto rozpor obvykle nastáva, ak záver nefunguje ako má, nevygraduje, tak každý si ho hľadá tam, kde sa mu to hodí. Nie je to dĺžkou, aspon si to myslím :)
10.05.2019

Magda Medvecká
Kei: 1. Možno to nebolo najlepšie vysvetlenie? Ale ja som to tak nejak vnímala, že si to prvýkrát naozaj uvedomil. Lebo dovtedy bol v „inej dimenzii“ a nadopovaný čokoládou proti strachu. :) Čiže po návrate do reality to jeho racionálna myseľ odmietala ako sen, ale podvedome vedel, že to bola pravda a preto sa bál.
2. So schovávaním sa pod dekou – áno, tak to robia deti a bol to zámer. Ale priznajme si, koľkí z nás, aj keď sme už vekovo dospelí, nevystrčí nohu/ruku za hranicu postele? Koľko z nás sa zakuklí do prikrývky, aby sa nič nedostalo pod ňu, aj keď sme si istí, že žiadne príšerky neexistujú? Nemyslím si, že toto je niečo, čo človeka len tak opustí. Možno časť ľudí áno, ale časť to podľa mňa robí stále, aj keď je to možno skôr nevedomá činnosť.
10.05.2019

Magda Medvecká
Poznáš deep dark fears komiksy? Bol tak jeden, kde sa človek bál, že keď zaspí s rukou mimo postele, tak mu ju niečo chytí. A kopa ľudí písala, že sú na tom podobne a že sa treba zakryť alebo si urobiť „hradbu“ s vankúšov, aby ťa príšery nedostali. A mňa to vlastne dosť fascinuje, že napriek tomu, že už ľudia nie sú deťmi, stále takéto pocity majú.
Pravdepodobne som to nepodala tak, aby to bolo jasné aj pre iných, nielen pre mňa, ale vlastne obidve tieto veci majú svoje opodstatnenie. :) Snáď v ďalšej poviedke z tohto sveta to už bude jasnejšie.
10.05.2019

Kei
Komixy veľmi nečítam, ale viem na čo myslíš. Mne je jasné, že ako si to myslela, teraz už áno po vysvetlení. Len mi to tak nepríde, práve preto, že aj teraz sú ľudia, ktorí od strachu z neznámeho, alebo neexistujúceho si nechávajú na noc svietiť svetielko, či majú rôzne odplašovače duchov, zlých síl a podobne. Aj keď v živote ziadneho ducha nevideli. Otázka je, či by im dané opatrenia, ktoré robili doteraz, prišli dosť účinné, čiže - či by po priamej konfrontácii zostali sa správať rovnako ako doteraz, alebo by ten zoči-voči zážitok mal na ich správanie aj vplyv :)
ale beriem, je celkom možné aj to, že to len ja som nepochopila :) Ale tak či tak, v tom závere niečo chýba, asi nejaké to zadosťučinenie.. ale neber v zlom, poviedky su dobré :) o zlých sa nedá toľko diskutovať :thumbsup:
10.05.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.