John, časť III.

Toto je tretí diel o živote Johna Waterbiho, bývaleho bojového pilota slobodných Marsovských kolónií.

Ráno bolo pre Johna ťažké. Zobudil sa na tvrdej lavici v mundúre, ktorý nebol jeho a smrdel. Mal príšerné sucho v ústach. Na jazyku chuť týždňových ponožiek. V hlave mu dunelo a ostré stropné svetlo ho bodalo do očí. S ťažkosťami sa pomaly posadil a prstami si mnul spánkové kosti.

„Dobré ránko, princezná! Včera si bolo veľmi zlé, zlé dievča,“ smial sa spoza stola policajt, ktorého John videl prvý raz v živote.

„Kde do riti...?“

„Aj som si myslel, že si nebudeš nič pamätať.“

Až teraz zacítil John ostrú bolesť na hlave. Inú ako býva tá poopičná. Rukou si na temene nahmatal ranu a zaschnutou krvou polepené vlasy.

„Čo to do riti...?“

„Za to si môžeš sám. Keď ti uvoľnili ruky, aby ťa mohli prehľadať, začal si čurať na auto. No a to vieš, kolega je taká prchká povaha...potom si už len spinkal.“

Sťažka sa posadil na lavicu a končekmi prstov si chvíľu mnul spánky. Pomaly sa začal rozpamätávať na minulú noc.

„Vlastne vám za to ďakujem, už som sa potreboval dobre vyspať.“

„Rado sa stalo.“

Johnova cela bola nie veľká. Bola v nej dlhá lavica, ktorú navrhovali funkčne bez potreby náznaku pohodlia. Steny boli biele. Aspoň kedysi. Teraz pôvodnú farbu prekrývali mastné fľaky a rytiny s dôležitými myšlienkami a sprostými básničkami.

„Nie je žiadnym tajomstvom,

že mám vtáka ako strom.

Či si veľká a či drobná,

vyprášim ti tvojho bobra. “

„Neučil som síce literatúru, ale podľa mňa to hodnotu má,“ usúdil John pri pohľade na jedno dielo zo steny.

„Za čo ma tu vlastne držíte? Nič zlé som neurobil. Spýtajte sa hocikoho z toho baru.“

Policajt si v príručnom počítači tenkom ako papier nalogoval Johnovu zložkou.

„Ja tu ale vidím niečo úplne iné, pán John Waterbi. Svedkovia vás videli, ako obťažujete dvojicu zabávajúcich sa ľudí a jedného ste napadol a dokonca ste sa mu vyhrážal zbraňou. Tento pán na vás aj podal trestné oznámenie.“

„Kravina! To on chcel vytiahnuť zbraň na mňa! Tá zbraň ani nebola moja.“

„To sme si už tiež overili a máte pravdu. Je totiž kradnutá. A hádajte čo ešte?“

John na chvíľu strnul a hlavou sa mu prehnal húf myšlienok. Potom mu to docvaklo.

„Sú na nej moje otlačky,“ vydýchol rezignovane.

„Má na sebe IBA vaše otlačky a je celá pokrytá vašou DNA. Ak teda neberieme do úvahu krv z rozbitého nosu, ktorý máte tiež na svedomí.“

John sa postavil a podišiel k bezpečnostnému sklu oddeľujúcemu celu od policajnej kancelárie.

„Zbraň som zobral tomu plešatému hadovi. Presne tomu, ktorý ma ňou aj ohrozoval.“ John zvyšoval hlas a bolesť ustupovala zlosti.

„Ja som tu hrdina, čo sa zastal ženy v problémoch! Ja som tu rytier v lesklej zbroji!“ John si zrazu uvedomil ako smiešne to znie. „Aj keď teda inokedy býva lesklejšia než dnes.“ John so sklonenou hlavou smutne zhodnotil svoj špinavý zovňajšok. „Tu má ale sedieť to potetované hovädo a nie ja!“

S posledným slovom John udrel päsťou do skla.

„Sadni si, lebo mi zlyhá obušok!“ zatykal výhražne policajt Johnovi.

Policajt, ktorý bol mierne pri sebe sa postavil a pomalým krokom sa blížil k cele. Spopod fúzov sa usmieval.

„A ešte jedna vec, ktorá ti v obhajobe tvojej historky nepomôže. A tou je toto vrecko plné drog.“

Policajt mával Johnovi pred tvárou vreckom marihuany tak pracne rozdelenej do malých dávok Markom z III.B.

„Toto by stredoškolský učiteľ nemal mať u seba. To ako díluješ trávu študentom priamo v škole? To je dosť silná káva aj na mňa a to som vo fachu už dvadsať rokov“.

Vrecko s marihuanou si policajt zdvihol pred tvár a zamyslene naň pozrel.

„Na druhú stranu musím uznať, že trh si si podchytil šikovne. Tak či onak, vykrúcať sa ti z toho bude ťažko pán učiteľ. Ako to vidím ja, tak máš na krku napadnutie so zbraňou, ublíženie na zdraví, prechovávanie návykovej látky za účelom ďalšieho predaja...toto množstvo nezodpovedá tolerovateľnému množstvu určenému pre osobnú potrebu, no a v neposlednom rade nezabúdajme na urážku a napadnutie verejného činiteľa.“

John odlepil zrak od podlahy a s nadvihnutým obočím sa spýtavo pozrel na policajta.

„Posledné kvapky totiž skončili poručíkovi Swarinskému na nohaviciach,“ vysvetlil policajt s burácajúcim smiechom. Chytal sa za brucho a oči sa mu leskli pobavenými slzami.

„Ja ho teda moc rád nemám, je to taký rýpavý puntičkár, ale o to je to horšie pre teba.“

Pomaly sa opäť vracal k svojej rozsedenej stoličke za pracovným stolom. Cestou si z očí utieral vyhŕknuté slzy z predstavy pomočeného kolegu.

„Zatiaľ si tu u nás oddýchni. Dnes zaevidujeme aj tvoju výpoveď a oboznámime ťa s obvineniami, ktoré sú na teba podané. Potom sa môžeš poradiť s právnikom, ktorý ťa bude informovať o ďalšom postupe.“

John si položil hlavu do dlaní a snažil sa zrekapitulovať včerajšiu noc do najmenších detailov. Tvár sa mu skrivila povzdychom, keď si konečne spomenul na pomočeného policajta. Vedel, že to bola veľká chyba a čoskoro sa mu zle vypomstí. Jej jasnou pripomienkou bola boľavá hrča na hlave a pulzujúca bolesť v jej okolí. No zďaleka najväčší problém boli drogy nájdené v jeho saku a pištoľ pokrytá jeho odtlačkami. Toto nevyzeralo veľmi dobre. Toto vlastne vyzeralo veľmi zle.

„Našťastie ale žijeme v právnom systéme, kde platí prezumpcia neviny a ja som bezúhonný a vzorný občan, ktorý dokáže svoju nevinu.“ Začal v rýchlosti premýšľať. „Navyše predsa existujú svedkovia, ktorí dosvedčia, ako to všetko bolo. Nemôžu ma zavrieť za mreže na základe dohadov a špekulácií.“ John začal uvažovať triezvo a optimisticky. Do duše sa mu vlievala nádej, že sa všetko rýchlo vysvetlí a možno sa mu dostane aj ospravedlnenie.

„Presne tak. Všetko bude dobré.“ John sa uvoľnene oprel o studenú stenu svojej cely a zavrel oči.

*

„Vôbec to nevyzerá dobre pán Waterbi. Je mi ľúto, ale váš prípad je vcelku exemplárny príklad toho, ako sa drogoví výtržníci zatvárajú do ciel v zrýchlených konaniach. Ako váš právnik Vám hovorím, že prieť sa tu nemá cenu. Radím Vám pristúpiť na dohodu. A to nech Vám ponúknu akúkoľvek dohodu, ktorá je lepšia ako maximálny trest, vo Vašom prípade hovoríme o štyroch rokoch natvrdo.“

John pozeral na svojho rýchlo hovoriaceho právnika s otvorenými ústami.

„Ako to myslíte?! Na akú dohodu?! Veď ja som tu obeť! Všetko prekrútili proti mne! Na nikoho som nezaútočil, iba som sa bránil!“

„Ja Vám verím, ale ja nebudem ten, ktorý bude v súdnej miestnosti klopkať kladivkom a vynášať rozsudok. Žiaľ všetky dôkazy sú proti Vám. Svedkovia prakticky nie sú. Aspoň nie takí, ktorí by svedčili vo váš prospech. Našla sa zbraň s vašimi odtlačkami, podotýkam, že iba s vašimi. Boli ste silno pod vplyvom alkoholu a sako ste mali zateplené drogami.“

„Bola to len mariška.“

„A tá je u nás stále nelegálna. Navyše Vaša „Mariška“ je geneticky modifikovaná a extra silná. Ak chcete beztrestne húliť na ulici, odsťahujte sa na Zem. Odporúčam Kaliforniu.“

„Tak to bude tiež problém.“

Vysoký a chudý právnik v lacnom obleku na chvíľu zastal a zahľadel sa na Johna. Jeho poslednú vetu nechal bez poznámky. Vedel, že sa za ňou skrýva iný príbeh, ale nechcel o ňom nič viac vedieť.

„Keby ste aspoň neočúrali toho policajta. Dal si potom veľmi záležať, aby všetky stopy proti Vám boli bezchybne zabezpečené. Neexistuje spôsob, ako by sme niečo z dôkazov mohli napadnúť.“

John počúval svojho obhajcu a jednou rukou si mnul oči.

„Čo teda navrhujete? Mám sa ku všetkému priznať a dúfať, že vyfasujem tri roky?“

„Presne tak! A možno Vám trest za dobré správanie aj skrátia,“ dodal právnik povzbudivo a poslal Johnovi neistý úsmev. „Ale na kariéru učiteľa môžete zabudnúť. To je Vám dúfam jasné.“

„Ono sa to kariérou nikdy nedalo nazvať.“ John si prestal masírovať oči a zaostril na obhajcu. „Ďakujem Vám za nič pán doktor práv. Budem sa radšej hájiť sám.“

„Ako chcete pán Waterbi. Je to Váš život a je na Vás, kde a ako ho chcete prežiť alebo živoriť. Tak či onak, Vaša odvaha mi je inšpiráciou. Dúfam, že na ňu moc veľmi nedoplatíte. Zajtra pred sudcom Vám prajem veľa šťastia.“ Prstom sa dotkol ovládacieho panelu pri dverách a jeho dlhý nos sa priblížil k intercomu. „STRÁŽ!“

Službukonajúci policajt otvoril bezpečnostné dvere vyšetrovacej miestnosti a právnik odišiel. John bol hneď potom eskortovaný do svojej cely.

Stropné biele svetlo pohaslo a vystriedalo ho zelenkavé svetlo tabuľky označujúcej smer núdzového východu. To indikovalo čas na spánok. Chodbou až do Johnovej cely sa niesol tlmený zvuk nočného vysielania jednej z miestnych webových staníc. Táto hrala prevažne popovú hudbu rokov 2000. John tieto vykopávky nemal rád, ale nesťažoval sa. Spať sa mu nechcelo a aj tak by hudba nestíchla. Skôr by bola iba hlučnejšia. Nočnú službu mal totiž poručík Swarinský.

„To dievča predsa nemohlo zmiznúť pod zem. Určite sa nájde a všetko sa vysvetlí,“ uvažoval John a bol odhodlaný za svoju pravdu bojovať. Nenechá sa zavrieť do basy za niečo, čo neurobil. „Celé toto je bezprecedentná volovina. A ja sa len tak bez boja nevzdám!“

Keď ráno službukonajúci dozorca odomkol Johnovu celu, ten už sedel oblečený na lavici a sústredene hľadel pred seba. Sako mal síce pokrčené, ale bola aj viditeľná snaha o jeho vystieranie. John bol umytý podľa najlepších možností, ale v tvári sa mu javila únava a prebdená noc.

„Waterbi, vstávaj! Sudca sa už na teba teší,“ ozval sa poručík Swarinský spoza dvier cely a svojím služobným preukazom odkódoval zámok. Ozvalo sa jasné cvaknutie a dvere sa otvorili. Poručík práve doraňajkoval a ústa mal ešte mastné od praženice, ktorú si priviezol z domu.

„Zápästia k sebe!“ Veľkým krokom vošiel dnu a putami kývol na Johna.

„Je to naozaj nutné?! Sľubujem, že Vás už neočúram. Veď sa mi ani nedá. Bol som teraz pred chvíľou.“ Neodpustil si unavený John aspoň malé rypnutie.

„Veď on ťa ten humor prejde Waterbi. V base sa už na teba trasú. Vyfasoval si sudcu Ganta a ten feťákov mávajúcich zbraňou na slušných ľudí domov neposiela.“ Poručík Swarinský sa zazubil a z jeho cibuľového dychu sa robilo Johnovi nevoľno. Ten len prehltol naprázdno a nechal si na ruky nasadiť putá. Magnetické zámky zacvakli silno k sebe a putá sa zároveň prepojili s príručným počítačom poručíka. Ten tak mohol nielen neustále sledovať väzňovu polohu, ale mu aj v prípade potreby uštedriť paralyzujúci šok.

„Waterbi, no tak. Daj mi prosím zámienku,“ Swarinský sa na Johna široko usmial a prstom si poťukal na ovládacie rozhranie pút zobrazené na jeho počítači pripevnenom na zápästí. Cez to mohol ľahko poslať väzňovi do tela 30 tisíc voltov a na mieste ho tak paralyzovať.

„Vynasnažím sa Vám nevyhovieť,“ usmial sa naňho John a nechal sa vyviesť z cely. Kráčali dlhou chodbou s bielymi stenami. Cestou míňali mnoho dverí, za ktorými sedeli detektívi, pochôdzkari, dopraváci a ďalší strážcovia poriadku. Všetci riešili svoje dôležité prípady. Dvere sa otvárali a zatvárali. Ľudia chodili dnu a von. Celkovo vládol na chodbe čulý ruch, ale Johnovi a jeho sprievodu nevenoval nikto ani pramalú pozornosť. Na vrátnici pri poslednom uzamknutom priechode podpísal John prepúšťaciu správu, ktorá mu neumožňovala zhola nič. Potvrdzovala iba to, že je prepustený z dočasnej väzby a bude eskortovaný na súdne pojednávanie, na ktorom sa rozhodne, kam ďalej poputuje. Poručík Swarinský ho vyviedol von pred policajnú stanicu. Pred ňou už čakal označený voz Marsovskej polície s ďalším policajtom vo vnútri.

„Hlavu dole!“ Aj keď to nebolo treba, chytil poručík Johnovu hlavu a stiahol ju popod strechu auta. Spravil to zbytočne brutálne a náležite si to vychutnal. Sám si potom sadol vedľa kolegu a vyrazili k budove súdu. Cesta trvala iba chvíľu a trasa bola Johnovi známa. Viedla centrom Mawnu a to nebolo moc veľké.

Poručík Swarinský sa otočil dozadu.

„Waterbi, vedel si, že má sudca Gant dcéru?“

„Netušil som to Emil,“ odpovedal John nezaujato a ďalej hľadel z okna.

Policajt na mieste vodiča sa začal zadúšať od smiechu a riadenie rýchlo prenechal autopilotovi. Swarinský drgol lakťom do kolegu a znovu sa otočil k Johnovi.

„Odkiaľ vieš moje meno?!“

„Videl som ho na tvojom vrecku s desiatou dnes ráno...Emil.“

„Veď teba ten humor rýchlo prejde. Sľubujem ti to.“ Poručík sa otočil dopredu a pohodlne sa zaboril do sedadla.

„A hneď ti aj poviem prečo. Sudca Gant ma totiž dcéru. Je to jeho zlatíčko. Jeho miláčik. Žiarivý mesiac jeho temných nocí. Ale Jeho princezná sa posledné mesiace nesprávala, ako sa na mladú dámu patrí. Dala sa na zlé chodníčky, pretože mala zlých priateľov. A tí ju na jednom z ich prechľastaných večierkov zoznámili s drogami. A nie s hocijakými. Dievča do seba v ten večer pustilo pól gramu syntetického kazaínu. Pozemský kokaín je proti tomu ako slabé zatočenie hlavy, keď sa rýchlo postavíš z gauča. Jeho malá Jeny ležala 3 dni v kóme, kým sa nakoniec prebrala. Mala z pekla šťastie!“ Poručík sa opäť otočil smerom k Johnovi.

„A teraz príde tá časť, kde sa to už týka teba. Gant odvtedy neznáša drogy a to hocijaké. A viac ako drogy neznáša už iba tých, čo drogy dílujú. A ak neznáša ešte niekoho viac ako tých, ktorí drogy dílujú, tak tých, ktorí dílujú drogy nevinným deťom!“ Swarinskému sa v tvári zjavil výraz víťazstva a zadosťučinenia. Užíval si pohľad na Johnovu vystrašenú tvár plnú zúfalstva.

„Ale ber to z tej lepšej stránky. Aspoň to máš za sebou raz dva. Žiadne súdne prieťahy. Čím skôr sa do lochu dostaneš, tým skôr z neho vypadneš.“

„Kurva!“ prehnalo sa Johnovi hlavou, ale nepovedal nič.

Auto zastavilo priamo pred budovou súdu a poručík Swarinský vyviedol Johna z auta až pred vstupnú halu. Tam odovzdal doklady k Johnovmu prípadu súdnej stráži a tá si ho prebrala.

„Maj sa pekne Waterbi a neboj sa. Vo väzniciach sa už neznásilňuje tak často ako kedysi,“ zasmial sa Swarinský a odovzdal Johna eskorte.

„Tomu verím Emil. Veď odkedy teba pustili, všetci väzni si vydýchli,“ dodal John a videl ako sa Swarinskému skrivila tvár od zlosti.


dakinee

Diskusia

draculin
Ha!! Tak som to dobre uhadol, ze comu mala sluzit druha cast :)) Ale v podstate sklamanie... "Uhadnutie" bolo len vdaka tomu, ze to je uplne lacne a ploche klise a tretia cast sa presne tymto smerom ubera. Zostava aj dost zla vec, ze to v podstate nie je ziadne scifi. Aj tato cast nic zasadne nemeni a nevytvara prostredie, atmosferu alebo osobnost. Stale sa to odohrava v nejakej nasej pozemskej sucasnosti beckoveho filmu. Ak aj trvas na tom, ze tam budes mat skolu a spol., tak OK - ale takto to je premrhana prilezitost a zabity priestor. Ber scifi.sk ako nejaky workshop, kde nedavas finalnu verziu - ale len nieco, co sa bude dat vylepsit. Vyhoda je, ze vsetky tri casti je zjavne mozne od zakladov prepisat bez toho, aby to malo vplyv na zvysok poviedky.
05.02.2019

dakinee
Zdar Draculin! Od rana sa tesim na tvoj komentar :D
Nesklamal si, ale som zan vdacny. Ja si nemozem pomoct, mne sa to obohrate klise proste paci. Paci sa mi, ked je hlavny hrdina outsider a az postupom casu dokaze svoje kvality. Je to sice obohrate, ale lahko sa s nim sympatizuje, no nie? :)
Scifi prvky doplnim, uz som na to dostal niekolko pripomienok. Na zaciatku som nechcel predsuvat svoju predstavu toho, ako budu mesta, doprava, a celkovy sposob zivota vyzerat. Sam to nemam rad, ked mi to autor nejakeho scifi vnucuje. Navyse, potom pride nedajboze film a bum. Je po predstavach.
Tak ci tak, som rad, ze si to aspon precitas, aj ked nemusis a uz sa tesim, ako ta sklamem dalsou castou, ktoru prave nahravam :)
Vsetko dobre!
Dakinee
05.02.2019

dakinee
A ber to prosim tak, ze sa nesnazim byt za kazdu cenu originalny a prebyt sa niecim novym. Ani nechcem vytvorit za kazdu cenu zvrat, pri ktorom si bude citatel vytrhavat vlasy z hlavy. Chcem len rozovedat pribeh, ktory mam v hlave a to sposobom, ktory sa (ako dufam), bude aspon niekomu pacit :)
05.02.2019

draculin
Nejde o vnucovanie predstavy, alebo o to, ze by hrdina nemal byt outsider. S underdogom nie je problem a nejaku predstavu o svete dat musis, pretoze tam sa tvoj pribeh odohrava. V podstate si predstavu aj nahodil, akurat ta je - opakujem sa - nasa sucasna a beckovo zjednodusena. Prirodzene je nespravne nahodit dejepisny a prirodopisny epos, ale prave tie sceny - skola / barova bitka - mozu a MAJU sluzit vytvoreniu prostredia a predstaveniu postavy, ktore budu v dalsom deji. Problem je, ze zatial ani ako postava nic extra - ked uz, tak mohol byt skutocny outsider ;-) Toto dalej neber ako "genialnu radu ako pisat", skor len poznamky k vecia, ktore si nenapisal (mozno ich mas niekde v hlave), ale mohli byt vyuzite...
05.02.2019

draculin
Je to veteran, ale mimo armadu - zjavne je ale dost kratko po vojne, nie desatrocia, takze by asi mohol byt v sluzbe, ale nie je. Bol prepusteny z nejakeho dovodu a preto nema rad armadu? Zatrpkol kvoli politike? Alebo ma traumaticke spomienky? ... Kolonia ktora si cerstvo vybojovala nezavislost si toto asi bude cenit. Mozno az prehnane, nacionalisticky, pestovat nepriatelstvo voci kolonizatorom. Nejake oslavne dni nezavislosti, vzdavanie holdu vlajke blabla. Ako by to bral veteran? Najma pokial by mal zle spomienky na armadu... Ako by sa okolie a najma deti stavali k vojnovemu veteranovi? Deti mozno s obdivom. Ak by mal John negativny vztah k armade, mozno by mu to prave vadilo. Alebo ak by armadu z nejakych dovodov odmietol, aj napriek cinom vo vojne by sa k nemu spravali praveze odmietavo. ... Aky je zivot na Marse? Plne teraformovany asi nie, ze?
05.02.2019

draculin
Obmedzene moznosti polnohospodarstva, takze ani konope by si tak lahko niekto nepestoval ako dnes. Co tak ine drogy? ...Okrem ineho nizsia gravitacia ohrozuje vyvoj kosti a svalov. Co ak by ludia museli mimoriadne prihliadat k fyzickej vykonnosti a na to kladli aj u deti doraz, aby sportovali a cvicili a bolo to jednou z najdolezitejsich veci? Navyse spojene s nejakou brannou vychovou po cerstvej vojne... Ako prebiehala vojna? Ak bolo orbitalne bombardovanie alebo sa ho bali, tak mozno nejake kryty, nacvik evakuacie, proste klasika... Hrdina chlasta, to je klasika a nuda. Ak niekto chlasta, tak ma problemy aj cez bezny den, co sa pokojne moze prejavovat v jeho praci v skole... Ano, teraz je ucitel, ale v situacii v ktorej su, sa okolie na vojakov co vybojovali samostatnost zvykne pozerat inac. ....Stovky a stovky napadov a moznosti, ktore by boli tematicky scifi a najma by
05.02.2019

dakinee
Ver mi, ze na vela tvojich otazok ktore sa teraz pytas, uz na papieri odpovede mam. Len si na to musis trochu pockat, John sa este rozhovori. Nepisem to tyzden za tyzdnom, len tu prihadzujem uz napisane. Poznamky k jednotlivym castiam si robim priebezne.
05.02.2019

draculin
nejak suviseli s dejom, hm? A ano, robili z hrdinu outsidera, ktory by mal problemy a potom sa niekam dostal dalej. Ale od zaciatku by sme citili, kde sa to odohrava. Nie tym ako som pisal vyssie, ale niecim inym, tamto bol len chvilkovy napad (kym sa mi rozbehnu systemy, spojenie KE-PHA je pomalsie nez Zem-Jupiter, doprdele.
05.02.2019

draculin
Inac, tamto neboli otazky, na ktore by bolo treba dat odpovede :) To boli otazky, na ktore by odpoved dala nejaka scena... tazko sa to vysvetluje, sakra. Pokial si zosumarizujes prazdne miesta a potom ich budes vysvetlovat v dvoch castiach, uplne sa to zabije. Praveze ten klisoidny pristup ktory kritizujem je zaroven vhodny, aby si zabil dve muchy jednou ranou ;-) Vyuzi klise vo svoj prospech. Zaklad moze zostat, ale postava sa moze spravat tak, aby uz tym davala odpovede.
05.02.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.