Hlboko v lese mladá dievčina zbierala kvety. Jej pokožka žiarila na slnečných lúčoch, vlasy mala gaštanovo hnedé a jej úsmev rozžiaril aj to najtemnejšie srdce. Spievala piesne v ktorých sa modlila k bohom, ospevovala krásy lesa. V náruživosti svojho spevu začula neďaleko seba zvláštny zvuk. Hlavou jej v ten moment prebehlo množstvo myšlienok, ale iba jedna sa jej v tom prístave snov, nápadov a želaní zakotvila. Čo ak sa niekto stratil a potrebuje pomoc? Pomyslela si zdesene, ale zároveň z odvahou leva. Jej srdce horelo odvahou, v tom bola po svojom otcovi a po matke zdedila ochotu pomáhať iným, preto sa rozhodla ísť to preskúmať. Snažila sa prešľapovať ako jemný vánok čo ju každý deň víta hneď ako vyjde von z ich skromnej, ale zato nádhernej chalúpky z dreva a zo slamenou strechou. Listy a konáre v lese jej to znemožňovali. Keď zašla za skalnatú stráň odkiaľ vychádzal ten zvláštny zvuk uvidela muža alebo ženu, sama nevie tá osoba bola dokonale zahalená a stál pri nej odporný pes možno to nie je pes ale veľká krysa ktorá trpí vážnou chorobou, pomyslela si znechutene.

-Pomôžem vám? - spýtala sa ochotne dievčina, ale tá osoba v tmavom plášti neodpovedala ani sa len nezachvela.

-Je vám niečo? - skúsila to znova, ale stále nič.

Dievčina podišla bližšie, možno nepočuje na takú diaľku. Zrazu ta osoba niečo povedala v jazyku ktorému nerozumela, hlas mala ako muž. Takže je to muž a ohyzdný pes, pomyslela si. Aspoň niečo sa už dozvedela. Náhle si niečo zadrkotal popod nos a vtom sa jeho pes rozbehol po mladej dievčine. Tá hneď začala utekať cez les domou a volala o pomoc. Bežala lesom ako srna, bola tam doma. Poznala takmer každú časť toho lesa.

Odrazu stratila pôdu pod nohami a kopŕcala sa dolu strmím svahom. Dokaličená a v bolestiach sa postavila na nohy, našla dosť síl na to aby pokračovala. Zrazu bol jej prístav myšlienok prázdny. Ako bi aj oni vedeli že jej koniec sa blíži. Konečne vyšla na lúku, odkiaľ videla svoje mesto. Zaplavila ju nádej a radosť, ale nezastavila bežala aj keď jej to veľká bolesť nedovoľovala a rozum jej vravel STOJ TO NEZVLÁDNEŠ! Ale ona počúvala srdce ktoré jej vravelo bež si silná dokážeš aj nemožné.

Do radnice vstúpila žena z dlhými vlasmi, ktoré mali nádych jesenných farieb, mala tyrkysovo modré oči a vysokú postavu. Bola odetá v tmavo hnedom šatstve a na chrbte mala kožušinový plášť.

-Dobré ráno richtár. - slušne pozdravila aj keď nerada.

Richtára nemal nikto rád, pretože bol sebecký a chamtivý. Mal na sebe zlaté šperky a kopec jedla na stole. Vyzerá ako blom. Sú to veľké a vypasené tvory, ktorým hygiena nič nehovorí. Väčšinu dňa jedia alebo spia a nemajú rozum, pretože myslia iba žalúdkom.

-Čo je za problém. - odvrkol richtár znudením tónom.

-Moja dcéra sa od rána nevrátila domou.

V tom sa richtár napil piva, dal si pár ale za to dosť veľkých súst mastného mäsa. Jeho pohlaď bol ohavný, jeho pokožka bola mastnejšia ako mäso ktoré do seba džgal. Hneď ako dožul svoje sústo si nechutne odgrgol, znel ako skapínajúci drak a páchol ako zhnité mäso.

-Nie je jediná milá Elis, ľudia sa tu v poslednej dobe strácajú. - ľahostajne zdôraznil, pach ktorý mu pri tom vychádzal z úst by skolil celú armádu.

-Tak by ste ich mali začať hľadať. - povedala žena ráznym hlasom.

-Nie je na to čas a ani peniaze.

-Platíme dane, mali bi ste nás za to chrániť. - napĺňaj ju hnev ale strach o dcéru bol silnejší, a tak sa radšej krotila.

-Varoval som že nikto nemá opúšťať mesto, spravil som už dosť a teraz ma nechaj mám prácu!

Elis odišla veľmi nazlostená a znechutená. Mesto v ktorom vyrastala nepoznalo chudobu, bolo nádherné, spravodlivé a hrad bol jeho klenotom. Pred rokom sa ale všetko zmenilo kráľ sa pomiatol, prestal sa starať o ľud aj o mesto, aby toho nebolo málo ľudia začali záhadne miznúť a mesto pod ochranné krídla dostal nezodpovedný richtár.

V ten deň dala Elis do kopy družinu odvážnych hrdinov, ktorí boli odhodlaní všetko zmeniť. Dvaja bojovníci Brog a Falkon, mág Eregos, lovec Rien, liečiteľka Lea a Elis. Nasledujúce ráno vyrazili pripravení na to, aby dostali toho kto unáša ich rodiny a ukončiť tak trápenie ľudu z mesta kde žijú. Pri odchode im prišlo vzdať hold mnoho ľudí.

-Elis! - ozval sa hlasným tónom mužský hlas a z davu ľudí vyšiel vojak v striebornej zbroji, štítom a mohutným mečom.

-Pomôžem vám. - povedal vojak z odhodlaním v duši.

-Ďakujem Anden, tvoja pomoc sa nám veľmi hodí ale čo na to richtár?

-Ten starý a odporný chamtivec mi je ukradnutý.

-V tom prípade si vítaný v našej družine. - povedala z úsmevom na tvári.

A tak Elisina družina získala siedmeho člena odhodlaného všetko napraviť. Vyrazili smerom do pochmúrneho lesa ale nebol vždy taký nebezpečný, než sa začalo všetko okolo kaziť bol nádherný, plný zveri, ľudia z mesta a okolitých osád tam radi trávili svoj čas. Trvalo im hodiny kým našli nejakú stopu ale nakoniec to lovec menom Rien dokázal a našiel odtlačky niečoho nepoznaného. Keď sa začalo stmievať, našli dokonalé miesto pod svahom na utáborenie. Všetci po chvíli zaspali ale Elis bola plná smútku a strachu o svoju dcéru.

-Nemôžeš spať? - spýtal sa z rúška noci Anden.

-Čo ak je moja dcéra mŕtva? - pýta sa Elis zdesením tónom a smútkom ktorý bez problému brodí jej rieky lásky, odvahy a ochoty.

-Nie je mŕtva musíš veriť že nám bohovia pomôžu a mi ju nájdeme.

Priblížil sa k Elis a chcel ju pobozkať ale vtom započuli zvláštny pohyb. Z kríkov vyskočil ohyzdný pes a vrhol sa rovno na Andena. V tom hluku sa všetci prebudili a bojovník menom Brog chopil svoju ohromnú sekeru, ktorou psa okamžite usmrtil. O chvíľu boli pod zdrvujúcim útokom ďalších hrozivých psou ktorí prahli po krvi. Bojovali dlho, až kým všetky tie beštie nepobili. Všetci vyviazli živí a zdraví až na liečiteľku menom Lea, ta sa pred tesákmi hrôzostrašných psou neubránila. Ležala tam dokaličená. Jej smrť ich zasiahla tak veľmi ale najviac trpel jej brat Rien. V tú noc keď umrela si ju uctili pohrebom. V srdciach mali stále smútok zo smrti jedného z nich ale napriek tomu sa držali stopy.

Do obeda dorazili k tmavej jaskyni, v okolí už nebola zver a tej tu býva mnoho. Pravdepodobne ju všetku ulovili tie ohyzdné psi. Do jaskyne vstúpili veľmi opatrne, pretože nevedeli čo ich čaká a vstupovali stále hlbšie do tmi až dorazili do časti plnej zajatcov. Bolo tam aj dievča z gaštanovými vlasmi a lesklou pokožkou. Keď ju Elis uvidela, hneď vedela že to je jej dcéra, pretože úsmev tej mladej dievčiny rozžiaril celú jaskyňu. Okamžite začali oslobodzovať zajatcov v jaskyni. V tom sa objavili ďalšie psi prahnúce po krvi a oslobodených ľudí začali nemilosrdne loviť. Bežali čo im nohy stačili a medzi nimi bola aj Elis zo svojou dcérou. Náhle sa z poza stromov objavil vzduch pretínajúci bič, ktorý chytil dievčiu okolo krku a zahalený muž si ju jediným švihom pritiahol až k nohám. Zdrapil ju za vlasy a odtiahol späť do temnej jaskyne. Chceli jej pomôcť ale družinu obkľúčili agresívne psi ktoré bez rozmyslu zaútočili. Vrhali sa na nich zo všetkých strán, v tom zmätku chmatol jeden zo psou Falkona a strhol ho k zemi, dvaja ďalší sa naňho vrhli ako supi na zdochlinu. Brog mu okamžite pomohol a psou usmrtil ale tie beštie prichádzali odnikiaľ. Bolo ich stále viac a tak Falkon umrel pod ich krutými tesákmi. Keď Elis dobehla do jaskyne našla svoju dcéru mŕtvu. Padla na kolená vedľa nehybnej dcéry, slzy jej stekali po tvári ako vodopády smútku a preklínala bohov. Srdce jej hralo smútočné ódy a na duši utrpela ranu ktorá sa nikdy nezahojí. Už ju nič nedržalo medzi živými. Najhoršie čo sa môže niekomu staj je to že uvidí svoje dieťa umrieť a to bi sa nemalo stávať. To bol dôvod prečo Elis vstala aj keď jej telo zožieral smútok, musela zabezpečiť aby sa už nikomu nestalo to čo jej.

Muž sa vynoril z temna a okamžite na neho tvrdo zaútočila ich meče boli ako blesky ktoré v búrke bojujú na nebesiach. Obaja bojovali najlepšie ako vedeli ale tajuplný muž bol skúsenejší a nemal žiadnu slabinu. Mágiou ju odhodil preč a ona tvrdo narazila na stenu jaskyne. Vedela že nemôže vyhrať ale bolesť a smrť jej navadili pretože smútok ktorý cítila bol mocnejší.

-Ty ma neporazíš, umrieš ako tvoja dcéra a všetci zahynú. - vyhasil zahalený muž pyšne.

Zdvihol meč nad hlavu a v tom mu šíp prestrelil zápästie. Eregos z Brogom zaútočili. Temný meč záhadného muža prebodol bojovníkovo rameno a hneď na to stal hlavu mága. Potom sa otočil na samotného Anden a zaútočil ten ale bojoval ako lev, aby ochránil Elis. Vyrazil Andenovi z rúk meč aj štít a skopol ho na zem. Keď Elis videla Andena ako bezmocné leží na zemi chopila sa svojho meča a temnému mužovi odťala ruku v ktorej držal svoju zbraň. Vojak sa okamžite chopil svojho štítu a vrazil sním do muža bez ruky, ten odletel o kus ďalej. Než sa stihol spamätať, ho zasiahol šíp do brucha a Elisina čepeľ mu prenikla cez srdce.

Nasledujúci deň dorazili do mesta. Ľud ich oslavoval a nosil im dary ale oni sa necítili ako hrdinovia prišli totiž o troch členov družiny a väčšinu zajatcov nedokázali zachrániť. Elis v tú noc pochovala svoju dcéru a ľudia ju prišli uctiť, tá potom odišla k bohom.

-Čo budeš teraz robiť Elis? - spýtal sa Anedden.

-Moja úloha neskončila, musím zistiť o čo išlo tomu mužovi.

-Ako chceš nemôžem ťa tu držať ale chcem aby si vedela že ťa milujem. - keď dohovoril pobozkal Elis zo súcitom na perách. -Dávaj na seba pozor.

-Riel ma bude sprevádzať, chce pomstiť svoju sestru Leu.

V ten deň sa Elis z Rienom vydala na cestu plnú dobrodružstiev, nástrah a zla.